7 Cdo 40/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45869464, zastúpeného advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., za ktorú koná konateľ advokát JUDr. J. N., proti povinnej D. H., bývajúcej v S., o vymoženie 331,94 € s príslušenstvom, vednej na Okresnom súde
Košice-okolie pod sp.zn. 17 Er 2054/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2012 sp.zn. 13 CoE 221/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 331,94 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 9. decembra 2011 sp.zn. IIC0610123
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice-okolie
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice-okolie uznesením z 12. júna 2012 č.k. 17 Er 2054/2012 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že
na základe úverovej zmluvy z 9. júna 2008 Poštová banka, a.s. (prvá právna predchodkyňa
oprávneného) poskytla povinnému úver vo výške 331,94 Sk, ktorý sa povinný zaviazal
splácať v pravidelných mesačných splátkach (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého 2
stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba „ex
offo“ zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú
v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej
zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá ale v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka je neprijateľnou podmienkou, keďže spotrebiteľovi fakticky odopiera
právo brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, že dodávateľ podá žalobu
na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ si doložku osobitne nevyjednal a „nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami“. Takáto doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. To všetko
odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky (nekalej podmienky
v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská
doložka v danej veci je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je z tohto dôvodu neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať
rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to,
aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Košiciach
uznesením z 28. septembra 2012 sp.zn. 13 CoE 221/2012 ním napadnuté uznesenie potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného smeruje proti vecne správnemu
uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol aj
ďalšie dôvody. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako titul, ktorý „nemá legitimitu“. Správny je preto nielen záver súdu
prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo
potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
3
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním, v ktorom
(a v jeho doplnení) žiadal, aby dovolací súd zmenil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne, aby zrušil rozhodnutia
súdov oboch nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy
v danom prípade:
1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu (a podľa obsahu dovolania aj procesnú vadu uvedenú
v bode 1.; poznámka dovolacieho súdu) vyvodzoval dovolateľ z toho, že rozhodcovský
súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky
po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam
vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť
a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,
za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad
pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. odňali oprávnenému možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade
pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj
materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli do práva
oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred exekučným súdom
konať,
4
5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Podaním z 15. januára 2013, súdu doručeným 18. januára 2013, oprávnený doplnil
svoje dovolanie „o dovolací dôvod v zmysle ust. § 238 ods. (3) OSP“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu 5
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľ ale tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Táto námietka dovolateľa (výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní) nie je opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. l
O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého 6
ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku). Rozhodovanie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda patrí
do právomoci súdov.
2. Dovolateľ tiež namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľom tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená
námietka dovolateľa je neopodstatnená. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom 7
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,
že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov
došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Oprávnený v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie (porovnaj aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 186/2009 a 1 Cdo 180/2010). V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný súd
konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jeho dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
4. Podľa názoru oprávneného mu súdy v exekučnom konaní odňali aj možnosť konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Oprávnený v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie 8
o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať
na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Záverom tejto časti dovolací súd
konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je
po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny 9
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (porovnaj R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak
v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku);
v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli 10
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok,
pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by
vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by
išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že
účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď R 46/2012).
Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd a súd odvolací vyriešili túto otázku
správne a svoje závery riadne a náležite vysvetlili. K ich odôvodneniam, s ktorými v plnom
rozsahu súhlasí, dovolací súd ešte dodáva, že súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci
správne zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola implementovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa
mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka). Dovolací súd konštatuje, že súdy vo svojich rozhodnutiach
aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so smernicou
Rady 93/13/EHS. Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí 11
C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil,
že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že
vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa
názoru zaujatého týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi
a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží
vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právna predchodkyňa oprávneného poskytla povinnej
úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná
(ako spotrebiteľ), ktorá bola pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej
zmluvnej strany a nemala možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola
súdmi nižších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004, teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že uvedená právna
úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných
kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; takéto ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje
za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že právna 12
predchodkyňa oprávneného sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory
budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť založená
právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávneného proti povinnej
vo veci sp.zn. IICO61123 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho dovolací súd
konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali
za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho 13
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ 14
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenému pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
5. K námietke oprávneného, že v konaní došlo k tzv. inej vade, majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,
že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama
takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.
a § 237 O.s.p.).
6. Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
Pokiaľ oprávnený v podaní z 15. januára 2013 „dopĺňa dovolací dôvod v zmysle ust.
§ 238 ods. (3) OSP“, dovolací súd poznamenáva, že v predmetnom ustanovení sa neupravuje
dovolací dôvod (dovolacie dôvody sú upravené v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.), ale jeden z predpokladov prípustnosti dovolania účastníka proti rozsudku, ktorou
procesnou formou ale odvolací súd, ale ani exekučný súd v preskúmavanej veci nerozhodol.
Predmetom rozhodnutia (uznesenia) exekučného súdu naostatok nebolo ani vyslovenie
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
15
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. apríla 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová