7Cdo/4/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K.. H. V., bytom v F., U. XX, zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Podbrezovská 34, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5C/18/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2017, sp. zn. 6Co/171/2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2017, sp. zn. 6Co/171/2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresny´ su´d Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 24. ju´na 2013 cˇ.k. 5C/18/2010-2011 zaviazal žalovanú zaplatitˇ žalobcovi na´hradu sˇkody v sume 1.306,97 € spolu so 6 % u´rokom z omesˇkania rocˇne od 4. augusta 2009 do zaplatenia, na´hradu nemajetkovej ujmy v sume 80.000,- € a na´hradu trov pra´vneho zastu´penia v sume 8.016,96 € k ruka´m pra´vnej za´stupkyne žalobcu, vsˇetko do troch dni´ od pra´voplatnosti rozsudku. Vo zvysˇku su´d žalobu zamietol. V odo^vodneni´ uviedol, zˇe žalobca si žalobou uplatnˇoval na´hradu sˇkody a nemajetkovej ujmy, ktora´ mu vznikla v do^sledku neza´konne´ho rozhodnutia a su´cˇasne nespra´vneho u´radne´ho postupu podlˇa § 58/1969 Zb. o zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ rozhodnuti´m orga´nu sˇta´tu alebo jeho nespra ´vnym u´radny´m postupom. Svoj na´rok uplatnˇoval na tom skutkovom za´klade, zˇe uzneseni´m Okresnej prokuratu´ry Bratislava I cˇ.k. Pv 707/1999 z 30. novembra 1999 o zacˇati´ trestne´ho sti´hania a su´cˇasne vzneseni´ obvinenia vocˇi žalobcovi pre trestny´ cˇin porusˇovania povinnosti´ pri spra´ve cudzieho majetku podlˇa § 255 ods. 1 a ods. 2 pi´sm. a/ Trestne´ho za´kona u´cˇinne´ho do 31. augusta 1999 bol žalobca obvineny´ zo spa´chania uvedene´ho trestne´ho cˇinu. Prokura´tor Okresnej prokuratu ´ry na za´klade uvedene´ho trestne´ho cˇinu podal 1. februa´ra 2002 obzˇalobu (cˇ.k. Pv 33/01-52). Rozsudkom Okresne´ho su´du Dunajska´ Streda z 15. ju´na 2005 sp.zn. 3T/19/2002-249 bol žalobca spod obzˇaloby oslobodeny´. Krajsky´ su´d v Trnave rozhodnuti´m z 20. novembra 2007 sp.zn. 3To/121/2005-444 odvolanie prokura´tora a posˇkodene´ho zamietol. Žalobca si uplatnˇoval majetkovu´sˇkodu pozosta´vaju´cu zo straty na za´robku, ktoru´ utrpel pocˇas trestne´ho sti´hania v sume 295.126,- €, na´kladov spojeny´ch s obhajobou od zacˇiatku trestne´ho sti´hania azˇ do pra´voplatne´ho skoncˇenia trestne´ho konania v sume 6.907,72 € a nemajetkovu´ ujmu, ktoru´ žalobca utrpel v pri´cˇinnej su´vislosti s trestny´m konani´m v trvani´ takmer osem rokov, mora´lnej ujmy, posˇkodenia dobre´ho mena a povesti, k strate spolocˇenske´ho uplatnenia v bankovom sektore a v spolocˇenskom a rodinnom postaveni´ v sume 200.000,- €. V priebehu konania v cˇasti uplatnenej sˇkody v sume 209.126,60 € titulom straty na za´robku navrhovatelˇ 22. novembra 2010 na´vrh zobral spa¨tˇ. V cˇasti na´hrady sˇkody priznal navrhovatelˇovi na´hradu v sume 1.306,97 € zodpovedaju´cu u´konom pra´vnej sluzˇby poskytnutej pri obhajobe v trestnom konani´ urcˇenej v tarife. Nezohlˇadnil žalobcovi jeho dohodu s advoka´tom na zmluvnej odmene presahuju´cu tarifnu´ odmenu. U´rok z omesˇkania priznal v su´lade s § 517 ods. 1, veta prva´ a ods. 2 O.s.p. Obcˇianskeho za´konni´ka s poukazom na § 10 za´kona cˇ. 58/1969 Zb., v zmysle ktore´ho je sˇta´t povinny´ nahraditˇ sˇkodu najnesko^r do 6 mesiacov odo dnˇa, kedˇ posˇkodeny´ na´rok riadne uplatnil. Ma´rnym uplynuti´m tejto lehoty sa sˇta´t ako dlzˇni´k ocita´ v omesˇkani´ zo zodpovednostne´ho za´va¨zkove´ho pra´vneho vztˇahu, žalobca si na´rok na na´hradu sˇkody uplatnil u odporkyne 3. februa´ra 2009 a ta´to uplynula 3. augusta 2009. U´rok z omesˇkania viazˇu´ci sa k priznanej nemajetkovej ujme zamietol s poukazom na to, zˇe povinnostˇ zaplatitˇ na´hradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznika´ azˇ na za´klade su´dneho rozhodnutia. Trestny´m sti´hani´m dosˇlo podľa súdu prvej inštancie k citelˇne´mu neopra´vnene´mu za´sahu do pra´va žalobcu na osobnu´ cˇestˇ, lˇudsku´ do^stojnostˇ, ktory´ bol znacˇnej intenzity, pre žalobcu mal nepriaznive´ do^sledky na jeho postavenie v spolocˇnosti, najma¨ dˇalsˇie uplatnenie v pracovnej oblasti. Konsˇtatoval, zˇe nie je mozˇne´ ujmu, ktora´ vznikla žalobcovi v su´vislosti s trestny´m sti´hani´m a ty´m spojene´ prezˇitie traumatizuju´cich, do^stojnostˇ znizˇuju´cich negati´vnych pocitov uzˇ nicˇi´m odstra´nitˇ, len priznani´m nemajetkovej ujmy. Za´vazˇnostˇ vzniknutej ujmy posudzoval s prihliadnuti´m na intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dl´zˇku trvania, na princi´p spravodlivosti prihliadaju´c k rozmanity´m momentom, za ktory´ch k neopra´vnene´mu za´sahu do osobnosti fyzickej osoby dosˇlo. Prihliadol tiezˇ na to, zˇe žalobcovi, napriek tomu, zˇe bol spod obzˇaloby pra´voplatne oslobodeny´, sa doposialˇ nikto za za´sah do jeho osobnostny´ch pra´v neopra´vneny´m trestny´m sti´hani´m neospravedlnil, ani inak neodstra´nil na´sledky tohto za´sahu. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 31. mája 2017 sp. zn. 6Co/171/2016 na odvolanie sporových strán potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola v časti prevyšujúcej sumu 1.306,97 € zamietnutá žaloba o náhradu škody pozostávajúcej z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní, druhým výrokom potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola v časti prevyšujúcej sumu 80.000,- € zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tretím výrokom zmenil výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že žalobu zamietol. Rozhodoval opätovne po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 7Cdo/262/2015 zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie sp.zn. 6Co/830/2014 z dôvodu, že odvolací súd obišiel kasačné (záväzné) rozhodnutie. Odvolací súd tak v odôvodnení uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. neupravuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zákona č. 58/1969 Zb. Keďže Dohovor v uvedenom článku umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia pokiaľ ide o obsah pojmu škoda prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Odvolací súd uviedol, že treba vziať do úvahy, že tento právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vzťahuje na prípad nároku na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody (výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom). Odvolací súd konštatoval, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dospel k záveru, že i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zákona č. 58/1969 Zb., náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale iba v prípade, ak došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody. Na iné prípady porušenia ľudských práv a základných slobôd sa totiž čl. 5 Dohovoru podľa odvolacieho súdu nevzťahuje. Konštatoval, že v prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca v súvislosti s trestným stíhaním nebol vzatý do väzby akeďže trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, je logické, že mu nebol uložený ani trest odňatia slobody. Žalobcovi preto podľa odvolacieho súdu nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Proti uvedene´mu rozsudku odvolacieho su´du podal zˇalobca dovolanie tvrdiac, nakoľko videl naplnenie dôvodu uvedeného v ustanovení § 420 písm. e/, f/ CSP a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. Odvolací súd podľa neho nerešpektoval kasačné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 a jeho predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých zaujal právny názor, že žalobcov nárok možno odškodniť finančnou satisfakciou, otázkou malo byť, či obmedzenou v zmysle zákona č. 412/2012 alebo neobmedzenou, teraz odvolací súd vyslovil názor, že nárok sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969, ktorý nepoznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. e/ CSP uvádza, že rozhodoval vylúčený sudca, ktorý nesprávnym svojvoľným procesným postupom porušil žalobcovi právo na spravodlivý proces, namieta nestrannosť sudcu. Odvolací súd podľa žalobcu porušil zásadu právnej istoty, predvídateľnosti, rozhodnutie je podľa neho neodôvodnené, resp. je odôvodnené v rozpore s judikatúrou (§ 420 písm. f/ CSP). Odvolací súd podľa žalobcu pominul, že nárok žalobcu na odškodnenie a tým aj prípadná nemateriálna ujma sa odvíja nie od uznesenia o začatí trestného stíhania, ale od jeho účasti na plnom oslobodení od žaloby, ku ktorému došlo 20. novembra 2007 uznesením, pretože až od tohto okamihu mohol žalobca požadovať odškodnenie, a to bolo až za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa žalobcu treba postupovať podľa dohovoru - čl. 5 ods. 5, čo odvolací súd nerešpektoval. V tomto bode žalobca vidí naplnenie dovolacieho dôvodu v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. Tvrdí, že nárok žalobcu na odškodnenie a tým aj prípadnú nemateriálnu ujmu odvíja nie od uznesenia o začatí trestného stíhania ale až od jeho účasti na plnom oslobodení spod obžaloby, ku ktorému došlo 20. novembra 2007 uznesením Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 3To/121/2005, pretože až od tohto okamihu mohol žalobca požadovať odškodnenie a to bolo už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné a rozhodnutie odvolacieho su´du je potrebne´ zrusˇitˇ.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnejsprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a), ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písm. b), strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník (písm. c), v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (písm. d), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. e), alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f).

11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2).

12. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 12.1. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 12.2. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania" zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.". Toto stanovisko je naďalej a k t u á l n e (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne lencelkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 12.3. V posudzovanom prípade je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení rozhodnutí súdy citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd zrozumiteľným uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. 12.4. Pre pri´pad, zˇe dovolatelˇ vyvodzuje pri´pustnostˇ ni´m podane´ho dovolania podlˇa ustanovenia § 420 pi´sm. f/ CSP aj z pra´vnych za´verov, na ktory´ch odvolaci´ su´d zalozˇil svoje rozhodnutie, dovolaci´ su´d uva´dza, zˇe uzˇ da´vnejsˇie dospel k za´veru, podlˇa ktore´ho realiza´cia procesny´ch opra ´vneni´ sa u´cˇastni´kovi neznemozˇnˇuje pra´vnym posu´deni´m (R 54/2012). Najvysˇsˇi´ su´d zotrva´va na tomto za´vere aj nadˇalej (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 12.5. V su´vislosti s vysˇsˇie uvedeny´m dovolaci´ su´d pripomi´na nadˇalej aktua´lne konsˇtatovanie u ´stavne´ho su´du, podlˇa ktore´ho pri´padny´ nedostatok riadneho odo^vodnenia dovolani´m napadnute ´ho rozhodnutia, nedostatocˇne zisteny´ skutkovy´ stav alebo nespra´vne pra´vne posu´denie veci nezaklada´ vadu zma¨tocˇnosti znemozˇnˇuju´cu realiza´ciu procesny´ch opra´vneni´ u´cˇastni´ka konania (IV. U´S 196/2014 a tiezˇ IV. U´S 279/2018). 12.6. Pokiaľ žalobca namieta, že odvolací súd nerešpektoval kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015 a jeho predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd zaujal právny názor, že žalobcov nárok možno odškodniť finančnou satisfakciou, otázkou malo byť, či obmedzenou v zmysle zákona č. 412/2012 alebo neobmedzenou, teraz vyslovil názor, že nárok sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969, ktorý nepoznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, najvyšší súd uvádza, že dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu zmätočnosti, vyslovil, že správne posudzovali súdy nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., najvyšší súd vyslovil, že nemožno subsidiárne aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. tak, ako k tomu dospel odvolací súd, a to z dôvodu zákazu retroaktivity. Najvyšší súd tu nevyslovil právny názor, či má byť žalobca finančne odškodnený alebo nie.

13. Z vysˇsˇie uvedeny´ch do^vodov dospel dovolaci´ su´d k za´veru, zˇe v danom pri´pade pri´pustnostˇ dovolania z § 420 pi´sm. f/ CSP nevyply´va.

14. Dovolatelˇ vyvodzuje pri´pustnostˇ svojho dovolania aj z § 420 pi´sm. e/ CSP, podlˇa ktore´ho dovolanie je pri´pustne´ proti kazˇde´mu rozhodnutiu odvolacieho su´du vo veci samej alebo ktory´m sa konanie koncˇi´, ak rozhodoval vylu´cˇeny´ sudca alebo nespra´vne obsadeny´ su´d. Namieta, že rozhodoval vylúčený sudca, ktorý nesprávnym svojvoľným procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces, namieta nestrannosť sudcu. 14.1. V su´vislosti s posu´deni´m opodstatnenosti tejto na´mietky dovolaci´ su´d poukazuje na rozhodnutie najvysˇsˇieho su´du publikovane´ ako judika´t R 59/1997, v zmysle ktore´ho neexistencia zˇiadneho rozhodnutia alebo existencia pra´voplatne´ho rozhodnutia nadriadene´ho su´du o tom, zˇe sudca je alebo nie je vylu´cˇeny´ z prejedna´vania a rozhodovania veci´, nebra´ni dovolaciemu su´du pri sku´mani´ podmienok pri´pustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 pi´sm. g/ O.s.p., posu ´ditˇ tu´to ota´zku samostatne. Tento za´ver najvysˇsˇieho su´du je nadˇalej aktua´lny vo vztˇahu k § 420 pi´sm. e/ CSP. 14.2. Sudca je vylu´cˇeny´ z prejedna´vania a rozhodovania sporu, ak so zretelˇom na jeho pomer ksporu, k strana´m, ich za´stupcom alebo osoba´m zu´cˇastneny´m na konani´ mozˇno matˇ odo^vodnene ´ pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Do^vodom na vylu´cˇenie sudcu nie su´ okolnosti, ktore´ spocˇi´vaju´ v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej cˇinnosti (§ 49 ods. 2 CSP). Strana ma´ pra´vo z do^vodov uvedeny´ch v § 49 uplatnitˇ na´mietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V na ´mietke zaujatosti musi´ bytˇ okrem vsˇeobecny´ch na´lezˇitosti´ podania uvedene´, proti komu smeruje, do^vod, pre ktory´ ma´ bytˇ sudca vylu´cˇeny´, kedy sa strana uplatnˇuju´ca si na´mietku o do^vode vylu ´cˇenia dozvedela a do^kazy na preuka´zanie svojho tvrdenia, ktory´ch povaha to pripu´sˇtˇa, okrem ty ´ch, ktore´ nemo^zˇe bez svojej viny pripojitˇ. Na podanie, ktore´ nespl´nˇa na´lezˇitosti podlˇa prvej vety, su´d neprihliada; v tomto pri´pade sa vec nadriadene´mu su´du nepredklada´. Ustanovenia o odstranˇovani´ va´d podania sa nepouzˇiju´ (§ 52 ods. 2 CSP). Na´mietku zaujatosti je potrebne´ uplatnitˇ najnesko^r do siedmich dni´, odkedy sa strana dozvedela o do^vode, pre ktory´ je sudca vylu´cˇeny´. Na nesko^r uplatnenu´ na´mietku zaujatosti su´d neprihliada; v tomto pri´pade sa vec nadriadene´mu su´du nepredklada´ (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa na´mietka zaujatosti ty´ka len okolnosti´, ktore´ spocˇi´vaju´ v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej cˇinnosti, su´d na na´mietku zaujatosti neprihliada; v tomto pri´pade sa vec nadriadene´mu su´du nepredklada´ (§ 53 ods. 3 CSP). 14.3. V zmysle uvedeny´ch ustanoveni´ je pra´vne vy´znamny´ vztˇah sudcu budˇ k veci (kedy ma´ sudca svoj konkre´tny za´ujem na urcˇitom spo^sobe skoncˇenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k strane sporu (o taky´ vztˇah ide vtedy, ak sudca ma´ k strane urcˇity´ osobny´ vztˇah, so zretelˇom na ktory´ bolo mozˇne´ pochybovatˇ o jeho nezaujatosti) alebo k za´stupcom strán. Samotne´ pochybnosti strany o existencii take´hoto vztˇahu sudcu nie su´ urcˇuju´ce; rozhoduju´cim je, cˇi rea´lne existuju´ okolnosti, ktore´ by mohli objekti´vne zakladatˇ legiti´mne pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Ustanovenie § 49 ods. 2 CSP ale jednoznacˇne vylucˇuje z do^vodov zakladaju´cich zaujatostˇ sudcu tie okolnosti, ktore´ spocˇi´vaju´ v postupe sudcu v konani´ o prejedna´vanej veci alebo v jeho rozhodovani´ v iny´ch veciach. A pra´ve take´ okolnosti uplatnil žalobca v danom pri´pade. So zretelˇom na podstatu, obsah a predmet ty´chto na´mietok (toho, cˇoho sa ty´kaju´) odvolaci´ su´d spra´vne na ne neprihliadol a o vylu ´cˇeni´ namietaného sudcu ani nerozhodoval. 14.4. Nad ra´mec uvedene´ho dovolaci´ su´d konsˇtatuje, zˇe - ak vo^bec isˇlo o na´mietku zaujatosti sudcu - na´mietka vznesena´ žalobcom nemala na´lezˇitosti v zmysle § 52 ods. 1 CSP. 14.5. Z ty´chto do^vodov dospel najvysˇsˇi´ su´d k za´veru, zˇe žalobca neopodstatnene tvrdi´, zˇe v konani´ dosˇlo k procesnej vade zma¨tocˇnosti uvedenej v § 420 pi´sm. e/ CSP.

15. Prípustnosť dovolania žalobca vyvodzuje aj z nesprávneho právneho posúdenia a namieta dovolacie dôvody § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP.

16. Pokialˇ nema´ dovolanie vykazovatˇ nedostatky, ktore´ v konecˇnom do^sledku vedu´ k jeho odmietnutiu podlˇa § 447 pi´sm. f/ CSP, je (procesnou) povinnostˇou dovolatelˇa vysvetlitˇ v dovolani´, z cˇoho vyvodzuje pri´pustnostˇ dovolania a oznacˇitˇ v dovolani´ na´lezˇity´m spo^sobom dovolaci´ do^vod (vidˇ rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo 20/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).

17. Podlˇa 432 ods. 1 CSP mozˇno dovolanie, ktore´ je pri´pustne´ podlˇa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, odo^vodnitˇ iba ty´m, zˇe rozhodnutie spocˇi´va v nespra´vnom pra´vnom posu´deni´ veci. Dovolaci´ do^vod sa vymedzi´ tak, zˇe dovolatelˇ uvedie pra´vne posu´denie veci, ktore´ poklada´ za nespra´vne, a uvedie, v cˇom spocˇi´va nespra´vnostˇ tohto pra´vneho posu´denia (§ 432 ods. 2 CSP). Pra´vnym posu ´deni´m sa pritom rozumie cˇinnostˇ su´du, pri ktorej zo skutkovy´ch zisteni´ vyvodzuje pra´vne za´very a na zisteny´ skutkovy´ stav aplikuje konkre´tnu pra´vnu normu. Nespra´vne pra´vne posu´denie je chybnou aplika´ciou pra´va na zisteny´ skutkovy´ stav; docha´dza k nej vtedy, ak su´d nepouzˇil spra ´vny (na´lezˇity´) pra´vny predpis, alebo ak si´ce aplikoval spra´vny pra´vny predpis, nespra´vne ho ale interpretoval, alebo ak zo spra´vnych skutkovy´ch za´verov vyvodil nespra´vne pra´vne za´very.

18. Žalobca vyvodzuje pri´pustnostˇ dovolania z § 421 ods. 1 pi´sm. b/ CSP, podlˇa ktore´ho je dovolanie pri´pustne´ proti rozhodnutiu odvolacieho su´du, ktory´m sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie su´du prvej insˇtancie, ak rozhodnutie odvolacieho su´du za´viselo od vyriesˇenia pra´vnejota´zky, ktora´ v rozhodovacej praxi dovolacieho su´du esˇte nebola vyriesˇena´. Podlˇa na´zoru dovolacieho su´du zˇalobca v dovolani´ (vychádzajúc z obsahu dovolania podľa §124 CSP) na´lezˇite konkretizoval za´sadnu´ pra´vnu ota´zku, a to cˇi pra´vo na na´hradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlˇa za´kona cˇ. 58/1969 Zb. s podporou cˇla´nku 5 Dohovoru mozˇno odsˇkodnitˇ aj v pri´pade, ak ujma mala vzniknu´tˇ samotny´m trestny´m sti´hani´m (nie rozhodnuti´m o va¨zbe, cˇi iny´m rozhodnuti ´m o pozbaveni´ osobnej slobody). 18.1. Pokiaľ ide o žalobcom nastolenú otázku, treba uviestˇ, zˇe ide o ota´zku pra´vnu. Za´rovenˇ je ota ´zkou rozhoduju´cou pre rozhodnutie odvolacieho su´du, to znamena´ ota´zkou, ktoru´ odvolaci´ su´d riesˇil a na jej vyriesˇeni´ svoje rozhodnutie zalozˇil. Najvysˇsˇi´ su´d nezistil, zˇe by ta´to ota´zka bola v cˇase podania dovolania v rozhodovacej praxi dovolacieho su´du vyriesˇena´. Dospel preto k za´veru, zˇe vo vztˇahu k tejto pra´vnej ota´zke je dovolanie zˇalobcu pri´pustne´ podlˇa § 421 ods. 1 pi´sm. b/ CSP.

19. Dovolaci´ su´d na´sledne pristu´pil k posu´deniu do^vodnosti dovolania žalobcu.

20. K ota´zke, cˇi (ne)mozˇno priznatˇ osobe, ktorej trestne´ sti´hanie bolo ukoncˇene´ inak nezˇ pra ´voplatny´m odsu´deni´m na´hradu sˇkody spocˇi´vaju´cu v na´hrade nemajetkovej ujmy za vedenie trestne´ho sti´hania na za´klade neza´konne´ho uznesenia o jeho zacˇati´ sa vyjadril U´stavny´ su´d Slovenskej republiky uzˇ v rozhodnuti´ z 24. janua´ra 2017 sp. zn. III. U´S 754/2016 (zˇalovana´ v u ´stavnej stˇazˇnosti namietala nemozˇnostˇ aplika´cie cˇl. 5 Dohovoru v pri´pade nemajetkovej ujmy spo^sobenej trestny´m sti´hani´m). V tomto rozhodnuti´ vyslovil na´zor, podlˇa ktore´ho „vedenie trestne ´ho sti´hania na za´klade neza´konne´ho uznesenia o jeho zacˇati´ bez ohlˇadu na to, cˇi bolo vydane´ za u ´cˇinnosti za´kona cˇ. 58/1969 Zb. alebo za u´cˇinnosti za´kona cˇ. 514/2003 Z. z. odo^vodnˇuje s ohlˇadom najma¨ na cˇl. 46 ods. 3 u´stavy a cˇl. 36 ods. 3 listiny pra´vo na na´hradu nemajetkovej ujmy takto sti´hanej osoby, pokialˇ jej ta´to v pri´cˇinnej su´vislosti s vedeni´m trestne´ho sti´hania vznikla." 20.1. Ústavny´ su´d tu konsˇtatoval, zˇe ak stˇazˇovatelˇka poukazuje na podporu svojho na´zoru na rozhodnutie najvysˇsˇieho su´du sp. zn. 6Cdo/37/2012, ani do^vody tohto rozhodnutia na vysˇsˇie uvedenom za´vere, nemo^zˇu nicˇ zmenitˇ. Ako je z citovane´ho rozhodnutia zrejme´, na´zor, na ktory´ poukazuje stˇazˇovatelˇka, sa vztˇahuje na ota´zku odsˇkodnˇovania va¨zby a potrebu aplikovania pri jej odsˇkodnˇovani´ cˇla´nku 5 Dohovoru. Ani z tohto rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du vsˇak nevyply´va pra ´vny na´zor, zˇe na za´klade aplika´cie iny´ch ustanoveni´ na´sˇho u´stavne´ho poriadku by bolo priznanie na´hrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestne´ho sti´hania posˇkodene´mu vylu´cˇene´. Podlˇa u´stavne ´ho su´du taky´mto ustanoveni´m umozˇnˇuju´cim priznanie tejto na´hrady je aj vo vztˇahu k pri´padom posudzovany´m podlˇa za´kona cˇ. 58/1969 Zb. ustanovenie cˇl. 46 ods. 3 u´stavy, resp. cˇl. 36 ods. 3 Listiny za´kladny´ch pra´v a slobo^d. U´stavny´ su´d tu konsˇtatoval, zˇe priznanie na´hrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestne´ho sti´hania, ktore´ sa pra´voplatne skoncˇilo inak nezˇ odsu´deni´m (a to aj v pri´pade, zˇe bolo realizovane´ va¨zobne) je u´stavne akceptovatelˇny´m a u´stavou predpokladany´m spo^sobom poskytnutia satisfakcie takto sti´hanej osobe, a to aj v pri´pade, ak bolo trestne´ sti´hanie zacˇate´ uzˇ za u´cˇinnosti za´kona cˇ. 58/1969 Zb.

21. Dovolací súd vo vzťahu k vymedzenej otázke uvádza a poukazuje na to, že medzičasom rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu žalobcom nastolenú právnu otázku riešila a to v rozsudku z 30. septembra 2020 sp. zn. 6Cdo/152/2018, kde sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom Ústavného súdu SR v rozhodnutí z 24. janua´ra 2017 sp. zn. III. U´S 754/2016. 21.1. Vec prejednávajúci senát 7C sa v tejto veci s na´zorom vysloveny´m u´stavny´m su´dom, ako aj najvyšším súdom v rozsudku z 30. septembra 2020 sp.zn. 6Cdo/152/2018, plne stotozˇnˇuje, akceptuje ho a nema´ zˇiaden do^vod od tohto na´zoru sa odklonitˇ. Pokialˇ preto odvolaci´ su´d vycha´dzal z pra ´vneho na´zoru, podlˇa ktore´ho zˇalobcovi nemozˇno priznatˇ odsˇkodnenie vo forme nemajetkovej ujmy za vedenie trestne´ho sti´hania, ak bol spod obzˇaloby oslobodeny´, hoci to za´kon cˇ. 58/1969 Zb. vy´slovne neupravoval, žalobca v tejto pra´vnej ota´zke dovolani´m dôvodne napadol rozsudok odvolacieho su´du, ktory´ spocˇi´va v nespra´vnom pra´vnom posu´deni´ veci.

22. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu žalobca opodstatnene namietal, že zvolené riešenie odvolacieho súdu v otázke „či pra´vo na na´hradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlˇa za´kona cˇ. 58/1969 Zb. s podporou cˇla´nku 5 Dohovoru mozˇno odsˇkodnitˇ aj v pri´pade, ak ujma mala vzniknu´tˇ samotny´m trestny´m sti´hani´m (nie rozhodnuti´m o va¨zbe, cˇi iny´m rozhodnuti´m o pozbaveni´ osobnej slobody)", spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal sena´t najvysˇsˇieho su´du pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.