Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 Cdo 255/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O., so sídlom v L., IČO: X., zastúpenej JUDr. I., advokátkou, so sídlom v K., proti žalovanému I., bývajúcemu v L.,

zastúpeného JUDr. A., advokátom, so sídlom v B., o zaplatenie 1 469,06 €, vedenej na

Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18 C 116/2008, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2012 sp. zn. 4 Co 157/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája

2012 sp. zn. 4 Co 157/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 19. marca 2010 č.k. 18 C 116/2008-113

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 469,06 € a nahradiť jej trovy konania

883,45 €. Dospel k záveru, že žalovanému bol vyplatený trinásty plat za rok 2006 vo výške

1 469,06 € na základe neplatného uznesenia obecného zastupiteľstva, ktorý nárok titulom

bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka nepovažoval za premlčaný

a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.  

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného uznesením zo 4. mája 2012 sp. zn.

4 Co 157/2010 podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že za dôvodné považuje žalovaným uplatnené

odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. (t.j. súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci), za neopodstatnený považoval odvolací dôvod v zmysle § 205   ods. 2 písm. c/ O.s.p. (neúplné zistenie skutkového stavu veci v dôsledku nevykonania

navrhnutého dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností). Naplnenie

odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. videl v tom, že súd prvého stupňa

pri rozhodovaní neprihliadal na to, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo

prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy (§ 455 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Neplatnosť uznesenia obecného zastupiteľstva (§ 13 ods. 8 zákona č. 369/1990

Zb. o obecnom zriadení) môže nastať len pri rozhodnutí starostu pozastaviť výkon uznesenia,

ktorého prejavom je to, že ho v lehote desiatich dní od schválenia nepodpíše (§ 12  

ods. 6 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Takéto rozhodnutie starostu podľa názoru

odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo. Z dokazovania

vyplýva, že žalovaný (ako starosta) s uznesením obecného zastupiteľstva súhlasil, prejavom

súhlasu bolo aj to, že jemu schválenú odmenu prijal. Súd prvého stupňa nepostupoval

dôsledne pri hodnotení dôkazov, pri závere o neunesení dôkazného bremena

a nevieryhodnosti svedeckej výpovede M. (zástupcu starostu) neprihliadal na všetko čo vyšlo

v konaní najavo, najmä na vôľu prejavenú obecným zastupiteľstvom poskytnúť odmeny

schválených uznesením č. 4/2006, nedostatkom tvrdení žalobkyne o nesúhlase žalovaného s uvedeným uznesením a jeho vôľu pozastaviť výkon predmetného uznesenia.  

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu,

že jej postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Z tohto dôvodu navrhla, aby dovolací

súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla,

že zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu sa opiera o ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.

(súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), z jeho odôvodnenia však tento dôvod

nevyplýva. V prípade, že odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne

právne posúdil, nebol samotný tento názor odvolacieho súdu dôvodom na zrušenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale na jeho zmenu. A to aj v prípade, ak odvolací súd bol

názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní nebolo použité (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý

namiesto zmeny zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bola žalobkyni odňatá možnosť

domáhať sa v budúcnosti pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia v dovolacom konaní.  

So zreteľom na ustanovenie § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu a od názoru, že na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, sa nemôže odchýliť. Vyslovený právny názor povedie

k zamietnutiu žaloby súdom prvého stupňa a pri tých istých skutkových a právnych okolností

prípadu nemožno rozumne predpokladať, že prípadné odvolanie žalobkyne bude úspešné

(dôjde k zmene žalobu zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa). Za uvedeného

procesného stavu veci žalobkyňa nebude mať možnosť domôcť sa zmeny rozhodnutia

odvolacieho súdu v dovolacom konaní, čo by v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého

stupňa (nie jeho zrušenia) v odvolacom konaní, možné bolo. Dovolateľka odvolaciemu súdu

vyčítala, že postupoval v rozpore s § 122 a § 123 O.s.p. Odlišne od súdu prvého stupňa

vyhodnotil výpoveď svedka M. bez toho, aby bol zachovaný postup v zmysle § 213 ods. 3

O.s.p. a účastníkom umožnil vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Inak povedané, ak odvolací

súd nevykonal dokazovanie, nebol daný postup na záver o nesprávnych skutkových zisteniach

(nesprávnom hodnotení dôkazov súdom prvého stupňa); hodnotiť dôkazy môže len súd, ktorý

ich vykonal.  

Žalovaný navrhol dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť, zrušenie rozsudku

súdu prvého stupňa považoval za správne, pretože nebola dostatočne objasnená platnosť

uznesenia obecného zastupiteľstva č. 4 z 15. decembra 2006.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V danom prípade je dovolaním napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, teda

uznesenie nevykazujúce znaky ani jedného z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým  

je dovolanie prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p; prípustnosť podaného dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, než sú uvedené

v § 237 O.s.p. (viď bližšie R 34/1995).

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242  

ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,   b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237

O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne

v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby

k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

V súvislosti s uplatnenou dovolacou námietkou, že k iným skutkovým záverom,  

než ku ktorým dospel súd prvého stupňa, môže odvolací súd v prípade, na ktorý sa vzťahuje

§ 213 ods. 3 O.s.p., dospieť iba po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu, treba

uviesť, že súdna prax takúto situáciu považuje za prejav tzv. inej vady konania (než sú vady

v zmysle § 237 O.s.p.) majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú možno prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky  

sp. zn. 1 Cdo 173/2010, 2 Cdo 68/2012, 3 Cdo 184/2012, 4 Cdo 148/2011). Pri posudzovaní

existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo

k takejto vade.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola odňatá

možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.  

Dovolateľka odňatie možnosti konať pred súdom spája s nesprávnym posúdením

uplatnených odvolacích dôvodov odvolacím súdom, ktoré viedli k zrušeniu rozsudku súdu

prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom

označila nesprávny postup odvolacieho súdu – vydanie zrušujúceho rozhodnutia odvolacím

súdom, keď pre tento postup neboli splnené zákonné podmienky a rozhodnutie  

nie je odôvodnené.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.  

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej  

len,,ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.  

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré  

je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu  

(I. ÚS 26/94). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy

preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá

predošlé uplatnenie zákonom ustanoveného postupu, ktorým sa oprávnená osoba domáha

svojho práva (resp. jeho ochrany) na súde (I. ÚS 24/97).

Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom

ponímaní zabezpečovať právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní

rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu

nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu

dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní (Najvyšší súd SR sp. zn.  

5 MCdo 13/2010).

Súdna ochrana musí vždy zodpovedať zákonu upravenému postupu, len tak  

(a nie inak) je dovolené ju poskytovať. Podľa názoru dovolacieho súdu obsahu základného

práva na súdnu ochranu zodpovedá povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť zákonom

prezumovaným spôsobom o podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

K zrušeniu rozhodnutia môže odvolací súd pristúpiť len vtedy, ak nie sú podmienky  

na potvrdenie, alebo zmenu rozsudku (§ 221 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ existujú podmienky  

na potvrdenie rozhodnutia, nemôže odvolací súd rozhodnutie zrušiť ani zmeniť, pretože  

tak porušuje ústavný imperatív konať len na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasahuje do základného

práva na súdnu ochranu, kam patrí aj právo účastníka konania, aby súd konal v medziach

svojej ústavnej a zákonnej právomoci (obdobne I. ÚS 223/09).

Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj také

rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované  

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu  

(IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej

republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade

právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie

základných práv (IV. ÚS 1735/07).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,  

že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6  

ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý

proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako

závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (tiež

odôvodnené).

Účastník občianskeho súdneho konania má legitímne právo očakávať, že súd

rozhodujúci v jeho veci pozná právo (iura novit curia) a rozhodne podľa práva (I. ÚS 390/08).

Princíp právnej istoty (vylučujúci priestor pre ľubovôľu) musí byť prítomný vo všetkých

rozhodnutiach orgánov verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Nerešpektovanie zákonných

predpokladov pre zrušenie rozhodnutia spočíva v rovine porušenia podústavného práva, avšak

prelomením princípu právnej istoty môže viesť zároveň i k porušeniu základného práva  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa  

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je nesporné, že zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221

ods. 1 písm. h/ O.s.p. Takto označené ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť

rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide

o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.  

Odvolací súd súdu prvého stupňa vyčítal, že vec neposudzoval zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré prichádzali do úvahy. Nasvedčuje tomu tá časť odôvodnenia, v ktorej  

sa odkazuje na § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej sa uvádza: “Z uvedeného

hľadiska však súd prvého stupňa vec neposudzoval....“   Uvedený nedostatok v aplikácii

práva (opomenutie relevantnej právnej normy) mal podľa názoru odvolacieho súdu  

za následok nesprávne právne posúdenie veci.

V nadväznosti na označenú rozhodnú právnu normu však už odvolací súd neuvádza,

ktoré skutočnosti v doterajšom priebehu konania neboli súdom prvého stupňa zistené i keď

pre správne právne posúdenie veci sú potrebné.  

Pre zrušenie veci odvolacím súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v danom

prípade nie je postačujúce len vysvetlenie v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa – právna pochybnosť ohľadom tzv. negatívneho vymedzenia

bezdôvodného obohatenia (že bezdôvodným obohatením nie je prípad prijatia dlhu, ktorý  

je neplatný len pre nedostatok formy v zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Vyžaduje sa aj konkrétne vysvetlenie toho, v čom nie sú doterajšie skutkové zistenia súdu

prvého stupňa pre aplikáciu rozhodnej normy postačujúce a aké skutočnosti bude potrebné

v ďalšom konaní zisťovať, pretože z doterajšieho dokazovania nevyplývajú. Takýto postup

nutne predpokladá vykonanie ďalších (doposiaľ súdom prvého stupňa nevykonaných)

dôkazných prostriedkov. Len to môže legitimizovať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci  

na jej opakované prerokovanie súdu prvého stupňa. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu  

vo svojich dôvodoch na takto vymedzenú skutkovú stránku žiadne vysvetlenie neposkytuje.

Všeobecné formulácie, ktorými odvolací súd usmerňuje ďalší postup súdu prvého stupňa  

po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie (o potrebe ustálenia sporných a nesporných

skutočností medzi účastníkmi v konaní, o výzve účastníkom na označenie dôkazov, ktoré   by preukazovali ich sporné tvrdenia, potreba opätovného vyhodnotenia dokazovania v zmysle

§ 132 O.s.p. a správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa), nie sú v naznačenom

smere postačujúce. Je nutné zdôrazniť, že pokiaľ zistený skutkový stav veci z doposiaľ

vykonaných dôkazov dovoľuje odvolaciemu súdu vec posúdiť podľa relevantnej právnej

normy, je to dôvod buď pre potvrdenie (§ 219 O.s.p) alebo zmenu (§ 220 O.s.p.) rozhodnutia

súdu prvého za splnenia ďalších procesných predpokladov (najmä § 213 ods. 2, 3 O.s.p.).

Súčasná právna úprava preferuje plynulosť konania a zabezpečuje právo jeho účastníkov  

na efektívny procesný postup súdu v tom, že zrušenie rozhodnutia prichádza do úvahy,  

len (až) vtedy, ak nie sú splnené podmienky pre jeho zmenu alebo jeho potvrdenie (§ 220

O.s.p. v spojení s § 221 O.s.p.). Tieto závery, však musia byť z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu zrejmé a preskúmateľné.  

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci v dôsledku

nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je výsledkom

procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.),

žalobkyni bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom možno totiž považovať každý

nesprávny postup súdu, ktorý v opravnom konaní bráni možnosti vecného preskúmania veci a v ňom dosiahnuť meritórne rozhodnutie.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá

prípustnosť dovolania a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b  

ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. októbra 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová