Najvyšší súd Slovenskej republiky

7 Cdo 36/2011

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti B. T., nar. X. a M. T., nar. X., oboch bývajúcich u matky a zastúpených kolíznym opatrovníkom

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru sociálnych vecí a rodiny v L. M., detí

matky   B. T., bývajúcej v L. M. a otca M. D. bývajúceho v S., zastúpeného JUDr. I. S.,

advokátom v M., o návrhu matky na zvýšenie výživného na maloleté detí a návrhu otca

na zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, vedenej na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 P 99/2010, o dovolaní otca proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2010, sp. zn. 6 CoP 85/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 3. septembra 2010, č.k. 4 P 99/2010-61

návrh matky na zvýšenie výživného k maloletým deťom zamietol; návrh otca na zníženie

alebo zrušenie vyživovacej povinnosti k maloletým deťom zamietol; rozhodol, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že o výživnom

k maloletým deťom bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš z 13. novembra 2006 č.k. 3 P 171/2006-19, ktorým bol zmenený predchádzajúci

rozsudok o určení vyživovacej povinnosti, tak, že   otec bol povinný prispievať na výživu

maloletej B. sumou 3 200 Sk mesačne a na maloletého M.   3 000 Sk mesačne, obom od 1.

septembra 2006. V tom čase   mala matka priemerný čistý mesačný príjem za posledných

dvanásť mesiacov 5 614 Sk a otec mal čistý príjem 25 608 Sk. Matka má ďalšiu vyživovaciu

povinnosť k maloletému P. T., nar. X. zvereného do jej starostlivosti, pričom otec maloletého

prispieva na základe rozhodnutia súdu na jeho výživu sumou 3 000 Sk od 1. mája 2008, mimo   7 Cdo 36/2011  

uvedeného je matka poberateľkou mesačného príspevku na opatrovanie v sume 196,16 €

a rodinných prídavkov na tri maloleté deti. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 17.

septembra 2007 č.k. 3P 173/2007-18, právoplatným 3. novembra 2007 udelil súhlas matke

na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí D. (B., nar.   X. a M., nar. X.) na

príslušnom úrade na priezvisko T. T.. Aplikujúc ustanovenia § 62 ods. 1, 2 a 5, § 75 ods. 1, §

78 ods. 1 Zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších zmien). Vychádzal pritom z okolnosti dôležitých pre určenie

výživného, najmä možnosti, schopnosti a majetkových pomerov oboch rodičov,

odôvodnených potreby oprávneného, a zohľadnil aj   to, ktorý z rodičov a v akej miere sa

o dieťa staral osobne.   Dospel pritom k záveru, že od posledného rozhodnutia súdu

o výživnom nedošlo k podstatnej zmenne pomerov odôvodňujúcich zmenu posledného

súdneho rozhodnutia o výške vyživovacej povinnosti, preto návrhy matky i otca zamietol. Súd

síce zohľadnil, že od posledného určenia výšky vyživovacej povinnosti (v roku 2006) vzrástli

náklady na zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, tieto sú staršie,

fyzicky vyspelejšie a preto na svoju výživu potrebujú viac, ale druhej strane prihliadol na to,

že otcovi pribudla vyživovacia povinnosť k maloletému S. D.. Nástup maloletých detí do

vyššieho ročníka   toho istého stupňa základnej školy nepovažoval za podstatnú zmenu

odôvodňujúcu návrh   matky na zvýšenie výživného. Rovnako nepovažoval za dôvodný ani

návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti v dôsledku zmeny príjmov, pretože k

ukončeniu pracovného pomeru otca došlo zo subjektívnych dôvodov   na jeho žiadosť zo

zdravotných dôvodov – pre peľovú alergiu brániacu mu ako profesionálnemu vojakovi

vykonávať cvičenia v teréne, ktorého sa však   podľa   zamestnávateľa v roku 2009-2010

nezúčastnil. Otec neprispieva nad rámec súdnym rozhodnutím uloženej vyživovacej

povinnosti, s deťmi sa nestretáva. Zamietnutie návrhu otca na zrušenie vyživovacej povinnosti

k maloletým deťom pre zmenu ich priezviska (z D. na T.) zdôvodnil tým, že zmenou

priezviska nedochádza k zániku vyživovacej povinnosť zo strany ich biologického otca (§ 95

ods. 1 Zákona o rodine); k osvojeniu detí nedošlo. O trovách konania rozhodol súd podľa §

146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.  

Na odvolanie otca (smerujúceho proti zamietnutiu návrhu na zrušenie vyživovacej

povinnosti) Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29. novembra   2010,   sp. zn. 6 CoP 85/2010

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu otca na zrušenie vyživovacej

povinnosti a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods.

1,2 O.s.p.;   rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 224 ods.   7 Cdo 36/2011  

1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Odvolaním otca zostali nedotknuté výroky

rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie výživného a zamietnutí

návrhu otca na zníženie výživného k maloletým deťom. Uviedol, že v zásadných zisteniach

a záveroch sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, ktorá bola

odvolaním dotknutá. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia dodal, že tvrdenie otca

o nevykonaní dokazovania k otázke zmeny priezviska maloletých nezodpovedá skutkovému

stavu veci, pretože na pojednávaní 17. júna 2010 bol (m.i.) oboznámený aj obsah pripojeného

spisu Okresného súdu   Liptovský Mikuláš sp.zn. 3 P 173/2007, predmetom ktorého bolo

konanie o súhlase súdu k žiadosti matky so zmenou priezviska maloletých detí. Podľa názoru

odvolacieho súdu ide o štandardné konanie   spadajúce do právomoci všeobecného súdu,

ktorého základ je daný § 35 Zákona o rodine a nejedná sa o konanie o osvojení upravené v  

§ 181 až § 185 O.s.p. Zmenou priezviska maloletých detí nedošlo k zániku vyživovacej

povinnosti otca voči maloletým deťom, táto naďalej trvá až do času, pokiaľ deti nebudú

schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Za nedôvodnú považoval odvolaciu

námietku o nedostatočnom   zdôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa   dôvody jeho

rozhodnutí a považoval síce za stručné avšak za jednoznačne a jasne vymedzujúce dôvody,

pre ktoré bol návrh otca na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietnutý.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol otec maloletých detí dovolaním, a navrhol, aby

dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnil tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom

došlo k vade, ktorá mala za následok „nesprávne   posúdenie dôkazov“ a preto vydané

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvého stupňa nevykonal

ním navrhnuté dokazovanie   na pojednávaní súdu 3. septembra 2010 a   to rozhodnutím

Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo 17. septembra 2007 č.k. 3 P 173/2007 a rozhodnutím

Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši o zmene priezviska maloletých detí. Podľa názoru

dovolateľa okresný súd nesprávne vyhodnotil celé súdne konanie začaté na návrh matky

o udelenie súhlasu k jej žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí. V zmysle súdnej praxe

(napríklad   R 11/1973, R 8/74) neboli dané zákonné dôvody na udelenie požadovaného

súhlasu k žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí, súd mal preto tento návrh zamietnuť.

Z ustanovení zákona o rodine vyplýva, že súd môže meniť priezvisko detí len pri osvojení

a v prípadoch taxatívne vymedzených zákonom (viď § 4 ods. 7, § 6, § 8 zákona č. 300/1993

Z.z.). Obvodný úrad v Liptovskom Mikuláši na základe rozhodnutia súdu a žiadosti matky

v rodných listoch   maloletých detí vyznačil zmenu ich priezviska na T., T. Otec maloletých   7 Cdo 36/2011  

detí je však povinný na základe rozhodnutia súdu platiť mesačne výživné na maloleté deti B.

D. a M. D. ich otcom už (M. D.) nie je a takto označené deti už neexistujú ani v evidencii

obyvateľov Slovenskej republiky.

Matka vo vyjadrení k dovolania uviedla, že otec maloletých detí je povinný voči týmto

plniť vyživovaciu povinnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom ( § 241 ods.

1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Osobitne však treba

zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených

zákonom o rodine, okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a

povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa

rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zrušenia resp. zníženia vyživovacej

povinnosti otca k maloletým deťom). Nejde o   rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, ods. 2 ani

ods. 3   O.s.p. Nejde ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a   7 Cdo 36/2011  

povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale

práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne

zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci  

procesne prípustné; ako prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.

a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p.

v predmetnej veci nejde

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) sa zaoberal   aj otázkou, či dovolanie nie je

prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a

ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

  7 Cdo 36/2011  

Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v danej veci svoje dovolanie odôvodnil

podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (t.j. tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci), súdom v podstate vyčítal, že nezistili úplne skutkový

stav veci, keď nevykonali navrhnuté dôkazy a tiež nesprávne vyhodnotili už vykonané dôkazy

a preto nesprávne vo veci rozhodli.  

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným

dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody

neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie

procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou

osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§

241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu

prieskumu len ak nejde o prípady,   kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje

(napríklad podľa § 238 ods. 4 O.s.p.). V prejednávanom prípade je prípustnosť dovolania   7 Cdo 36/2011  

vylúčená v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p., preto dovolaciemu súdu nie je daná právna možnosť

vec preskúmavať z hľadiska dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.,

tak ako to navrhoval dovolateľ.

  K tvrdeniam dovolateľa, že 1/súdy nižších stupňov nezistili úplne (správne) skutkový

stav veci (keď nevykonali dôkazy navrhnuté otcom maloletých detí) a vec nesprávne právne

posúdili (keď nesprávne vyhodnotili právne účinky konania o súhlase súdu k žiadosti matky

o zmenu priezviska maloletých detí vo vzťahu k zániku vyživovacej povinnosti otca) dovolací

súd z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. písm. f/ uvádza:

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva.

  Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých dôkazov relevantných pre správne právne

posúdenie veci, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to

viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,

že k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý

dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd nevykoná všetky

potrebné dôkazy (napr. preto že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nie je to postup

odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke dovolateľa

treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne)

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto

dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia

a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta,

že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej

o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby   7 Cdo 36/2011  

k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia

jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (o takýto prípad však v predmetnej veci nejde), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 102/2004, sp.zn. 20Cdo 282/2006,  

sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení v otázke zániku jeho vyživovacej povinnosti

voči maloletým deťom boli aj opodstatnené (dovolací súd však túto otázku neposudzoval),

mohli by mať   za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale

súčasne aj prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou   7 Cdo 36/2011  

dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa

nezaoberal.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. l O.s.p. a § 146 ods. l O.s.p. písm. a/ O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júla 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta