7Cdo/35/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Y. L., bývajúceho v R., zastúpeného splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša 1, o 5 690,12 € s príslušenstvom, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18C/193/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2015 sp. zn. 14Co/170/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 12. novembra 2014 č. k. 18C/193/2011-193 (ktorým prvoinštančný súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 € za odvolanie). Rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaného rozhodnutia prvoinštančného súdu, majúc predovšetkým za to, že žalobcu stíhala poplatková povinnosť pre podanie odvolania až po nadobudnutí účinnosti tej novelizácie zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, ktorou bol opustený inštitút skoršieho vecného oslobodenia konaní vo veciach nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp. urobenia podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako celku). 2. Proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol uznesenie odvolacieho súdu zmeniť (inak bez uvedenia, v čom by požadovaná zmena mala spočívať). Namietal vecnou i právnou nesprávnosťou rozhodnutia súdu i odňatím mu postupom súdu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), spočívajúcim najmä v nedostatku riadneho odôvodnenia uznesenia prvoinštančného súdu, zotrvávajúc na argumentácii, že žalobu podával ešte včase vecného oslobodenia konania od súdnych poplatkov a pre vznik akejkoľvek poplatkovej povinnosti bol rozhodujúcim tento čas.

3. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/ 2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

5. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas aj naň oprávnenou osobou dospel k záveru, že podanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

6. V tomto prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu o súdnom poplatku. Z pohľadu posudzovania prípustnosti dovolania preto okrem ustanovenia § 237 O. s. p. je relevantným i § 239 rovnakého zákona.

7. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci do úvahy neprichádza. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie prípustné, vymedzovali odseky 1 a 2 paragrafu, o ktorom je reč, žalobcom napádané uznesenie odvolacieho súdu však nemá znaky žiadneho z nich. Navyše od 1. januára 2015 (až do zrušenia O. s. p. v súvislosti s nadobudnutím účinnosti C. s. p., tu por. tiež §§ 473 a 474 C. s. p.), teda i v čase rozhodnutia odvolacieho súdu uznesením napádaným dovolaním a tiež v čase začatia dovolacieho konania bolo podľa § 239 ods. 3 O. s. p. (v znení čl. I bodu 11 a čl. IV zákona č. 353/2014 Z. z.) dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné (vždy), ak smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku (čo je práve aj prípad dovolaním napádaného uznesenia v prejednávanej veci).

8. Dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania i z pohľadu možného výskytu niektorej z vád podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., a to s osobitným zameraním sa na tvrdenú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ani tu však nezistil, že by konanie odvolacieho súdu, či jeho výsledok (dovolaním napádané uznesenie) bol postihnutý niektorou takouto vadou.

9. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje právny poriadok.

10. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

11. Pri vyjdení zo stanoviska citovaného pod 10 zhora má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva podklad pre to, aby sa na prípad v prejednávanej veci uplatnila druhá časť právnej vety stanoviska. Takýto záver je tu namieste preto, že dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu (ako primárny predmet prieskumu zo strany dovolacieho súdu) obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a na veci nič nemení, že takýmto rozhodnutím došlo k potvrdeniu uznesenia, ktoré naopak bolo vyhotovené len za pomoci uspokojenia sa prvoinštančného súdu s vyplnením zaužívanej predtlače (vzoru). Ak konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvoria jeden celok, určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a s výnimkou prípadov plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s dôvodmi súdu prvej inštancie a jeho odkazu na takéto dôvody (ktorý postup priamo predpokladala prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. a prevzatý bol tiež do § 387 ods. 2 C. s. p.) je z pohľadu existencie dôvodov rozhodnutia významné len to, či tieto obsahuje rozhodnutie odvolacieho súdu. Iba úspešné uplatnenie námietky postupom súdu odnímajúcim účastníkom konania (dnes v spore stranám) možnosť konať pred súdom, ktorý spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu totiž môže prinútiť k zamýšľaniu sa nad tým, či rovnakou vadou nie je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvoinštančného a úspech pri spochybnení rozhodnutia odvolacieho súdu takpovediac otvára vstupnú bránu pre zrušenie rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií (v tejto súv. por. aj § 243b ods. 3 O. s. p.). Ak teda dovolateľovi nešlo prisvedčiť v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nemalo tu žiaden právny význam to, že odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia vlastnými dôvodmi prakticky zacelil medzeru spôsobenú absenciou dôvodov v písomnom vyhotovení rozhodnutia s údu prvej inštancie (tým, že chýbajúce dôvody doplnil sám). Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. pritom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

12. Hoci dovolateľ namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) odvolacím i prvoinštančným súdom, to (samo osebe) prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť tu uvádzanou námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné.

13. Pre ozrejmenie právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci bolo síce podľa úpravy v O. s. p. relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle, že ho šlo uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo ale prípustnosť dovolania nezakladá (por. tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/ 2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). K otázke, ktorú sa dovolateľ v tejto veci snažil urobiť predmetom dovolacieho prieskumu, pritom možno podotknúť, že ju už dovolací súd vyriešil, a to stanoviskom, ktorým sa s argumentáciou dovolateľa nestotožnil (tu por. R 1/2016).

14. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu nebolo prípustné podľa § 239 O. s. p., nebola preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného uznesenia odvolacieho súdu.

15. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.).

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.