Najvyšší súd
7 Cdo 32/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej B. I., so sídlom v B., IČO : X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti povinnej I. F.,
bývajúcej v G., o vymoženie 1 659,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Revúca pod sp. zn. 5 Er 716/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 4. novembra 2011 sp. zn. 14 CoE 360/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 27. septembra 2010 doručila súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 1 659,70 € s príslušenstvom a trov exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R., so sídlom v B., zo 16. júna 2010 sp. zn. W., ktorým bola žalovanej I. F.,
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni B. I. istinu 1 659,70 € s príslušenstvom a trovy konania
183,76 €. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením z 23. mája 2011 č.k. 5 Er 716/2010-11 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. V. S. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere
č. X. z 5. februára 2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou) a
následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu
poskytujú ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS v dôsledku neprijateľnej podmienky vyžadujúcej od spotrebiteľa (žalovanej, povinnej), aby
spory s dodávateľom riešila výlučne v rozhodcovskom konaní (čl. 11.2 obchodných
podmienok). Rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, nebola
s povinnou dohodnutá individuálne, pretože bola upravená v obchodných podmienkach,
s ktorými sa povinná mohla oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohla ovplyvniť ich
obsah. Povinná nemala možnosť dohodnúť obsah obchodných podmienok, mohla buď celú
zmluvu akceptovať alebo ju odmietnuť. Povinná s právnym predchodcom oprávnenej (nie
individuálne) dohodla, že všetky spory zo zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka v dojednanom znení spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej a bráni jej v uplatňovaní práva podať
žalobu na všeobecný súd, čo súd považoval za rozpor s ochranou spotrebiteľa ako slabšej
strany. Rešpektovanie tohto nepomeru je v rozpore s citovanou smernicou. Súd dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka obsahuje neprijateľnú podmienku a preto ju považoval za
neplatnú. Prípustnosť posudzovania rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní z hľadiska
neprijateľnej podmienky a ochrany práv spotrebiteľa opiera o stanovisko Súdneho dvora (ES)
vo veci ASTURCOM. Exekučný titul v danej veci bol vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky a teda v rozpore so zákonom. Pre uvedený rozpor exekučného titulu
a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie poverenia s Exekučným poriadkom (§ 44) žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením zo 4. novembra
2011 sp. zn. 14 CoE 360/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.),
pretože odvolanie oprávnenej nepovažoval za dôvodné. Na zdôraznenie uviedol, že podľa
Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995 Z.z.) i zákona o rozhodcovskom konaní (zák.
č. 244/2002 Z.z.) súd v každom štádiu vedenia exekúcie je povinný dôsledne skúmať splnenie
formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či bol
predložený spôsobilý exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Opodstatnenosť
exekučného súdu posudzovať nekalú podmienku v spotrebiteľských zmluvách odvodil aj
z rozhodnutia Súdneho dvora (Pohotovosť C-76/10 zo 16. novembra 2010). Uviedol, že súd
prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ skúmal rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve
ako zmluvu spotrebiteľskú, t.j. z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom
a spotrebiteľkou. V článku 3 bode 6 zmluvy o úvere a v článku 11 bodu 2 obchodných
podmienok si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú
rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. rozhodnutie bude pre obe strany konečné a záväzné. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľky,
ktorá sa vopred vzdala svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
všeobecným súdom. Podstatnou z hľadiska neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľkou vopred individuálne dojednaná
a spotrebiteľka nemala reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská doložka, od ktorej
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je podľa §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Ak je dojednanie podmienky o povinnosti
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pre neprijateľnosť neplatné, rozhodcovský súd
nemohol vec prejednať a jeho rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Pokiaľ
z týchto dôvodov súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, jeho rozhodnutie a závery odvolací súd považoval za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)
a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237;
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“
dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať
správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom
nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nedostatočného odôvodnenia, ale i nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým
pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej
zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala
skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občiansko-
súdnym konaním, predostrela význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej
Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam
v doktrinálnej judikatúre ESD s ohľadom na závery prijaté v konkrétne uvádzaných
prípadoch.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., proti ktorým zákon
pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na uvedené by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné
(i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať,
či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 239 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(napr. R 117/1999, R 34/1995). Treba ale uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne aj došlo.
K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania
v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon
prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p.)
a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2
O.s.p.).
V prejednávanom prípade procesná prípustnosť dovolania nie je založená v zmysle
§ 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., preto dovolaciemu súdu nie je daná právna možnosť podrobiť
napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z hľadiska dôvodov uvedených v ustanovení
§ 241 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. tak, ako to navrhuje dovolateľka.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto ani z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, 1/ či v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
2/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p.), 3/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
1. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p. v podstate zakladá na tvrdení, že rozhodcovský rozsudok predstavuje
prekážku veci rozsúdenej (res iudicata) a preto exekučnému súdu v exekučnom konaní nie
je dovolené poprieť jeho právoplatnosť a vykonateľnosť – a tak vstupovať do ukončeného
konania – hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu.
Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) v takom prípade nejde
o námietku veci rozsúdenej (res iudicata, resp. litispendenciu), ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na prekročenie miery prieskumného oprávnenia exekučného
súdu pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov výkonu exekúcie v rozhodnutí
o (ne)vydaní poverenia na vykonanie exekúcie; v takom prípade môže ísť o inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na túto
by mohol dovolací súd vziať zreteľ len prípade prípustného dovolania, čo však nie je tento
prípad.
Ustanovenie § 237 písm. d/ O.s.p. dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek
tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo
prv začatého konania (§ 83 O.s.p.). Ak súd zistí, že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne
rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide
o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť
predmetu konania, opierajúceho sa o rovnaké skutkové okolnosti.
Základom pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej
(res iudicata), alebo, či ide o prekážku začatého konania (litispendencia), je kolízia – stret
súdnych konaní alebo ich vecných výsledkov. Exekučné konanie z hľadiska jeho charakteru a zmyslu, sa začleňuje medzi vykonávacie konania, v ktorom sa uspokojujú oprávnenia
priznané individuálnymi aktmi aplikácie práva, a teda sa autoritatívne nerozhoduje
o hmotných právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov. Z uvedeného exekučné
konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu, teda ani k rozhodcovskému konaniu, v ktorom
sa právo ešte len nachádza (hľadá), t.j. ktorého účastníci za participácie zvolených rozhodcov
dobrovoľne na seba preberajú hmotné práva a povinnosti. Verifikáciou toho záveru je fakt, že
Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 3 pripúšťa existenciu tzv. prekážky litispendencie,
avšak len pokiaľ ide o neskôr začaté iné exekučné konanie. Obsah spisu, rovnako ani obsah
dovolania nedáva podklad k záverom, aby začatiu exekučného konania v tejto veci (vedenej
na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 5 Er 716/2010) predchádzalo iné exekučné
(vykonávacie) konanie začaté v tej istej veci – t.j. medzi oprávneným B. I., a povinnou
I. F., o vymoženie 1 659,70 € s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok zo 16. júna 2010 sp. zn. W. vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri R. Vzhľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť dovolateľke, že konanie je
zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
2. V zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Občiansko-súdne konanie
(základné ale i vykonávacie) začína na návrh (§ 79 a § 80 O.s.p.), mimo prípadov konaní,
ktoré súd začína aj bez návrhu (§ 81 O.s.p.). Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. preto dopadá
len na prípady, kedy súd začal, prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný
(žiadny) návrh na začatie konania. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania.
Exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, jej vyjadrením je i to, že začína sa
na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku). Ak exekučné konanie napriek tomu prebieha, je
treba konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu zastaviť (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku);
v inom prípade trpí vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. e/ O.s.p. O taký prípad ale
v prejednávanej veci nejde. Predmetné exekučné konanie začalo 27. septembra 2010, kedy bol
návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi JUDr. V. S. (viď č.l.
2-7 spisu). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že predmetné exekučné konanie
netrpí vadou konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
3. Dovolateľka existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
vidí v tom, že súdy nesprávne rozhodli o zamietnutí jej návrhu na vykonanie exekúcie, keď
nad rámec svojho zákonného zmocnenia v exekučnom konaní skúmali dohodu
o rozhodcovskej doložke, čím porušili ustanovenia Exekučného poriadku (najmä § 44 ods. 2),
nesprávne aplikovali zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (§ 45) a Občiansky
zákonník (§ 52 a § 53) a tak nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejednania veci,
preto došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu v zmysle podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čo založilo odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom – reálne
sa domôcť výkonu rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pri
posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov pre vykonanie exekúcie v štádiu
rozhodovania o (ne)vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a v nadväznosti na to dospeli podľa dovolateľky k nesprávnemu právnemu názoru, že dohoda o rozhodcovskej doložke,
zakladajúca právomoc vo veci konať rozhodcovskému súdu obsahuje pre povinného (tiež
spotrebiteľa) neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho považovali v tejto časti za neplatnú
dohodu o rozhodcovskej doložke, nadväzne rozhodcovské konanie a v ňom vydaný rozsudok
nepovažovali za exekučný titul.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého bola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu.
Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie
veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie
námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov (boli prípadne aj opodstatnené) napr.
v tom, či dohoda o rozhodcovskej doložke obsahuje neprijateľnú podmienku v zmysle
Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách transponovanej
do vnútroštátneho poriadku; či predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a ďalšie
(dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané okolnosti by
mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Z dovolania tiež vyplýva, že nesprávnym rozhodnutím (postupom) o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo zakladá porušenie práva na súdu ochranu a práva na spravodlivý proces za predpokladu, že pre takýto postup súdu (alebo jeho rozhodnutie) neboli
splnené zákonom stanovené podmienky.
Otázkami procesného postupu exekučného súdu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku pri posudzovaní materiálnych a formálnych predpokladov pre
vykonanie exekúcie v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, rovnako tak
oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní vyriešila súdna prax vo svojej judikatúre
(R 46/2011 a R 47/2011) takto :
„Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní“.
Z uvedeného plynie záver, že exekučnému súdu nie je možné upierať oprávnenie
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z vyššie uvedených hľadísk, a to aj pokiaľ ide
o platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) podľa hmotného práva, nevynímajúc od toho
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, pre ktoré sa tieto zmluvy
považujú za neplatné (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z uvedeného hľadiska dovolací
súd nezistil, že by procesným postupom súdu boli prekročené zákonné medze vychádzajúce
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo z ustanovenia § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Posúdenie toho, či súdy použitý predpis aplikovali
správne alebo či z neho vyvodili správne právne závery, by prichádzalo z pohľadu
dovolacieho súdu do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola
v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ sa dovolateľka nestotožnila s dôvodmi, pre ktoré súdy zamietli jej žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v tejto súvislosti videla porušenie jej práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces, treba uviesť, že právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že
neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu (prvostupňového i odvolacieho) stručne a jasne
objasňujú skutkový a právny základ prejednávanej veci – zrozumiteľným a vysvetliteľným
spôsobom uvádzajú úvahy a závery, pre ktoré bol návrh o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnutý. Za týchto okolností nie je dôvod pochybovať o naplnení
základného práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
4. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., ani § 237 O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená nebola v dovolacom konaní úspešná, právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo
povinnej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania), preto ich náhrada nebola povinnej priznaná (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová