7 Cdo 32/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I. G., bytom v B. zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Radlinského č. 2, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou
Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 1.949,30 € s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 211/2011, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 432/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 6. marca 2014
č.k. 8 C 211/2011-210 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ktorá jej mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
(ďalej len „NBS“) pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.“) a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“); tiež
zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 3, § 9 ods. 12, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď nemal v konaní preukázaný vznik škody, nesprávny úradný
postup žalovanej a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu NBS,
súd prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobkyni vznikla škoda v ňou vyčíslenej výške.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie súd prvého
stupňa zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených
otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu
sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti
rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“)
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom
z 22. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 432/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.); žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva
na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Konštatoval, že hmotnoprávnym
základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z.
Predpokladmi zodpovednosti štátu podľa tohto zákona sú: a/ nesprávny úradný postup,
b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní
nebolo preukázané, že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkala
žalobkyňa. Až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt
investície. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne
domnieva žalobkyňa; podľa platnej právnej úpravy mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Žalobkyňa
si musela byť vedomá, že s jej investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu
investovala, nemôže byť jej finančná ujma pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobkyňou
namietané okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS sa pritom týkali takých
nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy
ale nemožno považovať za dôvod zakladajúci zodpovednosť štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol teda v konaní preukázaný
nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS
a škodou žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že žalobkyni dosiaľ
nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento predpoklad zodpovednosti štátu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy neboli súdom
prvého stupňa riadne vykonané spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p., odvolací súd
uviedol, že táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí, lebo dokazovanie bolo vykonané
zákonu zodpovedajúcim spôsobom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré
odôvodnila podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 ide o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p.; v ďalšom sa pod „O.s.p.“ rozumie Občiansky súdny poriadok v platnom znení)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Žalobkyňa namietala, že jej postupom
odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p., ktorú vyvodzovala z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, arbitrárne
a formalistické, a z toho dôvodu nepreskúmateľné. Odvolací súd podľa nej neprípustným
spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale inú – rovnako dôležitú – nespomenul. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a nevychádza z objektívneho
a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli
k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb.,
č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. že riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc
dôvody, uplatňované už skôr, žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že finančná ujma, ktorá jej
vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového dohľadu a podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala
splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle uvedeného zákona, preto jej
žalobe malo byť vyhovené. V súvislosti s tým tiež uviedla, že samo prebiehajúce konkurzné
konanie nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu
v inom súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom
konaní. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej
argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej
v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré
po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobkyne zamietnuť alebo
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci výrok
rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie
proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci
sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne proti potvrdzujúcemu
výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
(či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal
aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom
a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania
podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/až e/ a g/ O.s.p. žalobkyňa nenamietala
a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.
Žalobkyňa namietala, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Námietka žalobkyne o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu
nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku
aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri
napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
K námietke žalobkyne spochybňujúcej úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či
nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. V prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmá aj jej námietka, že súdy nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135
O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu
je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba
na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. tiež namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu
sú neodôvodnené, nepreskúmateľné.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže
ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy
by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení
s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., lebo obsahuje „zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“.
Správnosť vyššie uvedeného nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.
I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014,
I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.
Dovolací súd tiež uvádza, že vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/2009).
V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania.
Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára
1998).
Ako už bolo uvedené v danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Napokon žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli
opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací
súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. f / O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho
konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho
posúdenia veci. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú
možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní, čo nie je daný prípad.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom
konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1
O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods.1
O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2016
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová