7 Cdo 24/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. P. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., s.r.o., so sídlom v B., proti odporkyni Ľ. B., X., o zaplatenie 32,53 eur, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn.  

9 Ro 268/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 6. novembra 2013 sp. zn. 16 Co 484/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením  

zo dňa 6.11.2013 sp. zn. 16 Co 484/2013 potvrdil uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš  

zo dňa 22.5.2013 č.k. 9 Ro 268/2013-6, ktorým súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov, zastavil konanie vo veci o zaplatenie 32,53 eur z dôvodu, že navrhovateľ nezaplatil

súdny poplatok za návrh na začatie konania, keď výzvu na zaplatenie súdneho poplatku  

zo dňa 11.4.2013 prevzal navrhovateľ dňa 18.4.2013 a súdny poplatok v sume 16,50 €

v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatil, napriek poučeniu o následkoch

nezaplatenia súdneho poplatku.

Odvolací súd prejednal vec na základe podaného odvolania navrhovateľa, ktorý žiadal

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa a namietal, že

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ tvrdil, že

v predmetnej veci podal návrh na začatie konania v roku 2006 a podanie urobil elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa

osobitného zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd Veľký Krtíš odmietol takto urobené

podanie prijať a DVD nosiče s takto urobenými podaniami vrátil späť navrhovateľovi.  

Poukázal na nález Ústavného súdu   Slovenskej republiky zo dňa 2. júna 2008 sp. zn.  

II. ÚS 148/08, v ktorom ústavný súd konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu

bolo porušené základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu

prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh na začatie konania bol

urobený v zákonom ustanovenej forme s tým, že právne účinky tohto podania zostali

zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania a na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť

prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa zaevidovať

spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľ súdu prvého stupňa opätovne doručil podania,  

o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom a bol presvedčený, že účinky predmetného podania

zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia

§ 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej

povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu

a zdôraznil, že podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno

vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.  

S prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 1993 sp. zn.  

4 Cdo 70/1993 navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred

súdom, lebo   neboli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona

o súdnych poplatkoch, pretože podľa ustanovenia § 13 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch   už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Navrhovateľ tvrdil, že poplatok bol

splatný podaním návrhu na začatie konania v roku 2006, lehota na jeho vyrubenie uplynula

dňa 31. decembra 2009 a preto nebol povinný zaplatiť súdny poplatok ani na výzvu súdu  

zo dňa 11.4.2013. Súd prvého stupňa mu v danej veci   odňal možnosť konať pred súdom,

pretože v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zastavil konanie vo veci, i keď pre tento

postup neexistoval zákonný dôvod.

Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa s odôvodnením, že prvostupňový

súd v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní zaplatil súdny poplatok  

za podaný návrh vo výške 16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej

lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že

táto výzva bola navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ súdny poplatok nezaplatil. Súd

prvého stupňa preto správne postupoval, keď konanie zastavil. Odvolací súd v súlade

s ustanoveniami § 82 ods. 1 O.s.p., § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona  

č. 71/1992 Zb. vyslovil názor, že na splnenie príkazu vysloveného v náleze Ústavného  

súdu SR, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bol navrhovateľ povinný

preukázať, že predmetný návrh na začatie konania je totožný s návrhom doručeným súdu  

v roku 2006, čo však navrhovateľ nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ v súčasnosti nemôže

predložiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, ktoré podľa jeho

vyjadrenia už nemá k dispozícii, odvolací súd konštatoval, že tento stav si spôsobil

navrhovateľ sám vlastným nesprávnym postupom. Navrhovateľ ničím hodnoverne

nepreukázal svoje tvrdenie o totožnosti návrhu na začatie konania doručeného súdu prvého

stupňa dňa 20. marca 2013 s návrhom na začatie konania, ktorý ako tvrdí, podal v roku 2006.

Preto postup prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných

podaní považoval návrh doručený súdu dňa 20. marca 2013 za nový návrh, nebolo možné

označiť za nesprávny a nezákonný. Súd prvého stupňa správne vyzval navrhovateľa  

na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v súlade so zákonom, súdny

poplatok vyrubil v správnej výške a tiež poučil navrhovateľa o následkoch   nezaplatenia

súdneho poplatku. Postup súdu prvého stupňa v danej veci preto bol v súlade so zákonom  

a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6.11.2013 sp. zn.  

16 Co 484/2013 podal dovolanie navrhovateľ, ktorý namietal vady konania a tvrdil, že  

sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

V podanom dovolaní navrhovateľ poukázal na skutkové a právne dôvody, pre ktoré

dovolaním napadol právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu a to najmä na doterajší

skutkový stav v danej veci a uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu, podaným

dňa 31.3.2006 na Okresnom súde Veľký Krtíš sa domáhal voči odporcovi zaplatenia istiny

a náhrady trov konania a podanie urobil elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným

elektronickým podpisom podľa osobitného zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd Veľký Krtíš odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče s takto urobenými podaniami vrátil

navrhovateľovi späť. O prípustnosti podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,

ktorý sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol rozhodnutím III. ÚS 142/07. Navrhovateľ  

sa preto následne domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské

práva v Štrasburgu, ktorý dňa 16.6.2009 o sťažnosti navrhovateľa rozhodol rozsudkom okrem

iného o tom, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru a rozhodol, že okresný súd

porušil navrhovateľovi právo na spravodlivé súdne konanie. V obdobných, skutkovo

totožných konaniach na Ústavnom súde Slovenskej republiky (podania podané

navrhovateľom rovnakým spôsobom na DVD nosiči na všeobecných súdoch Slovenskej

republiky), vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky záver, že okresný súd porušil základné

právo obchodnej spoločnosti L. P., a.s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijatím podania urobeného elektronickou

formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Okresnému súdu prikazuje konať

vo veci podania obchodnej spoločnosti L. P., a.s., urobeného elektronickou formou

a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa príslušných ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky vydal okresnému súdu

príkaz, aby vo veci podania z   opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa

zaoberať podaním sťažovateľa ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom

ustanovenou formou a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované

s účinnosťou ku dňu jeho podania.

V zmysle uvedeného navrhovateľ okresnému súdu doručil opätovne podania,

o ktorých Európsky súd pre ľudské práva rozhodol tak, že okresný súd porušil právo

navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie s tým, že podľa jeho názoru a v súlade

s rozhodovacou praxou ústavného súdu v totožných veciach, účinky podania zostali

zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania, t.j. s účinnosťou ku dňu 31.3.2006.

Navrhovateľ v podanom dovolaní tvrdil, že je potrebné vychádzať zo záveru, že návrh

na vydanie platobného rozkazu v predmetnej veci, v ktorej Okresný súd Veľký Krtíš zastavil

konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku ani na výzvu súdu v roku 2013, bol podaný dňa

31.3.2006. Na základe uvedeného sa navrhovateľ nestotožnil s názorom prvostupňového a tiež odvolacieho súdu, že ide o nový návrh, doručený súdu až teraz, teda v roku 2013

a zároveň vyčítal prvostupňovému aj odvolaciemu súdu, že napriek ich záveru o akýchsi

nových žalobách (teda nie žalobách podaných na súd v roku 2006), konajú tieto súdy v týchto

veciach s právnym zástupcom navrhovateľa, ktorý je oprávnený za navrhovateľa konať

a zastupovať ho na základe plnomocenstva z roku 2010, založeného do spisu súdnej správy

v roku 2010, vzťahujúceho sa na návrhy podané na súd v roku 2006.

Navrhovateľ nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré odvolací súd potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa predovšetkým v tom, že podľa názoru odvolacieho súdu bol navrhovateľ

povinný preukázať, že ide skutočne o návrhy podané pôvodne v roku 2006 a nie len o totožné

návrhy, doručené súdu v roku 2013. Navrhovateľ namietal záver súdu, že je jeho povinnosť

preukázať, že návrhy doručené teraz sú tie isté ( t.j. doručené znovu) a nie len totožné s tými,

ktoré boli podané v roku 2006, pretože bol to práve Okresný súd Veľký Krtíš, ktorý porušil

právo navrhovateľa a preto je možné konajúci súd označiť aj za škodcu a navrhovateľa  

za poškodeného. Preto navrhovateľ tvrdil, že nie je možné spravodlivo od poškodeného

očakávať, aby si splnil povinnosť preukázať, že návrhy doručené teraz sú tie isté a nie len

totožné s tými, ktoré doručoval navrhovateľ v roku 2006. Túto povinnosť by navrhovateľ

nemal v prípade, keby si súd ako škodca riadene splnil svoju povinnosť a návrhy v roku 2006

prijal a zapísal, pretože dôsledkom porušenia povinnosti škodcom, nemôže byť vznik novej

povinnosti pre poškodeného, teda v danom prípade navrhovateľa. Nikto predsa v konaní

nedokazuje, kedy a ako doručil žalobu na súd. Je povinnosťou konajúceho súdu zabezpečiť  

si veci tak, aby nebolo o doručení podania (začatie konania) pochýb.

Na zdôraznenie správnosti svojho tvrdenia navrhovateľ poukázal na príslušné

ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (zákon č. 71/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov), a to na § 8 tohto zákona, ktorý upravuje splatnosť súdneho poplatku a na § 5 tohto

zákona, ktorý upravuje vznik poplatkovej povinnosti a najmä zdôraznil ustanovenie § 13 tohto

zákona, podľa ktorého poplatok alebo doplatok nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov  

od konca kalendárneho raka, v ktorom sa stal splatným, v zmysle ktorého ustanovenia

navrhovateľ tvrdil, že nie je povinný v predmetnej veci zaplatiť súdny poplatok za návrh  

na začatie konania, pretože súd prvého stupňa mu vyrubil súdny poplatok po uplynutí troch

rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.

Navrhovateľ v podanom dovolaní žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesenie odvolacieho súdu a tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 70/93 zo dňa

30.6.1993 ktorý vyslovil názor, že zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,

hoci pre tento nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom

podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Odporkyňa sa k podanému dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie navrhovateľa preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie  

je prípustné.

Prípustnosť dovolania navrhovateľa by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, došlo k niektorej z procesných

vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  V súvislosti s námietkou dovolateľa, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242

ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané  

v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale  

sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

Podľa § 237 O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Navrhovateľ v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám  

v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia takej procesnej vady nevyšla  

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím   na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní

nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237

písm. f/ O.s.p.).

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré  

mu právny poriadok priznáva.

Navrhovateľ poukázal na to, že nesprávnym posúdením podmienok   poplatkovej

povinnosti bolo   znemožnené jeho ústavné právo na súdnu ochranu a teda možnosť konať

pred súdom, keďže zákonným dôsledkom nezaplatenia súdneho poplatku za návrh  

je zastavenie konania.

Podľa obsahu dovolania podstatná je námietka dovolateľa, že súdy nesprávne

aplikovali § 10 ods. 1 a § 13 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, keď súd prvého stupňa vyzval

navrhovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku, pričom v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia danej veci nesprávne postupoval súd prvého stupňa a tiež odvolací súd,   pretože

návrh na začatie konania, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa dňa 11. marca 2013,  

je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané zaručeným elektronickým podpisom  

a   vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.  

mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok za návrh na začatie konania podľa § 10 ods. 1 tohto

zákona a keď súd zistil, že navrhovateľ na výzvu súdu nezaplatil súdny poplatok, nesprávne

postupoval, keď konanie zastavil, pretože svojim nesprávnym postupom súd odňal

navrhovateľovi možnosť pred súdom konať.

Dovolateľ teda namietal nesprávne právne posúdenie veci s dôsledkom odňatia

možnosti konať pred súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce dovolací dôvod, ktorým však možno odôvodniť len procesne prípustné

dovolanie (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Samo osebe však bez ďalšieho

nezakladá žiadnu z vád v zmysle § 237 O.s.p.

V danom prípade bol postup odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu v súlade

so zákonom a nemal za následok odňatie možnosti konať pred súdom navrhovateľovi.  

Za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 psím. f/ O.s.p. nemožno považovať

samotné rozhodnutie súdu, ktorým bola uložená oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny

poplatok, resp. ktorému bola zaslaná výzva s poučením, že ak poplatok nebude v určenej

lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Súd preto svojim postupom neporušil základné právo

navrhovateľa na spravodlivú ochranu jeho práv.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa výzvou zo dňa

11.4.2013 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na zaplatenie sumy 32,53 eur, v sume

16,50 eur, podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

k zákonu o súdnych poplatkoch, zároveň s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote

zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1 tohto zákona zastaví. Z uvedeného vyplýva, že súd

prvého stupňa ako aj odvolací súd postupovali v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch

a nešlo o nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu, keď súd vyzval navrhovateľa  

na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle zákona o súdnych poplatkoch. Postupom súdu nedošlo k znemožneniu ústavného práva navrhovateľa na súdnu ochranu a teda možnosti

konať pred súdom tým, že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku bolo konanie zastavené.

O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie

pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento

postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).  

So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom

prípade splnené podmienky, v súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že nebol povinný zaplatiť

súdny poplatok, pretože od podania návrhu uplynula lehota uvedená v § 13 ods. 1 zákona  

č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

  Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,  

ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,

poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom

konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom

poplatkovej povinnosti.

Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený

poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd

vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od

doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví.

O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

V danej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania, ktorý bol

doručený súdu prvého stupňa dňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý

doručil tomuto súdu ešte v roku 2006, ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané

zaručeným elektronickým podpisom, a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok za návrh  

na začatie konania.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 79 ods. l prvá veta O.s.p. konanie sa začína na návrh.

Podľa § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne  

do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh  

vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené

elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr  

do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť

netreba.

  Pri uplatňovaní práva účastníka v občianskom súdnom konaní zákon stanovuje, kedy

je účastník povinný uhradiť súdny poplatok, čo je podmienkou pri uplatnení jeho práva

v konaní pred súdom.

  Ústavná zásada vyjadrená v článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa

ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom, alebo na základe zákona, sa premieta do § 1

zákona o súdnych poplatkoch.

  Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších podpisov, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé

úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy

súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra

trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Ustanovenie § 1 a § 5 uvedeného zákona pri použití termínu „návrh“ vychádza

z predpokladu, že podanie účastníka, ktoré je podľa obsahu návrhom na začatie konania,

obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti návrhu, ktoré umožňujú súdu jeho prejednanie a meritórne rozhodnutie o ňom. Vznik poplatkovej povinnosti predpokladá

podanie návrhu (§ 79 O.s.p.). Ak však toto podanie nemá potrebné náležitosti, resp. nemožno

zistiť, čo jej jeho obsahom (ako v danom prípade navrhovateľom tvrdená existencia podania

z roku 2006), za takéto podanie sa súdny poplatok nevyberá, keďže tu chýba spôsobilý návrh

na vykonanie poplatkového úkonu, tak   ako to predpokladá ustanovenie § 1 ods. 1 zákona  

č. 71/1992 Zb. Podľa § 5 ods. l písm. a/ tohto zákona poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu a v sadzobníku za takéto neúplné podanie nie je súdny poplatok uvedený. Súd preto

môže vyzvať poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, len ak má všetky

náležitosti návrhu na začatie konania. Pre doplnenie treba poukázať na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 104/1998 podľa ktorého bez spôsobilého návrhu  

na začatie konania je každé rozhodnutie súdu o vyrubení súdneho poplatku predčasné.

V predmetnej veci nie je preto možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že mu vznikla

poplatková povinnosť za podanie návrhu v roku 2006 a nie za podanie návrhu v roku 2013,

keď nie je možné zistiť, čo bolo obsahom návrhu z roku 2006 a či obsahoval zákonom

predpísané náležitosti.

  V predmetnom náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ v preskúmavanej veci

právne účinným spôsobom podal v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej

podobe a treba rešpektovať právne účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD,  

na ktorom boli uložené viaceré návrhy navrhovateľa proti rôznym odporcom. Nález ale

neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie

týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013 doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia

v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť

sumu 32,53 eur, ničím nepreukázal, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým

podaním doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa má vzťahovať nález a ním

vyslovený príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami

pôvodného doručenia a tak navrhovateľ nepreukázal tvrdenie,   že nález a príkaz ústavného

súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t.j. že na daných DVD nosičoch bol uložený aj návrh

navrhovateľa v danej veci a tiež totožnosť navrhovateľom tvrdeného podania z roku 2006

s podaním z roku 2013 a preto nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať

nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci

vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu

ktorého nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie

konania bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého

nemožno mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú

totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku

2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel  

od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.  

V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu

ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,

ktorého sa predmetný nález týkal.   Navrhovateľ mal preukázať totožnosť návrhu podaného

v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom podaným v písomnej podobe v roku 2013.

Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne

DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia  

na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov na začatie konania podaných v roku 2006

a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade  

so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta

sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,

nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií

sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve na navrhovateľovi, aby – najmä

po „neprijatí“ jeho návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej podobe – uchoval pôvodné

DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom

hodnoverne a preukázateľne doložiť, konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku

2006.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci vychádzal z toho, že poplatková povinnosť

navrhovateľa vznikla podaním návrhu, ktorý bol doručený Okresnému súdu Veľký Krtíš dňa

11. marca 2013 a že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku ani na výzvu súdu, sú splnené

podmienky pre zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov, nešlo zo strany súdu prvého stupňa a ani odvolacieho súdu o nesprávny

právny postup, resp. nesprávne právne posúdenie veci a uvedeným postupom súdov

navrhovateľovi ako účastníkovi konania sa neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

K tvrdeniu navrhovateľa, že v roku 2006 podal návrh na začatie konania na súde,

o ktorom má súd konať a vo veci rozhodnúť je potrebné uviesť, že poplatková povinnosť

navrhovateľovi vzniká podaním návrhu (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zákonov) a preto  

je potrebné konštatovať, že navrhovateľ už dňom podania návrhu v roku 2006 mal poplatkovú

povinnosť, ktorú bol povinný splniť v danom čase a nielen až na výzvu súdu. Na podporu

svojho tvrdenia, že súdu v roku 2006 doručil návrh na začatie konania,(ktoré konanie  

by doteraz malo trvať), mohol navrhovateľ tiež preukázať splnenie zákonnej poplatkovej

povinnosti za takýto návrh v zmysle príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch,

a to už vznikom poplatkovej povinnosti podaním návrhu v roku 2006. Navrhovateľ však

nepreukázal, že návrh v predmetnej veci podal v roku 2006 a nepreukázal svoje tvrdenie

o existencii takého návrhu a ani to, čo bolo jeho obsahom a tiež nepreukázal, že si splnil

poplatkovú povinnosť v zmysle zákona o súdnych poplatkoch, ktorá navrhovateľovi vyplýva

priamo zo zákona a až následne súd účastníka vyzve, aby v určenej lehote súdny poplatok

zaplatil.

Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 4/1999

z ktorého vyplýva, že každý má právo na to, aby   jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu (článok 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Dohovor zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred súdom, súčasne však nezaručuje aj právo na bezplatné súdne

konanie. Právo na bezplatné súdne konanie v občianskych veciach nie je zahrnuté medzi tie

práva, garantovanie ktorých citovaný Dohovor zaručuje. Ak teda sám Dohovor právo  

na bezplatné súdne konanie negarantuje, v nesúlade s ním sa nemôže ocitnúť vnútroštátna

právna úprava niektorej z jeho zmluvných strán len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie

ustanovuje súdne či iné poplatky.

V tej súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky a podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ktorý vymedzuje

právo každého domáhať sa stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a aj keď podľa § 3 O.s.p. každý má právo

domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené, alebo porušené, tieto ustanovenia

nezaručujú žiadnemu účastníkovi súdneho konania bezvýhradné právo na bezplatné súdne

konanie.

Procesný postup súdov bol preto v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie

možnosti navrhovateľovi pred súdom konať. Samotným rozhodnutím súdy preto neporušili

základné právo navrhovateľa na spravodlivú ochranu jeho práv.

Pretože prípustnosť dovolania navrhovateľa nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odmietol podľa §243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli a ani nebol podaný návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 30. januára 2014

  JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková