7Cdo/270/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Akad. výtv. J. Y., bytom T. M. X/A, XXX XX U., zastúpenej JUDr. Jankou Hazlingerovou, advokátkou so sídlom Nobelova 9, 831 02 Bratislava, proti žalovanému Z.. T. T., bytom N. XX, XXX XX U., zastúpenému JUDr. Oľgou Šopľakovou, advokátkou so sídlom Námestie slobody 19, 066 01 Humenné, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 92/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2017 sp. zn. 9 Co 467/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. mája 2015 č.k. 9 C 92/2013-221 zamietol žalobu žalobkyne a uložil jej povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalovaný v rozpore s kúpnou zmluvou nadobudol do svojho vlastníctva predmet zmluvy bezplatne a že zmluva zo 4. augusta 2010 nie je kúpnou zmluvou, ale darovacou. Uviedol, že mal za preukázané, že žalovaný zaplatil 13. septembra 2010 časť kúpnej ceny vo výške 300.000,- € prostredníctvom banky z hypotekárneho úveru žalobkyni, ktorú skutočnosť žalobkyňa sama potvrdila. Výpoveďou svedka Ľ. T. mal tiež za preukázané, že žalobkyňa mu predmetnú sumu previedla na jeho účet na úhradu pôžičky, ktorú jej poskytol. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo podľa súdu prvej inštancie preukázané tvrdenie žalobkyne, že zaplatenú kúpnu cenu vo výške 300.000,- € vrátila žalovanému. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že kúpna cena bola čiastočne uhradená vo výške 300.000,- € prostredníctvom hypotekárneho úveru a zvyšnú časť kúpnej ceny vo výške 32.000,- € si žalovaný v zmysle ústnej dohody so žalobkyňou započítal na dlh žalobkyne vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke uzavretej 23. septembra 2009. Nezaplatenie časti kúpnej ceny ako také nie je podľa súdu prvej inštancie dôvodom domáhať sa neplatnosti kúpnej zmluvy. Uviedol, že ak žalobkyňa popiera, že došlo k započítaniu zvyšnej časti kúpnej ceny vo výške 32.000,- € na dlh žalobkyne vyplývajúci zo zmluvy opôžičke uzavretej 23.9.2009, môže sa domáhať zaplatenia zvyšnej časti kúpnej ceny žalovaným.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 30. novembra 2017 sp. zn. 9 Co 467/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Odvolací súd konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že dňa 13. septembra 2010 vrátila kúpnu cenu žalovanému, avšak peniaze poukázala na účet Ľ. T., z pohľadu ust. § 37; § 39 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, je tvrdená argumentácia nepodstatná, keďže táto nie je spôsobilá privodiť z hľadiska naplnenia predpokladov v cit. ust. neplatnosť právneho úkonu. Zhodne tak neplatnosť kúpnej zmluvy by nespôsobilo podľa odvolacieho súdu ani nedoplatenie časti kúpnej ceny, čo správne skonštatoval aj súd prvej inštancie, v dôsledku čoho je námietka žalobkyne, že súd údajne, bez akéhokoľvek dôkazu uveril tvrdeniu žalovaného, že túto časť zaplatil započítaním zmluvy o pôžičke zo dňa 23. septembra 2009, bezpredmetná. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa subjektívne pociťuje, že zo strany žalovaného v spolupráci s p. T. došlo k podvodu, avšak v dôsledku dôkaznej núdze nedokázala tento pocit pretransformovať do relevantnej skutočnosti, na podklade ktorej by súd mohol konštatovať naplnenie skutkovej podstaty neplatnosti právneho úkonu. Žalobkyňa podľa odvolacieho súdu nepreukázala, že prejav vôle strán sporu smerujúcich k uzavretiu kúpnej zmluvy nebol urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne. Rovnako aj nepreukázala, že by tento právny úkon svojim obsahom, účelom odporoval zákonu, resp. ho obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom.

3. Žalobkyňa podala voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 420 CSP, nakoľko jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vadu konania vidí v tom, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol vo veci na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý následne nesprávne právne vyhodnotil, v dôsledku čoho svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil. Namieta, že konaním súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, bola porušená zásada rovnosti účastníkov sporu a následne bola poskytnutá právna ochrana žalovanému, ktorý konal v rozpore s právnymi predpismi a podvodne. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie podľa žalobkyne zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotili. V dovolaní tvrdí, že nájomná zmluva jednoznačne potvrdzuje, že aj po podpísaní napadnutej kúpnej zmluvy byt žalovanému neodovzdala, tento užívala a disponovala s ním ako vlastníčka, žalovaný nikdy od bytu nemal kľúče, tento neužíval a užívať ani nechcel, pretože od roku 2010 nikdy žalobkyňu nevyzval, aby mu byt odovzdala, pretože vedel, že napadnutú kúpnu zmluvu uzatvoril so žalobkyňou iba za účelom získania hypotekárneho úveru vo výške 300.000,- €, čo sa mu aj podarilo. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že túto sumu banka poukázala na účet žalobkyne, ale ona však okamžite celú sumu podľa pokynov žalovaného previedla na účet pána Ľ. T., ktorý spolu so žalovaným pripravil a riadil celý proces uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy, pretože tento nechal vypracovať kúpnu zmluvu, prinútil ju, aby ju uzatvorila a následne spolupracoval so žalovaným aj pri splácaní poskytnutého úveru žalovanému a to tak, že úver poskytnutý v konečnom dôsledku splácala za žalovaného žalobkyňa. Namieta, že konajúce súdy vôbec nevyhodnotili nájomnú zmluvu, ktorú uzatvorila so spoločnosťou žalovaného ENDASO, s.r.o., na základe ktorej mal žalovaný prenajať byt na F. XX/B T. U., na základe ktorej žalobkyňa žalovanému platila platby vo výške štvrťročných splátok úveru, ktorý banka poskytla žalovanému po podpísaní napadnutej kúpnej zmluvy. Žalobkyňa namieta, že svoje tvrdenie o tom, že kúpnu zmluvu 4. augusta 2010 nepodpísala dobrovoľne, o tom, že ju žalovaný s T. uisťovali, že v podstate je to zmluva iba pre banku, aby mohli dostať úver (doslovne uvádzali, že urobia podvod na banku, aby získali peniaze pre pána T., pretože tento úver nedostane, pretože nemá žiadne oficiálne príjmy s tým, že následne byt spätne prevedú do vlastníctva žalobkyne, pretože žalovaný tento byt nechce a ani nepotrebuje), doložila listinnými dôkazmi a aj výpoveďami svedkov, s ktorými sa súd nezaoberal.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. d/ a f/ CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená vsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

16. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 CSP, pričom uvádza, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, z čoho možno usúdiť, že namieta procesnú vadu § 420 písm. f/ CSP.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

20. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

21. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

22. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

23. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že všeobecný súd (súd prvej inštancie a odvolací súd) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

24. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku náležitosti v zmysle § 236 CSP a žalobkyňa neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods.1 CSP, pričom v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v takomto prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Táto forma skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie.

25. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na námietky žalobkyne smerujúce najmä k nevyváženému vyhodnocovaniu dôkazov dovolací súd pripomína, že podľa § 191 C.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Už podľa predchádzajúcej právnej úpravy najvyšší súd dospel k záveru, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá vadu zmätočnosti. Taktiež dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností alebo nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (viď R 42/1993, ale aj viacerérozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

26. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.