Najvyšší súd  

7 Cdo 26/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne B. C., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. V., advokátom so sídlom v B., proti žalovaným 1/ Ing. O. Č. a 2/ A. Č.,

obom bývajúcim v B., zastúpených JUDr. T. J. advokátkou v B. o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13 C 124/2003,

o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2010 sp.

zn. 15 Co 148/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaných 1/ a 2/ o d m i e t a .

Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania 74,61 €

k rukám   jej právneho zástupcu JUDr. P. V., advokáta   v B., do troch dní od právoplatnosti

tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 6. februára 2009 č.k. 13 C 124/2003-230

vyhovel žalobe podanej pôvodnou žalobkyňou A.B. v zastúpení opatrovníčkou (jej dcérou B.

C.) a určil, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 30. augusta 1999 medzi predávajúcou A.B. a

žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi, predmetom ktorej je 3 izbový byt č. 1, nachádzajúci sa na

prízemí bytového domu na B., súpisné číslo X, katastrálne územie N. a spoluvlastnícky podiel

na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve domu a spoluvlastnícky

podiel k pozemku parcelné číslo X. vo výmere X. m², druh pozemku zastavaná plocha

a spoluvlastnícky podiel k pozemku parcela číslo X. vo výmere 290 m², druh pozemku

zastavaná plocha, zapísané na liste vlastníctva číslo X. katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava II (ďalej len byt), je neplatná; žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne žalobkyni 82,98 €   i trovy právneho zastúpenia 238,91 €

k rukám jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (§ 142 ods. 1

O.s.p.); žalovaným 1/ a 2/ uložil   povinnosť   spoločne a nerozdielne   nahradiť trovy štátu

245,50 € na účet Okresného súdu Bratislava II, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (§

148 ods. 1 O.s.p.). Vychádzal z toho, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na

požadovanom určení   v zmysle § 80 písm. c/   O.s.p., pretože vyhovujúci rozsudok

požadovanému určeniu je listinou, na základe ktorej príslušná správa zapíše stav, aký tu bol

pred uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy   (vlastnícke právo   A.B. k bytu), žalobkyňa sa

v takom prípade bude môcť domáhať prejednania dedičstva po poručiteľke A.B.. Kúpnu

zmluvu medzi A.B. ako predávajúcou a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi uzavretú z 30.

augusta 1999   k   predmetnému bytu, považoval za absolútne neplatný právny úkon (s

účinkami „ex lege“ a „ex tunc“) v zmysle § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len

OZ), podľa ktorého je neplatný právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na

právne úkony; takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju

robí na tento právny úkon   neschopnou.   Podľa názoru súdu A.B. ako predávajúca v čase

uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy trpela duševnou poruchou, nebola schopná rozpoznať a pochopiť následky svojho konania. Z vykonaného dokazovania (vrátane odborného

znaleckého dokazovania) súd zistil, že A.B. trpela duševnou poruchou – organický

psychosyndróm, v roku 1991 bola u   nej konštatovaná univerzálna arterioskleróza mozgu

(celotelové zvápnenie artérií, zhluky vápenatých solí v stene ciev mozgu), čo znamená, že

menovaná v tom čase trpela poruchami pamäte, hlavne novopamäte. V roku 1992 utrpela

otras mozgu s otvoreným úrazom (poranením záhlavia), čo bol spúšťač pre poškodenie

pamäte úsudku, schopnosti porozumieť súvislostiam a   logického uvažovania, jej psychika

vykazovala úbytok úsudkových schopností, pamäťových schopností a schopnosti sústredenia.

Uvedené ochorenie sa nemohlo zlepšovať ani pri kvalitnej liečbe, mohlo sa len zhoršovať.

Menovaná   v tom čase trpela vegetatívnou distóniou (poruchou vegetatívneho nervstva),

človek s touto poruchou je v permanentnom diskonforte (je podráždený, nervózny a nevie sa

sústrediť).   Duševný stav predávajúcej v čase   uzatvárania kúpnej zmluvy bol

charakterizovaný   ako duševná poruchá – organický psychosyndróm. K pozbaveniu jej

spôsobilosti na právne úkony súdom došlo 17. augusta 2001. Po smrti pôvodnej žalobkyne

A.B. 14. septembra 2004 súd v konaní pokračoval bez rozhodnutia s jej dcérou B. C., jedinou

dedičkou, ktorá vstúpila do všetkých jej práv zo zákona. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods.1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 2. júna 2010

sp. zn. 15 Co 148/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa; žalovaným 1/ a 2/   uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne   nahradiť trovy odvolacieho konina žalobkyni 146,53 €

k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V celom rozsahu sa

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku (s   jeho rozhodujúcimi skutkovými

a právnymi závermi), podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzil na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa

uviedol, že pre posudzovanie právneho úkonu z hľadiska ustanovenia § 38 ods. 2 OZ nie je

rozhodujúce, či osoba, ktorá ho urobila, v tom čase bola pozbavená spôsobilosti na právne

úkony. Zo znaleckých posudkov a nepriamo aj zo svedeckých výpovedí jednoznačne

vyplynulo, že A.B. bola v okamihu uzatvorenia kúpnej zmluvy v takom zdravotnom stave,

kedy nemohla posúdiť následky svojho konania. Okresný súd po   smrti A.B.   správne

postupoval v konaní s jej dcérou ako so žalobkyňou podľa § 107 ods. 3 O.s.p., bolo nesporné,

že táto bola jej jedinou dedičkou (osvedčenie č. 38D/1259/2004, Dnot 193/2004, právoplatné

z 24. februára 2005). Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom žalobkyne, že vo veci nedošlo o

prekážku veci právoplatne rozhodnutej - „ res iudicatia“ (§ 83 O.s.p.), keďže   Okresný súd

Bratislava II vo veci pod sp. zn. 7C 221/02 dňa 30. júna 2003 rozsudkom zamietol návrh

žalobkyne B. C. o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že účastníkmi konania neboli

všetci tí, ktorí nimi mali byť; žaloba bola zamietnutá z procesných dôvodov a nedošlo k jej prejednaniu z vecného hľadiska. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie, navrhli, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania videli v tom, že vo

veci vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm.

b/ O.s.p.), lebo žalobkyňa A.B. počas konania zomrela (14. februára 2004), čím stratila

spôsobilosť na práva a povinnosti (§ 7 ods. 1 a § 8 OZ)   a preto súd prvého stupňa mohol

v konaní pokračovať s jej opatrovníčku B. C. (na žalujúcej strane) len ak by ju pripustil do

konania rozhodnutím vydaným v zmysle § 92 ods. 2, 3 O.s.p., čo sa však nestalo. Súdy

v konaní postupovali s B. C. bez toho, aby jej vstup do konania uznesením pripustili.

Dovolatelia namietali, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. d / O.s.p. (res

iudicata),   pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo,   poukázali na rozsudok

Okresného súdu Bratislava 2 z 30. júna 2003 č.k. 7 C 221/02. Podľa dovolateľov nie je daný dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy, A.B.   v čase jej podpísania   nevykazovala   závažné

psychické ochorenia (nikdy nebola v ošetrení psychiatra), ktoré by zapríčinili   jej   právnu

nespôsobilosť, samostatne konala a rozhodovala, platila platby za byt, zúčastňovala sa

domových schôdzí, premyslene konala so susedmi, čo potvrdili i svedkovia vo výpovediach.  

Žalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými

v rozsudku odvolacieho súdu, ktorými boli zodpovedané dovolacie námietky žalovaných.

Zároveň si uplatnila náhradu trov dovolacieho konania 149,23 €.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných nie je

podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by

konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa

preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa

tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237

O.s.p. (tzv. vady   zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani samotné nesprávne

právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie

niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných

vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/, e/ až g/

O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a   v ňom vytýkaných   nesprávností, ktorých sa

mali dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami:   či

ten, kto   v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania;   či

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. b/ a d/ ).

1. Dovolateľmi namietaná vada podľa § 237 písm. b/ O.s.p. mala spočívať v tom, že po smrti A.B. (pôvodnej žalobkyne), ktorá nastala v priebehu konania 14. septembra 2004,

súd ďalej pokračoval v konaní s B. C., bez toho, aby túto rozhodnutím pripustil do konania v zmysle § 92 ods. 2,3 O.s.p., táto preto nemá procesnú aktívnu legitimáciu v spore.  

Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka právneho nástupníctva

v konaní (procesného nástupníctva v konaní) bez ďalšieho nemá žiaden vplyv na prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm.   b/ O.s.p. Ak súd prípadne i nesprávne posúdi túto otázku,

nejedná sa o vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. Môže ísť o vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p., avšak ujmy na svojich právach z uvedeného dôvodu sa môže domáhať ten,

komu sa postupom súdu znemožnilo právo na poskytnutie súdnej ochrany; teda ten s ktorým

mal súd v konaní pokračovať ako s právnym nástupcom pôvodného účastníka konania, avšak

s ním nepostupoval (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca

2011 sp.zn. 1 Cdo 87/2010). Z uvedeného vyplýva, že v podmienkach tejto veci vada konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorou by mohlo dôjsť k ujme na právach žalovaných je

z objektívneho hľadiska vylúčená.   Len nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania

(spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinnosti) bez   riadneho

zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. c/ O.s.p. K vade takejto povahy v danom

prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov

konania označuje žalobcu a žalovaného (§ 90 O.s.p.); žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto

označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (t.j. či mu svedčí hmotnoprávna

vecná pasívna legitimácia). Ak účastník konania stratí spôsobilosť byť účastníkom konania v dôsledku smrti, súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania   (§ 107 ods. 1, 3

O.s.p.). Dedičia ako univerzálni právni nástupcovia vstupujú do postavenia poručiteľa

(pôvodného účastníka konania) priamo zo zákona a súd o ich vstupe do konania nerozhoduje.

V prípade univerzálnej sukcesie neprichádza do úvahy postup podľa § 92 O.s.p. (viď R 33/

1994, obdobne tiež   Krajčo, J. a spol.: Občiansky súdny poriadok, komentár, I diel,

EUROUNION Bratislava, 2010, str. 439). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá

spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 OZ a § 8 OZ (t.j. právna subjektivita

a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na

práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká.

Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká

v plnom rozsahu plnoletosťou. Účastníkom konania žalobkyni (B. C.)   i žalovaným ako

dospelým a žijúcim fyzickým osobám zákon priznáva právnu subjektivitu, ich   pozbavenie

alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné

vychádzať zo stavu, že títo majú aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania

(§ 19 O.s.p.) Ak by aj prípadne žalobkyni B. C. nesvedčilo procesné nástupníctvo v konaní po

pôvodnej žalobkyni A.B., obsah súdneho spisu však tomu nenasvedčuje (jedinou dedičkou

zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľke A.B. je B. C., dcéra poručiteľky - potvrdenie

okruhu dedičov z 9. novembra 2004 čl. 69 spisu a   Osvedčenie o dedičstve   sp.zn. 38 D 1259/2004, Dnot 193/2004 z 9. februára 2005) nespôsobovala by táto okolnosť na jej starne

nedostatok spôsobilosti byť účastníčkou konania. Z uvedených   dôvodov konanie netrpí

vadou podľa § 237 písm. b/ O.s.p.

2. Podľa názoru dovolateľov konanie trpí aj procesnou vadou spočívajúcou v prekážke

veci právoplatne rozhodnutej (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Túto prekážku vidia v tom, že Okresný

súd Bratislava 2 v konaní vedenom pod sp.zn.: 7 C 221/2002 30. júna 2003 (rovnako ako

v tomto spore) už rozhodoval o určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy tak, že žalobu

zamietol.  

Ustanovenie § 237 písm. d/ O.s.p. dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek

tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo

prv začatého konania (§ 83 O.s.p.). Ak súd zistí, že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne

rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).

Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť

predmetu konania, opierajúci sa o rovnaké skutkové okolnosti.

Dovolací súd vychádzajúc z tvrdení dovolateľov o existencii rozhodnutia (rozsudku)

vydaného v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava 2 pod sp.zn.: 7 C 221/2002

z 30. júna 2003, dospel k záveru, že dovolateľmi uvádzané skutočnosti neboli v danej veci

spôsobilé založiť nimi tvrdenú prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.).

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 30. júna 2003 č.k. 7 C 221/2002-101

(právoplatným 24. septembra 2003) bola žaloba účastníkov konania B. C. (žalobkyne) a Ing.

O. Č. a A. Č. (žalovanými)   o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy   z 30. augusta 1999

uzavretou medzi A.B. ako predávajúcou a žalovanými ako kupujúcimi, zamietnutá. Pokiaľ

súd právoplatným rozhodnutím zamietne určovaciu žalobu (o tom, či tu právo alebo právny

vzťah, prípadne povinnosť existuje alebo neexistuje podľa § 80 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby

záväzne posúdil (ne)existenciu práva alebo   právneho vzťahu medzi účastníkmi, nejde

o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3

O.s.p. pre novú určovaciu žalobu. V právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. 7C 221/02 bola určovacia žaloba o neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy)

zamietnutá z dôvodu, že v konaní neboli účastníkmi všetci tí, ktorí účastníkmi mali byť, teda

všetci účastníci právneho úkonu vrátane A.B. (pozbavenej spôsobilosti na právne úkony)

zastúpenej ustanovenou opatrovníčkou;   uvedeným (žalobou zamietajúcim) rozsudkom

nedošlo k záväznému posúdeniu (ne)existencie právneho vzťahu označeného určovacou

žalobou, preto takéto rozhodnutie z vecného hľadiska (totožnosti   predmetu konania) nie je

prekážkou rozhodnutej veci pre určovaciu žalobu v tomto konaní (porovnaj napr. Zo súdnej

praxe č. 19/2004, R 15/2005).   Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné

konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. d/ O.s.p.  

3. Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu právneho

posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba

uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,  

sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky napádajúce

správnosť právneho záveru súdov o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku

spôsobilosti predávajúcej k takémuto úkonu pre jej duševnú poruchu v čase jeho uskutočnenia

boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval),

dovolateľmi vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

Keďže prípustnosť dovolania žalovanými nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovaným 1/a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s   § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene

advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalobkyni vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

žalovaných zo 4. októbra 2010 (§ 14 ods. l písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny dovolací

súd stanovil podľa § 11 ods. l písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou

výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100

výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)   7,21 €   a   19% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 11,913 €, predstavuje spolu 74,61 €. V dôsledku zásady účelnosti vynaložených trov konania

(§ 137 O.s.p.) dovolací súd nepriznal náhradu trov konania za prípravu a prevzatie zastúpenia

v dovolacom konaní, lebo žalobkyňa bola zastúpená už v konaní pred súdom prvého stupňa

i odvolacím súdom tým istým zástupcom.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 14. septembra 2011  

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta