7Cdo/262/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S.. L. H., bývajúcej v K. J. I., L. Ľ. XXX/X, zastúpenej JUDr. Oľgou Michalíkovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Francisciho 35, proti žalovaným 1/ Regionálna veterinárna a potravinová správa, so sídlom v Prešove, Levočská 112, IČO: 36 165 760, a 2/ Štátna veterinárna a potravinová správa, so sídlom v Bratislave, Botanická 17, IČO: 00 156 426, o zaplatenie 4.488,- eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29 C 382/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 9. mája 2017, sp. zn. 17 Co 11/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva voči žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov rozsudkom z 23. októbra 2015 sp. zn. 29 C 382/2012 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 4.488,- eur s 9 % úrokom z omeškania od 1. februára 2011 do zaplatenia. Dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa je od 24. augusta 1996 starobnou dôchodkyňou, pričom rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku bolo vydané 7. októbra 1996. Pracovný pomer žalobkyne trval nepretržite od 1. februára 1964 do 23. augusta 1996 u zamestnávateľa s názvom Okresné veterinárne zariadenie Prešov, neskôr s názvom Okresná veterinárna správa Prešov a od 24. júla 1996 po zrušení veterinárnych správ a ich prevzatí krajskými úradmi prevzala pracovnoprávne vzťahy Krajská veterinárna správa, ktorá sa neskôr pretransformovala na Krajskú veterinárnu a potravinovú správu a po jej zrušení k 1. novembru 2001 všetky vzťahy prevzala Štátna veterinárna a potravinová správa. Súd prvej inštancie posúdil, že vecná pasívna legitimácia žalovanej 1/ nie je daná, a preto vo vzťahu k nej žalobu zamietol. Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku žalobkyne žalovanou 2/ súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok je premlčaný, aplikujúc ustanovenia § 100 a § 106 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), keď v danom prípade uplynula nielen trojročná objektívna lehota, ale aj desaťročná objektívna lehota, keď objektívna premlčacia lehota začalaplynúť od okamihu škodovej udalosti, za ktorú vyhodnotil rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku žalobkyni vydané 7. októbra 1996. Z dôvodu premlčania zamietol žalobu aj voči žalovanej 2/. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju neuplatnili.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 9. mája 2017 sp. zn. 17 Co 11/2017 na odvolanie žalobkyne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dôvodil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právne predpisy a správne a zákonne vo veci rozhodol. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ je premlčaný, pričom nárok žalobkyňa označila ako nárok na náhradu za vzniknutú škodu, ktorá mala vzniknúť tým, že žalované nesprávne pri trvaní pracovného pomeru evidovali žalobkyňu ako pracovníčku tretej kategórie, keď vykonávala činnosti, podľa ktorých mala byť zaradená v druhej pracovnej kategórii. Tento nárok vo vzťahu k zamestnávateľom, ktorí jej mali spôsobiť škodu, je nárokom, ktorý sa premlčuje podľa § 106 ods. 1, 2 OZ, keď v prvom rade musí byť splnená subjektívna premlčacia doba a jej plynutie začína odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V danej veci tento moment nastal v čase, keď Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo 7. januára 2011 opravila zaradenie žalobkyne do pracovnej kategórie a rozhodla o zvýšení dôchodku; od tohto momentu mala začať plynúť dvojročná subjektívna lehota. Podmienkou na včasné uplatnenie nároku je však plynutie aj objektívnej lehoty, ktorá je v zmysle § 106 ods. 2 OZ trojročná, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desaťročná, a to odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Podstatným momentom je udalosť, z ktorej vznikla škoda žalobkyni a ktorá odôvodňuje prípadný nárok, t. j. nesprávne rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 7. októbra 1996 o priznaní starobného dôchodku, kedy Sociálna poisťovňa nesprávne zaradila žalobkyňu do tretej kategórie. Obe lehoty uplynuli, a to dokonca bez zreteľa na to, že subjektívna premlčacia doba ani len nezačala plynúť. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne z jej odvolania, že jej nárok je možné rozdeliť podľa úhrad v splátkach, keďže posledný nedoplatok na dôchodku bol podľa žalobkyne za mesiac november 2007 a pokiaľ k tomuto momentu by sa dala objektívna lehota na uplatnenie nároku aj v tomto prípade je objektívna lehota a aj subjektívna lehota okolnosťou, ktorá vylučuje priznanie nároku žalobkyne z dôvodu premlčania, keďže žaloba bola podaná až 31. októbra 2012. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa, pričom dôvodila, že dovolanie podáva podľa § 420 a z dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. Namietala, že odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu s tým, že tento súd údajne správne vyhodnotil, že nárok žalobkyne je voči žalovaným 1/ a 2/ premlčaný, pritom však prvoinštančný súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/ pre nedostatok pasívnej legitimácie a voči žalovanému 2/ z dôvodu premlčania. Dodala, že začiatok plynutia premlčacej doby súd stotožnil s vydaním rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku zo 7. októbra 1996 a aplikoval § 106 ods. 2 OZ, neprihliadol však na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo žalobkyni doručené až listom Sociálnej poisťovne z 25. októbra 2013, proti ktorému podala návrh na jeho preskúmanie Krajskému súdu v Prešove, čím právne účinky nesprávne vydaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne dňom jeho vydania nemohli nastať. Uviedla, že súd nevyhodnotil správne ani ňou namietanú skutočnosť, že dôchodok jej bol priznaný v mesačnej sume s poukazovaním vždy k 18. dňu kalendárneho mesiaca, vzhľadom k čomu v zmysle § 103 a § 110 ods. 2 OZ premlčacia doba plynie pre každú mesačnú sumu vyplácaného dôchodku odo dňa jej splatnosti a nemohol sa jej preto nárok premlčať celý. Posúdenie tejto odvolacej námietky nie je súdom právne odôvodnené ani zrozumiteľné. Dôvodí, že jej bol Sociálnou poisťovňou po zhodnotení jej pracovného zaradenia do druhej pracovnej kategórie priznaný adekvátne vyšší dôchodok za čas od 5. novembra 2007 rozhodnutím zo 7. januára 2011. Až momentom doručenia tohto rozhodnutia sa teda žalobkyňa dozvedela o tom, že jej vznikla škoda nevyplatením jej prislúchajúcej výšky dôchodku za ďalšiu prechádzajúcu dobu a že za to zodpovedá jej zamestnávateľ, ktorý ju nesprávne zaradil do príslušnej pracovnej kategórie 3, namiesto kategórie 2. Dodala, že žaloba bola podaná v lehote dvochrokov od momentu, kedy sa žalobkyňa o tejto škode dozvedela a o tom, kto za ňu zodpovedá, teda jej bývalý zamestnávateľ. Namietala, že odvolací súd sa v odvolacom konaní nezaoberal ani jej námietkou, že prvoinštančný súd nevykonal ňou navrhované dôkazy, nevypočul svedkov. Nesúhlasila ani s uložením jej povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania, keďže je v konaní oslobodená od súdnych poplatkov a existujú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania súd výnimočne podľa § 257 CSP neprizná. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobe vyhovel.

4. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 1/ tak, že skutočnosti uvádzané v dovolaní nemenia zistený stav, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Uviedla, že nikdy nebola zamestnávateľom žalobkyne a nie je ani právnym nástupcom jej posledného zamestnávateľa, a preto pre nedostatok jej pasívnej legitimácie bola správne voči nej žaloba zamietnutá a správne druhoinštančný súd tento záver potvrdil.

5. K vyjadreniu žalovanej 1/ sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že zotrváva na údajoch uvedených v dovolaní s dôrazom na to, že jej nárok premlčaný nie je, pričom rozhodnutia prvoinštančného i odvolacieho súdu nie sú dostatočne právne ani skutkovo odôvodnené ani zrozumiteľné.

6. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila i žalovaná 2/, ktorá uviedla, že v dovolaní žalobkyne sú zopakované námietky, ktoré žalobkyňa už uviedla vo svojom odvolaní a ku ktorým žalovaná 2/ zaujala stanovisko vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2016. Poukázala na nelogickosť tvrdenia žalobkyne, že podľa jej názoru je pre posúdenie veci rozhodujúci nie deň vydania, ale deň doručenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 7. októbra 1996 o priznaní starobného dôchodku, pričom rozhodnutie jej malo byť kvalifikovane doručené až 25. októbra 2013. V uvedenom prípade by však bola žaloba nedôvodná, nakoľko rozhodnutie, o ktoré opiera žalobkyňa svoj nárok, nebolo v čase podania žaloby riadne oznámené a nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť. Naopak, v čase podania žaloby bolo právoplatné rozhodnutie zo 7. januára 2011, ktorým bol starobný dôchodok zvýšený. Žalobkyňa aj v dovolaní uvádza, že po dodatočnom doručení rozhodnutia zo 7. októbra 1996 podala návrh na preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia Krajskému súdu v Prešove. Teda sama žalobkyňa aj v čase podania dovolania považuje rozhodnutie, o ktoré opiera svoj žalobný návrh, za neprávoplatné, žiada jeho zmenu a súbežne si uplatňuje nárok na doplatenie dôchodku aj od Sociálnej poisťovne. Žalovaná 2/ posúdenie premlčacích lehôt považuje za správne a zároveň nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne, že súdy nezabezpečili navrhované dôkazy, keďže navrhovaní svedkovia nemohli objasniť skutkový stav, pretože v rozhodnom období nerozhodovali o zaradení zamestnancov do pracovných kategórií. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol.

7. K vyjadreniu žalovanej 2/ sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá opakovane poukázala na nesprávne posúdenie subjektívnej i objektívnej premlčacej doby, na nevykonanie navrhovaných dôkazov a opakovane navrhla zrušenie oboch rozsudkov a vrátenie veci na ďalšie konanie alebo zmenu napadnutých rozsudkov tak, že jej žalobe bude vyhovené.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) pristúpil najskôr k skúmaniu splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania a predpokladov prípustnosti dovolania (§ 419 a nasl. CSP) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP).

9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017).

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonuspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 18/2018, 3 Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017).

11. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 4 Cdo 209/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo 163/2017, 8 Cdo 73/2017).

12. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

13. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

15. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

18. V prejednávanej veci žalobkyňa v dovolaní poukázala na dovolací dôvod podľa § 420 a § 421 ods. 1 a/, b/ a c/ CSP a v ďalšom obsahu dovolania len polemizovala s právnym posúdením veciprvoinštančným, ako aj odvolacím súdom. Vo svojom dovolaní ale uplatnené dovolacie dôvody nekonkretizovala, nešpecifikovala, nevymedzila spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 431 a § 432 CSP.

19. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Je viazaný nielen kvantitatívnou stránkou (rozsahom) dovolania, ale i vymedzením dôvodu, pre ktorý sa rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nesprávne.

20. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 a 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Uplatnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii strany konania - dovolateľky. Zákon kladie na ich vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (§ 431 ods. 2, § 432 ods. 2 CSP), čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 CSP, bolo jej povinnosťou výslovne uviesť, ktorou z taxatívne uvedených vád zmätočnosti trpí napadnuté rozhodnutie (písm. a/ až f/ ustanovenia § 420 CSP). Pokiaľ žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť dovolania i z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľka sama vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľkou označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. V prípade dovolacieho dôvodu (a zároveň dôvodu prípustnosti dovolania) spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci bola dovolateľka povinná dovolací dôvod vymedziť tvrdením nesprávneho právneho posúdenia takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľka bola teda povinná sformulovať právnu otázku, ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu (predstavujúce primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní) rozhodujúcou a okrem toho v dovolaní jednoznačne uviesť i to, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP podľa nej zakladá prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

21. Ak v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Jediný prípad, v ktorom súd výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok niečoho v dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP a dopadá na odstraňovanie vady principiálne povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní advokátom, ak o takejto povinnosti nebol dovolateľ (vôbec alebo riadne) poučený v odvolacom konaní; tu ale o takýto prípad nejde. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo kritériám uvedeným v § 420 a ani § 421 ods. 1 CSP, resp. § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP nezodpovedajú.

22. Vzhľadom k tomu, že dovolateľka nevymedzila uplatnené dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP, dovolaciemu súdu neostávalo iné, než jej dovolanie ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. f/ CSP odmietnuť.

23. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ ich náhradu nepriznal, pretože im žiadne preukázané trovy v dovolacom konaní nevznikli.

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.