7 Cdo 32/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I. G., bytom v B. zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského č. 2, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou

Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 1.949,30 € s prísl.,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 211/2011, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 432/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 6. marca 2014

č.k. 8 C 211/2011-210 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci  

a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ktorá jej mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska

(ďalej len „NBS“) pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných

papieroch (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.“) a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade  

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov nad činnosťou

PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“); tiež

zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej nepriznal náhradu trov

konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 3, § 9 ods. 12, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď nemal v konaní preukázaný vznik škody, nesprávny úradný

postup žalovanej a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu NBS,

súd prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobkyni vznikla škoda v ňou vyčíslenej výške.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie súd prvého

stupňa zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených

otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu  

sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti

rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

a z tohto dôvodu mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva.  

O náhrade trov konania rozhodol podľa   § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O.s.p.“)

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom

z 22. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 432/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.); žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva

na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Konštatoval, že hmotnoprávnym

základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z.

Predpokladmi zodpovednosti štátu podľa tohto zákona sú: a/ nesprávny úradný postup,  

b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní

nebolo preukázané, že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkala

žalobkyňa. Až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt

investície. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne

domnieva žalobkyňa; podľa platnej právnej úpravy mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní

informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Žalobkyňa  

si musela byť vedomá, že s jej investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu

investovala, nemôže byť jej finančná ujma pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobkyňou

namietané okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS sa pritom týkali takých

nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy

ale nemožno považovať za dôvod zakladajúci zodpovednosť štátu v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol teda v konaní preukázaný

nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS

a škodou žalobkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že žalobkyni dosiaľ

nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento predpoklad zodpovednosti štátu

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy neboli súdom

prvého stupňa riadne vykonané spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p., odvolací súd

uviedol, že táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí, lebo dokazovanie bolo vykonané

zákonu zodpovedajúcim spôsobom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142  

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré

odôvodnila podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 ide o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p.; v ďalšom sa pod „O.s.p.“ rozumie Občiansky súdny poriadok v platnom znení)  

v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Žalobkyňa namietala, že jej postupom

odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p., ktorú vyvodzovala z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, arbitrárne  

a formalistické, a z toho dôvodu nepreskúmateľné. Odvolací súd podľa nej neprípustným

spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale inú – rovnako dôležitú – nespomenul. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a nevychádza z objektívneho

a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli

k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb.,  

č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. že riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc

dôvody, uplatňované už skôr, žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že finančná ujma, ktorá jej

vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového dohľadu a podľa zákona  

č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala

splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle uvedeného zákona, preto jej

žalobe malo byť vyhovené. V súvislosti s tým tiež uviedla, že samo prebiehajúce konkurzné

konanie nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu

v inom súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom

konaní. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej

argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej

v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré  

po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobkyne zamietnuť alebo

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

  V prejednávanej veci je dovolaním vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu.

  Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože   ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.  

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci   výrok

rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie

proti nemu je prípustné. Dovolací súd   v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci  

sa neplatnosti   zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne proti potvrdzujúcemu

výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.  

(či už to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal  

aj otázkou, či   dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,  

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom

a o rozhodovanie   vylúčeným sudcom alebo   nesprávne obsadeným súdom). Vady konania

podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/až e/ a g/ O.s.p. žalobkyňa nenamietala  

a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

Žalobkyňa namietala, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných  

mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O procesnú

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Námietka   žalobkyne o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu  

nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie  

je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo

predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred

súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku  

aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri  

napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

K námietke žalobkyne spochybňujúcej úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či

nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. V prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn.   2 Cdo 130/2011,  

3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmá aj jej námietka, že súdy nesprávne

vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne

zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135

O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu

je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto

opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2

veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba

na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo

zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p. tiež namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu  

sú neodôvodnené, nepreskúmateľné.

Na   rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže  

ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy  

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

O.s.p. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec

žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých

odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení

s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí

v   zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s   § 167 ods. 2 O.s.p., lebo obsahuje „zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“.

Správnosť vyššie uvedeného nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.  

I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,  

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014,  

I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.

Dovolací súd tiež uvádza, že vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože

prvostupňové a   odvolacie konanie z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok  

(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(IV. ÚS 350/2009).

V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový  

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.

Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý

argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však  

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š.   z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára

1998).

Ako už bolo uvedené v danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Napokon žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť  

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli

opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f / O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd

účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri

napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,  

7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho

konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho

posúdenia veci. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú

možno namietať len v procesne prípustnom dovolaní, čo nie je daný prípad.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalobkyne  

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom

konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1

O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s   § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti   rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods.1

O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2016

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová