Najvyšší súd  

7 Cdo 366/2014

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J., bytom H., proti odporcovi Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany, sídlo Inovecká 7, Trenčín, o

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s náhradou nemajetkovej ujmy, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 18 C 114/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. februára 2014, sp. zn. 6 Co 179/2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa  

25. februára 2014, sp. zn. 6 Co 179/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín (ďalej aj „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 20. decembra

2012, č. k. 18 C 114/2008-344 určil, že odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni

BARMO v Kežmarku dňa 25. októbra 2006 postupoval voči navrhovateľovi v priamej

diskriminácii v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodov jeho zdravotného

postihnutia. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 10 000,- eur  

ako nemajetkovú ujmu v peniazoch. Vo zvyšku návrh zamietol. Ďalej vyslovil, že o náhrade

trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Prvostupňový súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia k prvému výroku okrem iného uviedol:

„V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, teda oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno

dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jeho

zdravotného postihnutia - obojstrannej hluchoty preukázanej lekárskymi správami došlo,  

na preukázanie týchto skutočností navrhovateľ označil aj predložil dôkaz, a to list odporcu

podpísaný Š. K. zo dňa 25.10.2006 adresovaný prednostovi „Okresného úradu Kežmarok“.

Bolo preto procesnou povinnosťou odporcu, aby preukázal, že zásadu rovnakého

zaobchádzania neporušil. Túto procesnú povinnosť však odporca podľa hodnotenia súdu neuniesol. Z vykonaného dokazovania, a to nielen z výsluchu navrhovateľa, ale aj z výsluchu

svedkyne Š. K. zamestnankyne odporcu, ktorej osobným konaním mala byť porušená zásada

rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k navrhovateľovi, vyplynulo, že list svedkyňa napísala

preto, aby uviedla dôvody, pre ktoré navrhovateľa neubytuje. Tak to podľa svojej výpovede

výslovne požadoval navrhovateľ. Aj svedkyňa Š. K. uviedla, že ju navrhovateľ požiadal o to,

aby napísala prednostovi obvodného úradu to, Čo jemu uvádza. Súd vykonal hodnotenie

predmetného listu, ktorý považuje za rozhodujúci priamy dôkaz o dôvodoch poverenej

zamestnankyne odporcu pre neubytovanie navrhovateľa, a tak zistil, že na prvom mieste v

liste sa ako dôvod uvádza práve skutočnosť, že odporca je nepočujúci, nedá sa s ním

komunikovať, ma zdravotné problémy, ubytovňa má vlastný domový poriadok, s ktorým sa

ubytovaný musí oboznámiť, rešpektovať vstup chyžným pri upratovaní. Skutočnosť uvádzaná v

prvej vete listu a síce, že neregistrujú žiadnu objednávku od obvodného úradu na ubytovanie

navrhovateľa, nemohla byť dôvodom pre odmietnutie ubytovania navrhovateľa, keďže

odporca ho mohol ubytovať aj bez podnetu obvodného úradu, najmä za situácie, keď si

navrhovateľ, ako vyplynulo z dokazovania rezervoval ubytovanie, teda prejavil oň záujem už

skôr. Až ako posledný správkyňa v liste ako dôvod neubytovania uviedla prednosť ubytovania

profesionálnym vojakom, ktorý dôvod uvádzala vo svojom výsluchu ako jediný dôvod

neubytovania odporcu. V tomto liste ani v nasledujúcich vyjadreniach k listu nespomínala

prebiehajúcu akciu vyvagónovania. v dôsledku ktorej nemala voľné kapacity. Táto skutočnosť

nevyplynula jednoznačne ani z predloženej ubytovacej knihy, kde v rozhodnom období sú ako

ubytovaní uvedené aj fyzické osoby - nevojaci a nezamestnanci ozbrojených síl. Napokon

existenciu voľných izieb v ubytovni v rozhodnom období s vedomosťou záujmu navrhovateľa  

o dlhodobejšie ubytovanie vo svojej výpovedi potvrdila aj zamestnankyňa odporcu D. J.. Ani

dôkaz výsluchom svedkyne Š. K. nepreukázal nepochybne opak navrhovateľom tvrdeného

porušenia. Jej výpoveď sa totiž nezhodovala s j ej vyjadrením ku kauze, ktoré podala dňa

24.01.2007 v liste adresovanom vedúcej odboru prevádzok ubytovní odporcu, kde ako dôvod

neubytovania uvádzala neochotu navrhovateľa zaplatiť vopred cenu, resp. vôbec zaplatiť za

ubytovanie. K tomuto rozporu vo výpovedi sa nevedela vyjadriť. Jej výpovede, resp.

vysvetlenia na polícii sa zhodovali. Opätovne ako hlavný dôvod uvádzala nemožnosť

dohodnúť sa s odporcom na podmienkach ubytovania a na spôsobe platby. Nepresvedčivosť

výpovede svedkyne vzhľadom na rozpory s jej predchádzajúcimi vyjadreniami a nedostatok

dôkazov na podporu jej tvrdení viedla súdu k hodnoteniu dôkazu jej výsluchom ako

nedostatočného pre vyvrátenie skutočností zistených z listu svedkyne.

