7 Cdo 24/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

  U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. S. bývajúcemu v B. zastúpeného JUDr. S. J., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému J.P.   bývajúcemu v B.,

podnikajúcemu pod obchodným názvom J. P., s miestom podnikania v B., IČO X.

o vyplatenie finančných nárokov z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. 10 C 272/1993, na dovolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 28. augusta 2009 sp. zn. 2 Co 194/2009 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z  

28. augusta 2009 sp. zn. 2 Co 194/2009   z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 24. novembra 2004, č.k. 10 C 272/1993-180

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v Slovenských korunách (Sk) náhradu mzdy

za mesiac december 1992 až august 1993 a náhradu za používanie služobného telefónu,

v cudzej mne (CHF a ATS) cestovné náhrady za zahraničné pracovné cesty špecifikované vo

výroku rozsudku s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) s náhradou trov tohto   konania vo

výške 26 937,50 Sk. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 24 600 Sk a súdny

poplatok z návrhu na začatie konania 3 027 Sk.   V odôvodnení uviedol, že na základe

pracovnej zmluvy z 1. augusta 1992 vznikol pracovný pomer žalobcu u žalovaného

s označeným druhom práce „vodič“. Zo znaleckého posudku   č. 6/97 z 11. júla 1997, jeho

dodatku č. 1 i výsluchu znalca mal súd preukázanú výšku požadovaných náhrad; pokiaľ išlo

o náhradu mzdy, vychádzal z § 111 Zákonníka práce i z toho, že táto nesmie byť nižšia ako

minimálna mzda. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách štátu

rozhodol   podľa § 148 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov zaviazal na náhradu súdneho poplatku za

návrh na začatie konania žalovaného.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. augusta 2009

sp.zn. 2 Co 194/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie

konanie. Predpokladom tohto postupu bol   záver odvolacieho súdu, že riadny opravný

prostriedok (odvolanie) bol   žalovaným podaný včas.   Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa

svoje právne závery   riadne a presvedčivo neodôvodnil, pritom predmetom   konania sú

viaceré nároky vyplývajúce v   minulosti existujúceho pracovného pomeru (nárok na

vyplatenie mzdy, nárok na vyplatenie náhrady za používanie služobného telefónu a náhrady

súvisiace s vykonaním   pracovných ciest), ktoré je nutné posudzovať podľa príslušných

hmotnoprávnych predpisov. V rozhodnutí súdu prvého stupňa   až na citované ustanovenie  

§ 111 Zákonníka práce (ktoré deklaruje   právo zamestnanca na mzdu za vykonanú prácu)

úplne absentuje   právne posúdenie ostatných nárokov, ich   právne posúdenie nie je zrejmé.

Napokon odvolací súd považoval   výrok rozsudku súdu prvého stupňa   za nevykonateľný,

pretože je vyjadrený v cudzích menách, ktoré v čase rozhodnutia súdu už neexistovali   a zo

spisu   pritom nevyplýva splnenie podmienok   podľa § 155 ods. 2 O.s.p., ktoré sú predpokladom na   plnenie v cudzej mene.   Postupom súdu prvého stupňa, ktorý   riadne

neodôvodnil rozsudok (§ 157 ods. 2 O.s.p.) bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred

súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), preto odvolací súd podľa § 221 ods. 2 O.s.p.   zrušil

odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním z dôvodu uvedeného v

ustanovení § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. ( t.j. v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom) a preto navrhol, aby dovolací sú napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Dovolanie odôvodnil tým, že

rozsudok súdu prvého stupňa (vydaný pod č.k. 10 C 272/1993 z 24. novembra 2004) je riadne

opatrený   doložkou právoplatnosti   a vykonateľnosti, ktorá nebola zrušená ani zmenená.

Uvedený rozsudok bol titulom exekúcie,   v ktorej bola časť sumy vymožená.   Materiálna

stránka účinkov právoplatného rozhodnutia   spočíva v jeho   záväznosti pre účastníkov

konania a pre všetky orgány. Formálnym dôsledkom právoplatného rozhodnutia je nemožnosť

pokračovať v konaní a zaoberať sa vecnou stránkou rozhodnutia. Odvolací súd pominul tieto

(obe) imanentné stránky právoplatného rozhodnutia. K odňatiu možnosti konať pred súdom dovolateľ uviedol, že z nepochopiteľných príčin   sa 30. novembra 2007 a 15. februára 2008

uskutočnilo pojednávanie v už rozsúdenej veci, následne sa spis dostal na Krajský súd

v Bratislave, pričom žaloba ani jeho právny zástupca neboli o žiadnom postupe informovaní.

  Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že   rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za správne, pretože postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

  Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže konanie o každom mimoriadnom opravnom

prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje zákon len na

taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.

  Pri skúmaní prípustnosti dovolania v prejednávanej veci vychádzal dovolací súd z

toho, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti

uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na

zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Dovolaním je v danom prípade napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol

zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátenia tomuto súdu na ďalšie konanie; takéto

rozhodnutie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení v zmysle § 239 ods. 1

až 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, vetu

druhú O.s.p. by prípustnosť dovolania žalobcu prichádzala do úvahy len v prípade výskytu

niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. (porovnaj napr. R 34/1995).

V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 237 O.s.p.). Dovolateľ nenamietal, že

v konaní došlo k niektorej z vád v zmysle § 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O.s.p.; existencia vád

takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení vyvodiť nemožno.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. d/ a

f/ O.s.p., ich obsahovú stránku v podstate vymedzil argumentáciou, že odvolací súd v konaní

postupoval i napriek tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť

(i vykonateľnosť), na jeho podklade začala úspešne exekúcia v ktorej došlo i k čiastočnému

uspokojeniu oprávneného. V ďalšom dovolateľ vyčítal súdu prvého stupňa uskutočnenie

pojednávania (30. novembra 2007 a 15. februára 2008) bez toho, aby bol žalobca o tom

súdom informovaný.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd   (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn.   III. ÚS 156/06, sp. zn.  

III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy),   každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu  

(I. ÚS 4/94).

Citovaný   čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení   práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu  

(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so

zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa osobitne zaoberal najprv otázkou, či sa účastníkovi

konania postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli

intenzitu ich dopadu na každú procesnú stranu, najmä vtedy, ak svojím dosahom zasahujú priamo do práv priznaných právoplatnými rozhodnutiami, vykazujúcimi atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza ku korelácii ústavného

princípu vyjadreného obsahom práva na spravodlivý súdny proces so zásadou právnej istoty

ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty

vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba ich vzájomný stret z pohľadu rozhodujúcich otázok

v dovolacom konaní posúdiť tak, aby boli zachované a vzájomne vyvážené označené ústavné

práva.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi možnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

O takúto vadu ide aj vtedy, ak odvolací súd zruší právoplatné rozhodnutie, hoci podmienky

pre tento postup neboli splnené.

Žalobca v dovolaní tvrdí, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť

(i vykonateľnosť), preto súdy (prvostupňový a odvolací) nemohli ďalej v konaní pokračovať.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia   vyplýva, že skôr ako odvolací

súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa otázkou, či odvolanie žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 10 C 272/1993 – 180 zo dňa 24. novembra

2004 bolo podané včas – teda či smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré sa nestalo právoplatným

(porovnaj § 159 ods. 1 O.s.p.). Vychádzal pritom z doručeniek pripojených v spise a zistil, že

za právneho zástupcu žalobcu prevzala zásielku ním splnomocnená osoba 1. marca 2005.

Prvý (neúspešný) pokus o doručenie zásielky žalovanému vykonala pošta 3. marca 2005,

druhý (rovnako neúspešný) 4. marca 2005, kedy bola zásielka uložená na pošte a žalovaný bol

o tomto postupe súdu vyrozumený; táto zásielka bola vrátená súdu ako nevyzdvihnutá

v odbernej lehote   24. marca 2005. Z úradného záznamu (č.1.   188 spisu) vyplýva, že dňa  

12. júla 2005 žalovaný osobne v kancelárii Okresného súdu Bratislava II prevzal rovnopis

rozsudku s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Vznik fikcie doručenia v zmysle ustanovenia

§ 47 ods. 2 O.s.p. (platného v čase doručenia) nastáva za splnenia nasledujúcich podmienok:

a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom určená (napr. § 114 ods. 4 O.s.p.), b/

adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval, c/

doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d/ druhý pokus o doručenie bol taktiež

bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení

písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f/ adresát si zásielku do 3 dní od uloženia

nevyzdvihol. V prípade, ak z týchto podmienok (a/ až f/) nie je splnená čo aj len jedna, fikcia

doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. sa neuplatní. Odvolateľ v odvolacom konaní tvrdil to,

že v čase doručovania napadnutého rozsudku prvostupňového súdu sa v mieste doručovania

nezdržiaval a svoje tvrdenie preukázal Potvrdením zamestnávateľa., S.L. – organizačná

zložka, C. z 8. apríla 2006 deklarujúcim, že v čase od 9. februára 2005 do 4. mája 2006

pracoval v spoločnosti ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, bol vyslaný vykonávať

túto činnosť pre materskú firmu v Španielsku a počas uvedeného obdobia sa zdržiaval

v zahraničí mimo územia SR. Vychádzajúc z uvedeného   odvolací súd dospel k záveru, že

žalovaný dostatočným spôsobom preukázal, že sa v čase prvého pokusu o doručenie zásielky

nezdržiaval v mieste doručenia tak, ako to má na mysli § 47 ods. 2 O.s.p. – teda nedošlo k

naplneniu podmienok pre fikciu doručenia, a preto ako dátum riadneho doručenia rozsudku

Okresného súdu Bratislava I, č.k.   10 C 272/1993 – 180 zo dňa 24. novembra

2004 odvolací súd ustálil 12. júl 2005, kedy si žalovaný rozsudok osobne prevzal v súdnej

kancelárii Okresného súdu Bratislava II. Odvolanie proti označenému rozsudku podané

žalovaným 2. augusta 2005   považoval odvolací súd v zmysle §204 ods. 1 O.s.p. (v znení

účinnom do 31. augusta2005) za včasne podané odvolanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v uvedenej veci 24. novembra 2011 rozhodol Okresný súd

Bratislava II   rozsudkom pod č.k. 10C 272/93-180, ktorý bol poštou doručovaný právnemu

zástupcovi žalobcovi a   žalovanému. Právny zástupca žalobcu rozsudok prevzal 1.   marca

2005 (viď doručenka pripojená na č.l. 184 spisu). Zásielka s rozsudkom určená žalovanému

sa 24. apríla 2005 vrátila späť súdu ako nedoručená po uplynutí odbernej lehoty na jej

prevzatie (č.l. 185 spisu). Následne pokynom súdnej tajomníčky z 30. mája 2005 došlo

k vyznačeniu právoplatnosti (6. apríla 2005) i vykonateľnosti (11. apríla 2005) rozsudku (viď

č.l. 186 a 180 spisu). Z úradného záznamu súdu (č. l. 188 spisu) vyplýva, že 12. júla 2005

žalovaný osobne prevzal rozsudok (pod č.k. 10 C 272/93-180) opatrený doložkou

právoplatnosti. Rovnaký rozsudok doručovaný poštou žalovaný prevzal aj 14. júla 2005 (viď

doručenka pripojená k č.l. 186 spisu). Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal

žalovaný odvolanie na pošte 1. augusta 2005 (č.l. 189- 190 spisu). Krajský súd v Bratislave

uznesením z 30. marca 2007 sp.zn. 2 Co 580/2006 zrušil uznesenie Okresného súdu

Bratislava zo 4. decembra 2006 č.k. 10 C 272/1993-203 o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Nariadené pojednávanie súdom prvého stupňa na deň   30.

novembra 2007 bolo odročené pre neúčasť účastníkov konania. Zo zápisnice o pojednávaní

pred súdom prvého stupňa nariadeného na 15. februára 2008 vyplýva, že sa ho zúčastnil len

žalovaný, ktorý súdu vysvetlil dôvody nepreberania zásielok na adrese jeho pobytu

v súvislosti s prácou, ktorú vykonáva v zahraničí, následne bolo pojednávanie odročené.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. augusta 2009   sp.zn. 2 Co 119/2008 uznesenie

Okresného súdu Bratislava   II z 26. februára 2008 č.k. 10 C 272/1993 ktorým bola

žalovanému uložená poplatková povinnosť 8 708 Sk za podané odvolanie proti rozsudku súdu

prvého stupňa (č.k. 10 C 272/1993-180) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie  

Podľa § 204 ods.1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania), odvolanie sa podáva

do 15 dní od doručenia rozsudku vydaného vo veciach podľa § 120 ods. 2 a od doručenia

uznesenia a do 30 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy.  

Podľa § 47 ods.1 O.s.p. (v znení účinnom v čase doručovania) do vlastných rúk treba

doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa § 158 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase doručovania) rovnopis písomného

vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk.

Podľa § 48 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom v čase doručovania) ak nie je možné

doručiť písomnosť fyzickej osobe oprávnenej podnikať na adresu jej miesta podnikania

uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie

je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu

za doručenú, a to aj vtedy, ak sa fyzická osoba oprávnená podnikať o tom nedozvie.

Podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, podnikateľom podľa tohto zákona je   a/

osoba zapísaná v obchodnom registri, b/ osoba, ktorá podniká na základe živnostenského

oprávnenia, c/ osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa

osobitných predpisov, d/ fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je

zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.

Z podanej žaloby (č.l. 1 až 3 spisu) vyplýva, že nároky z pracovného pomeru si

žalobca uplatnil voči žalovanému ako podnikateľovi, ktorého v žalobe označil ako „firma S.,

majiteľ J. P., bytom S.“ K rovnakému záveru dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky vo

veci sp.zn. III ÚS 208/04-24, ktorý v odôvodnení Nálezu z 25. augusta 2004 na strane 4

v odseku 2 prezentoval vlastné zistenie, že žalobca ako sťažovateľ   „podal dňa 7. decembra

1993 ešte obvodnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal voči J.P. B., podnikateľovi, majiteľovi

firmy S. (ďalej len „odporca“), vyplatenia finančných náhrad ako nárokov z pracovného

pomeru.“ Z listinných dôkazov zabezpečených v konaní najmä fotokópie pracovnej zmluvy

z 1. augusta 1992 (viď   č.l. 128 spisu), dohody o úhrade nákladov spojených s používaním

služobného telefónu z 1. augusta 1992 (čl. 129 spisu) možno zistiť, že označeným účastníkom

uvádzaných právnych úkonov na strane organizácie je firma S., S., zastúpená J. P.. V záhlaví

rozsudku súdu prvého stupňa a rovnako tak v uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok súdu prvého stupňa zrušený, je ako žalovaný označený S., majiteľ J. P., bytom S.,

resp. J. P., S., S., t.j. podnikateľ.  

Z ustanovenia § 79 ods. 1, vety štvrtej   O.s.p.   vyplýva, že ak je účastníkom fyzická

osoba oprávnená podnikať, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo,

ak je pridelené.

V rozsudku súdu prvého stupňa je za účastníka konania na žalovanej strane označený

podnikateľský subjekt   pod názvom – „firma S. majiteľ J. P.“, obdobne   je v   dovolaním

napadnutom uznesení odvolacieho súdu uvedený ako žalovaný podnikateľský subjekt – „J. P.

S.“. Z obsahu spisu ale ani z dôvodov uvádzaných súdnych   rozhodnutí   nevyplýva zmena

označeného právneho statusu žalovaného ako podnikateľa.   Status žalovaného súvisí nie len

s jeho označením v konaní (§ 79 ods. 1 O.s.p.), významne sa dotýka celého procesu

doručovania súdnych písomností - vrátane právnych predpokladov náhradného doručovania,

tzv. fikcie doručenia neprítomnému adresátovi (porovnaj § 47 ods. 2 O.s.p. a § 48 ods. 2,3

O.s.p.). Súd prvého stupňa vykonal vyznačenie právoplatnosti ( 6. apríla 2005)

a vykonateľnosti (11. apríla 2005) ním vydaného rozsudku (viď č.l. 180 a 186 spisu).

Odvolací súd bez   bližšieho vysvetlenia posudzoval splnenie podmienok pre doručenie

rozsudku súdu prvého stupňa žalovanému ako fyzickej osobe v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p.

i keď tento bol na doručovaných súdnych zásielkach obsahujúcich rozsudok (rovnako tak

i v záhlaví rozsudku) označený ako podnikateľský subjekt (viď č.l. 185, 186 spisu). Bez

ozrejmenia zmeny statusu žalovaného v konaní je potrebné považovať právne závery odvolacieho súdu v otázke (ne)doručenia rozsudku súdu prvého stupňa i nadväzujúce závery

o včasnosti podaného odvolania žalovaným proti tomuto rozsudku za nepreskúmateľné,

arbitrárne a tiež predčasné.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z

29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky   vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Právo účastníka súdneho

konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré

mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva.

V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia sa musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery

odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom ustálení veci podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona

alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia

podriadil zistený skutkový stav.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé,

prečo otázky o doručení rozsudku súdu prvého stupňa žalovanému v konaní vystupujúcemu

ako podnikateľovi posudzoval v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. Ak prípadne mal odvolací súd za

to, že v priebehu konania došlo k zmene podnikateľského statusu žalovaného, bol povinný

túto zmenu riadne zdôvodniť a vysvetliť, v inom prípade jeho rozhodnutie je postihnuté

prvkom arbitrárnosti v posúdení podstatnej otázky pre správne právne posúdenie veci, ktorá

môže mať dopad na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní podanom žalovaným.

Postup odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa bez toho, aby

z odôvodnenia jeho rozhodnutia bolo zrejmé, aké právne stanovisko zaujal k základnými

podmienkami a predpokladom (k rozhodným skutočnostiam), ktoré tomuto postupu

bezprostredne predchádzali a viedli ho k prijatiu rozhodného stanoviska, má znaky konania

postihnutého vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho

súdu zavŕšený dovolaním napadnutým uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený

rozsudok   súdu prvého stupňa, je zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., existencia

ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súd

v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe

zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná možnosť zaoberať sa

vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 25. januára 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť :

Hrčková Marta