Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 Cdo 31/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., proti povinnému A., bývajúcemu v R., pre vymoženie 119,50 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod

sp. zn. 1 Er 601/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 21. júna 2012 sp. zn. 2 CoE 243/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 16. mája 2005

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –

notárskej zápisnice č.k. N., vydanej notárom JUDr. O. dňa 29. januára 2005. Okresný súd

Rimavská Sobota poverením z 10. júna 2005 č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu. Uznesením z 2.6.2010 č.k. 1 Er 601/2005-

16 pripustil zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora

JUDr. R..

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 12. decembra 2011 č.k. 1 Er 601/2005-23

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov] s tým, že trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia

o zastavení exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica nie je vykonateľným

exekučným titulom a v nej obsiahnutý právny úkon je absolútne neplatný (§ 22 ods. 2 a § 39

Občianskeho zákonníka). Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej urobených za povinného

konal totiž advokát Mgr. T., záujmy ktorého boli v rozpore so záujmami povinného, preto

nebol oprávnený konať za neho ako jeho zástupca. Pri uzatváraní úverovej zmluvy (z

19.6.2004) povinný nemal možnosť výberu zástupcu, nakoľko splnomocnenie tvoriace súčasť

zmluvy obsahovalo vopred pripravenú predtlač vrátane označenia Mgr. T. ako

splnomocnenca (na spísanie notárskej zápisnice).

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. júna 2012,  

sp. zn. 2 CoE 243/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1 O.s.p.). Uviedol, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru,  

že dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore zo zákonom

(§ 31 Občianskeho zákonníka) a z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska

zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom voči povinnému uvedenému v návrhu  

na začatie exekúcie. Na doplnenie poukázal na ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,

podľa ktorého nie je možné vykonať exekúciu, keď povinná osoba s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice nesúhlasila a uznanie dlhu splnomocneným advokátom je vykonané

v rozpore s § 22 a neplatné z tohto dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V súvislosti

s tým, že notárska zápisnica spísaná len so splnomocneným zástupcom povinného  

nie je spôsobilým exekučným titulom, poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 13. júla 2000

sp. zn. I. ÚS 5/2000. Vyslovil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj jeho postup.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe  

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237  

písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal   sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd  

jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,

že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

náležité dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva,  

že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie

exekučného titulu exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie

materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej

zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená

v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41  

ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny

dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom

prípade   Ústavný   súd   SR   uviedol,   že   notárska   zápisnica obsahovala všetky náležitosti

uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby

s   vykonateľnosťou. Žiadne   ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia

vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného

práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy,  

ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41  

ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon,  

resp. novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere,

ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene

uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 23a  

ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové

povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej

kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov

EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie  

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80.

Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,  

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade  

s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti

(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2010,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu  

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje  

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor,  

že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého  

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd

povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré

oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania  

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,  

že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka  

nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.  

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa vyhlásená  

za neprípustnú, súd bol preto povinný exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP zastaviť.  

Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Otázky položené oprávnenou sú v tomto

prípade irelevantné.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti

uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7  

ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58  

ods. 1 Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou,

ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta,  

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza   vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237  

písm. d/ O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,  

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice č.k. N., vydanej notárom JUDr. O. dňa 29. januára

2005, požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Rimavská

Sobota následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z 10. júna

2005 č. X.*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej,  

a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora,  

aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný

súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu  

(§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie  

nie je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu  

(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,  

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44  

ods. 2 Exekučného poriadku (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,

z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.,

sa prieči podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej

správny, nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)

štádiách exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu

zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený

exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.  

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ O.s.p.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal

konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).  

V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva  

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená  

s   obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej,  

ako aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo  

to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená  

za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia  

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou  

ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,  

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,  

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať  

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že konanie bolo podľa nej postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

pretože súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo

nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

(výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla v danom prípade založiť prípustnosť

dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.  

4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.), nevyšli najavo  

ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky  

mu náhradu týchto trov nepriznal, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. augusta 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová