7 Cdo 48/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., proti povinnej M. B., bývajúcej v L., o vymoženie 332,70 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Er 476/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 08. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 160/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 11. júla 2007 požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. osudných
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
/ďalej len „Exekučný poriadok―/) a to na základe exekučného titulu — rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B.,
IČO: X.) z 03. apríla 2007, sp. zn. SR 2071/07. Okresný súd Lučenec poverením zo 17. júla
2007, č. 5606*042748 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Lučenec uznesením z 22. februára 2012, č. k. 14 Er 476/2007-17
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 6680050 uzavretá medzi oprávnenou a povinnou) a následné konanie
pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv oprávnenej podľa
predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami na ochranu
spotrebiteľa i dobrými mravmi. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach
(bod 17 Všeobecných podmienok) podľa názoru súdu spĺňa nekalé podmienky uvedené
v § 53, § 54 Občianskeho zákonníka ako aj z pohľadu uvedenej smernice, a preto ju
považoval za absolútne neplatnú. Uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Pritom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej predtlačí. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým Všeobecným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Ďalej
uviedol, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa,
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľné sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým
súdom. Veriteľ od počiatku sledoval, aby vec bola riešená na súde, v mieste jeho sídla. Súd
svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera ojudikatúru Európskeho
súdneho dvora (C-240/1998 - C - 244/1998, C-473/2000). Nakoľko neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom, mal súd za to, že exekučný titul je materiálne nevykonateľný,
preto bráni vykonaniu exekúcie. Vyhlásil ju z tohto dôvodu za neprípustnú ( § 57 ods. 1
písm. g/ EP) a exekúciu zastavil.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 08. augusta
2012, sp. zn. 41 CoE 160/2012, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
(§ 219 ods. 1 O. s. p.) a návrh na prerušenie exekučného konania (ktorý oprávnená podala
v priebehu odvolacieho konania) zamietol. Uviedol, že okresný súd správne vec posudzoval
podľa spotrebiteľského práva, ktoré umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku. Poukázal na to, že exekučný súd je v exekučnom konaní
zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný
bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 4 OZ v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS), ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný
na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko
rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá,
čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej
zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto
vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou. V súvislosti s návrhom
oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) s požiadavkou, aby súdnemu
dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu, odvolací súd
dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný, lebo právna úprava vnútroštátneho práva
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky (§ 52 až § 54 OZ) dostatočným spôsobom
umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie v potvrdzujúcej časti
výroku (č. l. 65 spisu), ktoré doplnila ďalším podaním (č. 1. 76 spisu) a o právnu
argumentáciu podaniami doručenými Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
zo 16. 07. 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje
dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., t. j.
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tejto
veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že
jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo
rozvinula. V doplnenom dovolaní namietala, že prvostupňový súd oprávnenej odňal možnosť
konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), keď nerešpektoval
procesný návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak v konaní
uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2.
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/, keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého
súd rozhoduje uznesením o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 237 písm. g/ O. s. p., keď v rozsahu výkladu práva
Európskej únie je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen
sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo
jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho
oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a
vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie
všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala
na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,
anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie
slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je
potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu, a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či je
dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci K. proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa
vzťahuje na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila
názor, že v danom prípade má rozhodovať do volací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená
nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej
dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O. s. p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva
Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná
alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne
uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva―.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný
rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 57
ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O. s. p. a § 45 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda
v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel do volací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto
podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O. s. p.)
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a
o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O. s. p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O. s. p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a
ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., IČO: X., z 03. apríla 2007, sp. zn. SR 2071/07
požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec
následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie zo 17. júla 2007, č. 5606*042748).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 0 l. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je
vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či
sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad
sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012, 5 Cdo 42/2012,
6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011, IV. ÚS 456/2012), ktorý
konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen
pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku― (viď
bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého v danom prípade vyvodzuje
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., sa prieči podstate uvedeného
konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny, nebolo by už skúmanie
vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách exekučného konania,
ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je
však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným
titulom nemôže byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene
namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O. s. p.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a
uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie
zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45
ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený
postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu a
v podrobnostiach na ne poukazuje.
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti
s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne a
materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný
titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania―, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesením z 26. júla 2012, sp. zn.
3 Cdo 108/2012), ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, a preto konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nepreruší,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ ani písm. g/ O. s. p. Navyše zo spisu nevyplýva, že oprávnená podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. pred rozhodnutím
odvolacieho súdu (č. 1. 60 spisu), takže odvolací súd (objektívne) na tento návrh ani nemohol
prihliadnuť.
Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom, že
(v danom prípade) rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. g/ O. s. p. ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a
v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a
právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.:
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.
Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej -
návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolacím súdom.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis,a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky, preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O. s. p).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 08. novembra 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková