7 Cdo 25/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   exekučnej veci oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a. s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO: X., proti povinnému P. R., bývajúcemu v   N., pre vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na   Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3434/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 21. marca 2012 sp. zn. 23 CoE 38/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 2. decembra 2011 č. k. 61 Er 3434/2011–10 žiadosť

súdneho exekútora JUDr. R. M. o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie zamietol. V

odôvodnení uviedol, že exekučný titul - blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1452080

vydaný Okresným riaditeľstvom PZ - Trenčín dňa 17. októbra 2008, ktorý nadobudol

právoplatnosť 17. októbra 2008 a vykonateľnosť 4. novembra 2008, bolo možné vykonať

do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na jeho zaplatenie (§ 88 ods. 1 zákona   č.

372/1990 Zb. v   znení účinnom do 31. augusta 2008). Po nadobudnutí účinnosti zákona  

č. 298/2008 Z. z. (dňom 1. septembra 2008), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 372/1990 Zb.

o   priestupkoch bol v   jeho ustanovení § 88 vypustený odsek 1. Ak prechodné ustanovenia

nového predpisu neustanovujú inak, v   zásade platí, že pokiaľ k   uplynutiu lehôt dôjde  

za   účinnosti predchádzajúcej (resp. novej) právnej úpravy, tak zánik právnych lehôt sa

posudzuje podľa práva platného v čase predchádzajúcej (resp. novej) právnej úpravy. Podľa  

§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o   správnom konaní výkon rozhodnutia možno nariadiť 2   7 Cdo 25/2013

najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti (ods. 1).

Preto výkon rozhodnutia na základe predmetného exekučného titulu bolo možné nariadiť

najneskôr 4. novembra 2011 a keďže súd na preklúziu (uplynutie lehoty) prihliada z úradnej

povinnosti, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musel

zamietnuť.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. marca 2012 sp. zn.

23 Co E 38/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1  

O. s. p.). Poukázal na znenie ustanovenia § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Uviedol, že exekučný titul – blok na pokutu

nezaplatený na   mieste zo 17. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť 17. októbra 2008  

a   vykonateľnosť 4. novembra 2008. Lehota stanovená pre   nariadenie výkonu rozhodnutia

začína plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je považovaná za lehotu prekluzívnu, to

znamená, že po uplynutí lehoty nemožno nariadiť výkon rozhodnutia. Pre určenie zachovania

zákonnej lehoty, nie je právne významné začatie konania (okamih doručenia návrhu  

na   exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,  

v   danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, a   to

upovedomením o   začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že exekučné konanie sa začína doručením návrhu oprávneného na   vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, avšak samotná exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je

vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku,

ktorý úkon však môže exekútor vykonať až potom, ako bol súdom poverený na vykonanie

exekúcie. Vzhľadom na   dátum právoplatnosti a   vykonateľnosti exekučného titulu v   danej

veci, keď pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vydania predmetného uznesenia, už

zákonná prekluzívna lehota uplynula. Preto prvostupňový súd správne žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla ho zrušiť

a   vec vrátiť odvolaciemu súdu na   ďalšie konanie. Podľa jej názoru neboli dané zákonné

dôvody na   zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia na   vykonanie

exekúcie. V dôsledku takéhoto nesprávneho rozhodnutia došlo postupom súdov k porušeniu

jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). V   tejto súvislosti poukázala 3   7 Cdo 25/2013

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a   sp. zn.  

5 Cdo 318/2008. Nepovažovala za   správnu aplikáciu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb., pretože z   hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za   rozhodujúci moment

neurčuje podanie návrhu na   vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný

poriadok pritom ani nepozná pojem nariadenie výkonu rozhodnutia, a   preto právny záver,

na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie

exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný záver by viedol k značnej právnej neistote

a   jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba  

od rýchlosti konania a   včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom  

a   exekučným súdom. Namietala aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v   rozpore  

s § 157 ods. 2 O. s. p. a postup v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa  

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak  

a/ odvolací súd vyslovil vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. b/ ide o   uznesenie   4   7 Cdo 25/2013

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na   to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesné prípustné, len ak  

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.

O   vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo   veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a   nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri

napríklad R 117/1999, R 34/1995) a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k   vade vymenovanej v   tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k   tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na   obsah dovolania a   v   ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/  

O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má   5   7 Cdo 25/2013

za   následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o   existencii procesnej vady konania uvedenej v   § 237

písm. f/ O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t. j. že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejedania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý

procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný

prostriedok a   pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a   interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z   jej strany nejde o   námietku odňatia možnosti

konania pred súdom, ale o   námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo vzťahu na otázku

vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v   tvrdení, že súdy v   danom prípade

vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z   hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je

určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí,

že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že  

po doručení návrhu na   začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však

prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/

O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do   súvislosti iba s   faktickou

(procesnou) činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a   nie s   jeho právnym 6   7 Cdo 25/2013

hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O. s. p. (pozri tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o   zamietnutí žiadosti o   udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (pozri uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie, ak

pre   takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto

rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008).

Obsah dovolania svedčí o   tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a   ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania  

v   preskúmavanej veci spočíva na   námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na   nesprávnom právnom posúdení veci v   hmotnoprávnej otázke – otázke zániku

práva, v   ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to

vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo

v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne

a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto

konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou

uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o   procesnú povahu nesprávnosti vedúcej

k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (pozri tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnená osvedčiť

svoje tvrdenia).

7   7 Cdo 25/2013

Názor oprávnenej vyjadrený v   dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o   udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v   zákone, zakladá vždy procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa

prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a   účel dovolania a dovolacieho konania. Tento

názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému

názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom

právnom názore o   preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že aj za   predpokladu, že by

tvrdenia oprávnenej o   nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v   preskúmavanej

veci opodstatnené (dovolací súd ich z   uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou

vytýkaná okolnosť by mala síce za   následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a   či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací

súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p.).

Z   týchto dôvodov dospel dovolací súd k   záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a   výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8   7 Cdo 25/2013

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z   aspektov na   spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a   zrozumiteľne dáva odpoveď  

na   všetky právne a   skutkové, relevantné otázky súvisiace s   predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a   dôkaznými návrhmi strán, avšak  

s výhradou, že majú význam pre   rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,  

II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a   s   akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na   prejednávanú vec a   z   ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o   nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia na   vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a   tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s   námietkami oprávnenej

uvedenými v   odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v   zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.;

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a   právne závery odvolacieho súdu nie sú v   danom prípade zjavne

neodôvodnené a   nezlučiteľné s   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských práv a   slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého 9   7 Cdo 25/2013

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na   odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Napokon dovolateľka namietala aj nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219

ods. 2 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu

stotožňuje odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v   odôvodnení svojho rozhodnutia

obmedziť len na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na   zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V   dôvodovej

správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t. j. k zákonu  

č. 384/2008 Z. z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax

v prípadoch úplných a   presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V   takých

prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a   presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to

(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v   danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O. s. p.,

vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia § 219 ods. 2 O. s. p. z   jeho strany mala oporu v   zákone a   nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Z   dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v   konaní na   súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej

dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., ani z § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší

súd Slovenskej republiky vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5

O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné.

V   dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).

10   7 Cdo 25/2013

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

Po u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová