7Cdo/290/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ H. R., bývajúcej v W. XXX, 2/ Y. R., bývajúceho v W. XXX, 3/ Y. R., bývajúceho v W. XXX a 4/ I. R., bývajúcej v W. XXX, všetkých zastúpených Mgr. Jurajom Berčom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná 59, proti žalovaným 1/ H. T., bývajúcej v W. XXX, 2/ T. W., bývajúcej v U. B. P., Y. XXX/XX a 3/ H. T.j, bývajúcej v L., L. U. XXXX/XX, o určenie dedičského práva, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12C/200/2016, o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. novembra 2018 sp. zn. 1Co/68/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcov 1/ až 4/ o d m i e t a.

Žalované 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 18. apríla 2018 č. k. 12C/200/2016-152 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej spolu aj „žalobcovia") domáhali určenia, že sú dedičmi po nebohom Y. T. staršom, nar. XX. januára XXXX, ktorý zomrel XX. septembra XXXX. Vyslovil, že žalované 1/ až 3/ (ďalej spolu aj „žalované") majú voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Podľa jeho názoru sa žalobcovia mohli domáhať určenia, že sú dedičmi po nebohom Y. T. staršom v rozsahu dedičského podielu Y. T. mladšieho, a to podľa § 474 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"). Ďalej uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ nežili s Y. T. mladším do času jeho smrti v trvalom spotrebnom spoločenstve a žalobcovia 3/ a 4/ nemali záujem na vytvorenie trvalého spoločenstva ani s rodičmi a ani s Y. T. mladším.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcov rozsudkom z 8. novembra 2018 sp. zn. 1Co/68/2018 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Po odcitovaní ustanovení § 115, § 473 ods. 1 a 2 a § 474 ods. 2 OZ odvolací súd uviedol, že v prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že poručiteľ Y. T. mladší zomrel XX. septembraXXXX ako slobodný a bezdetný bez zanechania závetu. Okruh jeho dedičov teda možno určiť v druhej dedičskej skupine podľa § 474 OZ tak, že po ňom dedí jeho žijúca matka a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. 2.2. Podľa jeho názoru jednotiaci motív úmyslu viesť spoločnú domácnosť, ktorý by bol založený na skutočnom presvedčení o spolupatričnosti týchto osôb, ktoré sa snažia vytvoriť harmonické (takmer rodinné) spoločenstvo založené na vzájomnej pomoci a uspokojovaní svojich hmotných a kultúrnych potrieb, v tomto konaní nebol zo strany žalobcov preukázaný. Nebohý Y. T. mladší totiž žil v skutočnosti v spoločnej domácnosti so svojou matkou, ktorá, ako z dokazovania nepochybne vyplýva, po odchode z tejto domácnosti v dôsledku narušenia vzťahov medzi ňou a žalobcami 1/ a 2/, uhrádzala aj potrebné náklady týkajúce sa platenia poplatkov, tzv. inkasa. Aj keď nebohý Y. T. mladší zostal bývať v predmetnej nehnuteľnosti (rodinný dom v W. č. XXX), nebolo v konaní preukázané, žeby sa tak stalo z dôvodu a s úmyslom viesť spoločnú domácnosť so žalobcami. Y. T. mladší síce žil pri žalobcoch 1/ a 2/, avšak nepatril k nim ako osoba, ktorá by mala byť trvalým a platným členom spoločnej domácnosti so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. 2.3. Ďalej uviedol, že takýto motív, teda jednotiaci úmysel viesť spoločnú domácnosť v rovine vzájomného uspokojovania hmotných alebo kultúrnych potrieb rozhodne nemožno nájsť ani vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/, ktorí vlastne v predmetnej nehnuteľnosti bývali iba prechodne a nemožno konštatovať, že by mali vybudovaný vzťah s nebohým Y. T. mladším v rovine ochoty a úmyslu viesť s ním spoločnú domácnosť. Ich bývanie v tejto nehnuteľnosti v zmysle vyššie uvedeného bolo len prechodné, a to len v období, kedy sami rekonštruovali svoj vlastný rodinný dom. 2.4. V tejto súvislosti preto nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že so zreteľom na obsah čestného vyhlásenia svedkyne V. prepojil tieto informácie a skutkové zistenia aj s tvrdeniami žalovaných, pretože pri zhodnotení týchto okolností a dôkazov vo vzájomnej súvislosti možno si vytvoriť reálny obraz o vzťahoch medzi Y. T. mladším a žalobcami, pričom takýto obraz neposkytuje predpoklad pre záver o dobrých vzťahoch, ktoré by bolo možné označiť ako vedenie spoločnej domácnosti, uzavrel odvolací súd.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie podľa § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. V podstatnom - cez prizmu nimi uvádzaného skutkového stavu a nimi prezentovaných dôkazov - zopakovali svoju argumentáciu z konania pred nižšími súdmi, polemizovali s právnymi závermi odvolacieho (i prvostupňového) súdu, spochybňovali správnosť jeho rozhodnutia a kritizovali prístup odvolacieho súdu k právnemu posúdeniu veci. Žiadali, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia nižších súdov zrušil a aby žalobe vyhovel, alternatívne, aby vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. 3.1. Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP odôvodnili tým, že právny záver odvolacieho súdu, že žalobcovia v období najmenej rok pred smrťou poručiteľa s ním neviedli spoločnú domácnosť, je arbitrárny, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nebol ani dostatočne odôvodnený. Zotrvali na tom, že v podstatnom čase (jeden rok pred smrťou Y. T. mladšieho) spoločnú domácnosť s ním tvorili oni a nie jeho matka. Ďalej uviedli, že nebohý Ján Martinko mladší nebol schopný sám tvoriť domácnosť, najmä pre jeho sklony k alkoholu. 3.2. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nijako neodôvodnili.

4. Žalované vo vyjadrení k dovolaniu žiadali, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol, nakoľko ich tvrdenia sú nepravdivé. Uviedli, že v súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobcovia neuviedli žiadnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu; neuviedli ani žiadne odlišné dovolacie rozhodnutie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba ako neprípustné odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP 10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a), ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písm. b), strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník (písm. c), v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (písm. d), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. e), alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f). 10.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 10.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.

11. Žalobcovia vyčítali odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právne závery nižších súdov považovali za arbitrárne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom rozhodnutia súdov neboli dostatočne odôvodnené (bod 3.1.). 11.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 11.2. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohtopráva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 11.3. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 125/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 11.4. Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom či mimosporovom konaní, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1ECdo/10/2014, 3Cdo/146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup" súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. 11.5. Za zmätočnostnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolatelia označili okrem iného nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V takomto prípade postačuje, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolatelia preto nedôvodne argumentovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené; za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 11.6. Pokiaľ dovolatelia tvrdili, že súdy vykonané dôkazy nevyhodnotili správne, skutkový stav zisťovali jednostranne v ich neprospech, nezaoberali sa nimi tvrdenými skutočnosťami a vzali na zreteľ nedostatočné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov, táto skutočnosť sama osebe rovnako nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Dovolací súd uzaviera, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). 11.7. Pokiaľ dovolatelia považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny záver súdov nižších inštancií o tom, že žalobcovia v rozhodnom čase neviedli spoločnú domácnosť (§ 115 OZ) s nebohým Y. T. mladším, dovolací súd uvádza, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcom tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 11.8. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalobcov z § 420 písm. f/ CSP nevyplýva.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP 12. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 12.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by teda mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. 12.2. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť, ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane, v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. 12.3. Podľa § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. 12.4. Žalobcovia síce v dovolaní formálne uviedli, že prípustnosť ich dovolania vyplýva (aj) z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (bod 3 a 3.2.), ale nevymedzili relevantnú právnu otázku ani neoznačili ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. 12.5. V neposlednom rade dovolací súd uvádza, že pokiaľ žalobcovia tvrdili, že spĺňali zákonnú podmienku spoločnej domácnosti s nebohým Y. T. mladším, v skutočnosti namietali skutkovú (nie právnu) otázku, súvisiacu s procesom zisťovania skutkového stavu a vykonávaním dokazovania. Právnym posúdením je však činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo akzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov proti napadnutému odvolaciemu rozsudku, a to sčasti podľa § 447 písm. c/ CSP (§ 420 písm. f/ CSP), sčasti podľa § 447 písm. f/ CSP (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Nezistenie prípustnosti dovolania žalobcov malo potom za následok, že najvyšší súd nemohol rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému dovolaciemu prieskumu.

14. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.