UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N.. Y. V., bytom T., X. X/XX, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom v Martine, P. Mudroňa 45, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o náhradu škody na zdraví, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. (25C) 9C 185/1988, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2018 sp. zn. 3 Co 233/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) ostatným rozsudkom z 11. marca 2016 č. k. (25C) 9C 185/1988-1039 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu straty na zárobku za obdobie od 25.3.1985 do 28.3.2011 sumu 492,86 eur. Ďalej rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom liečebných nákladov za obdobie od 25.3.1985 do 31.7.2010 sumu 6.121,63 eur; vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo 7.12.1988 domáhal, aby súd uložil právnemu predchodcovi žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu, ktorá bude dodatočne určená znaleckým dokazovaním a rentu, ktorú dodatočne vyčísli ako náhradu škody na zdraví za stratu zraku, ku ktorej prišlo v súvislosti s výkonom vojenskej služby v rokoch 1978 až 1985. Predchádzajúcim medzitýmnym rozsudkom z 30. apríla 1998 č.k. 9C/185/88-211, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. februára 1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) z 28. októbra 1998 sp. zn. 19 Co 223/98 súd prvej inštancie určil, že žalovaná zodpovedá za škodu na zdraví žalobcu v rozsahu 50 %. Predchádzajúcim rozsudkom č.k. 9C 185/88-327 zo 7. októbra 2003 rozhodol súd prvej inštancie tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 2.300.000,- Sk a z titulu straty na zárobku za obdobie od 25.3.1985 do 30.9.2003 sumu 499.165,- Sk a súčasne zaviazalžalovaného povinnosťou platiť žalobcovi mesačnú rentu vo výške 3.350,- Sk, počnúc 1.10.2003, vo zvyšku súd návrh zamietol. Odvolací súd potom, ako jeho rozsudok sp. zn. 8Co 52/04 z 25. októbra 2004 zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 MCdo 11/2005 z 31. marca 2006, znova rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Co 285/2006 z 25. septembra 2008 tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 9C/185/88-327 zo 7. októbra 2003 o povinnosti zaplatiť náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v časti prevyšujúcej sumu 626.000,- Sk tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 999.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti týkajúcej sa sťaženia spoločenského uplatnenia návrh zamietol. V časti zamietajúceho bolestného a náhrady škody z titulu liečebných nákladov citovaný rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie.
2. Odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 15. marca 2018 sp. zn. 3 Co 233/2016 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. S poukazom na § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) dôvodil, že právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v prejednávanej veci považuje za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu vo veci samej v ďalšom predostrel právnu argumentáciu, prelínajúcu sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, o premlčaní nároku žalobcu na bolestné, na náhradu škody na zdraví, na náhradu časti vynaložených nákladov (liečebných) žalobcu, resp. o nepreukázaní niektorých nákladov žalobcu. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho návrh na zvýšenie náhrady za stratu na zárobku. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nekonal a nerozhodol o úrokoch z omeškania, odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd tento návrh žalobcu na rozšírenie (zmenu) žalobného návrhu na ostatnom pojednávaní nepripustil preto, že výsledky dovtedajšieho rozsiahleho dokazovania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. K tomuto pripojil aj to, aké ďalšie dokazovanie by bolo potrebné. V neposlednom rade uviedol, že odvolanie proti tomuto uzneseniu nebolo prípustné (pozri aj 3 Cdo 208/2011).
3. Proti uvedenému rozsudku (bod 2), ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (bolestné a časť liečebných nákladov, ktoré v dôsledku žalovanou vznesenej námietky premlčania ako premlčané nemohli byť žalobcovi priznané, ďalej žalobcom uplatnené liečebné náklady, ktoré súd nepovažoval za liečebné náklady, resp. ktorých vznik žalobca nepreukázal a návrh žalobcu na zvýšenie náhrady za stratu na zárobku) podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) 15. júna 2018 dovolanie (doručené súdu prvej inštancie 25. júna 2018). Žalobca najskôr opísal priebeh doterajšieho súdneho konania, predovšetkým jednotlivé rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu i najvyššieho súdu v danej veci. Žalobca nesúhlasil s právnymi závermi nižších súdov o premlčaní časti ním uplatneného nároku a citujúc § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že vedomosť o tom, kto je škodcom prvykrát získal až rozhodnutím súdu prvej inštancie z 30. apríla 1998 č. k. 9 C 185/88-211, pričom jeho nároky boli uplatnené dávno pred týmto rozhodnutím a „ich jednotlivá špecifikácia bola známa až rozsiahlym vykonávaním dôkazov“. Ďalej uviedol, že zamietnutie „uplatnených nárokov vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia, účelne vynaložených nákladov spojených s liečením... je v úplnom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu... spisovej značky 3 Cdo 23/96 zo dňa 30.09.1999“. Za nenáležité žalobca považoval zamietnutie ním „uplatneného nároku na priznanie úrokov z omeškania z dôvodu, že by bolo potrebné ďalšie dokazovanie... Sme toho názoru, že ak nárok na priznanie úrokov z omeškania vychádza zo zákona, nie je potrebné v tejto časti žiadne dokazovanie, preto ak súd takýto nárok zamietne, musí byť toto konštatovanie náležite zdôvodnené a vysvetlené, prečo takéto uplatnenie je v rozpore so zákonom“ (pozn. nešlo o zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale o nepripustenie rozšírenia (zmeny) žaloby - viď body 46, 47 a najmä 48 napadnutého odvolacieho rozhodnutia). V závere dovolania žalobca uviedol, že „napadnuté rozhodnutie je nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a jednak v rozpore s citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu, čím došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP a jednak nebol zachovaný princíp právnej istoty, čím došlo k nespravodlivému rozhodnutiu súdov“. Na základe uvedeného žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 449 ods. 1 CSP „a zároveň sa domnievame“, že dovolací súd môže aj sám zmeniť napadnuté rozhodnutie vzmysle uplatnených nárokov žalobcu podľa § 449 ods. 3 CSP.
4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov. Z hľadiska posúdenia prípustnosti a dôvodnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému prieskumu v dovolacom konaní.
7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (v prejednávanej veci § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
11. Uplatnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii strán konania. Zákon kladie na ich vymedzenie prísnejšie kvalitatívne nároky, čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) prípustnosť dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (bod 3).
12. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (3 Cdo 6/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017).
13. Mimoriadny význam pre posúdenie procesnej situácie, v ktorej podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je prípustné dovolanie, má obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna,nie skutková. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
14. Právnou úpravou dovolania v CSP sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu.
15. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky. V opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M. a spol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).
16. Preto dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania z dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda, či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny, zákonom predpokladaný dovolací dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Tento dôvod prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.
17. Z celkového obsahu podaného dovolania je zrejmé, že žalobca vo všeobecnosti nesúhlasí s tou časťou ním uplatnených žalobných nárokov, ktoré súd prvej inštancie zamietol, resp. odvolací súd potvrdil. Zamietajúcu časť jeho žaloby predstavujú viaceré nároky žalobcu a ním uplatnené náklady súvisiace s odškodnením za poškodenie jeho zdravia, ktoré boli premlčané, alebo neboli dôvodné alebo ich žalobca nevedel preukázať. Dovolateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom podal dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (pozri bod 3 a 10), dôvodiac, že nesúhlasí s (i) premlčaním jeho (časti) nároku, keďže vedomosť o tom, kto je škodcom prvýkrát získal až rozhodnutím súdu prvej inštancie z 30. apríla 1998 č. k. 9 C 185/88-211, (ii) nesúhlasil s premlčaním „uplatnených nárokov vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia, účelne vynaložených nákladov spojených s liečením“, ktoré považoval „v úplnom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu... spisovej značky 3 Cdo 23/96 zo dňa 30.09.1999“ a (iii) nesúhlasil ani so zamietnutím (správne nepripustením, pozn.) ním „uplatneného nároku na priznanie úrokov z omeškania“.
18. V súvislosti s odklonom riešenia právnej otázky odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP] žalobca poukázal (iba) na rozhodnutie najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 23/96, aj to zrejme iba v súvislosti s premlčaním jeho nárokov vo forme bolestného a časti nákladov spojených s liečením [bod 3 a 17 (ii)].
19. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 23/96 sa najvyšší súd zaoberal dovolaním žalobcu proti zmeňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), a to v časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá. V tejto (zamietajúcej) časti bola krajským súdom (i) znížená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia z 25 násobku základného bodového ohodnotenia (priznaného prvostupňovým súdom) na 20 násobok a (ii) žalobcovi nebol priznaný 3% úrok z omeškania v časti priznanej istiny zodpovedajúcej 20 násobnému zvýšeniu základného bodového ohodnotenia (v časti istiny zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu mu úrok z omeškania priznaný bol, pozn.), keďže o tomto zvýšení môže rozhodovať iba súd (§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.) a toto zvýšenie je splatné až uplynutím lehoty na plnenie, uvedenej v súdnom rozhodnutí; v tejto časti preto nemohlo dôjsť k omeškaniu. Už len pre úplnosť treba dodať, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol tak, že dovolanie žalobcu zamietol, stotožniac sa s právnymi závermi krajského súdu.
20. Porovnávajúc závery nosných dôvodov rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 23/96 (bod 19) s teraz posudzovanou vecou, už na prvý pohľad je zrejmé, že žalobný návrh dovolateľa, ktorý bol zamietnutý z dôvodu premlčania (bolestné či časť liečebných nákladov) nijako nesúvisel so súdnym zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/195 Zb. a ani s priznaním 3% úroku z omeškania z takto zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré boli v hre v dovolateľom označenom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96. Už len z tohto dôvodu sa v okolnostiach posudzovanej veci [17(ii)] nemohol odvolací súd odkloniť od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Za odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu nemožno v súvislosti s označeným rozhodnutím 3 Cdo 23/96 rovnako považovať nesúhlas dovolateľa s premlčaním jeho (časti) nároku z dôvodu, že vedomosť o tom, kto je škodcom mal dovolateľ prvýkrát získať až z rozhodnutia súdu prvej inštancie z 30. apríla 1998 č. k. 9 C 185/88-211 [bod 17(i)], ako aj v súvislosti s nepripustením rozšírenia (zmeny) žalobcom uplatneným návrhom na 22% úrok z omeškania [17(iii)]. Možno uzavrieť, že žalobca v podanom dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nesplnil zákonom stanovenú podmienku prípustnosti dovolania, t.j. neuviedol stanovisko alebo rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého sa odvolací súd odklonil; za takéto nemožno považovať dovolateľom označené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96.
21. V neposlednom rade dovolací súd predostiera, že žalobca v dovolaní ani právne dostatočným spôsobom nevymedzil relevantnú právnu otázku (bod 13). Z obsahu jeho dovolania (bod 3 a 17) možno vyvodiť, že nesúhlasí skôr s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností. Začiatok plynutia premlčacej lehoty v prípade bolestného nižšie súdy v danej veci totiž určili na základe skutkových zistení, ktorým skutkovým stavom je dovolací súd viazaný (§ 442 CSP), odhliadnuc od uvedeného v bode 24. Žalobca v dovolaní nesúhlasil s premlčaním jeho (časti) nároku, tvrdiac, že vedomosť o tom, kto je škodcom prvýkrát získal až z ním označeného rozhodnutia súdu prvej inštancie [bod 17(i)]. Aj v danom prípade boli podkladom pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty výsledky vykonaného dokazovania. Na ich podklade nižšie súdy dospeli k skutkovému záveru, že žalobca vedel o tom, kto za škodu zodpovedá najneskôr v dobe, keď podal na súd návrh na začatie konania, v ktorom si uplatnil nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a rentu, čo sa stalo 7.12.1988. Už v tom čase žalobu podával proti vecne pasívne legitimovanému subjektu (body 7, 25, 26 a 30 odôvodnenia odvolacieho súdu). Z uvedeného vyplýva, že žalobca v tomto prípade namieta skôr nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd v tomto ohľade zdôrazňuje, že iba samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP. Z obsahu podaného dovolania tiež vyplýva, že právna otázka v dôvodoch uvedených žalobcom [body 3 a 17(ii) a 17(iii)] nebola v dovolaní vôbec nastolená, preto v tejto časti ani nemohol dovolací súd uskutočniťžiadny dovolací prieskum.
22. Najvyšší súd, konštatujúc danosť dôvodov pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f) CSP, dovolanie žalobcu odmietol.
23. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
24. Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že právna prax súdnych autorít (najvyšší súd, Ústavný súd Slovenskej republiky) je stotožnená s názormi nižších súdov o začiatku plynutia premlčacej lehoty v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia okamihom ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu nadobudnutia vedomosti o osobe zodpovednej za vznik škody (napr. MCdo 37/2000, 3 Cdo 146/2010, 4 Cdo 152/2010, 8 Cdo 226/2013, I. ÚS 236/2015, m.m I. ÚS 384/2015, III. ÚS 399/2016, IV. ÚS 305/2008).
25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.