Najvyšší súd
7 Cdo 39/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. I. D. bývajúcej v Š. zastúpenej JUDr. P. M., advokátom v B., proti odporcom 1/ Ing. arch. R. B.,
bývajúcemu v B., zastúpenému Advokátskou kanceláriou G. spol. s. r. o., so sídlom v B.,
v mene a na účet ktorej koná advokátka JUDr. E. G., 2/ L. B., bývajúcej vo V., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou P., spol. s. r. o., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. R., 3/ MUDr. M. V., bývajúcej v H., 4/ Mgr. D.P., bývajúcej v L.,
o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 50/1994, o dovolaní navrhovateľky
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. mája 2010 sp. zn. 3 Co 554/2006, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
13. mája 2010 sp. zn. 3 Co 554/2006 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 6. septembra 2006 č. k. 10 C 50/1994 – 270
návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej
medzi nebohou MUDr. D.B. a odporcami 1/ a 2/ dňa 25. 11. 1992, predmetom ktorej bola
nehnuteľnosť – rodinný dom a určenia, že poručiteľka bola ku dňu svojej smrti vlastníčkou
tejto nehnuteľnosti, zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporkyni 2/ trovy
právneho zastúpenia v sume 13 144 Sk (436,30 € ) k rukám jej právnej zástupkyne ( JUDr.
R. V. ) a na účet súdu nahradiť trovy znaleckého dokazovania v sume 3 600 Sk ( 119,49 € ),
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že nebohá MUDr. D. B. bola ku dňu uzavretia predmetnej darovacej
zmluvy plne spôsobilá na právne úkony,nekonala v duševnej poruche. Tento právny úkon
obsahuje všetky zákonné náležitosti, bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, bol
riadne schválený bývalým Obvodným súdom Bratislava I v prospech odporcov 1/, 2/
a následne zaregistrovaný bývalým Štátnym notárstvom Bratislava I. Rozhodnutím súdu
o schválení právneho úkonu je súd v danom konaní viazaný a nemôže ho preskúmavať.
Uviedol, že nebohá si uvedomovala vážnosť svojej choroby, jej následky , ako aj
skutočnosť, že zanecháva dve nezaopatrené ( v tom čase ) maloleté deti ( odporca 1/ bol
študentom strednej školy a odporkyňa 2/ bola žiačkou základnej školy ) a chcela ich
ekonomicky zabezpečiť na čas po svojej smrti. Preto sa rozhodla pre uzavretie predmetnej
darovacej zmluvy ( navrhovateľka a odporcovia 3/, 4/ boli už plnoletí, mali
ukončené vysokoškolské vzdelanie a viedli vlastný rodinný život ). Takto nebohá naložila s
majetkom vo svojom vlastníctve po zrelom uvážení a bez cudzieho vplyvu. Nebolo
preukázané, že konala v rozpore s dobrými mravmi ( § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a pocit navrhovateľky o nespravodlivom nakladaní s majetkom, nemá na platnosť darovacej
zmluvy, ktorý právny úkon netrpí vadami vôle ani prejavu, žiadny vplyv. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a o trovách znaleckého dokazovania podľa §
148 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 13. mája 2010
sp. zn. 3 Co 554/2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1/ až 4/ nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Pripustil dovolanie pre otázku zásadného právneho
významu, či súd môže preskúmať právoplatnosť rozsudku iného súdu opatreného doložkou
právoplatnosti, ak bola právoplatnosť spochybnená účastníkom konania, alebo je touto
doložkou viazaný. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným
prvostupňovým súdom a z neho vyplývajúcim právnym posúdením veci. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu je správne skutkové zistenie, že nebohá MUDr. D. B., mohla
s predmetnou nehnuteľnosťou, ako jej vlastníčka, slobodne nakladať. Právny úkon (
darovacia zmluva ) bol urobený slobodne a vážne, bez psychického nátlaku, hlavne
bezprávnej vyhrážky a nebohá bola plne spôsobilá na právne úkony. Právny úkon je určitý
a zrozumiteľný, bol riadne schválený bývalým Obvodným súdom Bratislava I v prospech
odporcov 1/, 2/ a následne zaregistrovaný bývalým Štátnym notárstvom Bratislava I.
a neodporuje zákonu. Maloleté deti ( odporcovia 1/, 2/ ), boli pri právnom úkone prijatia ponuky ( daru ) zastúpené osobitným opatrovníkom ustanoveným súdom podľa § 37 ods. 2,
3, § 80 ods. 2 zákona o rodine účinného do 1. 4. 2005 a § 30 Občianskeho zákonníka.
Darovaciu zmluvu, ktorou nebohá darovala predmetnú nehnuteľnosť len svojím dvom
( maloletým ) z piatich detí, nie je možné pokladať za úkon, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi. V konkrétnostiach danej veci tomu nič nenasvedčuje, lebo nebohá právny úkon
urobila v snahe ekonomicky zabezpečiť svoje maloleté deti, keďže si uvedomovala vážnosť
svojej choroby a nie v snahe poškodiť svoje ostatné deti. V tejto súvislosti poukázal na
znenie čl. VI. darovacej zmluvy. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého
rozsudku, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Uviedol, že nevykonanie dôkazov podľa
návrhu alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým by mu súd odnímal
možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( § 120 ods. 1 O. s. p. ). Zásadne nevykoná dôkazy,
ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia
účastníkov konania ( § 120 ods. 3 O. s. p. ). resp. nadbytočné dôkazy. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite odôvodnil, prečo nevykonal niektoré
z navrhovaných dôkazov. Vykonané dokazovanie tvorilo dostatočný podklad pre rozhodnutie
v danej veci. Vzhľadom na zásadnú odvolaciu námietku, spočívajúcu v otázke skutkových
zistení a v posúdení právnej otázky, pripustil dovolanie pre otázku, ktorá pre rozhodnutie
mala zásadný význam t. j., či je v právomoci súdu preskúmavať právoplatnosť rozhodnutia
inak formálne právoplatného rozsudku. Preto na doplnenie uviedol, že doručený rozsudok,
ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný ( § 159 ods. 1 O. s. p. ). Výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté
o osobnom stave, je záväzný pre každého ( § 159 ods. 2 O. s. p. ). Len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova ( § 159 ods. 3 O. s. p. ). Účelom
inštitútu právoplatnosti je zabezpečenie právnej istoty a poskytnutie ochrany v konaní
preukázaným ( zisteným ) právam. Tento ochranný účinok právoplatnosti sa prejavuje
v tom, že úspešný žalobca je právoplatným súdnym rozhodnutím chránený pred novou
žalobou vznesenou žalovaným, ktorou by bol popieraný jeho súdom určený nárok, a naopak
neúspešný účastník je chránený proti úspešnému, a to predovšetkým vtedy, ak by tento
opätovne podal žalobu o rovnakom plnení ( ne bis in idem ). Z obsahu spisu Obvodného súdu
Bratislava I. sp. zn. P 24/99 vyplýva, že dňa 25. 11. 1992 bola na súd podaná žiadosť
o vymenovanie zástupcov maloletých detí k prevzatiu darovacej zmluvy ( čl. VIII. ) 1. M.
H. a 2. N. S.. V konaní o schválenie právneho úkonu a ustanovenie opatrovníka pod sp. zn. 17 Nc 76/92 rozhodol bývalý Obvodný súd Bratislava I. rozsudkom zo 7. 12. 1992, ktorý
na základe vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť dňom 8. 12. 1992,
keď sa účastníci, podľa obsahu zápisnice z pojednávania, vzdali práva podať odvolanie.
Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo
vydané, jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako
predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil
uvedeným ( právoplatným ) súdnym rozhodnutím. Právoplatnosť rozhodnutia – jeho
nezmeniteľnosť a záväznosť sa chápu podstatne širšie než pojem ne bis in idem. Význam
právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky res iudicate (
neodstrániteľnej procesnej podmienky konania ), t. j. len na prípustnosť nového
prejednávania už raz rozhodnutej veci. Právoplatnosť má aj význam v dosahu záväznosti na
rozhodnutie o inej veci. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci ( s identickým
predmetom konania ), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom
konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu
by mohol neskôr ( ďalší ) súd v inom ( novom ) občianskom súdnom konaní medzi tými
istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bráni tomu ustanovenie § 159 ods.
2 O. s. p., ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. znamená osobitnú
procesnú úpravu, z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky
považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke. Súd má teda
povinnosť pri svojom rozhodovaní o ( tejto ďalšej ) veci neodchýliť sa od právoplatného
rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná
predbežná otázka. Uvedený prejudiciálny účinok skoršieho rozsudku v novom ( ďalšom )
občianskom súdnom konaní ( s neidentickým predmetom konania t. j. bez prekážky res
iudicate ) môže preto ( so zreteľom na tú – ktorú konkrétnu situáciu ) viesť k výsledku (
znamenať ), že žalobca bude neúspešný. Vzhľadom na uvedené nebolo možné opätovne
preskúmavať konanie týkajúce sa ustanovenia opatrovníka a schválenia právneho úkonu
a pokiaľ súd prvého stupňa uzavrel, že týmto rozhodnutím bol viazaný, je jeho záver
správny. Pokiaľ sa aj v tomto konaní vyskytli namietané vady, právne vzťahy ním riešené, je
možné spochybniť len osobitným kvalifikovaným spôsobom, t. j. mimoriadnymi opravnými
prostriedkami. Právoplatné rozhodnutie totiž zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav
právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia
znamená, že rozhodnutie sa stáva zásadne nezmeniteľným a záväzným, získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní záväzné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla
rozsudok odvolacieho ( ako aj prvostupňového súdu ) zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila § 241 ods. 2 písm. a/, pretože v konaní došlo
k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. ( bola jej ako účastníčke konania odňatá
možnosť konať pred súdom ) a § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., pretože konanie je postihnuté
tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že
určenia neplatnosti darovacej zmluvy sa domáhala z dôvodov spočívajúcich v nedostatkoch
prejavu vôle darcu ako aj v jej nedostatku na strane obdarovaných. Preto je podľa
ustanovení § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym
úkonom, v ktorej súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. 7. 1998 sp. zn. 1 Cdo 96/95. Poukázala na to, že aj keď súd prvého stupňa vykonal
rozsiahle dokazovanie, ňou navrhnuté dôkazy nevykonal. V súvislosti s otázkou zásadného
právneho významu podľa jej názoru súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 159 ods. 2
O. s. p. na danú vec, pretože rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava I. nikdy
nenadobudol právoplatnosť, lebo nebol doručený darkyni osobne ( nebohá bola v tom čase
hospitalizovaná ) a bol doručený len jej matke ( prebrala ho dvakrát ). Splnomocnenie
udelené M. H. ( matke nebohej ) sa vzťahovalo len na zastupovanie darkyne na pojednávaní
konanom dňa 7. 12. 1992 a nie na zastupovanie v celom rozsahu a na všetky úkony s tým
spojené. Na podporu týchto tvrdení dala do pozornosti dovolacieho súdu rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. 5. 2008 sp. zn. 3 Cdo 65/2008 ( pri
splnomocnení len k niektorým úkonom v konaní sa písomnosti doručujú účastníkom konania,
jeho zástupcovi sa doručujú len vtedy, ak to zodpovedá rozsahu splnomocnenia ). Doručenie
rozhodnutia len zástupcovi, ktorému nebola udelená plná moc pre celé konanie, nie je
procesne účinné, nevyvoláva účinky doručenia a nezačína ani plynúť lehota na podanie
odvolania. Upozornila tiež na skutočnosť, že splnomocnenie bolo nebohou podpísané až dňa
7. 12. 1992, t. j. v čase, keď boli jej psychické funkcie ( podľa znaleckého posudku znalca
MUDr. M. H. ) postihnuté tak, že mohli spôsobiť zmenu schopnosti adekvátne chápať
zmysel vykonaných právnych úkonov. Tým je spochybnená aj platnosť samotného
splnomocnenia z hľadiska § 38 Občianskeho zákonníka. Právoplatnosť rozhodnutia má totiž
dve zložky ( formálnu a materiálnu ) a aj v prípade, ak sa považoval uvedený rozsudok za právoplatný, neznamenalo to bezvýhradnú nemožnosť posudzovať otázku riešenú v tomto
konaní zo strany iného súdu odlišne, v ktorej súvislosti poukázala na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky. V konaní bývalého Obvodného súdu Bratislava I.
bol opatrovník ustanovený až vyhláseným rozsudkom ,i keď mal byť právoplatne
ustanovený už v čase uzavretia zmluvy a nie dodatočne. Navyše, je rozpor medzi znením
výroku vyhláseného rozsudku uvedeného v zápisnici a v jeho písomnom vyhotovení, pričom
súd je viazaný vyhláseným rozsudkom ( neobsahuje výrok o ustanovení Ing. N. S. za
opatrovníčku maloletých detí ). Potom nebola platne prejavená vôľa obdarovaných ( Ing. I. S.
nebola oprávnená podpísať darovaciu zmluvu ). Tým, že nemohla v ( danom )
prvostupňovom konaní ani v odvolacom konaní predkladať námietky, dôkazy a vyjadrenia
týkajúce sa konania vedeného na bývalom Obvodnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 17 Nc
76/92 bolo zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Preto bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., keďže došlo k vážnemu pochybeniu súdov nižšieho stupňa. Súd tiež neposkytol žiadne uspokojivé
vysvetlenie, prečo sa nezaoberal všetkými ( uvedenými ) návrhmi na vykonanie dôkazov a bližšie sa nevenoval niektorým dôkazným materiálom, ktoré sú súčasťou súdneho spisu.
Preto je naplnený aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., keďže
uvedeným postupom sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom ( § 237 písm.
f/ O. s. p. ). Na základe uvedeného mala za nepochybné, že boli porušené viaceré ústavné
princípy zabezpečujúce ochranu jej práv, a to predovšetkým právo na spravodlivý súdny
proces. Súd prvého stupňa hrubo porušil zásady upravujúce priebeh súdneho konania,
predovšetkým riadny priebeh dokazovania a postupoval nesprávne, keď sa nezaoberal (
rovnako ako odvolací súd ) jej námietkami, týkajúcimi sa konania bývalého Obvodného
súdu Bratislava I. vedeného pod sp. zn. 17 Nc 76/92, z ktorého vyplývali vážne hmotnoprávne
i procesnoprávne pochybenia tohto súdu a ktoré sa priamo týkali platnosti darovacej zmluvy.
Týmto bolo tiež porušené jej právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.
Odporkyňa 1/ navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho
konania. Uviedla, že navrhovateľka nebola účastníčkou konania vedeného na bývalom
Obvodnom súde Bratislava I. sp. zn. 17 Nc 76/92, z ktorého dôvodu nemá vecnú legitimáciu
spochybňovať právoplatnosť rozhodnutia v tomto konaní vydaného a s ktorou otázkou sa
odvolací súd ani nevysporiadal. Naopak formulácia otázky zásadného právneho významu pritom navodzuje stav, že účastníci tohto a daného konania sú identickí. Pokiaľ teda
neuviedol, že ide o spochybnenie právoplatnosti rozhodnutia súdu osobou, ktorá nebola
účastníkom konania, spôsobil inú vadu odvolacieho konania a spočívajúcu v tom, že jeho
výrok je v tejto časti neurčitý, nepresný a tým aj nepreskúmateľný ( R 6/2002 ). Preto
odvolací súd otázku zásadného právneho významu sám nielenže nevyriešil, ale ani
nevysvetlil z akých dôvodov považoval za správny právny názor, z ktorého vychádzal.
Odôvodnenie dovolania je podľa jeho názoru nenáležité, pretože jeho predmetom už nie je
určenie, či bola darovacia zmluva neplatná, ale len posúdenie otázky zásadného právneho
významu. Trval na tom, že boli splnené podmienky pre registráciu darovacej zmluvy
bývalým Štátnym notárstvom a že žiadosť o registráciu podpísala nebohá ( 8. 12. 1992 )
spolu s N. S., ustanovenou opatrovníčkou ( rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava
I. ), ktorej právny úkon prejavený pri uzavretí darovacej zmluvy jej podpísaním v zastúpení maloletých detí, bol súdom právoplatne schválený. Rozsudok bývalého
Obvodného súdu Bratislava I. bol doručený všetkým účastníkom konania uvedeným v jeho
záhlaví ( nebohá ho prevzala 8. 12. 1992 ) a nadobudol právoplatnosť dňom vyznačeným
doložkou právoplatnosti priamo na rozsudku.
Odporkyňa 2/ navrhla dovolanie odmietnuť, pretože nie je daný ani jeden
z dovolacích dôvodov uplatnených navrhovateľkou. V prípade, ak dovolací súd usúdi, že
podané dovolanie je prípustné, navrhla (vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého
rozsudku) dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Uviedla, že
darovacia zmluva bola schválená rozsudkom poručenského súdu v súlade s § 28 Občianskeho
zákonníka, ktorým bol ustanovený aj opatrovník na jej uzatvorenie za odporcov 1/, 2/.
Domnievala sa pritom, že to nebolo ani potrebné, keďže nemožno mať rozumnú pochybnosť
o tom, že by pri darovaní nehnuteľnosti matkou maloletým deťom mohlo dôjsť ku kolízii ich
záujmov. Tento rozsudok nebol od jeho vydania t. j. počas ostatných viac ako 18 rokov
napadnutý žiadnym opravným prostriedkom, nikto nepožiadal o opravu jeho výroku,
odôvodnenia, či doložky právoplatnosti, resp. nepodal žiadny mimoriadny opravný
prostriedok. Rovnako nebolo iniciované z nikoho strany ( ani navrhovateľky ) konanie
o náhradu škody súvisiacu s prípadným nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti
tohto rozsudku. Preto platí prezumpcia jeho zákonnosti a správnosti. Námietky
navrhovateľky, ktorými túto skutočnosť spochybňuje a predkladá ich prvýkrát až
v dovolacom konaní, sú preto účelové. Nemení na tom nič ani to, že bývalý manžel nebohej ( J. B. ) nebol účastníkom konania pred poručenským súdom ( podľa § 94 ods. 1 O.
s. p. na to nebol dôvod). Stotožnila sa s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého nebolo
možné opätovne preskúmavať konanie týkajúce sa ustanovenia opatrovníka a schválenia
právneho úkonu, pretože toto by bolo možné riešiť len osobitne kvalifikovaným spôsobom,
v danom prípade – mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Už len z potreby chrániť
princíp právnej istoty je nepochybné, že súd, konajúci v inej veci, nie je oprávnený
preskúmavať právoplatné rozhodnutie iného súdu, ale je naopak povinný tomuto rozhodnutiu
priznať všetky právne účinky, ktoré zákon s právoplatnosťou rozhodnutia spája. V opačnom
prípade by postupoval nad rámec svojich zákonných oprávnení a teda v rozpore s princípom
legality podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Výslovne to
potvrdzuje aj znenie § 159 O. s. p. Fakt, že navrhovateľka nevyužila žiadne prostriedky
dostupné na nápravu prípadnej vady právoplatného rozhodnutia, nemôže takmer dve
desaťročia po vzniku predmetnej právnej skutočnosti pôsobiť v neprospech adresátov
predmetného rozhodnutia. Je teda zrejmé, že krajský súd nezaťažil svoje konanie žiadnou tzv. inou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa jej
názoru, ak by aj došlo k nesprávnemu vyznačeniu doložky právoplatnosti, zakladala by táto
skutočnosť ( okrem prípadnej nápravy cestou opravných prostriedkov v predmetnom
konaní ) nanajvýš nárok na náhradu škody, ktorá bola (prípadne) dotknutej osobe
spôsobená. To potvrdzuje napokon aj súdna prax ( R 42/1998 ). Za správny považovala aj
záver, že nebohá naložila so svojím majetkom slobodne a bez vplyvu cudzích osôb, keď
ostatné jej deti už boli hmotne zabezpečené. Opakované spochybňovanie tejto skutočnosti je
účelové a s námietkami v tomto smere sa súd dostatočne vysporiadal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s p. ) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O. s. p. ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom ( § 238 ods. 3 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods.
1 O. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O. s. p. a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu. Bezpochyby ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach
prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších
hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného
oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať
z prísneho rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia.
Možnosť založiť prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej ( ničím neobmedzenej
a ľubovoľnej ) úvahy, jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani
v uvedenom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania
odvolacieho súdu na súd dovolací. Ak v prípade reálnosti predpokladu, že účastníci využijú
procesnú možnosť vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil prípustnosť dovolania
( § 238 ods. 3 O. s. p. ) a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd
sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné
vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa §
238 ods. 3 O. s. p. osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je
dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd
formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie
otázky, prípadne potrebu bližšieho výkladu toho, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení
dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.
Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu považoval otázku, či súd môže
preskúmať právoplatnosť rozsudku iného súdu opatreného doložkou právoplatnosti, ak bola
právoplatnosť spochybnená účastníkom konania, alebo je touto doložkou viazaný.
Doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný ( § 159 ods.
1 O. s. p. ).
Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, ak je
ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého ( § 159 ods. 2 O. s. p. ).
Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova ( § 159 ods. 3
O. s. p. ).
Ustanovenie § 159 ods. 1 O. s. p. je výrazom právnej istoty vzťahov, o ktorých bolo
rozhodnuté.
Ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. špecifikuje záväznosť právoplatného rozsudku
určením subjektov, ktoré rozsudok zaväzuje. Z pohľadu tejto záväznosti tieto subjekty delí
na dve skupiny. Prvú skupinu, ktorých rozsudok zaväzuje, tvoria účastníci konania a všetky
orgány. Ak bolo rozsudkom rozhodnuté o osobnom stave, záväznosť rozhodnutia sa
vzťahuje aj na všetky ostatné subjekty, vrátane tých, ktoré sú inak zaradené do prvej
skupiny.
Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. je vyjadrením všeobecne platnej prekážky res iudicata. Vyjadruje zákaz konať vo veci a rozhodnúť, ak o určitej otázke už bolo vydané
rozhodnutie súdu. Táto prekážka konania, ktorá je dôsledkom materiálnej povahy
právoplatnosti ( okrem toho má povahu aj formálnu, ktorá znamená, že vec bola skončená a nemožno v nej pokračovať ) má za následok, že konanie musí byť v ktoromkoľvek štádiu
zastavené. Táto prekážka je daná vtedy, ak ide o totožnú vec ( t. j. ide o totožnosť
účastníkov konania a predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov
a ide o to isté plnenie – petit ).
To, že je rozsudok právoplatný sa osvedčuje vyznačením jeho právoplatnosti na
prvopise rozhodnutia súdu. Právoplatnosť sa vyznačuje pripojením doložky právoplatnosti
a to odtlačkom pečiatky na prvú stranu rovnopisu rozhodnutia, spravidla do ľavého horného
rohu. Doložku právoplatnosti podpíše zamestnanec súdu, ktorý ju pripojil, a uvedie dátum,
kedy sa tak stalo ( § 62 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
543/2005 Z. z. v platnom znení ).
V danej veci sa navrhovateľka svojím návrhom domáhala určenia neplatnosti
darovacej zmluvy uzavretej dňa 25. 11. 1992 medzi jej matkou MUDr. D. B. ( darkyňou )
a odporcami 1/, 2/ ( obdarovanými - v tom čase maloletými ), predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti , parcela č. X., zastavaná plocha vo výmere X. m2, parcela č. X. záhrady vo výmere X. m2, rodinný dom nachádzajúci sa v B., zapísané na LV č. X., registrovanej
bývalým Štátnym notárstvo Bratislava I. pod R I 524/92. Súčasne ( po rozšírení návrhu )
určenia, že poručiteľka MUDr. D. B., rodená M. ktorá dňa 4. 3. 1993 zomrela, bola ku
dňu svojej smrti vlastníčkou nehnuteľností. Neplatnosti právneho úkonu ( darovacej zmluvy
) sa domáhala z dôvodov, že darkyňa chcela ( jeho uzavretím ) zabrániť, aby predmetné
nehnuteľnosti boli predmetom dedenia t. j., aby sa jej spoluvlastníkmi nestali aj jej ostatné
deti ( okrem odporcov 1/, 2/ aj navrhovateľka a odporkyne 3/, 4/ ), že právny úkon
uzatvorila pod vplyvom a tlakom svojej matky ( M. H. ), že v čase jeho uzavretia vzhľadom
na svoj zdravotný stav a užívané lieky nebola schopná celkom posúdiť následky s ním
spojené a že právny úkon odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom ( § 37 ods. 1, § 38.
§ 39 Občianskeho zákonníka ). Neplatnosť darovacej zmluvy z dôvodu, že odporuje zákonu,
(podľa názoru navrhovateľky) spočívala v tom, že nadobudnutie vlastníctva nehnuteľností
darovacou zmluvou v prospech (vtedy maloletých) odporcov 1/, 2/, nebolo v zmysle § 28
Občianskeho zákonníka schválené súdom. Za schválenie nadobudnutia vlastníctva podľa jej
názoru nie je možné považovať rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava I. zo 7. 12.
1992 č. k. 17 Nc 76/92 – 6, pretože doteraz nenadobudol právoplatnosť, neobsahuje výrok,
ktorým by súd schválil nadobudnutie majetku v prospech odporcov 1/, 2/ a je rozpor medzi
výrokom vyhláseného rozsudku uvedeného v zápisnici z pojednávania a výrokom v jeho
písomnom vyhotovení. Rozsudok nenadobudol právoplatnosť z dôvodu, že do smrti darkyne
jej ako účastníčke konania nebol doručený, ale prevzala ho dňa 8. 12. 1992 dvakrát jej
matka M. H. ( raz za seba a raz za darkyňu ), ktorú na svoje zastupovanie v konaní, ani na
preberanie písomností doručovaných súdom, nesplnomocnila. Preto doručenie rozsudku M.
H. nemá účinky riadneho doručenia v zmysle ( v tom čase ) platného Občianskeho súdneho
poriadku. Napokon podpis N. S. na darovacej zmluve je právne neúčinný, lebo v čase jej
uzavretia nebola právoplatne ustanovená za opatrovníčku ( vtedy maloletých ) odporcov 1/,
2/ tak, aby za nich dar prijala a prevzala a zastupovala ich pri uzavretí darovacej zmluvy
a v predmetnom konaní. Odvolací súd ( zhodne so súdom prvého stupňa ) na základe
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nebol preukázaný žiadny z dôvodov
neplatnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy – uvedených navrhovateľkou, osobitne ani
pre rozpor so zákonom, pretože bol súdom schválený. Vychádzal z právneho názoru, že
nemôže preskúmať právoplatný rozsudok vydaný v konaní vedenom na bývalom
Obvodnom súde Bratislava I pod č. k. 17 Nc 76/92 opatrený doložkou právoplatnosti,ale je
ním viazaný.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka okrem iných ( uvedených ) dôvodov
neplatnosti právneho úkonu – predmetnej darovacej zmluvy - namietala, že odporuje zákonu
( § 39 Občianskeho zákonníka ), lebo podľa ustanovenia § 28 Občianskeho zákonníka nebol
schválený príslušným súdom. Vychádzala pritom z tvrdenia, že rozhodnutie vydané v konaní
vedenom na bývalom Obvodnom súde Bratislava I. pod sp. zn.17 Nc 76/92 o schválení
tohto právneho úkonu nemohlo pre špecifikované vady ( doteraz ) nadobudnúť ( doložkou
právoplatnosti vyznačenú ) právoplatnosť. Teda nenamietala ( len ) správnosť dátumu
právoplatnosti rozhodnutia ( vyznačenú dňom 8.decembra 1992 ) v tomto konaní, ale
právoplatnosť ako takú z dôvodu, že rozhodnutie pre namietané vady právoplatnosť vôbec
nenadobudlo. Týmito vadami sa odvolací súd ( zhodne so súdom prvého stupňa ),
vychádzajúc z uvedeného právneho názoru o nespochybniteľnosti (záväznosti
a nezmeniteľnosti ) právoplatného rozhodnutia ( v inej veci o schválení predmetného
právneho úkonu súdom ) pri aplikácii ustanovenia § 159 O. s. p., nezaoberal.
Citované ustanovenie § 159 ods. 1 O. s. p. pritom podmienky nadobudnutia
právoplatnosti upravuje všeobecne. To znamená, že ak je rozsudok doručený a odvolanie
proti nemu nie je prípustné (§ 201, 202 ), alebo odvolanie proti nemu je síce prípustné, ale
všetkým oprávneným osobám uplynula lehota na jeho podanie ( § 204 ) alebo oprávnené
osoby sa odvolania vzdali alebo podané odvolanie zobrali späť ( § 207 ), stáva sa
rozhodnutie nielen konečným, ale tiež záväzným a nezmeniteľným.
Z hľadiska okolností danej veci a vymedzenia dôvodov neplatnosti predmetného
právneho úkonu ( darovacej zmluvy ) pre jeho rozpor so zákonom odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia však nijako nevysvetlil, v čom videl zásadný právny význam vyriešenia
ním nastolenej právnej otázky výlučne vo vzťahu k ( doložkou právoplatnosti ) vyznačenej
právoplatnosti rozsudku iného súdu, keď z jej formulácie nie je ani zrejmé, účastníkom
akého konania ( daného či iného ) mala byť spochybnená. Pri svojom závere o nemožnosti
preskúmať doložkou právoplatnosti opatrené rozhodnutie o schválení právneho úkonu
( darovacej zmluvy ) vychádzal len z teoreticko - právnych úvah týkajúcich sa obsahu
a účinkov právoplatnosti rozhodnutia vo všeobecnosti bez posúdenia relevancie namietaných
vád vo vzťahu k postupu v konaní a správnosti rozhodnutia opatreného doložkou
právoplatnosti v inom ako opravnom konaní.
Pri právnom posúdení veci bolo povinnosťou odvolacieho súdu vykonať výklad
citovaných právnych predpisov zohľadňujúci okolnosti danej veci a skúmať prípustnosť
navrhovateľkou uvádzaných dôvodov neplatnosti právneho úkonu pre jeho rozpor so
zákonom v danom konaní mimo rámca opravného konania v inej veci.
Vychádzajúc z uvedeného všeobecný záver, ktorý nezohľadňuje konkrétne okolnosti
danej veci, vyplývajúce z tvrdených dôvodov neplatnosti právneho úkonu, (podľa ktorého
súd nemôže preskúmať právoplatnosť rozsudku opatreného doložkou právoplatnosti, ktorou
je viazaný), nemožno považovať za správny.
Správne určenie, ktorým dňom nadobudne rozsudok právoplatnosť ( vyznačením na
doložke právoplatnosti ) je významným nielen z hľadiska posúdenia existencie procesnej
prekážky res iudicata, ale aj z hľadiska vymedzenia lehoty pre podanie opravných
prostriedkov , pretože nesprávne potvrdenie súdu o tom, kedy nastala právoplatnosť
rozsudku nemôže byť na ujmu účastníkom konania. Doložka právoplatnosti síce nie je
právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na právne vzťahy účastníkov konania ( takýto
vplyv mám len právoplatnosť rozhodnutia ako taká, ktorá nastane nezávisle na vôli súdu či
účastníkov konania okamihom, keď sú splnené zákonné podmienky a keď ho už nemožno
napadnúť odvolaním ), avšak je úradným osvedčením o právnej skutočnosti – nadobudnutí
právoplatnosti. Doložka právoplatnosti síce svedčí prezumpcia správnosti, pretože jej
vyznačením súd potvrdzuje, že rozhodnutie je právoplatné a že bolo zákonným spôsobom
doručené, čo ale neznamená, že z jej nesprávnosti nemožno vyvodzovať dôsledok,
rovnakej povahy ako zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204
ods. 2 prvá veta O. s. p. ( per analogiam ). Analógia v procesnom práve je skôr výnimočná,
ale nemožno ju absolútne vylúčiť. Predovšetkým tam, kde zákonná úprava vykazuje
medzeru, ako je to v danom prípade. K takémuto záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 28/2000 ako aj Ústavný súd Českej
republiky – III. ÚS 456/97 z 2. apríla 1998.
Opačný výklad ( o vylúčení možnosti skúmať správnosť údajov vyznačených na
doložke právoplatnosti ) by vylučoval možnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rámci dovolacieho konania (v súvislosti so skúmaním včasnosti podaného dovolania)
posudzovať otázku právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
inak, ako ju posúdil súd prvého stupňa, ktorý jedine má kompetenciu ju úradne vyznačiť na rovnopise rozhodnutia ( nemá ju odvolací ani dovolací súd ). Nie je ani povinnosťou
účastníka konania overovať, či právoplatnosť rozhodnutia nastala skutočne vtedy, keď ju
zistil a zaznamenal súd prvého stupňa. Nemožno preto odmietnuť ako oneskorene podané
dovolanie, ktoré bolo podané po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia,
ale v jednomesačnej lehote od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. Úlohou
vyššieho súdu je pochybenie nižšieho súdu napraviť, a nie vyvodzovať sankcie voči
účastníkovi konania za to, že nižší súd si nesplnil svoju povinnosť ( denegatio iusticiae )
alebo si ju splnil nesprávne. Nesprávne vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí súdu nie je
samé osebe ani dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku.
So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že konanie v predmetnej veci je postihnuté
tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 242 ods.
1 písm. b/ O. s. p. ), na ktorú bol dovolací súd povinný prihliadať aj vtedy, ak by táto vada
v dovolaní nebola namietaná.
V novom konaní rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
Za správnosť : predsedníčka senátu
Hrčková Marta