Najvyšší súd
7 Cdo 470/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 160/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len okresný súd) uznesením z 25. februára 2014, č. k.
3 C 160/2012-128 žiadosti žalobkyne o vrátenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti nevyhovel. Uviedol, že nutná delegácia podľa § 12 ods. 1 O.s.p. je vždy dôsledkom
vylúčenia sudcov súdu (§ 14 O.s.p.), a preto zo strany žalobkyne bola podmienená vznesením
námietky zaujatosti. Z tohto dôvodu tvrdenie žalobkyne, že nepodala námietku zaujatosti,
považoval za nedôvodné. Aj napriek tomu, že rozhodnutím krajského súdu bola
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená sudkyňa okresného súdu
JUDr. Elena Petrušová, okresný súd nepovažoval námietku zaujatosti vznesenú žalobkyňou
za úspešnú, pretože účelom námietky zaujatosti je dosiahnuť, aby vec neprejednával sudca,
ktorému bola vec pridelená podľa rozvrhu práce resp. všetci sudcovia príslušného súdu.
Keďže nadriadený súd nevylúčil vo veci zákonnú sudkyňu, bol toho názoru, že námietka
zaujatosti nebola žalobkyňou podaná dôvodne a preto jej návrhu na vrátenie súdneho poplatku 7 Cdo 470//2014
podľa § 11 ods. 1 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona o súdnych poplatkoch) nevyhovel.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd) na základe odvolania žalobkyne
uznesením z 16. mája 2014, sp. zn. 17 Co 507/2014 napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Odvolací súd dospel k záveru, že
v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. žalobkyňa v žalobnom návrhu vzniesla námietku zaujatosti voči
všetkým sudcom súdu prvého stupňa, za správny preto považoval aj postup súdu prvého
stupňa, ktorý žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku
zaujatosti. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že jej námietka zaujatosti bola vznesená
dôvodne, pretože krajský súd vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci iba sudkyňu
JUDr. Elenu Petrušovú, ktorá rozhodovala vo veci zakladajúcej žalobný nárok, pričom neboli
zistené podmienky pre vylúčenie ostatných sudcov súdu prvého stupňa, ani zákonnej sudkyne.
Keďže žalobkyňa uplatnila námietku zaujatosti voči všetkým sudcom súdu prvého stupňa
a zároveň žiadala prikázať vec inému súdu z dôvodu vhodnosti, nebola jej námietka
uplatnená dôvodne a preto ani nebol dôvod pre vrátenie súdneho poplatku v zmysle § 11 ods. 1 veta druhá a tretia zákona o súdnych poplatkoch.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a to z dôvodu nesprávneho právneho
hodnotenia veci súdmi nižších stupňov, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f O.s.p.).
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
7 Cdo 470//2014
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne 7 Cdo 470//2014
ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/, a g/
O.s.p.
Dovolateľka tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., z dôvodu nesprávneho právneho hodnotenia veci súdmi nižších stupňov.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Žalobkyňa namietala, že ňou podaná (ne)námietka zaujatosti bola dôvodná, pretože
došlo k vylúčeniu jedenej zo sudkýň okresného súdu a ustanovenie § 11 ods.1 zákona
o súdnych poplatkoch neviaže vrátenie súdneho poplatku za námietku na zmenu zákonného
sudcu resp. vylúčenie všetkých sudcov.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, prípadne jej znemožnili urobiť niektorý
procesný úkon a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Činnosť
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci 7 Cdo 470//2014
ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda
zo strany dovolateľky nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku
inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Dovolací súd považuje za potrené zdôrazniť, že nato, aby sa mohol dovolaním vôbec
zaoberať je potrebné, aby bolo najskôr dovolanie procesne prípustné (§ 237 O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantným dovolacím
dôvodom, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Súd totiž právnym posúdením
neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva
priznané účastníkovi konania. Či už teda odvolací súd napadnuté uznesenie založil
na správnom alebo nesprávnom posúdení veci (dovolací súd jeho rozhodnutie z tohto aspektu
neposudzoval), nemohol právnym posúdením veci odňať žalobkyni možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
To znamená, že aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že rozhodnutie krajského súdu
je nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na kľúčové otázky spornej veci, dovolací súd uvádza, 7 Cdo 470//2014
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia spočívajúca v jeho neurčitosti, logickej
rozpornosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia porušuje právo účastníka na spravodlivý
súdny proces, takéto rozhodnutie nemožno považovať za spravodlivé, pretože účastníkovi
v konečnom dôsledku odníma možnosť konať pred súdom a zakladá vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Kritériom pre posúdenie
(ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom
podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 7 Cdo 470//2014
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
ako aj odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a nemožno ich označiť ako
nepreskúmateľné.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vrátenie súdneho poplatku
za námietku zaujatosti, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť úvah súdu prvého stupňa vo veci nevrátenia
súdneho poplatku za podanú námietku zaujatosti a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní. Odpovedal tiež na kľúčové otázky spornej veci a to prečo nepovažoval
žalobkyňou podanú námietku zaujatosti za dôvodnú a podal aj výklad významu námietky
zaujatosti, ktorým podmieňoval vrátenie súdneho poplatku v prípade, že sa účel ňou
sledovaný dosiahne. Dovolateľka totiž prehliada zmysel námietky zaujatosti ako jednej
z procesných záruk nestrannosti súdu. Jej účelom je zabezpečiť, aby vo veci konal a rozhodol
sudca, ktorý bude nestranný a objektívny. Iba takýto sudca môže vyniesť rozhodnutie vo veci
samej, ktoré bude odrazom práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Preto námietka
zaujatosti smeruje vždy k tomu konkrétnemu sudcovi, ktorý má vec prejednať a v prípade
jej úspechu tak vedie k zmene v osobe zákonného sudcu v konkrétnej veci a výnimke z čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava). Len vylúčením zákonného sudcu totiž
účastník dosiahne účel sledovaný námietkou zaujatosti a to zmenu v osobe toho sudcu, ktorý
má v jeho veci vydať meritórne rozhodnutie, vylúčenie iného sudcu (pokiaľ nejde o jediného
sudcu, ktorý na príslušnom súde môže vec prejednať a rozhodnúť), ktorý vo veci nerozhoduje, 7 Cdo 470//2014
nemá na účastníka nejaký vplyv a nemôže zasiahnuť do jeho práva na spravodlivý súdny
proces. V tomto smere sa súdy nižšieho stupňa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel ani význam, preto
ich rozhodnutia nemožno považovať za nepreskúmateľné. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobkyne.
Dovolací súd uzatvára, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalobkyňa namieta, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) –
opakovane namieta, že sudca okresného súdu, ktorý rozhodoval o jej žiadosti o vrátenie
súdneho poplatku za námietku zaujatosti, nebol nestranným a teda ani zákonným sudcom,
pretože je sudcom okresného súdu, pričom nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej
veci bola založená podľa názoru žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len zákon o zodpovednosti
za škodu).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
7 Cdo 470//2014
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.
Najvyšší súd už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Pokiaľ dovolateľka uviedla ako dôvod prípustnosti podaného dovolania nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd opakovane zdôrazňuje,
že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom, avšak (na rozdiel od vád taxatívne 7 Cdo 470//2014
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad
v danej veci nejde.
Vzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237
písm. f/ a g/ O.s.p. namietaná žalobkyňou, a dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto dôvodu sa dovolací
súd vecne nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však žalovanej žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová