Najvyšší súd
7 Cdo 41/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: J. B. bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom v K., proti odporkyni: A., spol. s.r.o. K., so
sídlom v K., zastúpenej JUDr. Ing. D. J., advokátom v K., o zaplatenie 94 438,24 € s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 277/2001, o dovolaní odporkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2010 sp. zn. 5 Co 63/2007, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 27. novembra 2006 č. k. 13 C 277/2001– 203
uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2 845 046,50 Sk ( 94 438,24 € ) so
17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 189 620 Sk ( 6 294,23 € ) od 13.5.2001 do zaplatenia,
s 13 % úrokom z omeškania zo sumy 530 645 Sk ( 17 614,19 € ) od 15.9.2003 do zaplatenia,
s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 1 019 452 Sk ( 33 839,61 € ) od 4.2.2005 do zaplatenia
a s 8 % úrokom z omeškania zo sumy 1 105 329, 50 Sk ( 36 690,22 € ) od 22.10.2006 do
zaplatenia, náhradu trov konania 103 248 Sk ( 3 427, 21 € ) na účet jeho právneho zástupcu
a na účet súdu trovy štátu 28 029,80 Sk ( 930,42 € ) a súdny poplatok 142 250 Sk
( 4 721, 83 € ), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh
zamietol. Mal za preukázané, že odporkyňa sa bezdôvodne obohatila na úkor navrhovateľa
tým, že v období od 1. 9. 1999 do 31. 8. 2006 užívala bez právneho dôvodu nehnuteľnosť
vo vlastníctve navrhovateľa ( pozemok parc. č. X., kat. územie B. vo výmere X. m2, zapísaný
na LV č. X. Správy katastra K. ). Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckých posudkov vypracovaných ustanovenými znalcami a navrhovateľovi priznal
z titulu bezdôvodného obohatenia sume ktorú uplatnil ( nižšej ako určenej znaleckými
posudkami ). O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a o
súdnom poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne rozsudkom z 29. marca 2010
sp. zn. 5 Co 63/2007 rozsudok súdu prvého stupňa (okrem výroku o zamietnutí návrhu
v prevyšujúcej časti ktorý nebol napadnutý odvolaním) a výroku o náhrade trov štátu potvrdil.
Výrok o náhrade trov štátu zmenil tak, že odporkyňa je povinná nahradiť trovy štátu vo
výške 971,48 € na účet Okresného súdu Košice I a odporkyni uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy odvolacieho konania 3 326,19 € na účet jeho právneho zástupcu do 3
dní. V plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom. Za
nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku odporkyne, že nebolo rozhodnuté o pripustení
zmeny návrhu.. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nevykonanie všetkých ňou navrhovaných
dôkazov a skutočnosť, že súd namiesto znalcov z odboru poľnohospodárstva ( napriek jej
výhradám ) ustanovil znalcov z odboru stavebníctva, dokonca geodézie a kartografie. Tiež
namietala závery znaleckého dokazovania.
Navrhovateľ navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Rozhodnutia oboch
súdov nižších stupňov považoval za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. ( či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva
odporkyne, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležite a
presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími
námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku je zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal
a aké právne závery z nich vyvodil.
Odporkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia odporkyne boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ňou namietané skutočnosti by mohli
mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde ).
Pokiaľ odporkyňa namietala nevykonanie všetkých ňou navrhnutých dôkazov,
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že ak bolo
rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez
ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Súd nevykoná
dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností
predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v
ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len
neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však
procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcu prípustnosť dovolania. K rovnakému záveru
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999. Nevykonanie navrhnutých dôkazov
môže byť prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. (s poukazom na tieto vady možno odôvodniť len procesne prípustné
dovolanie), samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladá ( pozri § 237 O.s.p., ako aj
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Námietku odporkyne, že súd namiesto znalcov z odboru poľnohospodárstva (napriek
jej výhradám) ustanovil znalcov z odboru stavebníctva ba dokonca geodézie a kartografie, treba (aj podľa odvolacieho súdu) považovať za irelevantnú, s poukazom na oba znalecké
posudky (Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline a znalca Ing. N.), ktoré zhodne konštatujú, že
v tomto prípade bolo možné použiť len metódu polohovej diferenciácie (vyhl. MS SR č
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ). Nemohla byť aplikovaná
porovnávacia metóda, pretože v okolí nehnuteľnosti nie sú porovnateľné objekty, pre
porovnanie je potrebný súbor aspoň troch nehnuteľností a stavieb, ktoré by mali spĺňať
náležitosti porovnávania.
Podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým
posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu ( podľa § 132
O.s.p. ) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí
presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický
a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej
otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností,
ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od ostatných dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa § 127 O.s.p., ( na rozdiel od písomného
znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý má povahu listiny
podľa § 129 O.s.p ). Preto nie sú dôvodné ani námietky odporkyne, že znalec nerešpektoval
na LV určený druh pozemku a námietky týkajúce sa záverov znaleckého posudku. Znalec aj
v prejednávanej veci musel vychádzať z náročnej odbornej verifikácie relevantných
skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť rozsah bezdôvodného
obohatenia Len znalec samotný so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené
doplňujúce informácie ( odborná literatúra, poznatky z praxe v danom odbore), prehľadným
a logickým zdôvodnením vyloží svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní
tej ktorej dielčej odbornej otázky postupoval. Znalecké posudky, t.j. tak posudok Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline, ako aj znalecký posudok Ing. N. sú presvedčivé, zákonné
posudky, ktoré obsahujú všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení zákona č.
382/2004 Z.z.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi, dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá vo veci úspech nemala, pretože si ich
náhradu neuplatnil (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta