7 Cdo 227/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci v právnej veci navrhovateľky M. A., bytom Ž., zastúpenej JUDr. Dušanom Klimom, advokátom, so sídlom Žiar nad Hronom,

Sládkovičova č. 16/61 proti odporcovi J. Ž., o zaplatenie 544,38 Eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8 C 80/2011,   o dovolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2013, sp. zn. 13

Co 365/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 5. septembra 2012, č. k. 8 C 80/2011–151 zamietol

návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia 544,38 Eur s príslušenstvom. Trovy

konania odporcovi nepriznal. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že nárok

navrhovateľky uplatňovaný v súvislosti s úkonmi, ktorými si vymáhala trovy konania  

bol nedôvodný, lebo navrhovateľke z rozsudkov (rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k.  

5 C 131/2003–76 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004)

nevyplývali žiadne trovy a nemala právo vymáhať trovy konania odporcu bez jeho poverenia.

Nárok na vrátenie zaplateného preddavku za zastupovanie zamietol z dôvodu premlčania,

ktorú námietku vzniesol odporca. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., trovy

však nepriznal, lebo odporca uviedol, že trovy si neuplatňuje.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 14. mája

2013, sp. zn. 13 Co 365/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Mal preukázané, že navrhovateľka si po čiastočnom späťvzatí návrhu v sume 23,15 Eur, uplatňovala nárok vo výške 521,23 Eur titulom nároku na náhradu

škody, ktorá vznikla nevyúčtovaním zálohy, ktorú uhradila odporcovi v súvislosti

s poskytovaním právnych služieb vo výške 66,39 Eur, trov exekúcie vo výške 282,- Eur

v exekučnom konaní Ex 141/07 vedenom súdnym exekútorom Jurajom Kašinským,  

kde sa domáhala vymoženia pohľadávky zodpovedajúcej priznanej náhrade trov konania

rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 5 C 131/2003 a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004, napriek tomu, že povinný pred podaním návrhu na

vykonanie exekúcie uhradil pohľadávku zodpovedajúcu uvedeným trovám na účet odporcu.

Navrhovateľka o tom nemala vedomosť. V konaní Okresného súdu Galanta sp. zn.  

10 C 27/2008 sa navrhovateľka domáhala zaplatenia úrokov z omeškania z neuhradených trov

konania, ktorých náhrada bola priznaná rozsudkom   Okresného súdu Zvolen č. k.  

5 C 131/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 348/2004, bola

však nútená z dôvodu úhrady trov konania vziať späť a na základe uznesenia (č. k.  

10 C 27/2008–52 z 8. októbra 2008) povinnému nahradiť trovy právneho zastúpenia a trovy

konania spolu vo výške 52,18 Eur a v súvislosti s uvedeným konaním uhradiť svojmu

zástupcovi trovy v sume 143,- Eur. Konštatoval, že súd prvého stupňa správne vysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, keď nárok v sume 66,39 Eur posúdil ako nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka a nárok v sume 454,84 Eur ako nárok na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Správne ustálil

plynutie subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktorá

začala plynúť 18. januára 2005, t. j. dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku  

10 C 27/2008 a uplynula 18. januára 2007, t. j. predtým ako navrhovateľka podala žalobu  

na súd. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 454,84 Eur dospel po preskúmaní

veci k záveru, že v konaní nebolo preukázané žiadne také porušenie právnej povinnosti  

zo strany odporcu, ktoré by bolo v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá vznikla

navrhovateľke úhradou trov exekúcie a úhradou trov konania, v ktorom si navrhovateľka

uplatňovala úroky z omeškania. O trovách konania rozhodoval podľa § 224 a § 142 ods. 1

O.s.p., trovy odporcovi nepriznal, lebo si ich neuplatnil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Dôvodnosť

dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. Žiadala rozsudky súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala,  

že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený. Uviedla, že vo svojom odvolaní poukázala

na omyl súdu a to nesprávne vyhodnotenie listinných dôkazov a nevysporiadaním   sa s uplatneným nárokom podľa § 26 ods. 1 Zákona o advokácii a § 415 Občianskeho

zákonníka. Svedkyňou dokázala, že odporca jej dal pokyn aby vymáhala nárok  

od zamestnávateľa exekučne. Okrem toho falšoval dátum na doklade. Z tohto dôvodu žiadala

námietke premlčania nevyhovieť. Odvolací súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, prečo  

pri rozhodovaní nepostupoval podľa § 26 zákona č. 586/2003 a nevysporiadal  

sa ani s úmyselným konaním odporcu a tým súvisiacou desaťročnou premlčacou lehotou.

Advokát (odporca) spôsobil navrhovateľke škodu v súvislosti s výkonom advokácie. Nie  

je správny ani právny názor oboch súdov, že odporca neporušil právny predpis. Tento záver

súdy nijako neodôvodnili. Odporca bol povinný po skončení zastupovania do 30 dní zálohu

vyúčtovať a vrátiť. Advokát si svoju povinnosť danú advokátskym poriadkom nesplnil.

Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku s ničím nevyporiadal.

Odporca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnili s napadnutým rozhodnutím. Dovolanie

žiadal zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom

konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným  

v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],

alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád

(viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 5

O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo  

sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,

dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania

návrhu na prvostupňovom súde.

Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238

O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie  

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237

O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku  

aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,  

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná  

a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd  

sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu

bola navrhovateľkám odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie  

je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť  

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;  

aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým  

sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky

ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali

skutočnosti v dôsledku, ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe

– rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ  

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá   na to,  

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie   spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok   vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje  

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať  

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.  

IV. ÚS 115/03).

Zo spisu vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých

vyvodil aj právny záver o nárokoch, ktoré si navrhovateľka v konaní uplatňovala. Dovolací

súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne

objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia. Rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu plne rešpektuje základné právo účastníkov  

na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Odvolací súd vo svojich dôvodoch

veľmi podrobne sa vyporiadal s jednotlivými nárokmi navrhovateľky, ako v nároku  

na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj v nároku na náhradu škody. Preto týmto

postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti

účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

K námietkam navrhovateľky, že obidva súdy sa nezaoberali tým, že v nároku  

na vydanie bezdôvodného obohatenia neodôvodnili jej námietky, ktorými preukazovala,  

že došlo k úmyselnému konaniu odporcu a preto jej nárok mal súd posudzovať podľa § 106

ods. 2 Občianskeho zákonníka, dovolací súd podotýka, že toto ustanovenie sa vzťahuje  

na právo na náhradu škody a nie na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd

veľmi podrobne vo svojom odôvodnení rozobral ako objektívnu, tak aj subjektívnu

premlčaciu dobu na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka). Dovolací súd podotýka, že aj pri prípadnom úmyselnom

bezdôvodnom obohatení je subjektívna doba dvojročná. Navrhovateľka mala vedomosti

o právoplatnosti konania, kedy jej začala plynúť objektívna, ale zároveň aj subjektívna

premlčacia doba na uplatnenie nároku. Subjektívna premlčacia doba jej uplynula 18. januára

2007 a svoj nárok si uplatnila až 6. augusta 2010 podaním žalobného návrhu. Preto  

ak by aj prípadná desaťročná premlčacia doba (objektívna)   neuplynula, uplynula

navrhovateľke už subjektívna dvojročná premlčacia doba. Odvolací súd sa veľmi podrobne

vyporiadal aj s nárokom na náhradu škody a s jednotlivými základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a tiež námietkou navrhovateľky a to aplikovaním § 26 ods. 1 zákona

č. 586/2003 Z. z.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľky v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie  

je prípustné, odmietol.

V dovolacom konaní navrhovateľka nemala úspech a nevzniklo jej právo na náhradu

trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd

náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014  

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová