Najvyšší súd  

7 Cdo 470/2014

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti

žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 160/2012, o dovolaní žalobkyne proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len okresný súd) uznesením z 25. februára 2014, č. k.

3 C 160/2012-128 žiadosti žalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za vznesenú námietku

zaujatosti nevyhovel. Uviedol, že nutná delegácia podľa § 12 ods. 1 O.s.p. je vždy dôsledkom

vylúčenia sudcov súdu (§ 14 O.s.p.), a preto zo strany žalobkyne bola podmienená vznesením

námietky zaujatosti. Z tohto dôvodu tvrdenie žalobkyne, že nepodala námietku zaujatosti,

považoval za nedôvodné. Aj napriek tomu, že rozhodnutím krajského súdu bola

z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená sudkyňa okresného súdu  

JUDr. Elena Petrušová, okresný súd nepovažoval námietku zaujatosti vznesenú žalobkyňou

za úspešnú, pretože účelom námietky zaujatosti je dosiahnuť, aby vec neprejednával sudca,

ktorému bola vec pridelená podľa rozvrhu práce resp. všetci sudcovia príslušného súdu.

Keďže nadriadený súd nevylúčil vo veci zákonnú sudkyňu, bol toho názoru, že námietka

zaujatosti nebola žalobkyňou podaná dôvodne a preto jej návrhu na vrátenie súdneho poplatku 7 Cdo 470//2014

podľa § 11 ods. 1 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona o súdnych poplatkoch) nevyhovel.  

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd) na základe odvolania žalobkyne

uznesením z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014 napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Odvolací súd dospel k záveru, že

v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. žalobkyňa v žalobnom návrhu vzniesla námietku zaujatosti voči

všetkým sudcom súdu prvého stupňa, za správny preto považoval aj postup súdu prvého

stupňa, ktorý žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku

zaujatosti. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že jej námietka zaujatosti bola vznesená

dôvodne, pretože krajský súd vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci iba sudkyňu  

JUDr. Elenu Petrušovú, ktorá rozhodovala vo veci zakladajúcej žalobný nárok, pričom neboli

zistené podmienky pre vylúčenie ostatných sudcov súdu prvého stupňa, ani zákonnej sudkyne.

Keďže žalobkyňa uplatnila námietku zaujatosti voči všetkým sudcom súdu prvého stupňa

a zároveň žiadala prikázať vec inému súdu z dôvodu vhodnosti, nebola jej námietka

uplatnená dôvodne a preto ani nebol dôvod pre vrátenie súdneho poplatku v zmysle § 11   ods. 1 veta druhá a tretia zákona o súdnych poplatkoch.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a to z dôvodu nesprávneho právneho

hodnotenia veci súdmi nižších stupňov, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom  

(§ 237 písm. f O.s.p.).

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

7 Cdo 470//2014

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy  

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne   7 Cdo 470//2014

ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie  

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O.s.p.

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/, a g/

O.s.p.

Dovolateľka tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

O.s.p., z dôvodu nesprávneho právneho hodnotenia veci súdmi nižších stupňov.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Žalobkyňa namietala, že ňou podaná (ne)námietka zaujatosti bola dôvodná, pretože

došlo k vylúčeniu jedenej zo sudkýň okresného súdu a ustanovenie § 11 ods.1 zákona

o súdnych poplatkoch neviaže vrátenie súdneho poplatku za námietku na zmenu zákonného

sudcu resp. vylúčenie všetkých sudcov.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, prípadne jej znemožnili urobiť niektorý

procesný úkon a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Činnosť

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci   7 Cdo 470//2014

ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda

zo strany dovolateľky nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku

inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Dovolací súd považuje za potrené zdôrazniť, že nato, aby sa mohol dovolaním vôbec

zaoberať je potrebné, aby bolo najskôr dovolanie procesne prípustné (§ 237 O.s.p.).

Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantným dovolacím

dôvodom, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.); nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie

rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Súd totiž právnym posúdením

neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva

priznané účastníkovi konania. Či už teda odvolací súd napadnuté uznesenie založil

na správnom alebo nesprávnom posúdení veci (dovolací súd jeho rozhodnutie z tohto aspektu

neposudzoval), nemohol právnym posúdením veci odňať žalobkyni možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

To znamená, že aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,

mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,  

ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho  

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že rozhodnutie krajského súdu  

je nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na kľúčové otázky spornej veci, dovolací súd uvádza, 7 Cdo 470//2014

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam  

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia spočívajúca v jeho neurčitosti, logickej

rozpornosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia porušuje právo účastníka na spravodlivý

súdny proces, takéto rozhodnutie nemožno považovať za spravodlivé, pretože účastníkovi

v konečnom dôsledku odníma možnosť konať pred súdom a zakladá vadu konania podľa  

§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Kritériom pre posúdenie

(ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom

podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 7 Cdo 470//2014

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd  

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

ako aj odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a nemožno ich označiť ako

nepreskúmateľné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vrátenie súdneho poplatku

za námietku zaujatosti, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť úvah súdu prvého stupňa vo veci nevrátenia

súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne

uvedenými v odvolaní. Odpovedal tiež na kľúčové otázky spornej veci a to prečo nepovažoval

žalobkyňou podanú námietku zaujatosti za dôvodnú a podal aj výklad významu námietky

zaujatosti, ktorým podmieňoval vrátenie súdneho poplatku v prípade, že sa účel ňou

sledovaný dosiahne. Dovolateľka totiž prehliada zmysel námietky zaujatosti ako jednej

z procesných záruk nestrannosti súdu. Jej účelom je zabezpečiť, aby vo veci konal a rozhodol

sudca, ktorý bude nestranný a objektívny. Iba takýto sudca môže vyniesť rozhodnutie vo veci

samej, ktoré bude odrazom práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Preto námietka

zaujatosti smeruje vždy k tomu konkrétnemu sudcovi, ktorý má vec prejednať a v prípade  

jej úspechu tak vedie k zmene v osobe zákonného sudcu v konkrétnej veci a výnimke z čl. 48

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava). Len vylúčením zákonného sudcu totiž

účastník dosiahne účel sledovaný námietkou zaujatosti a to zmenu v osobe toho sudcu, ktorý

má v jeho veci vydať meritórne rozhodnutie, vylúčenie iného sudcu (pokiaľ nejde o jediného

sudcu, ktorý na príslušnom súde môže vec prejednať a rozhodnúť), ktorý vo veci nerozhoduje, 7 Cdo 470//2014

nemá na účastníka nejaký vplyv a nemôže zasiahnuť do jeho práva na spravodlivý súdny

proces. V tomto smere sa súdy nižšieho stupňa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel ani význam, preto  

ich rozhodnutia nemožno považovať za nepreskúmateľné. Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy

neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobkyne.

Dovolací súd uzatvára, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať  

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Žalobkyňa namieta, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) –

opakovane namieta, že sudca okresného súdu, ktorý rozhodoval o jej žiadosti o vrátenie

súdneho poplatku za námietku zaujatosti, nebol nestranným a teda ani zákonným sudcom,

pretože je sudcom okresného súdu, pričom nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej

veci bola založená podľa názoru žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len zákon o zodpovednosti  

za škodu).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom  

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti  

o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec   na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

7 Cdo 470//2014

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa  

§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie  

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1   ústavy). Vzhľadom na to možno

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len  

zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade  

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka

konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Najvyšší súd už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo  

(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn.

3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo

na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom

v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu

v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Pokiaľ dovolateľka uviedla ako dôvod prípustnosti podaného dovolania nesprávne

právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd opakovane zdôrazňuje,  

že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom, avšak (na rozdiel od vád taxatívne 7 Cdo 470//2014

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad  

v danej veci nejde.

Vzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237  

písm. f/ a g/ O.s.p. namietaná žalobkyňou, a dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 239

ods. 1 a 2 O.s.p., najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto dôvodu sa dovolací

súd vecne nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však žalovanej žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová