7Cdo/494/2015

UZNESENIE

Najvyšší s ú d Slovenskej republiky v právnej vec i žalobkyne: U. L., bytom G., právne zastúpená advokátom JUDr. Igorom Horanským, so sídlom v Piešťanoch, E. F. Scherera č. 2, proti žalovanému: Krajský súd v Trnave, so sídlom v Trnave, Vajanského č. 2/A, IČO: 35 629 703, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a iné, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 Cpr 2/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 1. apríla 2015 sp. zn. 25 CoPr 6/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 1. apríla 2015 sp. zn. 25 CoPr 6/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava z 3. septembra 2014 č. k. 37 Cpr 2/2012-184, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 31. januára 2012 medzi žalobkyňou a žalovaným na základe nimi podpísanej dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 4. januára 2012 (ďalej len „dohoda“) je neplatné a o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy a zaplatiť za ňu odvody poistného na sociálne a zdravotné poistenie za dobu od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebol preukázaný žalobkyňou tvrdený nedostatok slobody vôle pri uzatváraní, resp. podpisovaní dohody v dôsledku údajného psychického nátlaku vyvíjaného predsedom Krajského s ú d u v Trnave. V konaní nebol preukázaný a ani tvrdený fyzický nátlak na žalobkyňu. Súdy oboch stupňov poukázali n a závery vyplývajúce z konštantnej judikatúry Najvyššieho súd Slovenskej republiky napr. vo veci sp. zn. 4 Cdo 306/2009, v zmysle ktorého nejde o bezprávnu vyhrážku, ak zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou odôvodní tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom pracovný pomer skončiť. Zo strany štatutára žalovaného vo vzťahu k žalobkyni sa teda nejednalo o bezprávnu vyhrážku, ak jej ponúkol možnosť výberu medzi ukončením štátnozamestnaneckého pomeru obojstrannou dohodou a na druhej strane jednostranným okamžitýmskončením štátnozamestnaneckého pomeru zo strany zamestnávateľa. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, nestačí teda, ak si ich existenciu konajúci len predstavuje, ale nie je pre ňu objektívny dôvod, a súčasne sa musia stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že jedná k svojmu neprospechu. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. pred 1. júlom 2016, ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 do 30. júna 2016 išlo o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p.) a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí žalobkyňa v skutočnosti, že žalovaný v odvolacom konaní zobral do úvahy a osvojil si iba tvrdenia či dôkazy produkované žalovaným a osobami aktívne sa podieľajúcimi na nezákonnom postupe žalovaného proti žalobkyni napriek tomu, že tieto tvrdenia sú klamlivé a dôkazne nedoložené; neopodstatnene, nedôvodne, nepresvedčivo a nepreskúmateľne nevykonal takmer všetky dôkazy navrhnuté žalobkyňou (najmä výsluch svedkov predsedu Krajského súdu v Trnave a sekretárky Krajského súdu v Trnave W. L., predtým B.), čo malo negatívny vplyv na zistenie a posúdenie úplného skutkového stavu z hľadiska tvrdení žalobkyne, čím bolo porušené základné právo žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Žalobkyňa má za to, že žalovaný neposúdil vec správne po právnej stránke a protiprávne nepoužil právnu normu vzťahujúcu sa na predmetnú vec, a to Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982, Slovenskou republikou riadne ratifikovaný a vyhlásený v Zbierke zákonov SR (pod č. 172/2010 Z.z.). Dôsledkom tohto opomenutia bolo, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci a kľúčové tvrdenia žalovaného nie sú hodnoverne ani objektívne podložené písomnosťami, ktoré má údajne k dispozícii žalovaný. Napriek návrhom žalobkyne nebol do súdneho spisu poskytnutý osobný spis žalobkyne vedený žalovaným (kde s a mali nachádzať a j vyfabrikované písomnosti o údajnom porušení služobnej disciplíny žalobkyňou) ani písomnosti o porušení služobnej disciplíny žalobkyňou, ktoré údajne žalovaný dostal od Policajného zboru. Žalovaný nikdy žalobkyni neposkytol ani do súdneho spisu ako dôkaz nezaložil žiadnu údajne pripravenú dokumentáciu pre obe verzie skončenia pracovného pomeru, či už dohodou alebo okamžitým skončením. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, ž e odvolací s ú d ignoroval j e h o vlas tnú judikatúru o zníženej hodnovernosti s vedec kýc h výpovedí osôb zamestnaných u zamestnávateľa ako účastníka pracovnoprávneho sporu. Žalovaný hrubo porušil princíp rovnosti účastníkov konania, právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (vrátane povinnosti súdu zaoberať sa v odôvodnení všetkými relevantnými námietkami, argumentmi a dôkazmi žalobkyne), porušil procesné práva žalobkyne ako aj imanentné princípy spravodlivého súdneho procesu a práva na súdnu ochranu, čím žalovaný ako odvolací súd svojím postupom odoprel žalobkyni súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitie). Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že jej dovolanie považuje za nedôvodné; žalobkyni nebola v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, keďže oba súdy svoje rozhodnutia riadne, úplne a presvedčivo odôvodnili.

4. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala dovolateľka v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená v súlade s § 429 ods.1 CSP, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

7. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tiež vada konania žalobkyňou namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

8. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namieta, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože je založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje presvedčivé vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, a síce že v danom prípade žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, že jej prejav vôle smerujúci k uzavretiu dvojstrannej dohody o skončení predmetného štátnozamestnaneckého pomeru so žalovaným nebol urobený slobodne, a že by následne z tohto dôvodu mal byť absolútne neplatným, naopak, vykonané dokazovanie preukázalo slobodu vôle žalobkyne pri predmetnom právnom úkone. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

9. Pokiaľ dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu aj nesprávne právne závery dovolací súd uvádza, že do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

10. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

11. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).

12. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedenév ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

13. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.