7 Cdo 227/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci v právnej veci navrhovateľky M. A., bytom Ž., zastúpenej JUDr. Dušanom Klimom, advokátom, so sídlom Žiar nad Hronom,
Sládkovičova č. 16/61 proti odporcovi J. Ž., o zaplatenie 544,38 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8 C 80/2011, o dovolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2013, sp. zn. 13
Co 365/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 5. septembra 2012, č. k. 8 C 80/2011–151 zamietol
návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia 544,38 Eur s príslušenstvom. Trovy
konania odporcovi nepriznal. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že nárok
navrhovateľky uplatňovaný v súvislosti s úkonmi, ktorými si vymáhala trovy konania
bol nedôvodný, lebo navrhovateľke z rozsudkov (rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k.
5 C 131/2003–76 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004)
nevyplývali žiadne trovy a nemala právo vymáhať trovy konania odporcu bez jeho poverenia.
Nárok na vrátenie zaplateného preddavku za zastupovanie zamietol z dôvodu premlčania,
ktorú námietku vzniesol odporca. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., trovy
však nepriznal, lebo odporca uviedol, že trovy si neuplatňuje.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 14. mája
2013, sp. zn. 13 Co 365/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Mal preukázané, že navrhovateľka si po čiastočnom späťvzatí návrhu v sume 23,15 Eur, uplatňovala nárok vo výške 521,23 Eur titulom nároku na náhradu
škody, ktorá vznikla nevyúčtovaním zálohy, ktorú uhradila odporcovi v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb vo výške 66,39 Eur, trov exekúcie vo výške 282,- Eur
v exekučnom konaní Ex 141/07 vedenom súdnym exekútorom Jurajom Kašinským,
kde sa domáhala vymoženia pohľadávky zodpovedajúcej priznanej náhrade trov konania
rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 5 C 131/2003 a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004, napriek tomu, že povinný pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie uhradil pohľadávku zodpovedajúcu uvedeným trovám na účet odporcu.
Navrhovateľka o tom nemala vedomosť. V konaní Okresného súdu Galanta sp. zn.
10 C 27/2008 sa navrhovateľka domáhala zaplatenia úrokov z omeškania z neuhradených trov
konania, ktorých náhrada bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k.
5 C 131/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004, bola
však nútená z dôvodu úhrady trov konania vziať späť a na základe uznesenia (č. k.
10 C 27/2008–52 z 8. októbra 2008) povinnému nahradiť trovy právneho zastúpenia a trovy
konania spolu vo výške 52,18 Eur a v súvislosti s uvedeným konaním uhradiť svojmu
zástupcovi trovy v sume 143,- Eur. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne vysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, keď nárok v sume 66,39 Eur posúdil ako nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka a nárok v sume 454,84 Eur ako nárok na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Správne ustálil
plynutie subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktorá
začala plynúť 18. januára 2005, t. j. dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku
10 C 27/2008 a uplynula 18. januára 2007, t. j. predtým ako navrhovateľka podala žalobu
na súd. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 454,84 Eur dospel po preskúmaní
veci k záveru, že v konaní nebolo preukázané žiadne také porušenie právnej povinnosti
zo strany odporcu, ktoré by bolo v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá vznikla
navrhovateľke úhradou trov exekúcie a úhradou trov konania, v ktorom si navrhovateľka
uplatňovala úroky z omeškania. O trovách konania rozhodoval podľa § 224 a § 142 ods. 1
O.s.p., trovy odporcovi nepriznal, lebo si ich neuplatnil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Dôvodnosť
dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. Žiadala rozsudky súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala,
že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený. Uviedla, že vo svojom odvolaní poukázala
na omyl súdu a to nesprávne vyhodnotenie listinných dôkazov a nevysporiadaním sa s uplatneným nárokom podľa § 26 ods. 1 Zákona o advokácii a § 415 Občianskeho
zákonníka. Svedkyňou dokázala, že odporca jej dal pokyn aby vymáhala nárok
od zamestnávateľa exekučne. Okrem toho falšoval dátum na doklade. Z tohto dôvodu žiadala
námietke premlčania nevyhovieť. Odvolací súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, prečo
pri rozhodovaní nepostupoval podľa § 26 zákona č. 586/2003 a nevysporiadal
sa ani s úmyselným konaním odporcu a tým súvisiacou desaťročnou premlčacou lehotou.
Advokát (odporca) spôsobil navrhovateľke škodu v súvislosti s výkonom advokácie. Nie
je správny ani právny názor oboch súdov, že odporca neporušil právny predpis. Tento záver
súdy nijako neodôvodnili. Odporca bol povinný po skončení zastupovania do 30 dní zálohu
vyúčtovať a vrátiť. Advokát si svoju povinnosť danú advokátskym poriadkom nesplnil.
Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku s ničím nevyporiadal.
Odporca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnili s napadnutým rozhodnutím. Dovolanie
žiadal zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád
(viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 5
O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,
dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
návrhu na prvostupňovom súde.
Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola navrhovateľkám odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali
skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe
– rozhodnutí odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03).
Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých
vyvodil aj právny záver o nárokoch, ktoré si navrhovateľka v konaní uplatňovala. Dovolací
súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne
objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia. Rozhodnutie
odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu plne rešpektuje základné právo účastníkov
na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Odvolací súd vo svojich dôvodoch
veľmi podrobne sa vyporiadal s jednotlivými nárokmi navrhovateľky, ako v nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj v nároku na náhradu škody. Preto týmto
postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti
účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
K námietkam navrhovateľky, že obidva súdy sa nezaoberali tým, že v nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia neodôvodnili jej námietky, ktorými preukazovala,
že došlo k úmyselnému konaniu odporcu a preto jej nárok mal súd posudzovať podľa § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka, dovolací súd podotýka, že toto ustanovenie sa vzťahuje
na právo na náhradu škody a nie na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd
veľmi podrobne vo svojom odôvodnení rozobral ako objektívnu, tak aj subjektívnu
premlčaciu dobu na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka). Dovolací súd podotýka, že aj pri prípadnom úmyselnom
bezdôvodnom obohatení je subjektívna doba dvojročná. Navrhovateľka mala vedomosti
o právoplatnosti konania, kedy jej začala plynúť objektívna, ale zároveň aj subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie nároku. Subjektívna premlčacia doba jej uplynula 18. januára
2007 a svoj nárok si uplatnila až 6. augusta 2010 podaním žalobného návrhu. Preto
ak by aj prípadná desaťročná premlčacia doba (objektívna) neuplynula, uplynula
navrhovateľke už subjektívna dvojročná premlčacia doba. Odvolací súd sa veľmi podrobne
vyporiadal aj s nárokom na náhradu škody a s jednotlivými základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a tiež námietkou navrhovateľky a to aplikovaním § 26 ods. 1 zákona
č. 586/2003 Z. z.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľky v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech a nevzniklo jej právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd
náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová