7Cdo/34/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Mgr. R. H., bytom v D., D. XX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Milasom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 13, proti žalovaným 1/ Ing. A. L., bytom v D., E. XX a 2/ Rokus, s.r.o., so sídlom v Prešove, Sabinovská 55, IČO: 36 471 241, obom zastúpeným JUDr. Martinom Staroňom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 89, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20C/47/2017, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2019 sp. zn. 11Co/22/2019, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 23. novembra 2018 č.k. 20C/47/2017-154 vo výroku I. určil, že kúpna zmluva zo 17. mája 2016 je neplatná; vo výroku II. určil, že žalobkyňa a žalovaný 1/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností; III. uložil žalovaným 1/ a 2/ nahradiť trovy konania žalobkyni v rozsahu 100%. Uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a určenia, že rekreačná chata s pozemkom patria do BSM žalobkyne a žalovaného 1/. Žalobkyňa tvrdí, že žalovanému 1/ nikdy neudelila súhlas na prevod nehnuteľností, ktoré patria do BSM. Súd prvej inštancie uviedol, že na žalovaných bola povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť ohľadne tvrdených skutočností. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali udelenie súhlasu žalobkyne s prevodom sporných nehnuteľností a ani vedomosť žalobkyne o ich predaji. Súd prvej inštancie uviedol, že samotné nepreukázanie súhlasu druhého z manželov (žalobkyne) s prevodom nehnuteľnosti postačuje na to, aby bol tento právny úkon v zmysle zákona neplatný. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali na to, že rekreačná chata nepatrí do BSM a žalovaný 1/ nepotreboval na jej prevod súhlasžalobkyne. Chata podľa neho bola stavaná z finančných prostriedkov, ktoré si vracal ako pôžičku a to tak, že boli finančné prostriedky vyberané z účtu, koľko bolo približne potrebné na úhradu faktúr. Súd prvej inštancie túto obranu vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko v konaní nebola preukázaná zmluva o pôžičke, výpis z účtu, ktorý by ju preukazoval v konaní nebol preukázaný. Taktiež podľa neho nebolo preukázané, aby výbery z podnikateľského účtu mali predstavovať vrátky pôžičky. Rovnako nemal za preukázané, že by jeho matkou darované peniaze boli použité na výstavbu rekreačnej chaty. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak manželia nadobudli nehnuteľnosti za trvania manželstva a na jeho zaplatenie, resp. získanie, použili čo i len sčasti spoločné peniaze, treba do BSM zaradiť celú nehnuteľnosť, nielen ideálnu časť zodpovedajúcu hodnotou sume použitých spoločných peňazí (R 42/1972). Na vnos niektorého z manželov je potrebné prihliadnuť pri vyporiadaní BSM. Vzhľadom na to, že rekreačná chata bola postavená počas manželstva, pričom žalovaní nepreukázali, že predmetnú chatu postavili výlučne z prostriedkov patriacich žalovanému 1/, súd prvej inštancie rozhodol, že táto patrí do BSM žalobkyne a žalovaného 1/. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaných 1/ a 2/, že v danom prípade je takáto žaloba neprípustná. Dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je možné žalobou na súd aj mimosúdne. V prípade dovolania sa relatívnej neplatnosti mimosúdne medzi účastníkmi, ak druhá strana dôvod neplatnosti neuzná, je potrebné riešiť nezhodu návrhom na začatie súdneho konania. Súčasne stav, ktorý nastal, kedy spoluvlastníctvo, ktoré by malo svedčiť bývalým manželom, ale svedčí tretím osobám, vytvára stav, kedy je naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko žalobkyňa za daného stavu je v právnej neistote, ktorú možno odstrániť len určovacím výrokom súdu. Súd prvej inštancie má za to, že aj keď medzičasom došlo k rozvodu, nedošlo k takej zmene okolností, kedy by na požadovanom určení nebol naliehavý právny záujem. Otázka, či rekreačná chata patrí alebo nie do BSM nemôže byť riešená v rámci vyporiadania BSM, nakoľko žalovaná 2/ ako vlastník spornej nehnuteľnosti nie je stranou konania o vyporiadanie BSM a ak by aj súd posúdil v rámci vyporiadania BSM a táto by bola súčasťou BSM, tak takýmto spôsobom by sa zasiahlo do vlastníckeho práva žalovanej 2/, pričom takéto rozhodnutie by nemohlo vyvolať zmenu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom zo 16. mája 2019 sp.zn. 11Co/22/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaných 1/ a 2/, správne zistil skutočný stav veci a vec správne právne posúdil. Konštatoval, že v danom prípade žalovaný 1/ kúpnou zmluvou zo 17. mája 2016 previedol rekreačnú chatu, nadobudnutú za trvania manželstva medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, na žalovanú 2/ bez súhlasu žalobkyne. Žalovaný 1/ počas konania nepreukázal dostatočne, že žalobkyňa mu dala súhlas s prevodom tejto nehnuteľnosti na žalovanú 2/. Odvolacia námietka žalovaných 1/ a 2/, že žalobkyňa sa nemohla domáhať vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy po tom, čo sa dovolala jej neplatnosti, neobstojí, pretože ak žalovaný 1/ tento dôvod neplatnosti neuznal, zavládol stav právnej neistoty. Dôvodom neplatnosti je aj chýbajúci súhlas druhého manžela v nie bežných veciach týkajúcich sa nakladania s majetkom v BSM. S poukazom na označený obsah žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti označenej kúpnej zmluvy bola žaloba nesporne podaná podľa § 137 písm. c/ CSP a s poukazom na ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa žalobkyňa dôvodne domáha vyslovenia neplatnosti tejto zmluvy. Správne podľa odvolacieho súdu postupoval súd prvej inštancie, ak vyhovel žalobe v tejto časti a vyslovil, že citovaná kúpna zmluva je neplatná, keďže nebol udelený súhlas žalobkyne s prevodom nehnuteľností, ktoré boli predmetom cit. kúpnej zmluvy a ktoré boli nadobudnuté za trvania manželstva. Žalovaný 1/ nepreukázal udelenie tohto súhlasu k uzavretiu kúpnej zmluvy na žalovanú 2/. Nedôvodná je podľa odvolacieho súdu aj námietka žalovaných 1/ a 2/, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, že rekreačná chata patrí do BSM. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bol z jej strany jednoznačne preukázaný. Pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi žalovanými 1/ a 2/ bola rekreačná chata zapísaná na liste vlastníctva ako výlučné vlastníctvo žalovaného 1/ napriek tomu, že tieto nehnuteľnosti boli nadobudnuté za trvania manželstva. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by vo veci prebiehalo konanie o vyporiadanie BSM medzi žalobkyňou a žalovaným 1/. Z dôvodu právnej istoty odvolací súd považuje za správne, ak súd prvej inštancie rozhodol v jednom rozhodnutí aj o určení neplatnosti kúpnej zmluvy v cit. znení a aj o určení, že nehnuteľnosti tak, ako je uvedené vo výroku II. súdu prvej inštancie patria do BSM žalobkyne a žalovaného 1/. S poukazom na skutkové okolnosti prejednávanej veci odvolací súd sa stotožnil so súdomprvej inštancie a jeho postup považuje za plne súladný so zákonom.

3. Žalovaní 1/ a 2/ proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Namietajú, že ak súd dospel k názoru, že dovolaním sa relatívnej neplatnosti listom adresovaným žalovanému 1/ nastala neplatnosť právneho úkonu, mal otázku posúdiť ako predbežnú a neplatnosť neuvádzať vo výroku. Uvádzajú odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") sp. zn. 5Cdo/211/2009. Súd mal podľa nich posúdiť vec podľa § 574 Občianskeho zákonníka, ak dospel k neplatnosti právneho úkonu. Poukazujú na nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne. Odklon vidia od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/234/2010. Namietajú nesprávne zistenie skutkového stavu a dokazovanie. Poukazujú na to, že bol daný súhlas žalobkyne. Odvolací súd podľa nich nesprávne právne posúdil spor v zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ CSP. Namietajú, že sa jedná o žalobu podľa § 137 písm. c/ a nie podľa písm. d/ CSP a že odvolací súd sa touto skutočnosťou nezaoberal, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaných 1/ a 2/ odmietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ treba odmietnuť.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitýmspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. V danom prípade žalovaní 1/ a 2/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. 11.1. Citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11.2. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 11.3. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania" zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.". Toto stanovisko je naďalej aktuálne (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018,7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 11.4. Za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP žalovaní 1/ a 2/ označili nedostatok dôvodov - nepreskúmateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celoka určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 11.5. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že odvolací súd sa nezaoberal právnym posúdením v zmysle § 137 CSP, najvyšší súd uvádza, že táto námietka neobstojí, nakoľko sa ním zaoberal a skutočnosť, že uviedol aj písm. d/ CSP nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, nakoľko je z dôvodov rozhodnutia zjavné, že posúdil žalobu v zmysle písm. c/ CSP. 11.6. Žalovaní 1/ a 2/ p r e t o nedôvodne argumentovali, ž e rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 11.7. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. 12. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP považujú nesprávny právny záver súdov nižších inštancií, nesprávne vykonávanie dokazovania, či obstarávanie skutkových podkladov v procese zisťovania skutkového stavu, dovolací súd uvádza, že nesprávne posúdenie veci (nesprávne vyriešenie niektorej právnej otázky súdom), nemožno považovať za vadu zmätočnosti. To isté platí aj pre námietku o nesprávnom zistení skutkového stavu, či o nesprávnom hodnotení dôkazov. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, nie procesných strán. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykoná všetky navrhované dôkazy alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999). V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

13. Žalovaní 1/ a 2/ v podanom dovolaní namietajú aj nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 13.1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 13.2. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 13.3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

13.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017). 13.5. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad", dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie (nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu. 13.6. Žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti právneho úkonu dovolaním sa relatívnej neplatnosti, mal otázku posúdiť ako predbežnú a neplatnosť neuvádzať vo výroku. V tomto sa mal podľa žalovaných 1/ a 2/ odvolací súd odkloniť od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/211/2009. V cit. rozhodnutí najvyšší súd nezaujal stanovisko, že súd vo výroku nemôže uviesť neplatnosť právneho úkonu, čím k namietanému odklonu nedošlo. Odvolací súd v rozhodnutí o určení relatívnej neplatnosti posudzoval konštitutívne účinky právneho úkonu. 13.7. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ namietajú, že súd mal vec posúdiť podľa ustanovenia § 574 Občianskeho zákonníka, ak dospel k neplatnosti právneho úkonu, najvyšší súd uvádza, že právne posúdenie, na ktoré dovolatelia poukazujú, sa môže týkať posúdenia vzťahu žalovaných 1/ a 2/ navzájom a nie predmetného vzťahu žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/. Zároveň najvyšší súd uvádza, že nejde o právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd predmetné rozhodnutie a žalovaní 1/ a 2/ zároveň ani neuviedli rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť. Rovnako tak neuvádzajú rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť pri posúdení nimi tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia naliehavého právneho záujmu žalobkyne. 13.8. Odklon vidia žalovaní 1/ a 2/ aj od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/234/2010. Odvolací súd sa však od cit. rozhodnutia neodklonil, nakoľko cit. rozhodnutie sa zaoberá všeobecne právnymi úkonmi týkajúcich sa spoločných vecí, týkalo sa dohody o pristúpení k záväzku.

14. Dovolatelia necitujú rozhodnutia ustálenej súdnej praxe, kde by najvyšší súd rozhodol, že majetok nadobudnutý manželmi za trvania manželstva, ak nebol nadobudnutý darom alebo dedením, nepatril do BSM. Neuvádzajú rozhodnutia, kde by dovolací súd vyslovil, že predaj spoločnej nehnuteľnosti je bežnou vecou, čím by sa teda podľa ich tvrdení mohol odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe vo svojom rozsudku. 14.1. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 8Cdo/288/2019, ktoré žalovaní 1/ a 2/ predložili v doplnení dovolania z 13. októbra 2020, nie je aplikovateľné na predmetnú vec, nakoľko tu ide o vrátenie daru a rozpor s dobrými mravmi. V posudzovanom spore však ide o prevod vlastníckeho práva - súhlas/nesúhlas manžela s prevodom nie bežných vecí - posúdenie skutkových okolností, či išlo o majetok patriaci do BSM a neunesenie dôkazného bremena.

15. Dovolatelia v prevažnej časti dovolania v podstate namietajú správnosť skutkových zistení súdov ako výsledok hodnotenia dôkazov. Inak povedané, v tomto prípade žalovaní 1/ a 2/ namietali, že odvolací súd nevyhodnotil správne vykonané dôkazy. Nesprávne zistenie skutkového stavu ale nezakladá prípustnosť dovolania a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

16. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaných a tvrdený odklon od rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/73/2018 najvyšší súd uvádza, že v zmysle judika´tu R 71/2018 patria do pojmu „usta´lena´ rozhodovacia prax dovolacieho su´du" predovsˇetky´m stanoviska´ alebo rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du, ktore´ su´ (ako judika´ty) publikovane´ v Zbierke stanovi´sk Najvysˇsˇieho su´du a rozhodnuti´ su´dov Slovenskej republiky. Su´cˇastˇou usta´lenej rozhodovacej praxe dovolacieho su´du je tiezˇ prax vyjadrena´ opakovane vo viacery´ch nepublikovany´ch rozhodnutiach najvysˇsˇieho su´du, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosialˇ nepublikovanom rozhodnuti´, pokialˇ niektore´ nesko^r vydane´ (nepublikovane´) rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du na´zory obsiahnute´ v skorsˇom rozhodnuti´ nespochybnili, pri´padne tieto na´zory akceptovali a z hlˇadiska vecne´ho na ne nadviazali. Do usta´lenej rozhodovacej praxe dovolacieho su´du zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnu´tˇ aj nadˇalej pouzˇitelˇne´, legislati´vnymi zmenami a neskorsˇou judikatu´rou neprekonane´ civilne´ rozhodnutia a stanoviska´ publikovane´ v Zbierkach su´dnych rozhodnuti´ a stanovi´sk vyda´vany´ch Najvysˇsˇi´mi su´dmi CˇSSR a CˇSFR, dˇalej v Bulletine Najvysˇsˇieho su´du CˇSR a vo Vy´bere rozhodnuti´ a stanovi´sk Najvysˇsˇieho su´du SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviska´ a spra´vy o rozhodovani´ su´dov, ktore´ boli uverejnene´ v Zborni´koch najvysˇsˇi´ch su´dov cˇ. I., II. a IV. vydany´ch SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Rovnako pod pojem usta´lenej rozhodovacej praxe dovolacieho su´du nemozˇno zahrnu´tˇ rozhodnutia Najvysˇsˇieho su´du Cˇeskej republiky (2Cdo/56/2017, 6Cdo/79/2017, 3Cdo/165/2018, 4Cdo/7/2018). 16.1. Dovolací súd poznamenáva, že pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" sa nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva (3Cdo/6/2017, 6Cdo/79/2017, 8Cdo/102/2017 a 3Cdo/165/2018). Dovolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3Cdo/38/2019). V dovolaniach, prípustnosť ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odlišné od riešení danej otázky týmito súdmi (v danom prípade krajským súdom), nemôže ísť o „odklon" relevantný v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (3Cdo/204/2018).

17. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných 1/ a 2/ v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.