7 Cdo 24/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. P. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., s.r.o., so sídlom v B., proti odporkyni Ľ. B., X., o zaplatenie 32,53 eur, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn.
9 Ro 268/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 6. novembra 2013 sp. zn. 16 Co 484/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením
zo dňa 6.11.2013 sp. zn. 16 Co 484/2013 potvrdil uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš
zo dňa 22.5.2013 č.k. 9 Ro 268/2013-6, ktorým súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, zastavil konanie vo veci o zaplatenie 32,53 eur z dôvodu, že navrhovateľ nezaplatil
súdny poplatok za návrh na začatie konania, keď výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
zo dňa 11.4.2013 prevzal navrhovateľ dňa 18.4.2013 a súdny poplatok v sume 16,50 €
v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatil, napriek poučeniu o následkoch
nezaplatenia súdneho poplatku.
Odvolací súd prejednal vec na základe podaného odvolania navrhovateľa, ktorý žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa a namietal, že
postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ tvrdil, že
v predmetnej veci podal návrh na začatie konania v roku 2006 a podanie urobil elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd Veľký Krtíš odmietol takto urobené
podanie prijať a DVD nosiče s takto urobenými podaniami vrátil späť navrhovateľovi.
Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. júna 2008 sp. zn.
II. ÚS 148/08, v ktorom ústavný súd konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu
bolo porušené základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu
prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh na začatie konania bol
urobený v zákonom ustanovenej forme s tým, že právne účinky tohto podania zostali
zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania a na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť
prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa zaevidovať
spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľ súdu prvého stupňa opätovne doručil podania,
o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom a bol presvedčený, že účinky predmetného podania
zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia
§ 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej
povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu
a zdôraznil, že podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno
vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.
S prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 1993 sp. zn.
4 Cdo 70/1993 navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred
súdom, lebo neboli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona
o súdnych poplatkoch, pretože podľa ustanovenia § 13 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Navrhovateľ tvrdil, že poplatok bol
splatný podaním návrhu na začatie konania v roku 2006, lehota na jeho vyrubenie uplynula
dňa 31. decembra 2009 a preto nebol povinný zaplatiť súdny poplatok ani na výzvu súdu
zo dňa 11.4.2013. Súd prvého stupňa mu v danej veci odňal možnosť konať pred súdom,
pretože v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zastavil konanie vo veci, i keď pre tento
postup neexistoval zákonný dôvod.
Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa s odôvodnením, že prvostupňový
súd v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní zaplatil súdny poplatok
za podaný návrh vo výške 16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej
lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že
táto výzva bola navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ súdny poplatok nezaplatil. Súd
prvého stupňa preto správne postupoval, keď konanie zastavil. Odvolací súd v súlade
s ustanoveniami § 82 ods. 1 O.s.p., § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. vyslovil názor, že na splnenie príkazu vysloveného v náleze Ústavného
súdu SR, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bol navrhovateľ povinný
preukázať, že predmetný návrh na začatie konania je totožný s návrhom doručeným súdu
v roku 2006, čo však navrhovateľ nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ v súčasnosti nemôže
predložiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, ktoré podľa jeho
vyjadrenia už nemá k dispozícii, odvolací súd konštatoval, že tento stav si spôsobil
navrhovateľ sám vlastným nesprávnym postupom. Navrhovateľ ničím hodnoverne
nepreukázal svoje tvrdenie o totožnosti návrhu na začatie konania doručeného súdu prvého
stupňa dňa 20. marca 2013 s návrhom na začatie konania, ktorý ako tvrdí, podal v roku 2006.
Preto postup prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných
podaní považoval návrh doručený súdu dňa 20. marca 2013 za nový návrh, nebolo možné
označiť za nesprávny a nezákonný. Súd prvého stupňa správne vyzval navrhovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v súlade so zákonom, súdny
poplatok vyrubil v správnej výške a tiež poučil navrhovateľa o následkoch nezaplatenia
súdneho poplatku. Postup súdu prvého stupňa v danej veci preto bol v súlade so zákonom
a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil ako
vecne správne.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6.11.2013 sp. zn.
16 Co 484/2013 podal dovolanie navrhovateľ, ktorý namietal vady konania a tvrdil, že
sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
V podanom dovolaní navrhovateľ poukázal na skutkové a právne dôvody, pre ktoré
dovolaním napadol právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu a to najmä na doterajší
skutkový stav v danej veci a uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu, podaným
dňa 31.3.2006 na Okresnom súde Veľký Krtíš sa domáhal voči odporcovi zaplatenia istiny
a náhrady trov konania a podanie urobil elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom podľa osobitného zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd Veľký Krtíš odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče s takto urobenými podaniami vrátil
navrhovateľovi späť. O prípustnosti podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol rozhodnutím III. ÚS 142/07. Navrhovateľ
sa preto následne domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské
práva v Štrasburgu, ktorý dňa 16.6.2009 o sťažnosti navrhovateľa rozhodol rozsudkom okrem
iného o tom, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru a rozhodol, že okresný súd
porušil navrhovateľovi právo na spravodlivé súdne konanie. V obdobných, skutkovo
totožných konaniach na Ústavnom súde Slovenskej republiky (podania podané
navrhovateľom rovnakým spôsobom na DVD nosiči na všeobecných súdoch Slovenskej
republiky), vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky záver, že okresný súd porušil základné
právo obchodnej spoločnosti L. P., a.s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijatím podania urobeného elektronickou
formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Okresnému súdu prikazuje konať
vo veci podania obchodnej spoločnosti L. P., a.s., urobeného elektronickou formou
a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky vydal okresnému súdu
príkaz, aby vo veci podania z opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa
zaoberať podaním sťažovateľa ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom
ustanovenou formou a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované
s účinnosťou ku dňu jeho podania.
V zmysle uvedeného navrhovateľ okresnému súdu doručil opätovne podania,
o ktorých Európsky súd pre ľudské práva rozhodol tak, že okresný súd porušil právo
navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie s tým, že podľa jeho názoru a v súlade
s rozhodovacou praxou ústavného súdu v totožných veciach, účinky podania zostali
zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania, t.j. s účinnosťou ku dňu 31.3.2006.
Navrhovateľ v podanom dovolaní tvrdil, že je potrebné vychádzať zo záveru, že návrh
na vydanie platobného rozkazu v predmetnej veci, v ktorej Okresný súd Veľký Krtíš zastavil
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku ani na výzvu súdu v roku 2013, bol podaný dňa
31.3.2006. Na základe uvedeného sa navrhovateľ nestotožnil s názorom prvostupňového a tiež odvolacieho súdu, že ide o nový návrh, doručený súdu až teraz, teda v roku 2013
a zároveň vyčítal prvostupňovému aj odvolaciemu súdu, že napriek ich záveru o akýchsi
nových žalobách (teda nie žalobách podaných na súd v roku 2006), konajú tieto súdy v týchto
veciach s právnym zástupcom navrhovateľa, ktorý je oprávnený za navrhovateľa konať
a zastupovať ho na základe plnomocenstva z roku 2010, založeného do spisu súdnej správy
v roku 2010, vzťahujúceho sa na návrhy podané na súd v roku 2006.
Navrhovateľ nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa predovšetkým v tom, že podľa názoru odvolacieho súdu bol navrhovateľ
povinný preukázať, že ide skutočne o návrhy podané pôvodne v roku 2006 a nie len o totožné
návrhy, doručené súdu v roku 2013. Navrhovateľ namietal záver súdu, že je jeho povinnosť
preukázať, že návrhy doručené teraz sú tie isté ( t.j. doručené znovu) a nie len totožné s tými,
ktoré boli podané v roku 2006, pretože bol to práve Okresný súd Veľký Krtíš, ktorý porušil
právo navrhovateľa a preto je možné konajúci súd označiť aj za škodcu a navrhovateľa
za poškodeného. Preto navrhovateľ tvrdil, že nie je možné spravodlivo od poškodeného
očakávať, aby si splnil povinnosť preukázať, že návrhy doručené teraz sú tie isté a nie len
totožné s tými, ktoré doručoval navrhovateľ v roku 2006. Túto povinnosť by navrhovateľ
nemal v prípade, keby si súd ako škodca riadene splnil svoju povinnosť a návrhy v roku 2006
prijal a zapísal, pretože dôsledkom porušenia povinnosti škodcom, nemôže byť vznik novej
povinnosti pre poškodeného, teda v danom prípade navrhovateľa. Nikto predsa v konaní
nedokazuje, kedy a ako doručil žalobu na súd. Je povinnosťou konajúceho súdu zabezpečiť
si veci tak, aby nebolo o doručení podania (začatie konania) pochýb.
Na zdôraznenie správnosti svojho tvrdenia navrhovateľ poukázal na príslušné
ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (zákon č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov), a to na § 8 tohto zákona, ktorý upravuje splatnosť súdneho poplatku a na § 5 tohto
zákona, ktorý upravuje vznik poplatkovej povinnosti a najmä zdôraznil ustanovenie § 13 tohto
zákona, podľa ktorého poplatok alebo doplatok nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov
od konca kalendárneho raka, v ktorom sa stal splatným, v zmysle ktorého ustanovenia
navrhovateľ tvrdil, že nie je povinný v predmetnej veci zaplatiť súdny poplatok za návrh
na začatie konania, pretože súd prvého stupňa mu vyrubil súdny poplatok po uplynutí troch
rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.
Navrhovateľ v podanom dovolaní žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie odvolacieho súdu a tiež uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 70/93 zo dňa
30.6.1993 ktorý vyslovil názor, že zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,
hoci pre tento nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odporkyňa sa k podanému dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, došlo k niektorej z procesných
vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242
ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale
sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Podľa § 237 O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľ v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia takej procesnej vady nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní
nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Navrhovateľ poukázal na to, že nesprávnym posúdením podmienok poplatkovej
povinnosti bolo znemožnené jeho ústavné právo na súdnu ochranu a teda možnosť konať
pred súdom, keďže zákonným dôsledkom nezaplatenia súdneho poplatku za návrh
je zastavenie konania.
Podľa obsahu dovolania podstatná je námietka dovolateľa, že súdy nesprávne
aplikovali § 10 ods. 1 a § 13 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, keď súd prvého stupňa vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, pričom v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia danej veci nesprávne postupoval súd prvého stupňa a tiež odvolací súd, pretože
návrh na začatie konania, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa dňa 11. marca 2013,
je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané zaručeným elektronickým podpisom
a vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok za návrh na začatie konania podľa § 10 ods. 1 tohto
zákona a keď súd zistil, že navrhovateľ na výzvu súdu nezaplatil súdny poplatok, nesprávne
postupoval, keď konanie zastavil, pretože svojim nesprávnym postupom súd odňal
navrhovateľovi možnosť pred súdom konať.
Dovolateľ teda namietal nesprávne právne posúdenie veci s dôsledkom odňatia
možnosti konať pred súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce dovolací dôvod, ktorým však možno odôvodniť len procesne prípustné
dovolanie (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Samo osebe však bez ďalšieho
nezakladá žiadnu z vád v zmysle § 237 O.s.p.
V danom prípade bol postup odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu v súlade
so zákonom a nemal za následok odňatie možnosti konať pred súdom navrhovateľovi.
Za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 psím. f/ O.s.p. nemožno považovať
samotné rozhodnutie súdu, ktorým bola uložená oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny
poplatok, resp. ktorému bola zaslaná výzva s poučením, že ak poplatok nebude v určenej
lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Súd preto svojim postupom neporušil základné právo
navrhovateľa na spravodlivú ochranu jeho práv.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa výzvou zo dňa
11.4.2013 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na zaplatenie sumy 32,53 eur, v sume
16,50 eur, podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
k zákonu o súdnych poplatkoch, zároveň s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote
zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1 tohto zákona zastaví. Z uvedeného vyplýva, že súd
prvého stupňa ako aj odvolací súd postupovali v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch
a nešlo o nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu, keď súd vyzval navrhovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle zákona o súdnych poplatkoch. Postupom súdu nedošlo k znemožneniu ústavného práva navrhovateľa na súdnu ochranu a teda možnosti
konať pred súdom tým, že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku bolo konanie zastavené.
O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento
postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).
So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom
prípade splnené podmienky, v súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že nebol povinný zaplatiť
súdny poplatok, pretože od podania návrhu uplynula lehota uvedená v § 13 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,
poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom
poplatkovej povinnosti.
Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený
poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd
vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od
doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví.
O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.
V danej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania, ktorý bol
doručený súdu prvého stupňa dňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý
doručil tomuto súdu ešte v roku 2006, ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok za návrh
na začatie konania.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 79 ods. l prvá veta O.s.p. konanie sa začína na návrh.
Podľa § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
Pri uplatňovaní práva účastníka v občianskom súdnom konaní zákon stanovuje, kedy
je účastník povinný uhradiť súdny poplatok, čo je podmienkou pri uplatnení jeho práva
v konaní pred súdom.
Ústavná zásada vyjadrená v článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom, alebo na základe zákona, sa premieta do § 1
zákona o súdnych poplatkoch.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších podpisov, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Ustanovenie § 1 a § 5 uvedeného zákona pri použití termínu „návrh“ vychádza
z predpokladu, že podanie účastníka, ktoré je podľa obsahu návrhom na začatie konania,
obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti návrhu, ktoré umožňujú súdu jeho prejednanie a meritórne rozhodnutie o ňom. Vznik poplatkovej povinnosti predpokladá
podanie návrhu (§ 79 O.s.p.). Ak však toto podanie nemá potrebné náležitosti, resp. nemožno
zistiť, čo jej jeho obsahom (ako v danom prípade navrhovateľom tvrdená existencia podania
z roku 2006), za takéto podanie sa súdny poplatok nevyberá, keďže tu chýba spôsobilý návrh
na vykonanie poplatkového úkonu, tak ako to predpokladá ustanovenie § 1 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. Podľa § 5 ods. l písm. a/ tohto zákona poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu a v sadzobníku za takéto neúplné podanie nie je súdny poplatok uvedený. Súd preto
môže vyzvať poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, len ak má všetky
náležitosti návrhu na začatie konania. Pre doplnenie treba poukázať na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 104/1998 podľa ktorého bez spôsobilého návrhu
na začatie konania je každé rozhodnutie súdu o vyrubení súdneho poplatku predčasné.
V predmetnej veci nie je preto možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že mu vznikla
poplatková povinnosť za podanie návrhu v roku 2006 a nie za podanie návrhu v roku 2013,
keď nie je možné zistiť, čo bolo obsahom návrhu z roku 2006 a či obsahoval zákonom
predpísané náležitosti.
V predmetnom náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ v preskúmavanej veci
právne účinným spôsobom podal v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej
podobe a treba rešpektovať právne účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD,
na ktorom boli uložené viaceré návrhy navrhovateľa proti rôznym odporcom. Nález ale
neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie
týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013 doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia
v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť
sumu 32,53 eur, ničím nepreukázal, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým
podaním doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa má vzťahovať nález a ním
vyslovený príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami
pôvodného doručenia a tak navrhovateľ nepreukázal tvrdenie, že nález a príkaz ústavného
súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t.j. že na daných DVD nosičoch bol uložený aj návrh
navrhovateľa v danej veci a tiež totožnosť navrhovateľom tvrdeného podania z roku 2006
s podaním z roku 2013 a preto nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať
nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci
vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu
ktorého nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie
konania bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú
totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku
2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel
od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Navrhovateľ mal preukázať totožnosť návrhu podaného
v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom podaným v písomnej podobe v roku 2013.
Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne
DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia
na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov na začatie konania podaných v roku 2006
a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva
bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade
so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta
sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,
nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií
sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve na navrhovateľovi, aby – najmä
po „neprijatí“ jeho návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej podobe – uchoval pôvodné
DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom
hodnoverne a preukázateľne doložiť, konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku
2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci vychádzal z toho, že poplatková povinnosť
navrhovateľa vznikla podaním návrhu, ktorý bol doručený Okresnému súdu Veľký Krtíš dňa
11. marca 2013 a že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku ani na výzvu súdu, sú splnené
podmienky pre zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, nešlo zo strany súdu prvého stupňa a ani odvolacieho súdu o nesprávny
právny postup, resp. nesprávne právne posúdenie veci a uvedeným postupom súdov
navrhovateľovi ako účastníkovi konania sa neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
K tvrdeniu navrhovateľa, že v roku 2006 podal návrh na začatie konania na súde,
o ktorom má súd konať a vo veci rozhodnúť je potrebné uviesť, že poplatková povinnosť
navrhovateľovi vzniká podaním návrhu (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zákonov) a preto
je potrebné konštatovať, že navrhovateľ už dňom podania návrhu v roku 2006 mal poplatkovú
povinnosť, ktorú bol povinný splniť v danom čase a nielen až na výzvu súdu. Na podporu
svojho tvrdenia, že súdu v roku 2006 doručil návrh na začatie konania,(ktoré konanie
by doteraz malo trvať), mohol navrhovateľ tiež preukázať splnenie zákonnej poplatkovej
povinnosti za takýto návrh v zmysle príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch,
a to už vznikom poplatkovej povinnosti podaním návrhu v roku 2006. Navrhovateľ však
nepreukázal, že návrh v predmetnej veci podal v roku 2006 a nepreukázal svoje tvrdenie
o existencii takého návrhu a ani to, čo bolo jeho obsahom a tiež nepreukázal, že si splnil
poplatkovú povinnosť v zmysle zákona o súdnych poplatkoch, ktorá navrhovateľovi vyplýva
priamo zo zákona a až následne súd účastníka vyzve, aby v určenej lehote súdny poplatok
zaplatil.
Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 4/1999
z ktorého vyplýva, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu (článok 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Dohovor zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred súdom, súčasne však nezaručuje aj právo na bezplatné súdne
konanie. Právo na bezplatné súdne konanie v občianskych veciach nie je zahrnuté medzi tie
práva, garantovanie ktorých citovaný Dohovor zaručuje. Ak teda sám Dohovor právo
na bezplatné súdne konanie negarantuje, v nesúlade s ním sa nemôže ocitnúť vnútroštátna
právna úprava niektorej z jeho zmluvných strán len preto, lebo pre konkrétne súdne konanie
ustanovuje súdne či iné poplatky.
V tej súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky a podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ktorý vymedzuje
právo každého domáhať sa stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a aj keď podľa § 3 O.s.p. každý má právo
domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené, alebo porušené, tieto ustanovenia
nezaručujú žiadnemu účastníkovi súdneho konania bezvýhradné právo na bezplatné súdne
konanie.
Procesný postup súdov bol preto v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie
možnosti navrhovateľovi pred súdom konať. Samotným rozhodnutím súdy preto neporušili
základné právo navrhovateľa na spravodlivú ochranu jeho práv.
Pretože prípustnosť dovolania navrhovateľa nemožno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odmietol podľa §243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy
nevznikli a ani nebol podaný návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková