7Cdo/248/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C. J., Q. XXX/XX, N., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, Fraňa Mojtu 43, Nitra, proti žalovaným 1/ Ing. V. M., Q. XXXX/X, N. a 2/ D. B., V. T. XXX/XX, K., prechodne N. E. XXX/XX, N., zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 17C/120/2014, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. marca 2022 sp. zn. 25Co/52/2021, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") ostatným rozsudkom z 25. apríla 2019 č. k. 17C/120/2014-541 v spojení s opravným uznesením z 26. mája 2021 č. k. 17C/120/2014-647 žalobu voči žalovanej 1/ zamietol (výrok I.), žalovanej 1/ priznal voči žalobkyni náhradu trov konania (výrok II.) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (výrok III.), určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bližšie označených nehnuteľností (výrok IV.). Žalobkyni voči žalovanej 2/ priznal náhradu trov konania (výrok V.) s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (výrok VI.). 1.1. Žalobkyňa sa žalobou domáha určenia, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností z dôvodu, že kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve jej nikdy vyplatená nebola a tiež z dôvodu, že sa v skutočnosti dohodla na zabezpečení pohľadávky tak, že na žalovanú 1/ dočasne prevedie vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na dobu päť týždňov s tým, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po splatení pohľadávky prevedie naspäť na žalobkyňu. Žalobkyňa sa teda domnievala,že úmyslom bolo uzatvoriť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, o čom bola aj zo strany Q. W. ubezpečená. Následne žalovaná 1/ prostredníctvom kúpnej zmluvy previedla sporné nehnuteľnosti n žalovanú 2/. 1.2. Po právnej stránke prvostupňový súd dôvodil ustanoveniami § 37 ods. 1, § 39, § 41a, § 132, § 133 ods. 2, § 588 OZ a konštatoval, že spornou skutočnosťou v danom konaní bolo, či zo strany žalovanej 1/ pri kúpnej zmluve bola žalobkyni skutočne vyplatená finančná čiastka vo výške 150 000 € a či skutočne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom predaja predmetnej nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, skúmal súd prvej inštancie existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, keďže jej právne postavenie sa stalo neistým, nakoľko žalovaná popiera právo žalobkyne, čo vyvoláva existenciu stavu objektívnej právnej neistoty. 1.3. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa a žalovaná 1/ len predstierali uzavretie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovanej 1/ z titulu pôžičky poskytnutej žalobkyni. Sporná kúpna zmluva nebola uzatvorená vážne, absentovala tam vôľa, jej vážnosť, táto bola simulovanou zmluvou, a preto je podľa § 37 OZ absolútne neplatná. Skutočnosť, že medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ došlo k simulácii právneho úkonu nasvedčovalo aj to, že žalobkyňa od uzavretia spornej kúpnej zmluvy v nehnuteľnosti naďalej býva, uhrádza všetky náklady s ňou spojené. Súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že predmetná vec je aj predmetom trestného konania, v ktorom bola podaná obžaloba na Q. W. a spol., práve aj pre tento skutok. Ďalej prvostupňový súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyni nikdy nebola vyplatená kúpna cena vo výške 150 000 eur tak, ako bolo uvedené v kúpnej zmluve. Bola jej vyplatená iba čiastka 15 000 eur. Kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ sa prvostupňový súd ďalej nezaoberal, poukazujúc na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. 1.4. Voči žalovanej 1/ prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie. Keďže predmetom sporu bol nárok žalobkyne na určenie vlastníckeho práva, otázka platnosti kúpnej zmluvy bola posudzovaná ako prejudiciálnu otázka vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, preto žalovaná 1/ nebola vecne pasívne legitimovaná. 1.5. Úspešnej žalobkyni voči žalovanej 2/ priznal plnú náhradu trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola voči žalovanej 1/ zamietnutá, žalovaná 1/ bola v konaní úspešná, súd jej priznal plnú náhradu trov konania voči žalobkyni.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne a žalovanej 2/ rozsudkom zo 16. marca 2022 sp. zn. 25Co/52/2021 zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania (výrok I.), potvrdil prvostupňový rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti výroku IV. (výrok II.) a zrušil prvostupňový rozsudok čo do trov konania (výrok III.). 2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 2/ nie je dôvodné a odvolanie žalobkyne v časti náhrady trov konania žalovanej 1/ vyhodnotil ako dôvodne podané. Najskôr poukázal na ustanovenie § 387 a § 380 CSP a konštatoval, že v danej veci síce zistil procesné vady konania, avšak tieto neboli takého charakteru a intenzity, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 2.2. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o existencii naliehavého právneho záujme žalobkyne na požadovanom určení. Rovnako sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ dňa 8. júna 2012, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Uvedené oprel o prvostupňovým súdom vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav s poukazom na ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 OZ a ich ďalšiu interpretáciu (vôľa, jej vážnosť, di/simulovaný právny úkon). Zhodne s názorom prvostupňovým konštatoval, že v skutočnosti mala byť uzavretá zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Ich disimulovaný právny úkon (zmluva o zabezpečovacom prevode práva), by mohol byť platný iba vtedy, ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu, čo sa v danom prípade nestalo. I keď zákonu neodporovalo samotné uzavretie kúpnej zmluvy, išlo o rozpor s ním, nakoľko predmetná zmluva mala predstavovať tzv. „prepadný záloh" s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (viď R 20/2006, NS SR 2MCdo 2/2006). Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je - bez ohľadu na jej označenie - dojednanie tzv. „prepadného zálohu" (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu pripadnezáloh do vlastníctva), je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). 2.3. Na základe, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ bola absolútne neplatným právnym úkonom, nebolo možné následne platne nadobudnúť vlastnícke právo žalovanej 2/ na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 29. novembra 2012 medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/, a to ani na základe toho, že žalovaná 2/ uzavrela predmetnú zmluvu v dobrej viere, že žalovaná 1/ je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Veľkého senátu NS SR z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. 2.4. Na zdôraznenie vecnej správnosti prvostupňového rozsudku odvolací súd dodal, že z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že v danom prípade existovala skupina ľudí vzájomne prepojených, ktorí koordinovaným konaním vytvorili a uplatňovali na rôznych miestach Slovenska podvodnú schému s cieľom zameraným na získanie neoprávnených a bezdôvodných finančných plnení, tzv. investorov, poskytujúcich finančné prostriedky na výplatu dlhov osôb vo finančnej núdzi, ktorí disponovali nehnuteľnosťami. Išlo o nastrčené osoby v pozícii úverového dlžníka a kupujúceho (nehnuteľnosti) bez skutočnej vôle nehnuteľnosť vlastniť. Nehnuteľnosti boli kupované od osôb v nepriaznivej finančnej situácii, ktorým bola zo strany tejto organizovanej skupiny nepravdivo prezentovaná schéma riešenia ich zlej finančnej situácie a prostriedkov na prefinancovanie dlhov a odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva straty nehnuteľnosti. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, keďže bolo nesporné, že v danom prípade išlo o nekalé podvodné konanie ohľadne prevodu nehnuteľností, čo potvrdzuje fakt, že tu existovala organizovaná skupina ľudí podieľajúca sa na kúpe a predaji nehnuteľností. Tieto skutočnosti a fakty potvrdzuje aj prebiehajúce trestné konanie na Okresnom súde v Žiline pod č.k. 1T/31/2017, v ktorom rozhoduje súd o obžalobe okresného prokurátora aj proti obžalovaným Q. W. a D. S., pričom jedným zo skutkov trestného činu podvodu, je aj skutok voči žalobkyni, v ktorom žalobkyňa vystupuje ako poškodená. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti v odvolaní navrhla prerušenie konania odvolací súd tento návrh zamietol, nakoľko tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd zhodne vyhlásili kúpnu zmluvu uzavretú dňa 8. júna 2012 medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ za absolútne neplatný právny úkon. 2.5. Žalovaná 2/ v podanom odvolaní ďalej namietala procesné pochybenie súdu prvej inštancie, spočívajúce v nedoručení prípisu žalobkyne zo dňa 16. marca 2018 právnemu zástupcovi žalovanej 2/, opätovné predvolávanie svedkov W. a S., nevyjadrenie k fotokópii príjmového dokladu, zmätočné vyhlasovanie uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie, vyhlásenie rozsudku po viac ako siedmych mesiacoch odo dňa, kedy došlo k odročeniu pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku, neoboznámenie žalovanej 2/ s návrhom zo dňa 30. novembra 2018 a jeho opakované nedoručenie, oboznámenie spisu 14C/315/2015 po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, doručenie písomného vyhotovenia rozsudku po takmer roku od jeho vyhlásenia bez predĺženia lehoty na vypracovanie písomného znenia rozsudku. Uvedené námietky odvolací súd nevyhodnotil ako podstatné a dostatočne intenzívne, majúce za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Na jednej strane odvolací súd považoval za nesporné, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k takémuto procesnému pochybeniu, na druhej strane však poukázal na skutočnosť, že žalovanej 2/ nebola odňatá možnosť vyjadriť sa tak k oboznamovaným listinným dôkazom, ako aj k návrhom žalobkyne na pojednávaniach, na ktorých sa zúčastnila a ktoré súd prvej inštancie vykonal. Zo spisu vyplýva, že lehota na napísanie písomného vyhotovenia rozsudku bola predsedníčkou súdu prvej inštancie predĺžená do 26. marca 2020, v ktorej lehote bol aj rozsudok súdu prvej inštancie písomne vyhotovený. Odvolací súd tiež dodal, že tieto procesné pochybenia neboli takej intenzity a takého závažného charakteru, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovanej 2/. Sama žalovaná 2/ v podanom odvolaní, pri namietaní nedoručenia vyjadrenia žalobkyne zo dňa 16. marca 2018 uviedla, že k týmto návrhom žalobkyne zaujala stanovisko na pojednávaní dňa 3. mája 2018. 2.6. Námietku žalovanej 2/, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nepreskúmateľnosti vyhodnotil odvolací súd ako účelovú a neopodstatnenú. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odôvodnil svoje úvahy a iba za situácie, že žalovaná 2/ sa s týmito dôvodmi a rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožnila, nie je možné vyhodnotiť predmetný rozsudok ako nepreskúmateľný. Rozsudok súdu prvej inštancie nemusel dať odpoveď na všetky námietky a otázky žalovanej 2/, pre preskúmateľnosť je postačujúce, aby súd prvej inštancie dalodpoveď na podstatné námietky, otázky, súvisiace s predmetnom konania, uviedol odvolací súd. 2.7. V neposlednom rade námietky žalovanej 2/ o rozpornostiach dôvodov prvostupňového rozsudku a nedostatočnom vysporiadaní s výpoveďou žalobkyne, žalovanej 1/ a svedka W. nepovažoval odvolací súd zodpovedajúce skutočnosti. Navyše v tejto súvislosti uviedol, že žalovaná 2/ vstúpila do posudzovaného procesu až naposledy, keď uzavrela kúpnu zmluvu so žalovanou 1/, pričom v predchádzajúcich úkonoch ich účastníčkou nebola. Nebola pri rokovaniach svedka W. a žalobkyne a neboli jej ani zrejmé okolnosti, za ktorých sa celý proces začal. Záverom odvolací súd poznamenal, že z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu vyplýva, že závery, uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu sú zhodné so závermi uvedenými v rozhodnutí 9Co/226/2019, v ktorom odvolací súd prejednával obdobný prípad konania svedkov W. a S., avšak s iným žalobcom. 2.8. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania (výrok II. a výrok V. napadnutého rozsudku) a to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa nezaoberal, či v danom konaní boli splnené podmienky ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu „v časti výroku č. II." podala žalovaná 2/ dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla, aby dovolací súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého odvolacieho rozhodnutia a následne, aby zrušil obe rozhodnutia nižších súdov a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanej 2/ nárok na náhradu dovolacích trov konania. Návrh na odklad právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia v podstatnom odôvodnila tým, že na kúpu sporných nehnuteľností si zobrala úver vo výške 89 000 eur, ktorý spláca (splatila už cca 80 000 eur), pričom banka, ktorá jej úver poskytla, po nadobudnutí vedomosti o predmetnom rozsudku zvažuje zosplatnenie uvedeného úveru, nakoľko nemá žiadnu inú nehnuteľnosť, ktorú by banke mohla poskytnúť ako záloh na účely zabezpečenia tohto úveru. Na jej strane by mohla vzniknúť neporovnateľne väčšia ujma, než aká by mohla vzniknúť na strane žalobkyne Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku podala žalovaná 2/ z procesnej istoty. 3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP v podstate zopakovala svoje odvolacie námietky, že jej nebol doručený prípis žalobkyne zo 16. marca 2018 a 30. novembra 2018, že k vyhláseniu rozsudku došlo až po viac, než siedmych mesiacoch odo dňa, kedy došlo k odročeniu pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku, čím bolo porušené ustanovenie § 219 ods. 2 CSP, že bol pripojený a oboznámený na pojednávaní dňa 25. apríla 2019 spis sp. zn. 14C/315/2015, že po skončení dokazovania boli žalobkyňou „predkladané súdu akési rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré sa mali týkať obdobnej veci.". Napadnuté odvolacie rozhodnutie tiež považovala za prekvapivé, čo malo vyplynúť z porovnania „uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.10.2017, sp. zn. 25Co/607/2016 a rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 16.03.2022, sp. zn. 25Co/52/2021... Najmä porovnaním bodov 11.8. a 11.9. uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.10.2017 a bodom 13.3.1. rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 16.03.2022 je možné badať značný rozdiel v prístupe súdu pri hodnotení dôkazov". V ďalšom polemizovala so spôsobom zisťovania skutkového stavu, vykonávania a hodnotenia dokazovania a poukazovala na rozdielnosti uvedené v (predchádzajúcom) zrušujúcom a ostatnom odvolacom rozhodnutí. 3.2. V spojitosti s vyššie namietanými zmätočnostiami bol podľa názoru žalovanej 2/ „naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže som v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2015 sp. zn. 3Cdo/156/2014... mala mať možnosť jednak sa oboznámiť s podaniami a dôkazmi predkladanými žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou a po oboznámení sa s nimi som mala mať lehotu aspoň 5 dní na to, aby som sa mohla pripraviť na vyjadrenie sa k podaniu, resp. k dôkazom žalobkyne a jej právnej zástupkyne. Nebola som však s nimi oboznámená, keďže mi neboli doručené a tým pádom mi ani nezačala plynúť lehota na prípravu vyjadrenia sa k nim".

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal jej náhradu dovolacích trov. V podstatnom uviedla, že napadnutý odvolací rozsudok je spravodlivý. «Drobné procesné pochybenia súdu prvého stupňa nie sú podstatné a nie sú spôsobilé zmeniť konečné rozhodnutie súdu z komplexného pohľadu na tento môj prípad vo všetkých súvislostiach a vykonaného dokazovania... To, že pochybil súd prvej inštancie vysvetlil odvolací súd vbode 17.2. svojho rozhodnutia, keď uviedol, že súd prvej inštancie procesne pochybil, no žalovanej nebola odňatá možnosť vyjadriť sa k oboznamovaným listinným dôkazom, ako aj k môjmu návrhu na pojednávaniach, na ktorých sa zúčastnil právny zástupca žalovanej „ a k t í v n e ". Pochybenia súdu prvej inštancie neboli takej intenzity a takého závažného charakteru, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovanej.... T.č. v obdobnom prípade vedenom na OS Nitra pod č.k. 14C/315/2015, na KS NR pod č. k. 9Co/226/2019 prebieha dovolacie konanie na NS SR pod č.k. 2Cdo/94/2021».

5. Žalovaná 1/ sa k dovolaniu nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Najvyšší súd, vychádzajúc z argumentácie žalovanej 2/, nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti resp. právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP; v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie (toto sa vydáva iba v prípade vyhovenia návrhu, pozn.).

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015, 3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 4Cdo/209/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj vdanom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie navrhovateľa, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti. 11.3. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

12. V danom prípade žalovaná 2/ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď namietala, že jej neboli doručené dve podania žalobkyne, že k vyhláseniu rozsudku došlo v rozpore s ustanovením § 219 ods. 2 CSP, že po skončení dokazovania bol pripojený a oboznámený spis sp. zn. 14C/315/2015 a boli „predkladané súdu akési rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré sa mali týkať obdobnej veci.". Napadnuté odvolacie rozhodnutie tiež považovala za prekvapivé, a to na základe porovnania predchádzajúceho a ostatného odvolacieho rozhodnutia. V ďalšom polemizovala so spôsobom zisťovania skutkového stavu, vykonávania a hodnotenia dokazovania (bod 3.1.).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je splnená aj vtedy, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania; o taký prípad išlo aj v posudzovanej veci.

14. Dovolací súd v súvislosti s namietanými vadami v procese zisťovania skutkového stavu a v procese dokazovania uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto v zásade nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

15. Žalovaná 2/ porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzuje predovšetkým z toho, že jej nebol doručený prípis žalobkyne zo 16. marca 2018 a 30. novembra 2018 a tým jej ani nebola daná možnosť sa k ním vyjadriť, že k vyhláseniu rozsudku došlo v rozpore s ustanovením § 219 ods. 2 CSP, že po skončení dokazovania bol pripojený a oboznámený spis sp. zn. 14C/315/2015 a boli „predkladané súdu akési rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré sa mali týkať obdobnej veci." (bod 3.1.).

15.1. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, že (i) v namietanom podaní zo 16. marca 2018 (č. l. 403 spisu) žalobkyňa navrhla na najbližšom pojednávaní vypočuť dvoch svedkov (S. a W.), voči ktorým je vedené trestné konanie na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 28T/20/2018. Z obsahu spisu nevyplýva, že toto podanie žalobkyne bolo doručené žalovanej 2/. Na následnom pojednávaní dňa 3. mája 2018 (č. l. 415 spisu) za prítomnosti právnych zástupcov sporových strán sudkyňa konštatovala, že uvedení svedkovia nie sú prítomní. Na tomto pojednávaní strana žalobcu uviedla, prečo chce vypočuť uvedených svedkov. Bolo konštatované, že svedkyňa S. už bola vypočutá v rámci trestného konania a v inej civilnej veci. Právny zástupca žalovanej 2/ na tomto pojednávaní uviedol, že svedok W. už bol podrobne vypočutý prvostupňovým súdom a svedkyňa S. už odmietla vypovedať, takže podľa jeho názoru nebol dôvod ich opätovného vypočutia. Uvedení svedkovia boli aj predvolaní na ďalšie pojednávanie dňa 12. júla 2018, pričom svedka W. sa nepodarilo zabezpečiť a svedkyňa S. odmietla vypovedať. Už na tomto mieste najvyšší súd uvádza, že z hľadiska materiálneho je na prvý pohľad zrejmé, že procesné práva strany žalovanej 2/ súvisiace s návrhom žalobkyne na vypočutie oboch svedkov (podanie zo 16. marca 2018) porušené nemohli byť, keďže navrhnutí svedkovia na pojednávaní dňa 3. mája 2018 vypočutí neboli, právny zástupca žalovanej 2/ bol na tomto pojednávaní oboznámený z akých dôvodov chce strana žalobkyne oboch svedkov vypočuť, pričom títo svedkovia následne ani vypočutí neboli. (ii) V súvislosti s námietkou žalovanej 2/ o nedoručení jej podania žalobkyne z 30. novembra 2018 najvyšší súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva, že žalobkyňa doručovala súdu nejaké podanie z 30. novembra 2018. Z obsahu spisu však vyplýva, že podaním z 23. apríla 2019 žalobkyňa požiadala prvostupňový súd, aby si pripojil spis tohto prvostupňového súdu sp. zn. 14C/315/2015, v ktorom sa prejednávala obdobná vec a kde prvostupňový súd rozhodol rozsudkom dňa 30. novembra 2018. Zároveň požiadala súd, aby si vyžiadal informáciu z Okresného súdu Žilina, v akom súčasnom štádiu je trestná vec vedená proti Q. W. a D. S.. (iii) V súvislosti s namietaným priebehom súdnych pojednávaní prvostupňového súdu najvyšší súd zistil, že na pojednávaní z 18. septembra 2018 (č. l. 472 a nasl. spisu) po vypočutí sporových strán a po oboznámení listinných dôkazov (§ 204 CSP) boli sporové strany vyzvané postupom podľa § 182 CSP k záverečným rečiam a následne bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Za účelom vyhlásenia rozsudku bolo toto pojednávanie odročené na 18. októbra 2018. Stanovený termín pojednávania bol dňa 18. októbra 2018 zrušený z dôvodu PN sudkyne, ktorá skutočnosť bola sporovým stranám ešte pred stanoveným termínom oznámená (č. l. 476 a nasl. spisu). Následne bol stanovený nový termín pojednávania na deň 28. januára 2019, ktorý požiadala právna zástupkyňa žalobkyne odročiť z dôvodu jej PN, ktorú zároveň doručila súdu (č. l. 480 a nasl. spisu). Sudkyňa následne zrušila stanovený termín pojednávania a uvedenú skutočnosť oznámila sporovým stranám (č. l. 495 spisu). Ostatné pojednávania sa uskutočnilo dňa 25. apríla 2019, v rámci ktorého procesným uznesením najskôr sudkyňa zrušila uznesenie z 18. septembra 2018, ktorým bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Následne sudkyňa oboznámila zo spisu sp. zn. 14C/315/2015, konkrétne že bola daná obžaloba, vyjadrili sa sporové strany a uviedli záverečné reči, bolo prijaté uznesenie o skončení dokazovania a bol vyhlásený rozsudok. 15.2. Vyššie uvedenými dovolacími námietkami žalovaná 2/ argumentovala už v rámci podaného odvolania (č.l. 565 až 573 spisu) a tieto sa stali predmetom aj argumentácie odvolacieho súdu (bod 17.2. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Odvolací súd tieto procesné námietky nevyhodnotil ako podstatné a dostatočne intenzívne, majúce za následok porušenie práva žalovanej 2/ na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd na jednej strane vo všeobecnosti konštatoval, že došlo k takémuto procesnému pochybeniu, na druhej strane však poukázal na skutočnosť, že žalovanej 2/ nebola odňatá možnosť vyjadriť sa tak k oboznamovaným listinným dôkazom, ako aj k návrhom žalobkyne na pojednávaniach, na ktorých sa zúčastnila a ktoré súd prvej inštancie vykonal. Zo spisu tiež odvolací súd zistil, že lehota na napísanie písomného vyhotovenia rozsudku bola predsedníčkou súdu prvej inštancie predĺžená do 26. marca 2020, v ktorej lehote bol aj rozsudok súdu prvej inštancie písomne vyhotovený. Odvolací súd opätovne uviedol, že tieto procesné pochybenia neboli takej intenzity a takého závažného charakteru, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovanej 2/. Dodal, že sama žalovaná 2/ v podanom odvolaní, pri namietaní nedoručenia vyjadrenia žalobkyne zo dňa 16. marca 2018 uviedla, že k týmto návrhom žalobkyne zaujala stanovisko na pojednávaní dňa 3. mája 2018.

16. Pri posudzovaní práva na spravodlivý proces je potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka resp. odvolacieho súdu korigovať nesprávny postup prvostupňového súdu. Najvyšší súd tento aspekt zdôraznil už dávnejšie napríklad v rozsudku sp. zn. 2Cdo/29/1992 (pozri R 39/1993), v ktorom uviedol, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (plne aplikovateľné aj za účinnosti CSP) nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania (porov. sp. zn. 3Cdo/204/2013, 5Cdo/209/2009, 5Cdo/185/2009, 3Cdo/57/2011 ako aj IV. ÚS 41/2014). Aplikujúc uvedené na konkrétnu vec potom žalovanej 2/ nebolo postupom súdov odopreté, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, pretože namietané procesné nedostatky (bez ohľadu na to, či boli oprávnené alebo nie, pozn.) boli materiálne v hre už v rámci podaného odvolania (riadneho opravného prostriedku) a odvolací súd im venoval primeranú pozornosť. Navyše aj podľa názoru najvyššieho súdu žalovanou 2/ namietané procesné postupy prvostupňového nedosahovali intenzitu procesných porušení majúcich následok, že žalovaná 2/ si kvôli nim nemohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Inak povedané ani prípadný nesprávny postup prvostupňového súdu spočívajúci v nedoručení podaní protistrany, či pri procesnom a časovom vedení pojednávaní prvostupňovým súdom boli materiálne priebehom prvostupňového konania [pozri napr. bod 15.1. (i) in fine] ako aj samotnou žalovanou 2/ v rámci podaného odvolania a dôvodmi odvolacieho súdu konvalidované.

17. V neposlednom rade najvyšší súd dodáva, že nedoručením vyjadrenia protistrany, v rámci ktorého sa navrhuje osobné vypočutie „korunných" svedkov (W. a S.), ktorí figurovali v súdnom spore od začiatku, či oboznámenie obsahu obžaloby (zo spisu 14C/315/2015 toho istého prvostupňového súdu, ktorý navrhla žalobkyňa pripojiť), ktorá informácia o vedenom trestnom konaní bola sporovým stranám a prvostupňovému súdu známe už predtým - na prvý pohľad nemohlo porušiť právo žalovanej 2/ na spravodlivý proces. Pokiaľ dovolateľka namietala že k vyhláseniu ostatného prvostupňového rozsudku došlo v rozpore s ustanovením § 219 ods. 2 CSP (bod 3.1. a 12.), tak zistený stav, vyplývajúci z obsahu spisového materiálu tomu nenasvedčuje [bod 15.1. (iii)]. Stanovený termín pojednávania na deň 18. októbra 2018 bol totiž procesne zrušený z dôvodu PN sudkyne a následný termín pojednávania bol zrušený z dôvodu PN právnej zástupkyne žalobkyne.

18. Pokiaľ žalovaná 2/ namietala „prekvapivosť" odvolacieho rozhodnutia, a to na základe porovnania predchádzajúceho a ostatného odvolacieho rozhodnutia v danej veci (bod 3.1.), najvyšší súd žiadne relevantné rozdielnosti nezistil. 18.1. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z 11. októbra 2017 sp. zn. 25Co/607/2016 v podstatnom poukázal na nepreskúmateľnosť (nedostatok dôvodov) predchádzajúceho prvostupňového rozsudku. V tejto súvislosti zvýraznil, že prvostupňový súd opomenul vysporiadať sa so žalobou voči žalovanej 1/ a o tejto žalobe vôbec nerozhodol, pričom platnosť kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ je potrebné posúdiť ako predbežnú, prejudiciálnu otázku. Odvolací súd ďalej vytkol prvostupňovému súdu, že neuviedol z akého dôvodu aplikoval ustanovenie § 40 ods. 1 OZ a § 160 ods. 1 OSP a nedostatočne odôvodnil svoje nosné právne závery a zistený skutkový stav. 18.2. Odvolací súd v ostatnom svojom rozsudku (ktorý je predmetom dovolacieho prieskumu, pozn.) nerozhodol v kontradikcii s nosnými jeho závermi v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení už len z toho dôvodu, že v poradí v prvom svojom rozhodnutí odvolací súd žiadny nosný právny názor, ako má prvostupňový súd rozhodnúť nevyslovil, keďže procesným spôsobom (iba) zrušil nepreskúmateľne a nedostatočne odôvodnené prvostupňové rozhodnutie. Toto ostatné odvolacie rozhodnutie nebolo ani prekvapivé (§ 382 CSP) vo vzťahu k ostatnému prvostupňovému rozsudku, keďže odvolací súd vychádzal z rovnakých skutkových a právnych záverov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a na vec sa nevzťahovalo žiadne nové ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu.

19. Žalovaná 2/ v podanom dovolaní formálne uvádzala aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, poukazujúc na dovolacie rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/156/2014. V tejto súvislosti poukazovala na to, že „mala mať možnosť jednak sa oboznámiť s podaniami a dôkazmi predkladanými žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou a po oboznámení sa s nimi som mala mať lehotu aspoň 5 dní na to, aby som sa mohla pripraviť na vyjadrenie sa k podaniu, resp. k dôkazom žalobkyne a jej právnej zástupkyne. Nebola som však s nimi oboznámená, keďže mi neboli doručené a tým pádom mi ani nezačala plynúť lehota naprípravu vyjadrenia sa k nim". 19.1. Najvyšší súd aj s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že napriek formálnemu označeniu dovolacieho dôvodu ako nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP) v skutočnosti aj v tejto časti žalovaná 2/ (duplicitne) brojí proti vadám uvedeným v § 420 písm. f) CSP, a to z dôvodu, že jej neboli doručené podania a dôkazy navrhované žalobkyňou a nebola dodržaná lehota 5 dní na jej prípravu. K uvedeným vadám sa však najvyšší súd vyjadril už vyššie (body 15. až 17.). V neposlednom rade aj dovolacie uznesenie z 26. mája 2015 sp. zn. 3Cdo/156/2014, na ktoré poukazovala žalovaná 2/ v podanom dovolaní sa týkalo zistených vád konania podľa § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP).

20. Vzhľadom k tomu, že v dovolaní sa nedôvodne namieta existencia procesnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP, najvyšší súd dovolanie žalovanej 2/ odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.