7Cdo/322/2021

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: M. O., narodený XX. Z. XXXX, F. Z., Z. F. XXXX/X, zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, J. Kráľa 5/A, proti žalovanému: A. V., narodený XX. P. XXXX, T., N. č. XX, zastúpený advokátom JUDr. Máriom Keletim, Hnúšťa, Hlavná 36, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 6C/126/2001, o dovolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. júna 2020 sp. zn. 17Co/42/2018 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici z 10. júna 2020 sp. zn. 17Co/42/2018 v časti jeho výrokov II. až VII. z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

II. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") ostatným rozsudkom zo 14. novembra 2017 č. k. 6C/126/2001-764 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody za poškodený ďalekohľad v sume 18,20 eura, na bolestnom v sume 55,10 eura a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 298,75 eura (výrok I), náhradu škody z titulu náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti za bližšie určené obdobie v sume 1 303,87 eura a v sume 2 232,01 eura (výrok II), náhradu škody za stratu na zárobku po skončení PN, alebo pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity za bližšie určené obdobie v sume 3 153,26 eura (výrok III), náhradu škody za stratu na zárobku po skončení PN, alebo pri invalidite (úrazovú rentu) za bližšie určené obdobie v sume 339,44 eura (výrok IV), vo zvyšnej časti nad priznané sumy žalobu voči žalovanému 1/ zamietol (výrok V), voči žalovanému 2/ žalobu zamietol (výrok VI) a sporovým stranám nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok VII). 1.1. Škodovou udalosťou, od ktorej si odvodzoval žalobca nároky na náhradu vecnej škody, náhrady škody na zdraví a náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti bol jeho úraz počas poľovačky dňa 16. júla 1999. Škodu spôsobil žalobcovi žalovaný tým, že počas poľovačky bez toho, aby sa náležite presvedčil na čo strieľa, vystrelil zo svojej zbrane, pričomzasiahol žalobcu, keď vychádzal z poľa na cestu a spôsobil mu strelné poranenie, následkom ktorého vznikla žalobcovi škoda na zdraví, škoda na veciach a stal sa invalidným dôchodcom. Za tento skutok bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 TZ, a to rozsudkom prvostupňového súdu sp. zn. 1T/112/99, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. mája 2000. V trestnom konaní bola žalobcovi priznaná len náhrada vecnej škody vo výške 62,07 eura za poškodené šatstvo a so zvyškom nároku bol žalobca odkázaný na občianske súdne konanie. 1.2. Zamietnutie žaloby voči žalovanému odôvodnil spoluzavinením poškodeného na vzniknutej škode (§ 441 OZ), ako aj z dôvodu premlčania časti nároku podľa § 106 ods. 1, 2 OZ a voči poistiteľovi zamietol žalobu v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Konštatoval, že žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi podľa ustanovenia § 420 OZ, § 2 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 výnosu MP SR č. 46/1994, ktorým sa vydáva Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok, § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 23/1963 Zb. o poľovníctve. Spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode ustálil súd prvej inštancie na tom základe, že žalobca predčasne opustil svoje stanovisko pri nočnej poľovačke, patrične o sebe nedal vedieť a nedodržal zaužívané poľovnícke zvyky v zmysle § 2 ods. 2 a § 5 výnosu MP SR č. 46/1994. I keď sa výslovne nejednalo o nočnú poľovačku na diviačiu zver, ale ak sa poľovníci účastní na poľovačke dohodli, že poľovačku ukončia o 22.00 hod., kedy už bola tma, bolo zodpovednosťou každého poľovníka, aby bol videný ostatnými poľovníkmi. Žalobca namiesto svietidla použil iba zvukový signál (pískanie), aby dal ostatným poľovníkom najavo svoju prítomnosť a tento spôsob bol nedostatočný. Zavinenie na vzniknutej škode podľa názoru súdu prvej inštancie niesol aj Poľovnícky spolok „S." N., ktorého členovia sa zúčastnili tejto poľovačky a to tým, že nevenoval zvýšenú pozornosť pri určení presných miest, kde sa môžu poľovníci pohybovať. Žalovaný sa podľa názoru súdu prvej inštancie čiastočne zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu v rozsahu 1/2, keď miera spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode podľa § 441 Občianskeho zákonníka je 1/4 a v 1/4 zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi poľovnícky spolok. Nároky uplatnené voči žalovanému 2/ boli podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvodné iba v 1/2. 1.3. Žalovanému uložil súd prvej inštancie povinnosť nahradiť žalobcovi vecnú škodu vzniknutú na pozorovacom ďalekohľade vo výške 18,20 eura (1/2 z uplatneného nároku 36,41 eura) a zamietol žalobu o zaplatenie sumy 63,46 eura, čo sú cestovné náklady z Rimavskej Soboty do Žiaru nad Hronom k súdnemu znalcovi na vyšetrenie s odôvodnením, že sa nejedná o nárok v zmysle § 449 ods. 1 OZ, keďže vyšetrenie u znalca z odboru zdravotníctva pre účely podania znaleckého posudku nie je liečebným procesom. Bolestné si uplatňoval žalobca sumou 110,20 eura, aj z tejto sumy priznal súd prvej inštancie žalobcovi len 1 vo výške 55,10 eura. Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo uplatňované sumou 597,50 eura, z čoho polovica je 298,75 eura. 1.4. Námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval súd prvej inštancie za dôvodnú vo vzťahu k časti nárokom na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktoré boli uplatnené písomnými podaniami z 29. júna 2007 a nasledujúcimi (§ 106 ods. 1, 2 OZ). Žalobca už pri podaní žaloby vedel, kto je zodpovedným subjektom, koho má žalovať, poznal nároky na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, výšku vecnej škody, ktoré si uplatnil včas a včas podal žalobu aj na zaplatenie náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17. júla 1999 do 30. apríla 2000, ako aj za obdobie od 01. novembra 2003 do 28. októbra 2004. Náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uplatnil žalobca včas len za obdobie od 1. mája 2000 do 31. októbra 2003 a za obdobie od 1. septembra 2004 do 29. júna 2005. Náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti priznal súd prvej inštancie žalobcovi použijúc znalecký posudok znalkyne z odboru ekonómia a manažment Ing. I. N., i keď obaja pôvodne žalovaní namietali správnosť záverov tohto znaleckého posudku s odôvodnením, že nepredložili súdu iné, podľa nich správne výpočty jednotlivých nárokov uplatňovaných žalobou, teda nevyužili svoje právo procesnej obrany v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku. 1.5. Voči poistiteľovi si žalobca uplatňoval nároky na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi Slovenským poľovníckym zväzom Bratislava a poistiteľom, ktorého predmetom bolo poistenie zodpovednosti v súvislosti s výkonom práva poľovníctva a z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX označenej ako netypizované skupinové úrazové poistenie, ktorú uzatváral v mene poistených Slovenský poľovnícky zväz s poistiteľom. Podľa názoru súdu prvej inštancie z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX o poistení zodpovednosti za škodu v súvislosti s výkonom právapoľovníctva žalobcovi priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi nevznikol. Poistiteľ si povinnosť plniť z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX splnil tým, že žalobcovi uhradil sumu 55,76 eura ako dohodnutú náhradu za čas liečenia úrazu a 451,43 eura za trvalé následky úrazu. Ďalšie nároky z tejto poistnej zmluvy žalobcovi nevyplývajú. 1.6. Prvoinštančný súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 2 CSP majúc za to, že každá zo strán sporu mala v konaní len čiastočný úspech.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie sporových strán rozsudkom z 10. júna 2020 sp. zn. 17Co/42/2018 zastavil konanie o zaplatenie sumy 351,79 eura z titulu náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za bližšie určené obdobie, sumy 23 342,17 eura ako náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za bližšie určené obdobie, sumy 3 699,14 eura ako náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za bližšie určené, sumy 3 039,78 eura ako náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za bližšie určené obdobie, o zaplatenie renty vo výške 168,61 eura mesačne za bližšie určené obdobie a o zaplatenie cestovných náhrad vo výške 63,46 eura (výrok I), zmenil prvostupňový rozsudok mimo výroku, ktorým súd žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ v plnom rozsahu zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a pôvodným žalovaným 2/ tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody na zdraví z titulu bolestného 110,20 eura, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 597,50 eura, vecnú škodu za opravu poškodeného ďalekohľadu 36,41 eura, náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za bližšie určené obdobie vo výške 2 450,78 eura, náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za bližšie určené obdobie vo výške 3 708,59 eura, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za bližšie určené obdobie vo výške 6 306,52 eura a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II), zaviazal žalobcu zaplatiť štátu na účet prvostupňového súdu náhradu trov konania v rozsahu 81,77 % (výrok III), zaviazal žalovaného zaplatiť štátu na účet prvostupňového súdu náhradu trov konania vo rozsahu 18,23 % (výrok IV), zaviazal žalobcu zaplatiť znalkyni Ing. I. N. znalečné podľa faktúry č. X/XXXX a č. X/XXXX v rozsahu 81,77 % (výrok V), zaviazal žalovaného zaplatiť znalkyni Ing. I. N. znalečné podľa faktúry č. X/XXXX a č. X/XXXX v rozsahu 18,23% (výrok VI) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania voči žalobcovi (výrok VII). 2.1. Odvolací súd najskôr poukázal na čiastočný rozsudok z 10. apríla 2019 sp. zn. 17Co/42/2018 (v súvislosti s pôvodnou žalovanou 2/), na čiastočne späťvzatie žaloby žalobcom a súkromný znalecký posudok č. X/XXXX. Na prejednanie odvolania žalobcu a žalovaného nariadil odvolací súd pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a považujúc za čiastočne dôvodné odvolania žalobcu aj žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie zmenil z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 12. júla 2001, za účinnosti OSP konštatoval, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (body 5. až 9. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.2. V súvislosti s výhradami žalovanej strany k výpočtu priemerného zárobku žalobcu zo strany znalkyne Ing. I. N. v rámci znaleckého posudku č. X/XXXX a jej výsluchu na pojednávaní dňa 20. mája 2017 (v rámci prvostupňovým súdom iniciovaného znaleckého dokazovania) uviedol, že znalkyňa „uznala námietky žalovaných o nesprávnom výpočte priemerného zárobku žalobcu a oznámila, že by v tom smere vedela opraviť svoj znalecký posudok, ale súd prvej inštancie napriek výslovnému návrhu žalovaného predneseného na pojednávaní dňa 24.10.2017, aby súd požiadal znalkyňu o opravu znaleckého posudku, nenariadil znalkyni Ing. I. N. vykonať opravu znaleckého posudku v zmysle námietok žalovaných a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom zo 14.11.2017". Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval súkromný znalecký posudok Ing. I. N. č. X/XXXX vypracovaný na žiadosť žalobcu a predložený až v odvolacom konaní za prípustnú novotu v zmysle § 366 písm. c/ CSP. „Opravu alebo doplnenie znaleckého posudku mal súd prvej inštancie v zmysle pôvodnej znaleckej úlohy nariadiť aj bez návrhu strán sporu, preto je nepodstatné, či na pojednávaní dňa 24. októbra 2017 predniesli strany sporu návrhy na doplnenie dokazovania alebo nie. Obaja pôvodne žalovaní súdu navrhli dať vypracovať opravu znaleckého posudku." (body 11. až 13. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).

2.3. Ďalej uviedol, že „[l]ustráciu zamestnaní žalobcu cez Sociálnu poisťovňu v priebehu odvolacieho konania vykonal odvolací súd podľa § 185 ods. 2 Civilného sporového poriadku z dôvodu, že žalobca vykonal 11 zmien žalobného návrhu a bolo potrebné verifikovať zamestnávateľov a obdobia trvania zamestnaneckého pomeru žalobcu u jednotlivých zamestnávateľov a dopytom na žalobcu a jeho posledného zamestnávateľa zistiť dôvod skončenia jeho pracovného pomeru, keď si nároky na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uplatňuje žalobca aj po skončení posledného pracovného pomeru u zamestnávateľa B. I. XD V. s. r. o.... ku dňu 17.07.2012 a priznaní predčasného starobného dôchodku dňom 27.03.2013 (bod 14. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.4. V súvislosti s námietkou žalobcu, že námietka premlčania nebola posúdená prvostupňovým súdom správne odvolací súd najskôr uviedol, že „[p]redmet konania vymedzený v žalobe doručenej Okresnému súdu... dňa 12.07.2001 žalobca viackrát menil a upresňoval... žalovaným vznesená námietka premlčania sa týkala len nárokov na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti podľa § 446 Občianskeho zákonníka a nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka uplatneným písomným podaním z 26.06.2007 za obdobie dvoch rokov pred doručením tohto podania súdu a tiež nárokov uplatnených písomným podaním z 27.10.2011 splatným dva roky pred doručením rozšírenia návrhu súdu a námietkou premlčania rozšírenou na odvolacom pojednávaní dňa 10.06.2020 na celý predmet konania. Z neprehľadných a nepresných viackrát opravovaných návrhov na pripustenie zmeny žaloby je ťažké konkretizovať, ktorých nárokov sa pôvodne vznesená námietka premlčania žalovaného týka" (bod 15 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Následne odvolací súd z obsahu spisu podrobne rekapituloval žalobcom uplatnené jednotlivé nároky, procesný postoj prvostupňového súdu k nim (uznesenie z 30. mája 2017 na č.l. 722 spisu), odvolacím súdom zistené diskrepancie, čiastočné späťvzatia žaloby o ktorých prvostupňový súd nerozhodol, časové a právne súvislosti jednotlivých nárokov a ich prípadného premlčania. Opísal ďalej rozhodný skutkový dej zistený v rámci trestného konania a citoval tiež ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) výnosu č. 46/1994-100 z 29. marca 1994, ktorým sa vydáva Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok (body 16 až 23.1 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.5. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 193 CSP, ktoré následne interpretoval aj cez prizmu súdnej praxe (R 22/1979, 1Obdo/41/2011, I. ÚS 269/2011, III. ÚS 507/2013, 25Cdo/562/99, 25Cdo/818/2004, 3Cdo/66/2018) a vo vzťahu k českej súdnej praxi poukázal na spoločnú právnu úpravu v minulosti. „Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26.01.2017 súd je povinný z výroku trestného rozsudku o vine vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť; rozsah tejto viazanosti je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie civilného súdu o uplatnenom nároku. Súd neporuší § 135 Občianskeho súdneho poriadku (§ 193 C. s. p.), pokiaľ nad rámec skutkovej a právnej časti výroku trestného rozsudku obsahujúcej vyhodnotenie z trestnoprávnych hľadísk vezme na zreteľ aj niektorú ďalšiu okolnosť, ktorá je významná zo súkromnoprávnych aspektov." (body 24. až 28. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.6. Odvolací súd uviedol, že [ž]iadna zo strán sporu nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie v otázke miery zavinenia vzniknutej škody žalobcovi na zdraví. Žalobca tvrdil, že za škodu zodpovedá výlučne žalovaný, naopak žalovaný sa dožadoval určenia vyššej miery spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu, dokonca tvrdil, že žaloba mala byť zamietnutá voči nemu v celom rozsahu z dôvodu, že si žalobca škodu zavinil sám tým, že z porastu vyšiel v takej polohe, že pripomínal diviaka a že bol pri tom žalovaným postrelený si vlastne zavinil žalobca sám". Po citovaní ustanovení § 415 a § 441 OZ a ich interpretácii uviedol, že „škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu, ale aj samotného poškodeného, preto je potrebné, aby v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená a poškodený buď pomerne alebo úplne niesol zodpovednosť za škodu na vlastnom majetku či zdraví. Na strane poškodeného nemusí ísť o zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. Na spoluzavinenie poškodeného prihliada súd v občianskoprávnom konaní aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V rozsahu v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného nie je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu je nevyhnutným predpokladom jeho zodpovednosti za škodu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.08.2014 sp. zn. 2MCdo/9/2013)". (body 29 až 32 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).

2.7. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že aj žalobca porušil Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok, keď opustil svoje stanovište pred dohodnutým časom 22.00 hod. a nedal o svojom pohybe vedieť svetelným signálom, odvolací súd po vysvetlení právneho inštitútu spoluzavinenia a kauzálneho nexu, poukazujúc na súdnu prax (R 21/1992, 2MCdo/1/2007) ustálil z obsahu spisu v trestnom a civilnom konaní, „že medzi porušením poľovníckych obyčají žalobcom a škodou na jeho zdraví nie je príčinná súvislosť. Jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa presvedčil na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver. Keby sa žalovaný náležitým spôsobom presvedčil o tom, čo vidí voľným okom alebo v puškohľade a rozoznal by v pohybujúcom sa objekte človeka, nebol by na žalobcu vystrelil a ku škode by nedošlo... Za škodu vzniknutú žalobcovi preto zodpovedá výlučne žalovaný podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka" (body 33 až 34.1 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.8. V súvislosti so škodou na zdraví (§ 444 OZ) mal odvolací súd za nesporný žalobcom uplatnený nárok na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré vyplynuli z lekárskeho posudku zo 16. novembra 2000 a 14. októbra 2002, a to v sume 110,20 eura a 597,49 eura. Rovnako tak nárok vyplývajúci z vecnej škody, ktoré všetky nároky žalovaný v konaní nespochybňoval, vyjmúc námietku premlčania (body 35. až 37. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.9. Nároky na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite uplatňované v tomto konaní spadali do obdobia od 17. júla 1999 až do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže podľa poslednej zmeny žaloby si rentu podľa § 447 OZ uplatňoval žalobca do budúcna bez obmedzenia. Na základe zmeny ustanovení § 446 a § 447 OZ s účinnosťou od 1. augusta 2004 (zákon č. 404/2004 Z.z.) a v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016 bolo potrebné celý nárok na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti podľa § 446 OZ posudzovať podľa znenia účinného do 31. júla 2004. Rovnako tak nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 447 OZ bolo potrebné posudzovať v tom znení zákona, aké bolo platné a účinné v čase vzniku nároku (body 38 až 41 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.9.1. „Znalkyňa... v súkromnom znaleckom posudku č. X/XXXX vyhotovenom na žiadosť žalobcu v priebehu odvolacieho konania zapracovala námietky poistiteľa... proti pôvodnému znaleckému posudku č. X/XXXX... vyhotoveného na základe rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota a vypočítala náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti v rozsahu uplatňovanom žalobcom v tomto konaní a časť nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie do 26.03.2013 s odôvodnením, že od 27.03.2013 je žalobca poberateľom predčasného starobného dôchodku... Žalovaný mal k dispozícii prepracovaný súkromný znalecký posudok Ing. I. N., napriek tomu v priebehu celého odvolacieho konania konkrétne námietky voči výpočtom znalkyne k nárokom žalobcu nevzniesol. Odvolací súd vzhľadom na chýbajúcu doložku v tomto znaleckom posudku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku podľa § 209 ods. 2 Civilného sporového poriadku, považoval tento znalecký posudok o výške nárokov žalobcu za listinný dôkaz nespochybnený žalovaným zákonom prípustnými prostriedkami procesnej obrany (za znalecký posudok ho odvolací súd v texte označuje len z dôvodu, aby bolo zrejmé každému, o aký dokument ide)... Žalovaným navrhnuté ďalšie dokazovanie znaleckým posudkom na výpočet náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.1999 do 31.08.2004 odvolací súd nenariadil považujúc ho za nepotrebné a nehospodárne, keď žalobcom predložené dôkazy relevantným spôsobom žalovaným vyvrátené neboli a za ďalšie obdobie po 01.09.2004 nepovažoval taký dôkaz za potrebný, keď základ nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za nasledujúce obdobie od 01.09.2004 preukázaný nebol. Náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti bola žalobcovi prisúdená vo výške 6 159,37 eura podľa vyčíslenia znalkyne v znaleckom posudku č. X/XXXX.... Od 1. mája 2000 bol žalobca u spoločnosti F.. s. r. o., so sídlom v Rimavskej Sobote preradený zo zdravotných dôvodov na stredisko M. T. Z. ako vozíkár a za obdobie od preradenia žalobcu na menej platenú prácu od 1. mája 2000 do skončenia pracovného pomeru u tejto spoločnosti dňom 31.10.2003 bola znalkyňou Ing. I. N. v znaleckom posudku č. X/XXXX vyčíslená náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.07.2004 sumou 6.306,52 eura. Aj tento nárok vyhodnotil odvolací súd ako opodstatnený. Podľa potvrdenia zamestnávateľa žalobcu a lekárskej správy o zdravotnom stave žalobcu dôvodom jeho preradenia namenej namáhavú prácu bol zdravotný stav žalobcu poškodený úrazom zo 16.07.1999... od 1. septembra 2004 má žalobca nárok na úrazovú rentu podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Výška úrazovej renty prekvalifikovaná z náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity je od 01.09.2004 určená ako priemer náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo priznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity za druhý polrok 2003, t. j. obdobia pred dočasnou pracovnou neschopnosťou. Výšku úrazovej renty od 01.09.2004 týmto spôsobom vyčíslila znalkyňa na 186,52 eura mesačne (body 48 až 50 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.9.2. V súvislosti s požadovanou úrazovou rentou od 1. septembra 2004 odvolací súd uviedol, že „súd prvej inštancie základnú podmienku vzniku tohto nároku - existenciu príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia žalobcu úrazom (za ktorý zodpovedá žalovaný v plnom rozsahu) neskúmal. Pracovný pomer žalobcu u spoločnosti R.S.K. s.r.o, Rimavská Sobota neskončil zo zdravotných dôvodov, ale dohodou pre nadbytočnosť pri zániku organizácie s právnym nástupcom... žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že s tr ata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 vznikla v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri úraze dňa 16.07.1999, v tomto smere nie že nepredložil žiadne dôkazy, ale ani nepredniesol žiadne skutkové tvrdenia o tom, že si hľadal prácu s adekvátnym finančným ohodnotením a nedostal ju len z dôvodu zdravotného obmedzenia po úraze. Z tohto dôvodu odvolací súd žalobu o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 zamietol (nad rozsah súm, o ktoré bolo konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené)" (body 51 a 51.1 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.10. V časti nárokov, ktoré žalobca v priebehu konania zobral späť, rozhodol odvolací súd podľa § 145 ods. 2 CSP (bod 52 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.11. Odvolací súd uzavrel, že „[ž]alobca je od 27.03.2013 starobným dôchodcom. Priznaním nároku na starobný dôchodok zaniká nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka a vzniká nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447 písm. a) Občianskeho zákonníka, ktorý predmetom tohto konania nebol. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za obdobie od 01.09.2004 do 26.03.2013 bol zamietnutý z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného na zdraví žalobcu a poklesom jeho zárobku u zamestnávateľov B. O.... a spoločnosti B., s. r. o.... Za obdobie od 27.03.2013 nebol priznaný nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite z dôvodu, že po nadobudnutí starobného dôchodku tento nárok už zo zákona žalobcovi nevyplýva." (bod 53 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.12. Pokiaľ žalovaný žiadal, aby z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 450 OZ súd primerane znížil náhradu škody a vzal zreteľ na jeho osobné a majetkové pomery, odvolací súd po odcitovaní ustanovenia § 450 OZ uviedol, že „nevzhliadol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k žalovanému napriek zisteniu, že ide o zdravotne ťažko postihnutú osobu bez väčšieho majetku z dôvodu, že pomery žalobcu (zdravotný stav a majetkové pomery) možno vyhodnotiť ako rovnocenné k pomerom žalovaného, ale najmä z dôvodu, že odvolací súd vzal zreteľ na to, ako ku škode došlo. Ku škode na strane žalobcu došlo v dôsledku hrubej nedbalosti žalovaného pri výkone poľovného práva ešte v roku 1999 a od dátumu poškodenia žalobcu neuhradil žalovaný žalobcovi ani nesporné, listinnými dôkazmi preukázané nároky." (body 54 až 56 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 2.13. Podľa pomeru úspechu v konaní zaviazal odvolací súd žalobcu (81,77%) a žalovaného (18,23%) k náhrade trov štátu a znalkyni Ing. I. N.. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal s poukazom na ustanovenie § 257 CSP. V tejto súvislosti uviedol, že „dal stranám možnosť vyjadriť sa na odvolacom pojednávaní k použitiu ustanovenia § 257 C. s. p. Žiadna zo strán konkrétne výhrady voči aplikácii tohto zákonného ustanovenia nepredniesla... Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania... považoval odvolací súd, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému voči poškodenému žalobcovi by bola neprimeraná tvrdosť voči žalobcovi z dôvodu, že pri udalosti dňa 16. júla 1999 žalobca bol poškodený na zdraví a jeho žaloba bola čiastočne odvolacím súdom zamietnutá len z dôvodu neunesenia dôkazného bremena o existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo priinvalidite aj za obdobie po skončení základného pracovného pomeru žalobcu u spoločnosti F.. s. r. o. Rimavská Sobota, ktorý trval do 31.10.2003. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd aj v tom, že podiel oboch strán sporu na priebehu a dĺžke sporu bol rovnaký. Žalobca síce viackrát zmenil žalobu a to až 11 krát, čo bolo potrebné aj vzhľadom na to, že žalovaný nereagoval alebo nie včas reagoval na všetku procesnú situáciu, neustále požadoval lehoty na vyjadrenie, odsúval odpovede, nevyjadroval sa načas alebo vôbec nekomunikoval včas alebo vôbec ani so súdom. Obom stranám sporu, ktorých v konaní zastupovali advokáti vznikli rozsiahle trovy, ktoré si budú v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu znášať sami. K rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania odvolacím súdom prispela aj povaha sporu, že ide o škodu na zdraví vzniknutú v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného a osobné pomery oboch strán sporu, ktoré označuje odvolací súd za rovnocenné v tom, že obaja, žalobca aj žalovaný, sú zdravotne ťažko postihnuté osoby, nemajetní invalidní dôchodcovia. Žiaden z nich nebude rozhodnutím súdu o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k druhému viac poškodený." (body 57 až 62 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu - „v časti ktorou zamietol žalobu" - podal žalobca dovolanie z dôvodu, že odvolací súd mal jeho žalobnému návrhu („náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015") vyhovieť v celom rozsahu, teda aj v súvislosti s jeho zamestnávateľmi B. O. H. F. kresťanskej cirkvi a spoločnosti B. I. XD agency, s. r. o. Uviedol, „že sa v danom prípade jedná o vyriešenie právnej otázky, ktorá podľa mojich vedomostí ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená". Navrhol odvolací rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu - vo vzťahu k výroku II. až VII. - podal dovolanie aj žalovaný, a to podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol zrušiť napadnutý odvolací rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietal „že v konaní nebol vykonaný dôkaz, ktorý dovolateľ navrhoval... a zároveň odôvodnenie rozsudku krajského súdu považuje za nedostatočné". V tejto súvislosti uviedol, že voči znaleckému posudku č. X/XXXX žalovaná strana vzniesla výhrady a žalovaný na pojednávaní dňa 24. októbra 2017 výslovne navrhol doplnenie znaleckého posudku. Na tomto zotrval aj v priebehu odvolacieho konania, avšak nižšie súdy „návrhu na vykonanie tohto dôkazu nevyhoveli... Pokiaľ... krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že znalecký posudok č. X/XXXX znalkyne Ing. I. N.... nie je znaleckým posudkom... ale len listinným dôkazom má dovolateľ za to, že nedošlo k zákonnému odstráneniu nedostatkov konania, ktoré dovolateľ namietal už v konaní prvostupňového súdu". V tejto súvislosti tiež poukázal na ustanovenie § 187 ods. 1 a § 365 ods. 3 CSP a na ich základe namietal, že znalecký posudok č. X/XXXX bol vypracovaný až 12. júla 2019, teda nie do konca lehoty na podanie odvolania. „Ak už krajský súd takýto dôkaz pripustil na preukázanie vád prvostupňového rozsudku, vady tohto rozsudku mal potom odstrániť zákonným spôsobom a to doplnením znaleckého dokazovania". Namietal tiež nedostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu so znaleckým posudkom Ing. S. Y. č. X/XXXX a jeho svedeckou výpoveďou z hlavného pojednávania, čo bol v podstate jediný relevantný dôkaz ohľadne miery spoluzavinenia poškodeného. Rovnako tak neodôvodnil (nedostatok dôvodov), prečo neskúmal mieru zavinenia samotného Poľovného spolku S. a mieru spoluzavinenia poškodeného, „nie je potom zrejmé, na základe čoho krajský súd dospel k vyhodnoteniu, že výučným vinníkom vzniknutej škody žalobcovi je dovolateľ". 4.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaný namietal, že odvolací súd „vo veci nesprávne aplikoval ustanovenie § 438, 441 a 450 Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenie § 255 ods. 2 a § 257 CSP". Poukazoval na spoluzavinenie žalobcu a Poľovného spolku S., analyzoval otázku príčinnej súvislosti, reťazenie súvislosti, či časovú os nehodového deja. Opakovane uviedol, že znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že na vzniku škodového následku mal svoj podiel aj samotný žalobca. Podľa názoru žalovaného odvolací súd nesprávne interpretoval vyššie uvedené zákonné ustanovenia, pričom mal minimálne znížiť škodu (§ 450 OZ). Rovnako nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, ktorá podľa jeho názoru nebola v danej veci prípustná.

5. Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. V podstatnom uviedol, že dodatok k znaleckému posudku odvolací súd správne považoval za prípustnú novotu (§ 336 písm. c) CSP). Poukázal tiež namorálny aspekt posudzovaného sporu.

6. Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť. Poukázal na to, že dovolanie žalobcu neobsahuje dovolacie dôvody a rieši iba otázky skutkové.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je sčasti prípustné, vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a), ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písm. b), strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník (písm. c), v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (písm. d), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. e), alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f). 8.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 8.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). 8.3. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

Dovolanie žalobcu

9. Žalobca (kvalifikovane zastúpený advokátom) explicitným spôsobom nevymedzil dôvod podaného dovolania. V podstate nesúhlasil s odvolacím rozhodnutím v časti, v ktorej nevyhovel celému jeho požadovanému nároku („náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015"), pričom ním uplatnené jednotlivé nároky - počnúc podanou žalobou a viacnásobne menenými v priebehu konania (pozri celý bod 16. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia) - disponovali nie malou mierou neurčitosti. V tejto súvislosti (iba) uvádzal, že v prípade zamestnávateľa - B. O. H. bol jeho pracovný pomer uzatváraný vždy na jeden rok a pracovný pomer skončil uplynutím doby na ktorú mal pracovný pomer dohodnutý. V prípade zamestnávateľa - spoločnosti B. I. agency, s.r.o. došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, pričom žalobca nežiadal v dohode uviesť, že išlo o zdravotné dôvody (bod 3). 9.1. Pokiaľ žalobca v súvislosti s ním podaným dovolaním mal na mysli zmätočnosť podľa § 420 písm. f) CSP v spojení s § 124 ods. 1 CSP podľa názoru najvyššieho súdu takáto námietka nemohla obstáť z dôvodu, že odvolací súd nie celkom zjavne neodôvodnene vysvetlil, z akých dôvodov nebol priznaný vyššie uvedený nárok žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že „[h]oci žalovaný viackrát v priebehu konania (vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.08.2001 na čl. 11, na pojednávaní dňa 07.09.2004 - č. l. 88) v priebehukonania namietal, že chýba príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou na zdraví vo forme straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 do budúcna a na pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 upozornil aj odvolací súd na pojednávaní dňa 27.11.2019, žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 vznikla v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri úraze dňa 16.07.1999, v tomto smere nie že nepredložil žiadne dôkazy, ale ani nepredniesol žiadne skutkové tvrdenia o tom, že si hľadal prácu s adekvátnym finančným ohodnotením a nedostal ju len z dôvodu zdravotného obmedzenia po úraze. Z tohto dôvodu odvolací súd žalobu o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 zamietol (nad rozsah súm, o ktoré bolo konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené)... Žalobca je od 27.03.2013 starobným dôchodcom. Priznaním nároku na starobný dôchodok zaniká nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka a vzniká nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447 písm. a) Občianskeho zákonníka, ktorý predmetom tohto konania nebol. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za obdobie od 01.09.2004 do 26.03.2013 bol zamietnutý z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného na zdraví žalobcu a poklesom jeho zárobku u zamestnávateľov B. O. H. F. G. s vyučovacím jazykom maďarským, so sídlom v Rimavskej Sobote a spoločnosti B. I., s. r. o., so sídlom v Rimavskej Sobote. Za obdobie od 27.03.2013 nebol priznaný nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite z dôvodu, že po nadobudnutí starobného dôchodku tento nárok už zo zákona žalobcovi nevyplýva." [body 51.1. a 53. (pozri tiež body 41. až 47.) odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia]. 9.2. Pokiaľ žalobca v dovolaní uvádzal, že „sa v danom prípade jedná o vyriešenie právnej otázky, ktorá podľa mojich vedomostí ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená" najvyšší súd uvádza, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, ž e otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). V prípade absencie vymedzenia právnej otázky preto nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. 9.3. V neposlednom rade najvyšší súd uvádza, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo le n kritika prístupu odvolacieho s ú d u k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP. 9.4. Najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalobcu nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP).

Dovolanie žalovaného

10. Žalovaný v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP najskôr namietal, že nižšie súdy nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie znaleckého posudku č. X/XXXX. Pokiaľ bol tento posudok doplnený až XX. M. XXXX nebolo tak učinené do konca lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

11. Odvolací súd v súvislosti s doplnením znaleckého posudku č. X/XXXX uviedol, že «[v] priebehu odvolacieho konania požiadal žalobca znalkyňu Ing. I. o vyhotovenie súkromného znaleckého posudku na výpočet náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu, v ktorom by boli zapracované námietky poistiteľa vznesené k znaleckému posudku č. X/XXXX z XX.XX.XXXX vypracovaného na základe uznesenia súdu prvej inštancie. Kópiu znaleckého posudku doručil žalovanému priamo žalobca podľa oznámenia z 31.10.2019 na č. l. 913spisu. Žalovaný sa k znaleckému posudku znalkyne Ing. I. N. č. X/XXXX vypracovaného na žiadosť žalobcu z 19.06.2019 nevyjadril... Na prejednanie odvolania žalobcu a žalovaného nariadil odvolací súd... pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie za účelom správneho zistenia skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci... Žaloba vo veci bola podaná na Okresný súd... 12. júla 2001 za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol ku dňu 30.06.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z.... Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon (CSP, pozn.) použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany... Súd prvej inštancie odôvodnil použitie oboma pôvodnými žalovanými namietaného znaleckého posudku vyhotoveného na základe uznesenia súdu prvej inštancie nevyužitím práva procesnej obrany v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku žalovanými, ktorí okrem námietok vznesených proti znaleckému posudku nepredložili „podľa nich správne výpočty jednotlivých nárokov uplatňovaných žalobou"... Znalkyňu Ing. I. N. z odboru ekonómia a manažment, odvetvie personalistika pribral do konania súd prvej inštancie uznesením č. k. 6C/126/2001-603 z 19. mája 2015... žalovaný... predniesol výhrady k znaleckému posudku č. X/XXXX na pojednávaní pred Okresným súdom Rimavská Sobota dňa 30. mája 2017... Pri výsluchu na pojednávaní dňa 30.05.2017 znalkyňa uznala námietky žalovaných o nesprávnom výpočte priemerného zárobku žalobcu a oznámila, že by v tom smere vedela opraviť svoj znalecký posudok, ale súd prvej inštancie napriek výslovnému návrhu žalovaného predneseného na pojednávaní dňa 24.10.2017, aby súd požiadal znalkyňu o opravu znaleckého posudku, nenariadil znalkyni Ing. I. N. vykonať opravu znaleckého posudku v zmysle námietok žalovaných a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom zo 14.11.2017... Novoty v odvolacom konaní sú podľa § 366 Civilného sporového poriadku prípustné len v taxatívne vymedzených prípadoch. Súkromný znalecký posudok Ing. I. N. č. X/XXXX vypracovaný na žiadosť žalobcu a predložený až v odvolacom konaní považuje odvolací súd za novotu prípustnú podľa § 366 písm. c) Civilného sporového poriadku z dôvodu vadného procesného postupu súdu prvej inštancie pri dokazovaní spočívajúcom v tom, že i keď znalkyni Ing. I. N. uznesením č. k. 6C/126/2001-603 z 19. mája 2015 uložil znaleckú úlohu vykonať správny výpočet nárokov žalobcu na náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za konkrétne obdobie, po výsluchu znalkyne na pojednávaní dňa 30. mája 2017, kedy znalkyňa uznala, že výpočet priemerného zárobku poškodeného žalobcu vo vypracovanom písomnom znaleckom posudku nie je správny, netrval na oprave alebo doplnení znaleckého posudku, teda na splnení uloženej znaleckej úlohy. Opravu alebo doplnenie znaleckého posudku mal súd prvej inštancie v zmysle pôvodnej znaleckej úlohy nariadiť aj bez návrhu strán sporu, preto je nepodstatné, či na pojednávaní dňa 24. októbra 2017 predniesli strany sporu návrhy na doplnenie dokazovania alebo nie. Obaja pôvodne žalovaní súdu navrhli dať vypracovať opravu znaleckého posudku... Žalovaný mal k dispozícii prepracovaný súkromný znalecký posudok Ing. I. N., napriek tomu v priebehu celého odvolacieho konania konkrétne námietky voči výpočtom znalkyne k nárokom žalobcu nevzniesol. Odvolací súd vzhľadom na chýbajúcu doložku v tomto znaleckom posudku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku podľa § 209 ods. 2 Civilného sporového poriadku, považoval tento znalecký posudok o výške nárokov žalobcu za listinný dôkaz nespochybnený žalovaným zákonom prípustnými prostriedkami procesnej obrany (za znalecký posudok ho odvolací súd v texte označuje len z dôvodu, aby bolo zrejmé každému, o aký dokument ide)... Žalovaným navrhnuté ďalšie dokazovanie znaleckým posudkom na výpočet náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.1999 do 31.08.2004 odvolací súd nenariadil považujúc ho za nepotrebné a nehospodárne, keď žalobcom predložené dôkazy relevantným spôsobom žalovaným vyvrátené neboli a za ďalšie obdobie po 01.09.2004 nepovažoval taký dôkaz za potrebný, keď základ nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za nasledujúce obdobie od 01.09.2004 preukázaný nebol.» (body 7. až 13 a 48.2 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 11.1. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolací súd nijako pri doplnení znaleckého dôkazu (znaleckého posudku č. X/XXXX) v priebehu odvolacieho konania procesne nepochybil, čo úplným spôsobom vysvetlil vo svojich vyššie uvedených dôvodoch, na ktoré poukazuje aj dovolací súd. Je teda zrejmé, že v prípade listinného dôkazu realizovaného v priebehu odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie §366 písm. c) CSP nešlo/nemohlo ísť o neprípustnú novotu.

12. Žalovaný tiež namietal, že sa odvolací súd nedostatočné vysporiadal so znaleckým posudkom Ing. S. Y. č. X/XXXX a jeho svedeckou výpoveďou z hlavného pojednávania. Rovnako tak neodôvodnil (nedostatok dôvodov), prečo neskúmal mieru zavinenia samotného Poľovného spolku S. a mieru spoluzavinenia poškodeného, „nie je potom zrejmé, na základe čoho krajský súd dospel k vyhodnoteniu, že výučným vinníkom vzniknutej škody žalobcovi je dovolateľ". V ďalšom texte dovolania opakovane poukazoval na spoluzavinenie žalobcu a Poľovného spolku S., analyzoval otázku príčinnej súvislosti, reťazenie súvislosti, či časovú os nehodového deja. Opakovane uviedol, že v konaní bolo preukázané, že na vzniku škodového následku mal svoj podiel aj samotný žalobca.

13. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 16.1. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

16.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.

17. Prvostupňový súd v ostatnom rozsudku ustálil spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode na tom základe, že žalobca predčasne opustil svoje stanovisko pri nočnej poľovačke, patrične o sebe nedal vedieť a nedodržal zaužívané poľovnícke zvyky v zmysle § 2 ods. 2 a § 5 výnosu MP SR č. 46/1994. I keď sa výslovne nejednalo o nočnú poľovačku na diviačiu zver, ale ak sa poľovníci účastní na poľovačke dohodli, že poľovačku ukončia o 22.00 hod., kedy už bola tma, bolo zodpovednosťou každého poľovníka, aby bol videný ostatnými poľovníkmi. Žalobca namiesto svietidla použil iba zvukový signál (pískanie), aby dal ostatným poľovníkom najavo svoju prítomnosť a tento spôsob bol nedostatočný. Zavinenie na vzniknutej škode podľa názoru súdu prvej inštancie nesie aj Poľovnícky spolok „S." N., ktorého členovia sa zúčastnili tejto poľovačky a to tým, že nevenoval zvýšenú pozornosť pri určení presných miest, kde sa môžu poľovníci pohybovať. Žalovaný sa podľa názoru súdu prvej inštancie čiastočne zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu v rozsahu 1/2, keď miera spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode podľa § 441 OZ bola 1/4 a v 1/4 zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi poľovnícky spolok. Nároky uplatnené voči žalovanému boli podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvodné iba v 1/2.

18. Odvolací súd, ktorý vo veci na pojednávaní doplnil dokazovanie dospel na rozdiel od záverov prvostupňového súdu k názoru, že k spoluzavineniu žalobcu, ani Poľovníckeho spolku nedošlo a za škodu v plnom rozsahu zodpovedá (iba) žalovaný. Skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal odvolací súd sa odvíjal od udalosti, ktorá sa stala 16. júla 1999 počas poľovačky, ktorej sa zúčastnili žalobca aj žalovaný, kedy žalovaný mysliac si, že strieľa na zver, vystrelil na žalobcu a strelným poranením mu spôsobil poškodenie zdravia. Žalovaný bol za uvedený skutok odsúdený trestným rozsudkom pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 TZ. Skutok bol v trestnom rozsudku opísaný tak, že „dňa 16.07.1999 vo večerných hodinách okolo 21.30 hod. počas spoločnej poľovačky v katastri obce N. bez toho, aby sa náležite presvedčil na čo strieľa, vystrelil žalovaný zo svojej guľobrokovej kozlice, ktorú mal v legálnej držbe, pričom zasiahol M. O., ktorý vychádzal z poľa na cestu a spôsobil mu strelné poranenie (nasleduje popis zranenia)... pričom ako poľovník porušil ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) Jednotného poľovníckeho a disciplinárneho poriadku vydaného výnosom Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994". Podľa odôvodnenia trestného rozsudku sa obžalovaný A. V. ku skutku doznal v plnom rozsahu a na svoju obhajobu uviedol len toľko, že si nevie vysvetliť, čo robil poškodený na mieste, kde ho zasiahol. „V trestnom konaní bolo súdu známe, že poškodený M. O. opustil stanovisko skôr, než bolo medzi poľovníkmi dohodnuté, pričom dal dostatočne najavo svoj úmysel, napriek tomu v dôvodoch odsudzujúceho rozsudku sudca konštatoval, že zákonné povinnosti poľovníka porušil žalovaný v tom smere, že nelovil iba bezpečne rozoznanú zver". Žalovaný vypovedal pred vyšetrovateľom Okresného úradu vyšetrovania policajného zboru SR Rimavská Sobota dňa 27.10.1999 o skutku tak, že voľným okom cez okuliare zahliadol postavu podobnú diviaka a v pozorovacom ďalekohľade bez okuliarov sa mu javilo, že vidí diviaka o váhe asi 80 až 100 kg. Žiaden iný zvuk okrem šuchotu ako keď ide diviak v tráve nepočul, preto na pozorovaný objekt vystrelil a potom započul výkrik človeka, kedy si uvedomil, že zasiahol človeka, v ktorom po príchode na miesto zranenia spoznal žalobcu. Ďalej odvolací súd odcitoval § 2 ods. 1 písm. a) výnosu Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 46/1994-100, ktorý tvoril súčasť trestného spisu a ktoré znie: kto je oprávnený loviť zver (ďalej len „poľovník") môže ju loviť, ak zver bezpečne rozoznal (body 23 a 23.1 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 18.1. Odvolací súd následne poukázal na súdnu prax podľa ktorej civilný súd nie je viazaný rozhodnutím trestných súdov ohľadne miery spoluzavinenia poškodeného a škodcu na vzniku škody (rozhodnutia NS ČR 25Cdo/562/99, 25Cdo/818/2004 a NS SR 3Cdo/66/2018 a 3Cdo/223/2016), citoval ustanovenia § 441 OZ a § 415 OZ, ktoré všeobecne interpretoval a ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný v občianskoprávnom konaní tvrdil, že aj žalobca porušil Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok,keď opustil svoje stanovište pred dohodnutým časom 22.00 hod. a nedal o svojom pohybe vedieť svetelným signálom, «v trestnom aj civilnom konaní bolo preukázané, že žalobca skutočne pred dohodnutým časom, keď sa začalo stmievať, opustil svoje stanovište a vyšiel z porastu na cestu, kde došlo k jeho zraneniu, ale tiež to, že o svojom pohybe dal vedieť zvukovým znamením (pískaním), čo zaregistroval pes, v spoločnosti ktorého žalovaný lovil. Vyplýva to zo zápisnice o výsluchu žalovaného pred Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru SR v Rimavskej Sobote dňa 27.10.1999, kde žalovaný uviedol: „tak ako som čakal a stál, tak smerom na Číž tak asi vo vzdialenosti možno 70 m pri takom strome - vŕba na ľavej strane krajnice, tesne pri tomto strome som voľným okom cez okuliare zahliadol postavu podobnú diviaka. Pozrel som sa na to v pozorovacom ďalekohľade bez okuliarov a videl som tesne pri tom strome na ľavej krajnice akoby stál proti mne diviak o váhe asi 80 - 100 kg. Videl som obrysy hlavy a postavy ako keby bol otočený smerom ku mne. Pes ma začal ťahať, tak som ho ukľudnil. Choval sa ako keby zbadal diviaka. Ukľudnil som psa a opätovne sa pozrel do ďalekohľadu bez okuliarov a znovu som videl tú istú postavu diviaka v tej istej polohe. Toto sa mohlo odohrať, že som sa dvakrát pozrel asi za 15 až 20 sekúnd. Počul som len taký šuchot ako keď ide diviak v tráve. Žiadny iný zvuk som nepočul, nezaregistroval. Aj ja, aj pes sme si zbystrili pozornosť na taký šuchot. Potom, ako som sa aj druhýkrát presvedčil, že je to postava diviaka, tak som stál, zodvihol pušku, zamieril, zase bez okuliarov cez puškohľad namieril, videl som formu diviaka a vystrelil na neho medzi uši na hlavu. Ako som vystrelil, videl, že padol a hneď na to som započul výkrik jaj, jaj. Vtedy som si uvedomil, že zasiahol človeka" (body 26.1, 28. až 33.1 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). 18.2. Najvyšší súd už na tomto mieste upozorňuje na rozporné tvrdenie odvolacieho súdu, že pes žalovaného zaregistroval pískanie žalobcu, hoci toto z odvolacím súdom citovanej zápisnice z 27. októbra 1999 nevyplýva (tam je iba uvedené „Choval sa ako keby zbadal diviaka", pozn.). V ďalšom odvolací súd už iba všeobecne poukázal na dve súdne rozhodnutia (1Cz/59/90 a 2MCdo/1/2007) o ustaľovaní spoluzavinenia a uzavrel, že „že medzi porušením poľovníckych obyčají žalobcom a škodou na jeho zdraví nie je príčinná súvislosť. Jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa presvedčil na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver. Keby sa žalovaný náležitým spôsobom presvedčil o tom, čo vidí voľným okom alebo v puškohľade a rozoznal by v pohybujúcom sa objekte človeka, nebol by na žalobcu vystrelil a ku škode by nedošlo. Trestný čin ublíženia na zdraví bol kvalifikovaný ako nedbanlivostný, keďže úmysel žalovaného postreliť žalobcu v trestnom konaní preukázaný nebol. Za škodu vzniknutú žalobcovi preto zodpovedá výlučne žalovaný podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil prerušením právnej povinnosti."

19. Najvyšší súd v zhode s tvrdením žalovaného uvádza, že odvolací súd primerane dostatočným spôsobom nevysvetlil, prečo v okolnostiach posudzovanej veci neprichádza do úvahy prípadné spoluzavinenie žalobcu a Poľovníckeho spolku a to o to viac, že prvostupňový súd ich zodpovednosť/zavinenie na škodovej udalosti zistil. Na uvedenom v konečnom dôsledku nič nemení ani skutočnosť, že prvostupňový súd pri určení spoluzavinenia oprel svoje závery (aj) o znalecký posudok Ing. S. Y., hoci určenie spolu(zavinenia) nie je otázkou znaleckou, ale právnou. Strohý záver odvolacieho súdu, že jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa presvedčil na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver je takto pre tento čas - vychádzajúc z obsahu spisu a dôvodov rozhodnutí nižších súdov - predčasný a tým aj nedostatočne preskúmateľný. Odvolací súd mohol prípadne dospieť k jeho nosným právnym záverom (že jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa presvedčil na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver), ale iba vtedy, ak by vyvrátil v konaní predtým zistené a konkrétne odôvodnené závery, že žalobca a Poľovnícky spolok tiež porušili ich všeobecnú prevenčnú povinnosť resp. škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, či spoluzodpovednosťou Poľovníckeho spolku. V tomto ohľade odvolací súd uviedol iba jediný v texte si odporujúci argument, že pes žalovaného zaregistroval pískanie žalobcu (pozri body 18.1. a 18.2.). 19.1. Ak by trestný čin ublíženia na zdraví bol v okolnostiach posudzovanej veci úmyselný, potom by prípadné nedbanlivostné porušenia zo strany žalobcu, či Poľovného spolku mohli byť skutočne tak zanedbateľné, že by sa na pre účely prípadného spoluzavinenia nemuselo prihliadať. V danej veci bol však trestný čin kvalifikovaný ako nedbanlivostný a v posudzovanom trestnom skutku sa vychádzalo z toho, že žalovaný ako poľovník porušil ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) Jednotného poľovníckeho adisciplinárneho poriadku vydaného výnosom Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994-100 zo dňa 29. marca 1994. V takomto prípade pri posudzovaní k veci sa vzťahujúcej škodnej udalosti nemohlo byť bez akéhokoľvek významu (čo tvrdí odvolací súd) prípadné porušenia toho istého predpisu, či záväzných pravidiel zo strany žalobcu, či Poľovníckeho spolku; ak áno potom to musí odvolací súd náležite vysvetliť (pozri body 53. až 55. odôvodnenia prvostupňového rozsudku). 20. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné), čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v požadovanom rozsahu jeho výrokov II. až VII. zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

21. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

22. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti bolo zrušené z procesných dôvodov, nepovažoval dovolací súd za potrebné vyporiadať sa s dôvodmi prípustnosti dovolania žalovaného v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (bod 4.2.).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.