Najvyšší súd  

7 Cdo 251/2012

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa INSTA – PL, s. r. o., so sídlom v   Prievidzi, Inžinierska 2, zastúpeného JUDr. Ľ. L., proti odporcovi J. F.,

bývajúcemu v T.T., zastúpenému JUDr. M. D., o 6 077,03 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Martin pod sp. zn. 11 C 9/2009, o   dovolaní odporcu proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 27. septembra 2012 sp. zn. 9 Co 211/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania   262,13 € k rukám JUDr. Ľ. L. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 10. septembra 2009 č. k. 11 C 9/09–71 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 6 077,03 € s   úrokom z   omeškania  

vo výške 14,25 % ročne zo sumy 6 077,03 € od 29. októbra 2007 do zaplatenia, trovy konania

vo výške 364,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1 352,16 € na účet právnej zástupkyne,

všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že uplatnenie

reklamácie odporcom v   záručnej lehote ho nezbavilo povinnosti zaplatiť cenu za dielo

(dodávku a montáž solárneho systému v rodinnom dome a bojlerovej časti – prípravy TUV),

ktoré bolo predmetom zmluvy o dielo č. 01-05/2006 uzavretej medzi účastníkmi 2. mája 2006

v dohodnutom čase (§ 548 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pokiaľ by aj čas plnenia nebol  

v   zmluve dohodnutý, vznikol navrhovateľovi nárok na cenu vykonaním diela. Riadne

a včasné vykonanie diela (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka) bolo preukázané zápisnicou  

o   jeho odovzdaní a prevzatí. Znalecké dokazovanie navrhnuté navrhovateľom nepovažoval súd za dôvodné, pretože pre posúdenie uplatneného nároku (na zaplatenie ceny za predmet

zmluvy o dielo) bolo irelevantné. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 Občianskeho

zákonníka a o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu uznesením z   31. mája 2010 sp. zn.  

7 Co 295/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a   vec mu vrátil na ďalšie konanie

z dôvodu nevykonania riadneho dokazovania vo veci.

Okresný súd Martin (v   poradí druhým) rozsudkom z 29. marca 2012  

č. k. 11 C 9/2009–218 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 6 077,03 €

spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 6 077,03 € od 29. októbra 2007

do zaplatenia, trovy konania v sume 364,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3 188,88 €

na účet právnej zástupkyne a trovy štátu v sume 233,96 €, všetko do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Po doplnení dokazovania podľa pokynov odvolacieho súdu dospel  

k   záveru, že zhotoviteľ (navrhovateľ) si svoju povinnosť vykonať dielo, ktoré bolo

predmetom zmluvy o   dielo uzavretej medzi účastníkmi konania, splnil, ukončil ho

v dohodnutej lehote a bez vád (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka). Skutočnosť, že odporca

mal o   diele (solárnom systéme) iné predstavy, ktoré ním neboli ani riadne v   zmluve

špecifikované, nemôže podľa názoru súdu mať za následok zánik povinnosti zaplatiť

dohodnutú cenu za vykonané dielo (čl. 2 bod 2.2 zmluvy). Nič na tom nemení ani fakt, že

odporca mal právo reklamovať prípadne vzniknuté vady v rámci záručnej lehoty podľa čl. 5

bodu 5.1 zmluvy. Objednávateľ je totiž povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v   čase

dohodnutom v   zmluve (§ 548 ods. 2 Obchodného zákonníka). Vychádzajúc z uvedeného,

ďalšie znalecké dokazovanie považoval za nadbytočné. O   úrokoch z   omeškania rozhodol

podľa § 517 Občianskeho zákonníka, o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom

z 27. septembra 2012 sp. zn. 9 Co 211/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu

trov konania v sume 262,13 € na účet právnej zástupkyne do 3 dní. Dokazovaním vykonaným

prvostupňovým súdom mal aj odvolací súd preukázané, že účastníci konania uzatvorili  

2. mája 2006 zmluvu o dielo č. 01-05/2006 (§ 536 a nasl. Obchodného zákonníka), podľa

ktorej mal navrhovateľ (zhotoviteľ) odporcovi (objednávateľovi) zhotoviť dielo (vrátane dodávky materiálu) - solárny systém rodinného domu v T. a bojlerovú   časť - prípravu na

TUV. Cena za dielo bola dohodnutá v splátkach (40 % pri podpise zmluvy, 30 % v deň

zahájenia realizácie diela a 30 % do 14 dní od vystavenia faktúry) v celkovej výške 388 592

Sk (12 898,89 €). Znaleckým dokazovaním (znaleckým posudkom znalca I. S.) bolo

preukázané, že dielo dodané navrhovateľom rozsahom a účelom zodpovedalo predmetu diela

v   zmluve dohodnutom a   od projektovej dokumentácie je odchýlka v   tom, že navrhovateľ

nenamontoval regulátor solárneho systému. Pri jeho   nesprávnej funkcii môže byť

znefunkčnený celý systém. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané dokazovanie.

Navrhovateľ reklamované vady neuznal a   odporca nepreukázal, že vadnosť resp.

nefunkčnosť diela je zapríčinená vadnou dodávkou solárneho systému, dodaného

a namontovaného navrhovateľom. Preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi

a   ich odôvodnením prvostupňovým súdom (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odporca v odvolaní ani

neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by umožnili prehodnotiť zistený skutkový stav a z

neho vyplývajúce právne posúdenie veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §

224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Navrhol, aby

dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Namietal, že postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom  

(§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nebol vykonaný ním navrhnutý dôkaz - kontrolný znalecký

posudok, čo má za následok neúplnosť skutkového zistenia vedúcu k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia. Tiež namietal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Trval na tom, že mu navrhovateľ riadne neodovzdal funkčné

dielo, preto nemá právny dôvod na uplatňovanie zaplatenia za nefunkčné dielo.

Navrhovateľ navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť, lebo za odňatie možnosti

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) nemožno považovať nevykonanie dôkazov

navrhnutých účastníkmi konania (R 6/2000, R 37/1993).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie odporcu nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. O. s. p. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 odst. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkom konania konať pred súdom

alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, že  

v   prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O. s. p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon

priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä

vtedy, ak súd v   konaní postupoval v   rozpore so zákonom, prípadne s   ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v   prejednávanej veci nejde  

z   dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v   súlade s   právnymi

predpismi a   odporcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym

poriadkom na zabezpečenie jeho oprávnených práv a oprávnených záujmov.

Pokiaľ odporca namietal nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (kontrolného

znaleckého dokazovania) dovolací súd uvádza, že súd v občianskom súdnom konaní nie je

viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a   nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O. s. p.)

a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť

skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú

vadu v   zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pozri R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd  

v   priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, alebo vykonal iné dôkazy  

na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ prípustné (pozri R 125/1999). Nevykonaním

odporcom navrhnutého dôkazu preto nemohlo dôjsť k   odňatiu mu možnosti konať  

pred súdom.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a   to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v   zmysle  

§ 237 písm. f/ O. s. p. (pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri  

§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Právne posúdenie veci (namietané odporcom) je realizáciou rozhodovacej činnosti

a nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v § 237 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a   aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak   zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd

ho z   uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie nie je

procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danej veci prípustnosť dovolania nemožno

vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné procesné vady konania podľa § 237 O. s. p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu

v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov tohto

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon

právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu z 28. novembra 2012, č. l. 263) po 210,81 € spolu

s režijným paušálom 7,63 € a 20 % DPH v sume 43,69 € (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/,  

§ 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Za úkon prevzatie veci dovolací súd náhradu trov

nepriznal, pretože právna zástupkyňa zastupovala navrhovateľa aj v základnom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. januára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová