Najvyšší súd Slovenskej republiky  

7 Cdo 42/2010

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. G. O. bývajúcej v T., proti žalovaným 1/ M. H., bývajúcej v B., 2/ K. H., bývajúcemu v K., 3/ Ing. D. H.,

bývajúcemu v B.   4/ E. H. bývajúcej v T. 5/ R. H. bývajúcemu v T. všetkých zastúpených  

Mgr. B. J., advokátom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa č. 24,   o určenie, že žalobkyňa je

dedičkou po zomrelom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36 C 170/2007, o

dovolaní žalovaných 1/ až 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z   22. júna 2010 sp.

zn. 9 CoD 126/2009, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozsudok Krajského súdu v   Trnave z  

22. júna 2010 sp. zn. 9 CoD 126/2009   z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Na základe uznesenia Okresného súdu Trnava z 29. novembra 2007 č.k.  

20 D 696/2007-119 (5 Dnot 89/2007) vydaného v dedičskom   konaní podľa § 175k ods.  

2 O.s.p. sa žalobkyňa žalobou   doručenou súdu 21. decembra 2007 domáhala určenia, že

s poručiteľom Ing. J. H., ktorý zomrel   X. v T. žila   v spoločnej domácnosti   najmenej   po

dobu jedného roka pred jeho smrťou a z tohto dôvodu sa o spoločnú domácnosť a o chorého

poručiteľa starala.

Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. septembra 2009 č.k. 36 C 170/2007- 606 určil,

že žalobkyňa s poručiteľom Ing...J. H., rodeným H., ktorý zomrel dňa X. v T. žila v spoločnej

domácnosti najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou; žalovaným 1/ až 5/   uložil

povinnosť nahradiť žalobkyni   spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 1 028,67 € do

troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov aplikujúc na vec

ustanovenia   Občianskeho zákonníka (§ 115   a § 474 ods. 1) dospel k záveru o dôvodnosti   7 Cdo 42/2010

podanej žaloby, keď konštatoval správnosť zistení z ktorých vyplýva, že žalobkyňa žila

s poručiteľom v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou.

Naliehavosť právneho záujmu na podanej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. súd prvého

stupňa videl v tom, že predmetným konaním sa rieši otázka dedičského práva žalobkyne (z

hľadiska extenzívnej interpretácie). Námietku zaujatosti vznesenú žalovanými 25. augusta

2009 proti zákonnému sudcovi (č.l. 420 spisu) súd považoval vzhľadom na jej obsah

i predchádzajúce rozhodnutie nadriadeného súdu   vydané 14. júla 2009 pod sp.zn.   9 Nc C

34/2009 za opakovanú námietku z tohto istého dôvodu a za prípad, ktorým sa napadá postup

sudcu, kedy sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 15a ods. 4 a 5 O.s.p.), o čom boli

žalovaní upovedomení na pojednávaní súdu   26. augusta 2008. O náhrade trov konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.  

Na odvolanie žalovaných   Krajský súd v Trnave rozsudkom z 22. júna 2010 sp. zn.  

9 CoD 126/2009   rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania   (§ 156 ods. 3

O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.) ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.)

tak, že určil, že žalobkyňa s poučiteľom Ing.J. H., rodeným H., ktorý zomrel dňa X. v T. žila v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou a z tohto dôvodu sa

starala o spoločnú domácnosť. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Stotožnil sa s celým

odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (ktoré odvolací súd

považoval   za vyčerpávajúce,   jasné, zrozumiteľné a   logické), preto ďalej len skonštatoval

správnosť záveru súdu prvého stupňa tak o existencii naliehavého právneho záujmu

žalobkyne na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. ako aj záver, že žalobkyňa

s nebohým   Ing. J. H. žila po dobu najmenej jedného roka pre jeho smrťou v spoločnej

domácnosti. Dodal, že žaloba bola podaná správne a na jej základe sa žalobkyňa stane

zákonnou dedičkou v zmysle ustanovenia § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd

doplnil   výrok svojho rozhodnutia   o text :.. „a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú

domácnosť.“, keď mal za to, že sa nejedná o zmenu petitu ale iba o terminologickú zmenu

z dôvodu, aby postavenie žalobkyne ako dedičky bolo v súlade so znením ustanovenia § 475

ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ktorého, dedí ten, kto žil s poručiteľom

najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z toho dôvodu sa

staral o spoločnú domácnosť alebo bol odkázaný výživou na poručiteľa. V konaní bolo   7 Cdo 42/2010

preukázané, že žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti, z ktorého dôvodu sa

starala o spoločnú domácnosť. O trovách konania rozhodol podľa   § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní   1/ až 5/ dovolanie. Navrhli,  

aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa   a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), ďalej z dôvodou, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako aj z dôvodu,

že v konaní rozhodoval   vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/

O.s.p.). K odňatiu možnosti žalovaných konať malo dôjsť tým, že súdy v tomto konaní

nerozhodovali o dedičskom práve žalobkyne ale konali len o zmätočnej žalobe na určenie

sporných skutočností, ktoré tvoria predbežnú otázku v dedičskom konaní o okruhu dedičov.

Iba také konanie, v ktorom by súdy rozhodovali o dedičskom práve žalobkyne, by naplnilo

znaky riadneho zákonného postupu predpokladaného v § 175k ods. 2 O.s.p. a zabezpečilo

žalovaným právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Odvolací

súd bez zákonného oprávnenia zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tým, že jeho výrok

doplnil aj o určenie okolnosti, o ktorej súd prvého stupňa nerozhodoval (... „a z tohto dôvodu

sa starala o spoločnú domácnosť“), na túto skutočnosť nevykonal (ani nedoplnil)

dokazovanie, čím porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, pretože

v tejto časti nemali žalovaní možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním.

Pokiaľ odvolací súd v danom prípade nerozhodoval o dedičskom práve ale konal o inej

žalobe, na určenie, ktorej v danom prípade nemôže byť poskytnutá právna ochrana, prejednal

tak vec, ktorá do jeho právomoci nepatrí. Súd prvého stupňa prejednal vec napriek tomu, že

žalovaní   25. augusta 2009 riadne vzniesli námietku zaujatosti proti sudcovi   JUDr. M. S.,

o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom. S dôvodmi pre ktoré nebola námietka

zaujatosti predložená nadriadenému súdu sa dovolatelia nestotožnili, pretože v nej uviedli

nové skutočnosti, ktoré medzičasom   (po vznesení predchádzajúcej námietky) zistili

a námietka nesmeruje proti postupu sudcu v konaní. Dovolatelia namietali, že súd prvého

stupňa nevykonal všetky navrhnuté dôkaz, neumožnil im vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

ani neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za zhodné a ktoré za sporné, napokon namietali,

že súdy vec nesprávne právne posúdili.

  7 Cdo 42/2010

Žalobkyňa (vo vyjadrení k dovolaniu) navrhla dovolanie   ako nedôvodné zamietnuť.

Uviedla, že v danom prípade k porušeniu namietaných práv dovolateľmi zo strany súdov

nedošlo, žalobkyňa   podala žalobu   v zmysle   uznesenia   súdu, ktoré žalovaní nenapadli

odvolaním a nemali voči nemu ani žiadne námietky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241 ods. 1

O.s.p.),   preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie

bolo podané dôvodne.  

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje

podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p. (t.j. a/

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát), ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho   7 Cdo 42/2010

súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to

oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Dovolatelia

namietali procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, f/ a g/ O.s.p.

Dovolatelia predovšetkým namietali, že predmetná vec nepatrí do právomoci súdov  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Z tohto hľadiska treba uviesť, že prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal inak rozhodnúť iný orgán.

Právomoc súdu upravuje § 7 O.s.p. a § 8 O.s.p.. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. súdy v občianskom

súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných vzťahov a hospodárskych

vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú

princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci sem zaradené prejednávajú

a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich

a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec vymedzený uvedeným súborom vzťahov, súdy

prejednávajú aj rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich,

nezakladajú priamo na práve súkromnom, a to len vtedy, ak to stanovuje zákon (§ 7 ods. 2

O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí

konanie zastaviť a vec prípadne postúpiť inému orgánu. V predmetnej veci ide o sporové

konanie, na ktoré bola žalobkyňa odkázaná súdom v dedičskom konaní v zmysle § 175k ods.

2 O.s.p., čo samo osebe (vzhľadom na existenciu uvedenej procesnoprávnej úpravy) znamená

(určuje), že ide o vec patriacu do súdnej právomoci. Pokiaľ dovolatelia spochybňujú

opodstatnenosť takto uplatneného práva (napríklad pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu, prípadne namietajú iné nedostatky žaloby), jedná sa o vecné námietky, ktoré môžu

mať dopad len na výsledok sporu. Dovolateľmi   uplatnený dôvod prípustnosti dovolania

preto nie je dôvodný.

Vada konania podľa §   237 písm. f/ O.s.p. spočíva (podľa dovolateľov) v tom, že

pokiaľ odvolací súd bez vykonania dokazovania rozhodoval o takej časti žalobného návrhu,

o ktorej doposiaľ nerozhodoval súd prvého stupňa ide o prípad, kedy im bola odňatá reálna

a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať v dvojinštančnom súdnom postupe

ohľadne nového právneho názoru (tzv. prekvapivé rozhodnutie).  

  7 Cdo 42/2010

V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že   s poručiteľom Ing. J. H.,

ktorý zomrel X. v T., žila v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roka pred jeho

smrťou a z tohto dôvodu sa o spoločnú domácnosť a o chorého poručiteľa starala. Súd

prvého stupňa rozsudkom určil, že žalobkyňa s poručiteľom Ing. J. H., rodeným H., ktorý

zomrel dňa X. v T. žila v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roka pred jeho

smrťou. Odvolací súd rozhodol tak, že určil, že žalobkyňa s poručiteľom Ing. J. H., rodeným

H., ktorý zomrel dňa X. v T. žila v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roku pred

jeho smrťou a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Odvolací súd v rozsudku,

na rozdiel od súdu prvého stupňa, určil i to, že žalobkyňa sa starala o spoločnú domácnosť,

o čom súd prvého stupňa nerozhodoval.  

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy),   každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný

súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.

I. ÚS 35/98).

Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.

46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

  7 Cdo 42/2010

Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu  

(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu   v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto   domáha   svojho práv na súde, ale súdna ochrana   tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom

ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje

poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti

s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych

dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene

rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu

nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá

v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu

dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených

záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka

súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za

súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto

procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné

právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

  7 Cdo 42/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na to, že konanie

pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov

(tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok

účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným

skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom

z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo účastníka

konania napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje  

(§ 201 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom

zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo

v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak

bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp.

inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny

poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na

spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza

predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť

zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené

tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich

preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá

oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a

jeho pravidlami.

Z ustanovenia § 219 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba

chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska

procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, že len pri dôslednom a presnom dodržiavaní

procesných ustanovení môžu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne

zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať

všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu

prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva ( Zborník IV str. 41 ).   7 Cdo 42/2010

Vychádzajúc zo obsahu žalobného petitu, je zrejmé, že súd prvého stupňa nerozhodol

o celom určovacom návrhu (petite), odvolací súd na túto nesprávnosť neprihliadal a sám

rozhodol aj o časti žaloby, o ktorej súd prvého stupňa   nerozhodoval. Tým, že odvolací súd

rozhodol „nečakane“ o ďalšej časti žaloby o ktorej súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodoval,

bolo žalovaným odňaté právo napadnúť odvolaním   rozhodnutie súdu v uvedenej časti

a prípadne i namietať správnosť (zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.

Odvolací súd svojím postupom znemožnil žalovaným realizáciu ich   procesných práv a

zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

  Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup

odvolacieho súdu zavŕšený vydaným dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, je

zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie

rozhodnutia odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súd v Trnave na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho   súdu, dovolací súd

sa ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní ani vecnou správnosťou rozhodnutia

nezaoberal.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. októbra 2011   JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta