Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 Cdo 255/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne O., so sídlom v L., IČO: X., zastúpenej JUDr. I., advokátkou, so sídlom v K., proti žalovanému I., bývajúcemu v L.,
zastúpeného JUDr. A., advokátom, so sídlom v B., o zaplatenie 1 469,06 €, vedenej na
Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18 C 116/2008, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2012 sp. zn. 4 Co 157/2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája
2012 sp. zn. 4 Co 157/2010 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 19. marca 2010 č.k. 18 C 116/2008-113
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 469,06 € a nahradiť jej trovy konania
883,45 €. Dospel k záveru, že žalovanému bol vyplatený trinásty plat za rok 2006 vo výške
1 469,06 € na základe neplatného uznesenia obecného zastupiteľstva, ktorý nárok titulom
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka nepovažoval za premlčaný
a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného uznesením zo 4. mája 2012 sp. zn.
4 Co 157/2010 podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že za dôvodné považuje žalovaným uplatnené
odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. (t.j. súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci), za neopodstatnený považoval odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (neúplné zistenie skutkového stavu veci v dôsledku nevykonania
navrhnutého dokazovania potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností). Naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. videl v tom, že súd prvého stupňa
pri rozhodovaní neprihliadal na to, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo
prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy (§ 455 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Neplatnosť uznesenia obecného zastupiteľstva (§ 13 ods. 8 zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení) môže nastať len pri rozhodnutí starostu pozastaviť výkon uznesenia,
ktorého prejavom je to, že ho v lehote desiatich dní od schválenia nepodpíše (§ 12
ods. 6 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Takéto rozhodnutie starostu podľa názoru
odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo. Z dokazovania
vyplýva, že žalovaný (ako starosta) s uznesením obecného zastupiteľstva súhlasil, prejavom
súhlasu bolo aj to, že jemu schválenú odmenu prijal. Súd prvého stupňa nepostupoval
dôsledne pri hodnotení dôkazov, pri závere o neunesení dôkazného bremena
a nevieryhodnosti svedeckej výpovede M. (zástupcu starostu) neprihliadal na všetko čo vyšlo
v konaní najavo, najmä na vôľu prejavenú obecným zastupiteľstvom poskytnúť odmeny
schválených uznesením č. 4/2006, nedostatkom tvrdení žalobkyne o nesúhlase žalovaného s uvedeným uznesením a jeho vôľu pozastaviť výkon predmetného uznesenia.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu,
že jej postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Z tohto dôvodu navrhla, aby dovolací
súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla,
že zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu sa opiera o ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
(súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), z jeho odôvodnenia však tento dôvod
nevyplýva. V prípade, že odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil, nebol samotný tento názor odvolacieho súdu dôvodom na zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale na jeho zmenu. A to aj v prípade, ak odvolací súd bol
názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní nebolo použité (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý
namiesto zmeny zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bola žalobkyni odňatá možnosť
domáhať sa v budúcnosti pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia v dovolacom konaní.
So zreteľom na ustanovenie § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu a od názoru, že na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, sa nemôže odchýliť. Vyslovený právny názor povedie
k zamietnutiu žaloby súdom prvého stupňa a pri tých istých skutkových a právnych okolností
prípadu nemožno rozumne predpokladať, že prípadné odvolanie žalobkyne bude úspešné
(dôjde k zmene žalobu zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa). Za uvedeného
procesného stavu veci žalobkyňa nebude mať možnosť domôcť sa zmeny rozhodnutia
odvolacieho súdu v dovolacom konaní, čo by v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého
stupňa (nie jeho zrušenia) v odvolacom konaní, možné bolo. Dovolateľka odvolaciemu súdu
vyčítala, že postupoval v rozpore s § 122 a § 123 O.s.p. Odlišne od súdu prvého stupňa
vyhodnotil výpoveď svedka M. bez toho, aby bol zachovaný postup v zmysle § 213 ods. 3
O.s.p. a účastníkom umožnil vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Inak povedané, ak odvolací
súd nevykonal dokazovanie, nebol daný postup na záver o nesprávnych skutkových zisteniach
(nesprávnom hodnotení dôkazov súdom prvého stupňa); hodnotiť dôkazy môže len súd, ktorý
ich vykonal.
Žalovaný navrhol dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuť, zrušenie rozsudku
súdu prvého stupňa považoval za správne, pretože nebola dostatočne objasnená platnosť
uznesenia obecného zastupiteľstva č. 4 z 15. decembra 2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V danom prípade je dovolaním napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, teda
uznesenie nevykazujúce znaky ani jedného z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým
je dovolanie prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p; prípustnosť podaného dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, než sú uvedené
v § 237 O.s.p. (viď bližšie R 34/1995).
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237
O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne
v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby
k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
V súvislosti s uplatnenou dovolacou námietkou, že k iným skutkovým záverom,
než ku ktorým dospel súd prvého stupňa, môže odvolací súd v prípade, na ktorý sa vzťahuje
§ 213 ods. 3 O.s.p., dospieť iba po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu, treba
uviesť, že súdna prax takúto situáciu považuje za prejav tzv. inej vady konania (než sú vady
v zmysle § 237 O.s.p.) majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú možno prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 173/2010, 2 Cdo 68/2012, 3 Cdo 184/2012, 4 Cdo 148/2011). Pri posudzovaní
existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo
k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni bola odňatá
možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka odňatie možnosti konať pred súdom spája s nesprávnym posúdením
uplatnených odvolacích dôvodov odvolacím súdom, ktoré viedli k zrušeniu rozsudku súdu
prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom
označila nesprávny postup odvolacieho súdu – vydanie zrušujúceho rozhodnutia odvolacím
súdom, keď pre tento postup neboli splnené zákonné podmienky a rozhodnutie
nie je odôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len,,ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá
predošlé uplatnenie zákonom ustanoveného postupu, ktorým sa oprávnená osoba domáha
svojho práva (resp. jeho ochrany) na súde (I. ÚS 24/97).
Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu
dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní (Najvyšší súd SR sp. zn.
5 MCdo 13/2010).
Súdna ochrana musí vždy zodpovedať zákonu upravenému postupu, len tak
(a nie inak) je dovolené ju poskytovať. Podľa názoru dovolacieho súdu obsahu základného
práva na súdnu ochranu zodpovedá povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť zákonom
prezumovaným spôsobom o podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.
K zrušeniu rozhodnutia môže odvolací súd pristúpiť len vtedy, ak nie sú podmienky
na potvrdenie, alebo zmenu rozsudku (§ 221 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ existujú podmienky
na potvrdenie rozhodnutia, nemôže odvolací súd rozhodnutie zrušiť ani zmeniť, pretože
tak porušuje ústavný imperatív konať len na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasahuje do základného
práva na súdnu ochranu, kam patrí aj právo účastníka konania, aby súd konal v medziach
svojej ústavnej a zákonnej právomoci (obdobne I. ÚS 223/09).
Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj také
rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu
(IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej
republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie
základných práv (IV. ÚS 1735/07).
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní
je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (tiež
odôvodnené).
Účastník občianskeho súdneho konania má legitímne právo očakávať, že súd
rozhodujúci v jeho veci pozná právo (iura novit curia) a rozhodne podľa práva (I. ÚS 390/08).
Princíp právnej istoty (vylučujúci priestor pre ľubovôľu) musí byť prítomný vo všetkých
rozhodnutiach orgánov verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Nerešpektovanie zákonných
predpokladov pre zrušenie rozhodnutia spočíva v rovine porušenia podústavného práva, avšak
prelomením princípu právnej istoty môže viesť zároveň i k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Je nesporné, že zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p. Takto označené ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide
o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.
Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Odvolací súd súdu prvého stupňa vyčítal, že vec neposudzoval zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré prichádzali do úvahy. Nasvedčuje tomu tá časť odôvodnenia, v ktorej
sa odkazuje na § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej sa uvádza: “Z uvedeného
hľadiska však súd prvého stupňa vec neposudzoval....“ Uvedený nedostatok v aplikácii
práva (opomenutie relevantnej právnej normy) mal podľa názoru odvolacieho súdu
za následok nesprávne právne posúdenie veci.
V nadväznosti na označenú rozhodnú právnu normu však už odvolací súd neuvádza,
ktoré skutočnosti v doterajšom priebehu konania neboli súdom prvého stupňa zistené i keď
pre správne právne posúdenie veci sú potrebné.
Pre zrušenie veci odvolacím súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v danom
prípade nie je postačujúce len vysvetlenie v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa – právna pochybnosť ohľadom tzv. negatívneho vymedzenia
bezdôvodného obohatenia (že bezdôvodným obohatením nie je prípad prijatia dlhu, ktorý
je neplatný len pre nedostatok formy v zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Vyžaduje sa aj konkrétne vysvetlenie toho, v čom nie sú doterajšie skutkové zistenia súdu
prvého stupňa pre aplikáciu rozhodnej normy postačujúce a aké skutočnosti bude potrebné
v ďalšom konaní zisťovať, pretože z doterajšieho dokazovania nevyplývajú. Takýto postup
nutne predpokladá vykonanie ďalších (doposiaľ súdom prvého stupňa nevykonaných)
dôkazných prostriedkov. Len to môže legitimizovať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
na jej opakované prerokovanie súdu prvého stupňa. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu
vo svojich dôvodoch na takto vymedzenú skutkovú stránku žiadne vysvetlenie neposkytuje.
Všeobecné formulácie, ktorými odvolací súd usmerňuje ďalší postup súdu prvého stupňa
po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie (o potrebe ustálenia sporných a nesporných
skutočností medzi účastníkmi v konaní, o výzve účastníkom na označenie dôkazov, ktoré by preukazovali ich sporné tvrdenia, potreba opätovného vyhodnotenia dokazovania v zmysle
§ 132 O.s.p. a správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa), nie sú v naznačenom
smere postačujúce. Je nutné zdôrazniť, že pokiaľ zistený skutkový stav veci z doposiaľ
vykonaných dôkazov dovoľuje odvolaciemu súdu vec posúdiť podľa relevantnej právnej
normy, je to dôvod buď pre potvrdenie (§ 219 O.s.p) alebo zmenu (§ 220 O.s.p.) rozhodnutia
súdu prvého za splnenia ďalších procesných predpokladov (najmä § 213 ods. 2, 3 O.s.p.).
Súčasná právna úprava preferuje plynulosť konania a zabezpečuje právo jeho účastníkov
na efektívny procesný postup súdu v tom, že zrušenie rozhodnutia prichádza do úvahy,
len (až) vtedy, ak nie sú splnené podmienky pre jeho zmenu alebo jeho potvrdenie (§ 220
O.s.p. v spojení s § 221 O.s.p.). Tieto závery, však musia byť z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu zrejmé a preskúmateľné.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci v dôsledku
nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je výsledkom
procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.),
žalobkyni bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom možno totiž považovať každý
nesprávny postup súdu, ktorý v opravnom konaní bráni možnosti vecného preskúmania veci a v ňom dosiahnuť meritórne rozhodnutie.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1, ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová