7 Cdo 27/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,   s. r. o., so sídlom v   Bratislave, Astrová 2/A, IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti

povinnému J. G., bývajúcemu   v   D., pre vymoženie 995,82 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 2707/2011, o   dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30. apríla 2012, sp. zn. 6 CoE 75/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 7. júla 2011 podala súdnemu exekútorovi JUDr. M. Š. návrh na vykonanie

exekúcie pre vymoženie sumy 995,82 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v

Bratislave, Trnavská cesta 7, z 8. apríla 2011 sp. zn. IIC0410134, ktorým bola žalovanému J.

G. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu v   sume 995,82 € s

príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou z 8. augusta 2011) o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením z   23. decembra 2011 č. k. 9 Er 2707/2011–22

žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Š. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 8.

augusta 2011 zamietol. Dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi založený 2   7 Cdo 27/2013

zmluvou o úvere z 10. novembra 2008 č. 3474341508 (uzavretou medzi právnym

predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a. s. a   povinným) treba považovať  

za   spotrebiteľskú zmluvu. Zo samotnej zmluvy a   jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že

povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené  

„na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzatvárali vo viacerých prípadoch pre veľký počet

spotrebiteľov. Keďže povinný si neplnil riadne povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy,

uplatnila si oprávnená svoje nároky v   rozhodcovskom konaní v   zmysle uzatvorenej

rozhodcovskej doložky podľa bodu 11.2. obchodných podmienok a rozhodca bez vypočutia

povinného vydal predmetný rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil  

za   neprijateľnú podmienku a   v   zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za   neplatnú.

Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z   obmedzenia práva spotrebiteľa

(povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na   všeobecnom súde  

v   Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná so   spotrebiteľom

individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom (oprávnenou) riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ má možnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo

rozhodcovské konanie na   návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na   štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu. Za hrubú nerovnováhu v   právach a   povinnostiach medzi

dodávateľom a   spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj

všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok. Svoj

názor o   neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj o stanovisko

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet

Sustikné Gyorfi bod 40, kde sa konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve

uzatvorenej medzi spotrebiteľom a   dodávateľom v   zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá

nebola individuálne dohodnutá a   ktorá priznáva právom pre všetky spory súdu, v   obvode

ktorého sa nachádza sídlo predajcu (dodávateľa), je kvalifikovaná ako nekalá. Pri výkone

rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa, súd ex offo prihliada na nekalú

povahu rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti súd poukázal na   rozsudok Európskeho

súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti

Cristina Rodríguez Nogueira. Uviedol, že nekalú povahu rozhodcovskej doložky má súd

preskúmavať v   rozsahu, v   akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto

posúdenie vykonať v   rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. 3   7 Cdo 27/2013

Existujúca, ale nekalá (neplatná) rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci

rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z   takto uzavretej doložky odvodil  

a   následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za   rozhodnutie

vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu

právomoci rozhodcu v   danej veci konať, a   to s   poukazom na   neplatnosť rozhodcovskej

doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. apríla 2012 sp. zn.  

6 CoE 75/2012 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Uviedol, že uznesenie prvostupňového súdu bolo vydané na   základe správneho právneho

posúdenia veci z   aspektu aplikácie a   interpretácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku a   § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a stotožnil sa aj

s jeho odôvodnením v súlade s kritériami uvedenými v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167

ods. 2 O.s.p. Stotožnil sa s   právnym názorom súdu prvého stupňa, že predmetnú zmluvu  

o   úvere treba považovať za   spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka

účinného v   čase uzatvorenia zmluvy) a   s   vyhodnotením rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na   uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k   tomu

uviedol, že právny predchodca oprávnenej neuzatvoril s   povinným osobitnú rozhodcovskú

zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na   jej uzavretie a   príslušné poučenie), ale

rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných

podmienok právneho predchodcu oprávnenej. Povinný ako spotrebiteľ bol v   postavení, že

buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver a všeobecnými obchodnými

podmienkami prijme ako celok a   úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne.  

Za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku v danom prípade by bolo možné považovať

takú jej úpravu, podľa ktorej by povinný najneskôr pri uzatvorení zmluvy doručil banke

písomné oznámenie, že s   predloženou rozhodcovskou doložkou súhlasí a   že ju prijíma  

(na rozdiel od opačného znenia zakotveného v   bode 10.2.3 všeobecných obchodných

podmienok predmetnej zmluvy). V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na skutočnosť, že

stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,

neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej

doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,

v neprospech spotrebiteľa (daný prípad). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je 4   7 Cdo 27/2013

povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd nezistil

v konaní súdu prvého stupňa rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uzavrel, že okresný súd

správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto nejde

o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a   poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t. j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237

O.s.p; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za   následok nesprávne rozhodnutie  

vo   veci; rozhodnutie spočíva na   nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku  

„res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom

vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v   exekučnom konaní nebol oprávnený

preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a   na   jeho

preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je

podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,

ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala

to, že jej bolo upreté právo na   výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku

na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o   posúdenie

otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v   úverovej zmluve, záveru  

o   absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho

zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o   rozhodcovskom konaní, či

povinností podľa ustanovení zákona o   bankách) prvostupňovým a   odvolacím súdom  

a   nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva

s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej 5   7 Cdo 27/2013

skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne

uvádzaných prípadoch. Na záver zdôraznila, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť

bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na   uzavretie rozhodcovskej zmluvy  

o   tom, že ich prípadné vzájomné spory z   obchodov budú rozhodnuté v   rozhodcovskom

konaní stálym rozhodcovským súdom zriadenom podľa zákona o   rozhodcovskom konaní.

Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si právna predchodkyňa

oprávnenej (Poštová banka, a. s.) svoju zákonnú povinnosť splnila. Keďže teda rozhodcovská

doložka bola naformulovaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, ako taká nemôže

predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil  

vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o   rozhodnutie  

o   právnej stránke zásadného významu, ide o   uznesenie o   návrhu na   zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za   vykonateľné (nevykonateľné) na   území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na   zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil 6   7 Cdo 27/2013

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v   konaní, v   ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z   procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v   tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila  

a   ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z   týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v   opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i   keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v   odmietnutí práva na   uspokojenie 7   7 Cdo 27/2013

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (rei iudicatae, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a   jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v   ktorom prípade sa vylučuje možnosť

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o   ten istý nárok alebo stav, o   ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a   ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z   rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v   novom konaní ide o   ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v   prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z   dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v   exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto

veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a   povinným J. G., týkajúceho sa

vymoženia 995,82 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 2707/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 8. apríla 2011

sp. zn. IIC0410134, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo žiadne iné

exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a   to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo   forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v   zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k   súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na   zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo 8   7 Cdo 27/2013

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na   začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a   nejde o   prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na   základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z   určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o   námietku nedostatku návrhu  

na   začatie konania v   zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o   námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a   uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v   exekučnom konaní odopiera právo na   výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.  

3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v   tom, či exekučný súd, ktorý koná o   návrhu na   nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o   žiadosti súdneho exekútora  

o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a   exekučný titul; ak ide o   exekučné 9   7 Cdo 27/2013

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v   uznesení z   13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v   Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a   rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v   návrhu na   vykonanie exekúcie označí za   exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a   zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na   základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v   štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na   vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či

bolo vydané orgánom s   právomocou na   jeho vydanie a   či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti a   presnosti označenia subjektov práv a   povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o   rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a   na   jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon 10   7 Cdo 27/2013

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy  

a   exekučný súd má povinnosť v   zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so   zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom  

s   právomocou na   jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri   tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o   návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a   nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo   svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje 11   7 Cdo 27/2013

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v   súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 8. apríla 2011 sp. zn. IIC0410134, vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri   spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a. s., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2. Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o   úvere z   10. novembra 2008, na   Obchodných podmienkach pre úver a   na   základe

Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal

v   súlade so   Smernicou len z   hľadísk, ktoré Smernica v   čl. 3, bod 1. a   2. (individuálne

dojednanie podmienky) a   v   čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s   platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z   vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o   tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu  

§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)

obrátil i na štátny súd. Avšak v   prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)  

na   rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je

v   sporoch, v   ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o   ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa

brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky

však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli 12   7 Cdo 27/2013

konajúce súdy i v   skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného

(povinného), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v   spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v   spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo   forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za   následok odňatie m;ožnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim  

z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a ustanovením  

§ 211 ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v   odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na   prejednávanú vec a   z   ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a   v   dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov 13   7 Cdo 27/2013

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a   tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s námietkami oprávnenej uvedenými v   odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na   relevantné otázky súvisiace s   predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a   právne závery odvolacieho súdu nie sú v   danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za   následok nesprávne rozhodnutie vo   veci a   že ich

rozhodnutia spočívajú na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so   zákonom o   bankách). Dovolanie je  

v   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

14   7 Cdo 27/2013

V   dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na   náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová