7 Cdo 27/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného JUDr. F. J, Csc.,
advokáta v T., proti povinnému Okresnému súdu Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Piaristická
27, pre vymoženie 545,68 €, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.
5 Er41/2010, EX 541/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 31. mája 2010 sp. zn. 17 CoE 94/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 22. februára 2010 č. k. 5 Er 41/2010, EX 541/2009 -13 žiadosť súdneho exekútora ( JUDr. O. R., B. ) o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol ( § 44 Exekučného poriadku ). Uviedol, že exekučným titulom je v danom prípade uznesenie Okresného súdu Trenčín z 20. novembra 2008 č. k. 3 T
150/2007 – 105, právoplatné 6. decembra 2008. Týmto bola obhajcovi ( oprávnenému )
priznaná odmena za zastupovanie obvineného ( § 553 ods. 2 Trestného poriadku ), ktorá
mala byť po právoplatnosti uznesenia učtárňou súdu vyplatená na jeho účet. Z citovaného
zákonného ustanovenia § 553 ods. 2 Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že obhajca,
ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify
určenej osobitným predpisom, ak zákon neustanovuje inak. Teda obhajca nemá nárok na
odmenu voči konkrétnemu súdu, ktorý odmenu iba priznáva a vypláca. Potom existuje
rozpor žiadosti o udelenie poverenia s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom,
pretože v žiadosti o udelenie poverenia a v návrhu na vykonanie exekúcie sú nesprávne
označení obaja účastníci exekučného konania. U oprávneného ( JUDr. F. J. Csc. ) chýba identifikačný údaj pridelený advokátskou komorou a Okresný súd Trenčín je povinným
v rozpore s Trestným poriadkom.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného uznesením z 31. mája 2010 sp. zn.
17 CoE 94/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil
s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého v predmetnej veci existuje rozpor
žiadosti o udelenie poverenia s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom
z dôvodu, že v žiadosti o udelenie poverenia a v návrhu na vykonanie exekúcie je ako
povinný uvedený Okresný súd Trenčín. Z exekučného titulu, ako aj z ustanovenia § 553
Trestného poriadku pritom vyplýva, že obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má
nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon
neustanovuje inak, voči štátu. Aj keď uvedený exekučný titul vydal Okresný súd Trenčín,
ktorý upravil učtáreň súdu, aby po právoplatnosti tohto rozhodnutia poukázala priznanú sumu
ustanovenému obhajcovi, z citovaného ustanovenia nepochybne vyplýva, že trovy trestného
konania zásadne znáša štát a nie konkrétny súd, ktorý odmenu v mene štátu iba priznáva
a vypláca. Exekúciu ani nie je možné viesť proti súdu, ktorý je rozpočtovou organizáciou,
ktorej výdavky sa hradia zo štátneho rozpočtu, pričom prostriedky poskytnuté zo štátneho
rozpočtu, ako aj hnuteľný a nehnuteľný majetok nadobudnutý z týchto prostriedkov, nepodliehajú výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov. Za nesprávny ale považoval
záver prvostupňového súdu, podľa ktorého existuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia
s návrhom a s exekučným titulom aj z dôvodu, že oprávnený bol v návrhu nesprávne
označený, pretože mu chýbal identifikačný údaj ( číslo pridelené advokátskou komorou ).
Takýto údaj Exekučný poriadok ( § 39 ) pre návrh na vykonanie exekúcie nevyžaduje.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie oprávnený. Navrhol ho ( ako
aj uznesenie súdu prvého stupňa ) zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) postupom
okresného súdu,ktorý bol v rozpore s ustanovením § 43 O. s. p. a § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Pokiaľ bol toho názoru, že v žiadosti o udelenie poverenia a v návrhu na
vykonanie exekúcie sú nesprávne označení účastníci exekučného konania, mal vyzvať
súdneho exekútora na odstránenie týchto vád, čo neurobil a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd mal na túto vadu prvostupňového konania
prihliadnuť z úradnej povinnosti ( ex offo ). Napadnuté uznesenie však ako vecne správne
potvrdil.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s p. ) s právnickým vzdelaním ( § 241
ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal
najskôr, či je takýto opravný prostriedok prípustný a dospel k záveru, že dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V danej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu je prípustné, a/ ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev ( § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie stanoviska, dovolanie nie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ( § 239 ods. 1 O. s. p. ). Dovolanie je tiež prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky ( § 239 ods. 2 O. s. p. ).
V danom prípade je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom
odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, teda uznesenie, ktoré nespadá pod žiadnu
z uvedených možností. Možno preto vyvodiť, že podľa § 239 ods. 1, 2, O. s. p. dovolanie nie
je prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 O. s. p. ) skúmať, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p. neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ § 237 O. s. p. ( t. j. či
ide o prípady nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku právoplatne rozhodnutej veci alebo už prv začatého konania, návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať len na
takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania v zmysle § 237 písm.
a/ až e/ a g/ O. s. p. oprávnený nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
So zreteľom na oprávneným tvrdenú vadu konania zameral sa dovolací súd osobitne
na otázku splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. t. j., či postupom súdu došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti účastníka konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) treba
rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany práv
a právom chránených záujmov.
Odňatie možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p.) oprávnený vyvodzoval
z postupu súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 43 O. s. p. a § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bez toho, aby predtým súdneho exekútora vyzval na odstránenie vád tejto žiadosti
spočívajúcich v nesprávnom označení účastníkov exekučného konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi
( JUDr. O. R. ) 21. 10. 2009 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému Okresnému súdu
Trenčín na základe rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T 150/2007,
ktorým mu bola priznaná náhrada za poskytnutie právnych služieb vo výške 545,68 €. Súdny
exekútor na základe tohto návrhu požiadal Okresný súd Trenčín ( Krajský súd v Trenčíne
uznesením z 8. 12. 2009 z dôvodu vylúčenia sudcov tohto súdu z prejednávania
a rozhodovania veci prikázal vec Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou ) o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 1 Exekučného
poriadku ), ktorú súd zamietol.
Právo domôcť sa výkonu vykonateľného rozhodnutia sa považuje za integrálnu súčasť
súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( pozri nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júla 2000 sp. zn. I. ÚS 5/2000 ). K porušeniu tohto práva
môže dôjsť aj rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa totiž oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti ( nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je zastavenie exekučného konania podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku ).
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu ( § 45 ) a požiada ho
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ( účinného do 31. mája 2010 ) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Exekučné konanie sa začína na návrh dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia na jej vykonanie ( § 36 ods. 2 Exekučného poriadku ). Vydaniu poverenia
predchádza náležité preskúmanie exekučného titulu, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Po ich
preskúmaní môžu v súlade s citovaným ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vzniknúť v zásade dve situácie. Prvou je, že exekučný súd nezistí žiaden rozpor žiadosti,
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, v ktorom prípade je povinný v určenej lehote
poveriť exekútora vykonaním exekúcie. Druhou je situácia, že súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. V takom prípade žiadosť o udelenie poverenia
zamietne.
V danej veci vznikla situácia, keď súd zistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
a návrhu na vykonanie exekúcie, v označení povinného ( Okresný súd Trenčín )
s exekučným titulom ( uznesením Okresného súdu Trenčín z 20. 11. 2008 č. k. 3 T 150/2007,
právoplatným a vykonateľným 6. 12. 2008 ), ktorým bola oprávnenému ( ustanovenému
obhajcovi obvineného v trestnej veci ) priznaná odmena podľa ustanovenia § 553 ods. 2
Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ustanovený obhajca, má nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom voči štátu, ( ak zákon neustanovuje inak
jeho nárok však nesmeruje voči konkrétnemu súdu - Okresnému súdu Trenčín, preto treba
vyvodiť, že bol nesprávne označený za povinného. Z uvedeného potom vyplýva, že
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 ods. 2
posledná veta Exekučného poriadku, nedošlo k odňatiu možnosti oprávnenému konať pred
súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Navyše, správne odvolací súd poukázal na skutočnosť, že
exekúciu nie je možné viesť proti súdu, ktorý je rozpočtovou organizáciou, ktorej výdavky sa
hradia zo štátneho rozpočtu ( § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a doplnení niektorých zákonov ), pričom prostriedky poskytnuté zo štátneho
rozpočtu, ako aj hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný z týchto prostriedkov,
nepodliehajú výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov ( napr. Exekučný poriadok ).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danej veci je
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 O. s. p. procesne neprípustné a že jeho prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol.
Oprávnený nebol v dovolacom konaní úspešný a povinnému náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd nepriznal, pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli
( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
Za správnosť : predsedníčka senátu
Hrčková Marta