Keďže k neoprávnenému zásahu došlo v rámci plnenia úloh odporcu konaním

zamestnankyne, ktorá v jeho mene tieto úlohy plnila, zodpovedá voči navrhovateľovi odporca

Keďže odporca neposkytol navrhovateľovi ubytovacie služby, pričom ako dôvod uviedol, jeho

zdravotné postihnutie, súd určil, že odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BARMO

v Kežmarku dňa 25.10.2006 postupoval voči navrhovateľovi v priamej diskriminácii v rozpore

zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodov jeho zdravotného postihnutia“.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len krajský súd), na základe odvolania podaného

navrhovateľom aj odporcom, rozsudkom zo dňa 25. februára 2014, sp. zn. 6 Co 179/2013

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s § 219 zákona č. 99/1963Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) ako vecne správny potvrdil.

Plne sa stotožnil so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení

rozsudku prvostupňového súdu, pričom v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru okresný súd  

sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými

dôvodmi podaných odvolaní, ktoré dôvody odvolatelia prezentovali už počas konania  

pred okresným súdom. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný objektívny dôvod  

pre vyvodenie záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku okresného súdu.

V súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd určil, že odporca

odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni dňa 25.10.2006 postupoval voči navrhovateľovi  

v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorý výrok napadol odporca, odvolací súd

konštatuje, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov správne zistil, že k odmietnutiu

ubytovania navrhovateľa v rozhodnom mieste a čase skutočne došlo. Táto skutočnosť nie  

je sporná ani medzi účastníkmi konania. Okresný súd tiež veľmi správne poukázal na to,  

že v zmysle ustanovení antidiskriminačného zákona navrhovateľ v priebehu konania tvrdil

skutočnosti, spôsobilé vyvodiť záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a preto  

na základe objektívnej povinnosti dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle  

§ 3 antidiskriminačného zákona bolo v prejednávanom prípade dôkazné bremeno ohľadne

dodržiavania tejto objektívnej povinnosti na strane odporcu.

Za správne považuje odvolací súd aj právne úvahy okresného súdu v odôvodnení jeho

rozsudku, ktorými odôvodňuje aplikáciu ustanovení antidiskriminačného zákona v znení

účinnom v rozhodnom období, v ktorom skutočne nebol zakotvený zákaz diskriminácie osôb   z dôvodu zdravotného postihnutia pri poskytovaní služieb. Úž uvedené úvahy okresného súdu

odvolací súd považoval za správny podklad pre jeho záver o porušení zákazu diskriminácie

navrhovateľa v prejednávanom prípade. Nad rámec týchto úvah okresného súdu odvolací súd

poznamenáva, že závery okresného súdu majú oporu aj v čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej

republiky, ktorý zakotvuje ako základné právo rovnosť ľudí v právach bez ohľadu na v odseku

2 výslovne uvedené kritériá, vrátane iného postavenia, pod ktoré postavenie je nevyhnutné

zaradiť aj zdravotné postihnutie. Odvolací súd dodáva že zákaz akejkoľvek diskriminácie  

v súvislosti s poskytovaním služieb, teda aj z dôvodu zdravotného postihnutia, vyplýval  

v rozhodnej dobe aj z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov, účinných v rozhodnej dobe, podľa ktorého okrem iného poskytovateľ služby nesie

odmietnuť spotrebiteľovi poskytnutie služby, ktorá je v jeho prevádzkových možnostiach. Niet

zrejme pochýb o tom, že v prejednávanom prípade navrhovateľ vystupoval ako spotrebiteľ  

a odporca ako dodávateľ v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.

Vychádzajúc u vyššie uvedeného okresný súd správne ustálil, že povinnosť dodržiavať

zásadu rovnakého zaobchádzania je objektívneho charakteru, z ktorého dôvodu dôkaznú

povinnosť, že v súvislosti s odmietnutím ubytovania navrhovateľa nedošlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania, nesie v tomto konaní odporca.

Z hľadiska dôvodov odvolania odporcu, ktorý v súvislosti s napadnutým výrokom  

o určení diskriminácie navrhovateľa namietal správnosť okresným súdom zisteného

skutkového stavu, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd pri hodnotení dôkazov

postupoval v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Okresný súd jasne a zrozumiteľne poukázal

na rozdielne dôvody odmietnutia ubytovania navrhovateľa, ktoré rozdielne dôvody boli

prezentované vo vykonávaných dôkazoch. Za uvedenej dôkaznej situácie okresný súd v súlade

s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p. správne vyvodil neunesenie dôkazného bremena  

o neexistencii diskriminačného postupu odporcu voči navrhovateľovi. Pokiaľ odporca  

v odvolaní poukazoval na to, že pisateľka (zamestnankyňa odporcu) v liste zo dňa 25.10.2006

sa len snažila adresátovi listu len objasniť dôvod (zdravotný stav navrhovateľa), pre ktorý

nebola schopná vysvetliť navrhovateľovi dôvod jeho neubytovania, odvolací súd nepovažoval

túto obranu odporcu za dôvodnú. Z celého obsahu spisu vôbec nevyplýva,  

že by s navrhovateľom nebolo objektívne možné komunikovať z dôvodu jeho zdravotného

stavu (okrem pisateľky listu takúto okolnosť neuviedol nikto z vypočutých svedkov, ktorí  

s navrhovateľom osobne komunikovali, okresný súd bol tiež schopný komunikovať   s navrhovateľom). Preto okresný súd správne ustálil, že odporca nepreukázal objektívnu

nemožnosť komunikácie s navrhovateľom z dôvodu jeho zdravotného stavu v rozhodnej dobe

tak, ako to odporca uviedol v liste spísanom jeho zamestnankyňou zo dňa 25.10.2006.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odporcom napadnutý výrok

rozsudku o určení odmietnutia ubytovania navrhovateľa zo strany odporcu  

ako diskriminačného sa opiera o správne zistený skutkový stav veci, ustálený na základe

vyhodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Z hľadiska správne

určenej dôkaznej povinnosti odporcu preto odvolací súd považoval poukazy odporcu na to,  

že okresný súd sa nevyporiadal s niektorými tvrdeniami svedkov, citovanými v jeho odvolaní,

za nie rozhodné z hľadiska posúdenia unesenia dôkazného bremena odporcu v tomto konaní“.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že odvolací

súd svojím postupom porušil § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Odvolací súd, napriek tomu, že bol

povinný nariadiť na prejednanie odvolania odporcu proti rozhodnutiu vo veci samej

pojednávanie, keďže išlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

rozhodol v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., t. j. bez nariadenia pojednávania, ktorú skutočnosť

uviedol aj v odôvodnení svojho rozsudku, odporca taktiež vo svojom dovolaní namieta,  

že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že svoje rozhodnutie dostatočne

a presvedčivo neodôvodnil a najmä sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi odporcu

uvádzanými v odvolaní, odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne

nevysporiadal a dostatočne nereagoval na tieto námietky a argumenty odporcu uvádzané  

v odvolaní, s ktorými sa opomenul zaoberať aj prvostupňový súd: s odlišnosťou medzi

civilnou a vojenskou ubytovňou, s výpoveďou svedka G., s výpoveďou svedkyne J., so

skutočnosťou, že odporca ubytovával aj zdravotne postihnuté osoby, nedefinoval rozpory,

ktorých sa mala svedkyňa K. dopustiť pri svojich výpovediach, nevysporiadal sa

skutočnosťou, že sám navrhovateľ označil vo svojej výpovedi na polícii zo dňa 30. mája 2007

udalosť ako nedorozumenie.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu navrhol rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací  

(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1

O.s.p.), ktorého zamestnanec má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie odporcu

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie  

je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,

veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ

v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon

bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu O.s.p. na zabezpečenie svojich práv a oprávnených

záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd dňa 25. februára 2014 na krajskom súde  

v pojednávacej miestnosti číslo dverí 108 verejne vyhlásil rozsudok v právnej veci

navrhovateľa J. proti odporcovi Bytová agentúra rezortu Ministerstva obrany v konaní o

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s náhradou nemajetkovej ujmy, vedenom na

krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 179/2013.

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti  

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý  

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené

buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých

alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť  

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv  

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001,  

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva  

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec,  

ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že odvolací súd musí v prípade

prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak ide o konanie  

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Ak preto odvolací súd v priebehu

odvolacieho konania rozhodne vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania bez toho,

aby nariadil pojednávanie, odníme účastníkom konania možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.

V posudzovanej veci z obsahu spisu, ako aj z celkovej podstaty konania, vyplýva,  

že predmetom konania vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 179/2013 bola vec

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, preto bolo povinnosťou odvolacieho súdu

nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Keďže odvolací súd v danej veci takto

nepostupoval a pojednávanie na prejednanie odvolania nenariadil, konal v rozpore  

s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Týmto nesprávnym postupom odňal odporcovi

možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporcu

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2

O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová