Najvyšší súd

7 Cdo 41/2010

  Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: J. B. bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom v K., proti odporkyni: A., spol. s.r.o. K., so

sídlom v K., zastúpenej JUDr. Ing. D. J., advokátom v K., o zaplatenie 94 438,24 € s prísl.,

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 277/2001, o dovolaní odporkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2010 sp. zn. 5 Co 63/2007, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 27. novembra 2006 č. k. 13 C 277/2001– 203

uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi   2 845 046,50 Sk ( 94 438,24 € )   so  

17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 189 620 Sk ( 6 294,23 € ) od 13.5.2001 do zaplatenia,

s 13 % úrokom z omeškania zo sumy 530 645 Sk ( 17 614,19 € ) od 15.9.2003 do zaplatenia,

s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 1 019 452 Sk ( 33 839,61 € ) od 4.2.2005 do zaplatenia

a s 8 % úrokom z omeškania zo sumy 1 105 329, 50 Sk ( 36 690,22 € ) od 22.10.2006 do

zaplatenia, náhradu trov konania 103 248 Sk ( 3 427, 21 € ) na účet jeho právneho zástupcu

a na účet súdu trovy štátu   28 029,80 Sk ( 930,42 € ) a súdny poplatok 142 250 Sk  

( 4 721, 83 € ), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh

zamietol. Mal za preukázané, že odporkyňa sa bezdôvodne obohatila na úkor navrhovateľa

tým, že v období od 1. 9. 1999 do 31. 8. 2006 užívala bez právneho dôvodu   nehnuteľnosť

vo vlastníctve navrhovateľa ( pozemok parc. č. X., kat. územie B. vo výmere X. m2, zapísaný

na LV č. X. Správy katastra K. ). Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckých posudkov vypracovaných ustanovenými znalcami a navrhovateľovi priznal

z titulu   bezdôvodného   obohatenia   sume ktorú uplatnil ( nižšej ako určenej   znaleckými

posudkami ). O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., trovách štátu podľa   § 148 ods. 1 O.s.p. a o

súdnom poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona   č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Krajský súd v Košiciach   na odvolanie odporkyne   rozsudkom z 29. marca 2010  

sp. zn. 5 Co 63/2007 rozsudok súdu prvého stupňa (okrem výroku o zamietnutí návrhu

v prevyšujúcej časti ktorý nebol napadnutý odvolaním) a výroku o náhrade trov štátu potvrdil.

Výrok o náhrade trov štátu zmenil tak, že odporkyňa   je povinná   nahradiť   trovy štátu vo

výške 971,48 € na účet Okresného súdu Košice I   a odporkyni uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľovi trovy odvolacieho konania 3 326,19 € na účet jeho právneho zástupcu do 3

dní. V plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom. Za

nedôvodnú vyhodnotil   odvolaciu   námietku odporkyne, že nebolo rozhodnuté o pripustení

zmeny návrhu.. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala   nesprávne právne

posúdenie veci   (§ 241 ods. 2 písm.   c/ O.s.p.), nevykonanie všetkých ňou navrhovaných

dôkazov a skutočnosť, že súd namiesto znalcov z odboru poľnohospodárstva ( napriek jej

výhradám ) ustanovil znalcov z odboru stavebníctva, dokonca geodézie a kartografie. Tiež

namietala závery znaleckého dokazovania.

Navrhovateľ   navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Rozhodnutia oboch

súdov nižších stupňov považoval za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním odporkyne   nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. ( či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne   preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva

odporkyne, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležite a

presvedčivo odôvodnil,   pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími

námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku je zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal

a aké právne závery z nich vyvodil.

Odporkyňa   namietala nesprávne právne posúdenie veci (   § 241 ods. 2 písm. c/  

O.s.p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia odporkyne boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ňou namietané skutočnosti by mohli

mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde ).

Pokiaľ odporkyňa namietala nevykonanie všetkých ňou navrhnutých dôkazov,

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že ak bolo

rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez

ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Súd nevykoná

dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností

predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie

účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v

ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len

neúplnosť skutkových zistení (vedúcich   k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však

procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcu prípustnosť dovolania. K rovnakému záveru

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999. Nevykonanie navrhnutých dôkazov

môže byť prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/   O.s.p. (s poukazom na tieto vady možno odôvodniť len procesne prípustné

dovolanie), samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladá ( pozri   § 237 O.s.p., ako aj  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).  

Námietku odporkyne, že súd namiesto znalcov z odboru poľnohospodárstva (napriek

jej výhradám) ustanovil   znalcov z odboru stavebníctva ba dokonca geodézie a kartografie, treba (aj podľa   odvolacieho súdu) považovať za irelevantnú, s poukazom na oba znalecké

posudky (Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline a znalca Ing. N.), ktoré zhodne konštatujú, že

v tomto prípade bolo možné použiť len metódu polohovej diferenciácie (vyhl. MS SR č

492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ). Nemohla byť aplikovaná

porovnávacia metóda, pretože v okolí nehnuteľnosti nie sú porovnateľné objekty, pre

porovnanie je potrebný súbor aspoň troch   nehnuteľností a stavieb, ktoré by mali spĺňať

náležitosti porovnávania.

Podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým

posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu ( podľa § 132  

O.s.p. ) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí

presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie

znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický  

a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej

otázky.   Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností,

ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa § 127 O.s.p., (   na rozdiel od písomného

znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý má povahu listiny

podľa § 129 O.s.p ). Preto nie sú dôvodné ani námietky odporkyne, že znalec nerešpektoval

na LV určený druh pozemku a námietky týkajúce sa záverov znaleckého posudku. Znalec aj

v prejednávanej veci musel vychádzať z náročnej odbornej verifikácie relevantných

skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť rozsah bezdôvodného

obohatenia Len znalec samotný so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené

doplňujúce informácie ( odborná literatúra, poznatky z praxe v danom odbore), prehľadným

a logickým zdôvodnením vyloží svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní

tej ktorej dielčej odbornej otázky postupoval. Znalecké posudky,   t.j. tak posudok Ústavu

súdneho inžinierstva v Žiline,   ako aj znalecký posudok Ing. N. sú presvedčivé, zákonné

posudky, ktoré obsahujú všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení   zákona   č.

382/2004 Z.z.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi, dovolací súd nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá vo veci úspech nemala, pretože si ich

náhradu neuplatnil (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1   O.s.p., § 142 ods. 1

O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta