7Cdo/225/2022

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka v spore žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: A. N., narodená XX. U. XXXX, D., H. XXXX/X, zastúpená Združením na ochranu práv občana - AVES, Bratislava, Jána Poničana 9, IČO: 50 252 151, o zaplatenie 4 642,60 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. júna 2022 č. k. 2CoCsp/14/2022-292 takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ ) z 02. decembra 2021 č. k. 8Csp/11/2020-230, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 4 642,60 eur s 5%- tným úrokom z omeškania ročne zo sumy 4 496,93 eur od 18.júna 2019 do zaplatenia a súčasne uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100%. Odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa dňa 17. septembra 2014 uzatvorila so žalovanou Úverovú zmluvu č. 0000000000156223 (ďalej aj „Zmluva“), na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej peňažné prostriedky vo výške 6 500 eur. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver a úroky v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bola žalovaná povinná splatiť do 16. septembra 2024. Pohľadávka žalobkyne voči žalovanej ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 4 706,52 eura a pozostávala z: a) istiny poskytnutého úveru vo výške 4 500,85 eura, b) úrokov v rámci anuitných splátok vo výške 141,56 eura, c) úrokov z omeškania z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru pri úrokovej sadzbe vo výške 5 % p.a. vovýške 4,11 eura, d) poplatkov vo výške 60 eur, ktoré si však žalobkyňa v tomto konaní neuplatnila. Žalovaná po zosplatnení úveru do podania žaloby uskutočnila úhradu vo výške 3,92 eura.

3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva nespĺňa zákonné požiadavky z dôvodu, že podstatné náležitosti zmluvy by nemali byť uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“). Navyše prvoinštančný súd mal za to, že žalobkyňa ani nesplnila podmienky na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 OZ.

4. Ďalej uviedol, že nie je určito a zrozumiteľne uvedená podstatná náležitosť zmluvy o úvere, a to výška poskytnutého úveru. Výška úveru podľa zmluvy o úvere zo dňa 17. septembra 2014 ( čl. 7) 6 500 eur, avšak z doložených listinných dôkazov a z tvrdení žalovanej vyplýva, že reálne poskytnutá suma úveru bola vo výške 6 175,- eur, pretože tak, ako to vyplýva aj zo zmluvy, suma 325,- eur predstavovala poplatok za poskytnutie úveru, ktorý si banka stiahla okamžite. To má za následok, že táto zmluva má potom nesprávne uvedené aj ďalšie náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to predovšetkým RPMN, celkovú sumu úveru ako aj ďalšie náležitosti požadované v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

5. V zmluve taktiež absentuje uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, pričom z obsahu zmluvy nie je pre spotrebiteľa jasné, či do výpočtu RPMN zahrnul aj platby poistného alebo nie. Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval úverový vzťah podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalovanej bol poskytnutý úver 6 125 eur, z ktorého zaplatila do vyhlásenia rozsudku sumu 5 180 eur (5 140 eur + 40 eur), pričom úver mala splácať v počte splátok 120. Keďže úver je bezúročný a bez poplatkov pomerná časť istiny pripadajúca na každú jednotlivú splátku činí 51,04 eur. Podľa splátkového kalendára tvoriaceho súčasť zmluvy, tak žalovaná mala na istine úveru uhradiť ku dňu vyhlásenia rozsudku sumu vo výške 3 623,84 eura (74 mes. x 51,04 eura), pričom uhradila sumu vo výške 5 180 eur, čo znamená, že žalobkyni uhradila vyššiu sumu, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie. Uviedol, že v tomto prípade ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa jeho názoru žalovanej nebola poskytnutá suma 6 500 eur, ale suma 6 175 eur, keďže žalobkyňa si sumu 325 eur započítala ako poplatok za poskytnutie úveru, ktorý si stiahla okamžite. Následne pri výpočte RMPN vychádzala z nesprávnej výšky poskytnutého úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o nesprávne uvedenej výške poskytnutého úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanej v skutočnosti nebola poskytnutá suma 6 500 eur, ale suma 6 175 eur, keďže žalobca si čiastku 325 eur započítal ako poplatok za poskytnutie úveru, ktorý si stiahol okamžite. V rámci predpokladov potrebných pre výpočet RPMN totiž žalobca vychádzal z nesprávnej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd na bod 102 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., cit: „3. Článok 3 písm. 1) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené." Argumentácia žalobcu, že časť finančných prostriedkov vo výške 325 eur použil žalobca na úhradu poplatku za poskytnutie úveru započítaním v deň poskytnutia úveru žalovanej v zmysle bodu 3.5 OP a použitie tejto časti poskytnutých prostriedkov na úhradu poplatkov nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalobcovi ani neznižuje istinu dlhu žalovanej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd uviedol, že do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenia, ktoré nie sú skutočným plnením veriteľa dlžníkovi, ale majú byť v skutočnosti plnením dlžníka veriteľovi, a teda sú nákladmi úveru, patria do odplaty za úver, preto ich nemožno uvádzať v rámci výšky poskytnutéhoúveru. V zmysle ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

7. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukázal na ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, a podľa ust. § 9 odsek 2 písm. j) zákona 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o úvere sú nesprávne uvedené náležitosti uvedené v ustanovení § 9 odsek 2 písm. g) a písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z..

8. Pokiaľ išlo o samotné VOP a OP, odvolací súd bol toho názoru, že zakotvenie tak podstatnej zmluvnej podmienky, akým je zosplatnenie pohľadávky a zároveň existencia finančných nárokov dodávateľa do textu VOP a OP, o aký prípad ide v prejednávanej veci, je nekalou obchodnou praktikou už len z dôvodu, že tieto podmienky obsahujú rozsiahly text, pričom spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy reálne nemá ani najmenšiu možnosť sa s takýmito podmienkami oboznámiť a uvedomiť si ich dôsledky. Preto takémuto konaniu dodávateľa nemožno priznať právnu ochranu, nakoľko takýmto konaním si môže dodávateľ vymôcť aj podmienky, ktoré výrazne zhoršujú postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Preto dohodu medzi žalobkyňou a žalovanou o možnosti predčasného splatenia úveru považoval za neplatne uzavretú.

9. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas dovolanie z dôvodu uvedeného v § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za stručné, nereflektujúce podstatný obsah odvolacích námietok. V odôvodnení neboli zohľadnené námietky proti skutkovému stavu, právnemu posúdeniu odvolací súd sa nezaoberal posúdeniu možnosti na predčasné splatenie úveru, teda, či bol alebo nebol úver zosplatnený. Nebolo preskúmané, aká časť pohľadávky sa stala splatnou po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd opomenul aplikovať § 7 zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý stanovuje, kedy sa obchodná praktika považuje za nekalú, pričom tieto podmienky neboli podľa neho splnené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia mal byť spomenutý dôkaz o dodatočnom vrátení poplatku za poskytnutie úveru vo výške 325 eur v roku 2016. Podľa nej bolo preukázané, že žalovanej bola poskytnutá suma 6 500 eur bez účelového obmedzenia jej využitia. Odvolací súd nespomenul ňou predložené konkrétne dôvody a výpočty, z ktorých má byť zrejmé, že RPMN je správne. Nestačí uvedenie, že RPMN je nesprávne, ale súd by mal správne určiť aj jeho výšku. Prepočet správnej výšky si mohol súd vyžiadať od Národnej banky Slovenska. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa podľa jej názoru mal odvolací súd vyrovnať s argumentmi sporovej strany uvedením dôvodov na ich prijatie alebo odmietnutie.

10. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa formulovala dve otázky, ktoré neboli ešte v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyriešené a od vyriešenia ktorých podľa nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu: „1. Je dohoda o možnosti tzv. predčasného zosplatenenia spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ nekalou obchodnou praktikou bez ďalšieho na základe tohozáveru, že je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy? 2. Môže veriteľ zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ, uplatniť právo na tzv. predčasné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 OZ pre nesplatenie ktorejkoľvek nasledujúcej splátky, so zaplatením ktorej je spotrebiteľ viac ako 3 mesiace v omeškaní, ak bol zároveň pred viac ako 15 dňami upozornený na uplatnenie tohto práva?“ Pri prvej otázke pripomenula, že dohoda o zosplatnení podľa § 565 nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle § 497 OZ, ani náležitosťou, ktorú musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Ide teda o pravidelnú náležitosť úverovej zmluvy. Spotrebiteľ je pri uzatváraní zmluvy informovaný, že zmluva zahŕňa okrem textu aj OP a má dostatočný priestor na oboznámenie sa s nimi. Dohodu o podmienkach predčasnej splatnosti dlhu predčasnej splatnosti dlhu, ktorú je dodávateľ výslovne oprávnený inkorporovať do zmluvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ, nespĺňa žiadne z kritérií nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 2 a nasl. zákona o ochrane spotrebiteľa. Táto dohoda nemusí byť podľa žalobkyne obsiahnutá priamo v texte zmluvy, a to s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ani podľa práva Európskej únie. Ak by sa mala zakomponovať priamo do textu zmluvy, potom by sa to vzťahovalo na všetky ostatné obchodné podmienky, čím by sa zmluva stala neprehľadnou. K druhej otázke uviedla, že odvolací súd poskytol právnu ochranu šikanóznemu výkladu práva spotrebiteľky, ktorá účelovo plnila svoje záväzky presne tri mesiace po splatnosti. Pripomenula aplikáciu § 565 a § 53 ods. 9 OZ. Na to, aby dodávateľ aplikoval právo podľa § 565 OZ, sa podľa § 53 ods. 9 OZ vyžaduje, aby v lehote nie kratšej ako 15 dní upozornil dlžníka na uplatnenie daného práva. Splnenie tejto podmienky pri mesačných splátkach pojmovo vylučuje, aby v lehote do splatnosti ďalšej pohľadávky doručil spotrebiteľovi upozornenie, uplynula lehota 15 dní a zároveň do splatnosti ďalšej splátky realizoval právo na predčasnú splatnosť. Upozornenie musí byť písomné. Ku dňu jeho vystavenia je potrebné pripočítať jeho odoslanie na poštovú prepravu, doručovanie a lehotu 18 pracovných dní na jej prevzatie. Teda lehota 15 dní môže začať plynúť až po 21 dňoch od omeškania, v dôsledku čoho uplynie až po splatnosti ďalšej splátky. Na realizáciu práva na predčasné zosplatnenie úveru sa navyše vyžaduje aj uplynutie lehoty 3 mesiace, čo tiež vylučuje možnosť zosplatnenia pred splatnosťou ďalšej splátky o 28 - 31 dní. Podľa § 53 ods. 9 OZ musia byť všetky podmienky splnené pri splátke, keď sa spotrebiteľ prvý krát omeškal. To je z časového hľadiska vylúčené. Právo na predčasné splatenie môže dodávateľ voči spotrebiteľovi realizovať, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky a bezprostredne po ich splnení veriteľ uplatní svoje právo do splatnosti nasledujúcej splátky. Všetky podmienky však splnila. Podľa názoru dovolateľky, dodávateľ môže využiť oprávnenie na predčasné splatenie pohľadávky podľa § 53 ods. 9 OZ po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, ak súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, aj pre nezaplatenie ktorejkoľvek nasledujúcej splátky po tom, ak je spotrebiteľ v omeškaní viac ako tri mesiace s jej úhradou, v dôsledku čoho došlo k splneniu kumulatívnych podmienok na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Záverom uviedla návrh, ako by mali byť položené otázky zodpovedané: 1. Dohoda o možnosti tzv. predčasného zosplatenenia spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ nie je nekalou obchodnou praktikou bez ďalšieho na základe toho záveru, že je obsiahnutá iba v OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. 2. Veriteľ zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere môže, za splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ, uplatniť právo na tzv. predčasné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 OZ pre nesplatenie ktorejkoľvek nasledujúcej splátky, so zaplatením ktorej je spotrebiteľ viac ako 3 mesiace v omeškaní, ak bol zároveň pred viac ako 15 dňami upozornený na uplatnenie tohto práva.

11. Žalovaná úvodom poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09. novembra 2016 sp. zn. C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej pojednávajúcom o problematike dokumentoch OP a VOP pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré tvoria ich nedeliteľnú časť. V tomto prípade sú však uvedené menším písmom a bez zdôraznenia, ako napríklad základné podmienky úveru. OP a VOP podľa nej videla prvý krát až s doručenou žalobou, neboli so zmluvou o spotrebiteľskom úvere zviazané a je zrejmé, že neboli jej súčasťou. Poprela ich prevzatie a oboznámenie sa s nimi. Zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by sa dohodli na predčasnom splatení úveru. Nepreukázaním poskytnutia OP a VOP včas pred uzatvorením zmluvy, nevzniklo žalobkyni právo na predčasné splatenie úveru. Následne uviedla vlastný výpočet podľa ktorého má žalobkyni zaplatiť sumu 11 817,40 eura, pričom v zmluve je uvedená suma 11 542,60 eur. Ide o rozdiel 274,80 eura, ktorý bol následkom platiebpoistného. Pripomenula, že podľa dovolateľky poistenie nebolo zahrnuté do RPMN, pretože nebolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru a bolo ho možné kedykoľvek zo strany spotrebiteľa zrušiť. Poistenie bolo podľa žalovanej podmienkou získania úveru, bolo súčasťou žiadosti o úver formulovaný žalobcom, nebolo ho možné odmietnuť a zo žiadosti o úver ani z úverovej zmluvy nevyplýva, že dovolateľka upozornila žalovanú na možnosť jeho odmietnutia alebo zrušenia. O poistenie nemala záujem. Nesprávne uvedená suma má za následok nesprávne vypočítanú RPMN, a teda je spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Poukázala na rozhodnutia Krajského súdu Košiciach a Krajského súdu v Prešove, kde poplatok za poskytnutie úveru požadovaný žalobkyňou bol označený za neprijateľnú obchodnú podmienku, a teda bola povinná sa zdržať jej používania v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Tento poplatok bol zakázaný od 10. júna 2013 v § 37 ods. 17 zákona 483/2001 Z. z. o bankách. Ak si dodávateľ ešte pred poskytnutím úveru z neho odčíta poplatok, je možné hovoriť o neprijateľnej zmluvnej podmienke podľa § 53 ods. 1 OZ. Z prehľadu splácania je zrejmé, že žalobkyňa vyrubila žalovanej úrok z finančných prostriedkov 6 500 eur napriek tomu, že žalovanej finančné prostriedky v sume 6 500 eur na jej účet nevyplatila, ale vyplatila jej len sumu 6 175 eur. Úrok však bol účtovaný zo sumy 6 500 eur až do 18. marca 2016, kedy mal podľa jej tvrdení vrátiť žalovanej zaplatený poplatok vo výške 325,00 Eur. Teda platila 18 mesiacov úrok aj zo sumy 325 eur, ktorý však nemala k dispozícii na použitie. Vrátenie spracovateľského poplatku 325 eur však malo podmieňovaciu podmienku. Podľa bodu 1.5. Zmluvy o úvere je to možné len v tom prípade, ak žalovaná splácala úver z inkasného účtu, ktorým je Osobný účet vedený bankou, žalovaná nebola viac ako 5 dní v omeškaní so splácaním svojich peňažných záväzkov, a zároveň nesplatila úver ani jeho časť predčasne. Keby porušila čo i len jednu podmienku, žalobkyňa by jej poplatok nevrátila. Teda žalobkyňa sa bezdôvodne obohacovala na úrokoch 18 mesiacov. Týmto spôsobom obchádzala zákon. Pripomenula odôvodnenie rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu, podľa ktorého do vyhlásenia rozsudku zaplatila viac ako mala s prihliadnutím na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Teda sa nedostala do omeškania a zosplatnenie úveru nie je možné. Toto by nezmenilo ani zohľadnenie žalobkyňou vyplatenej sumy 325 eur dňa 18. marca 2016. V konaní nebolo preukázané doručenie Opakovaného upozornenia zo 16. januára 2019 a Výzvy na predčasné splatenie úveru zo 17. júna 2019.

12. K žalobkyňou formulovaným otázkam opätovne poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09. novembra 2016 sp. zn. C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej. Podľa názoru žalovanej, ak veriteľ relevantným spôsobom nepreukáže, že obchodné podmienky, v ktorých ako jediných je uvedená zmluvná podmienka o možnosti veriteľa uplatniť právo podľa § 565 OZ, pričom toto upozornenie v samotnej spotrebiteľskej zmluve absentuje, skutočne predložil spotrebiteľovi spolu so zmluvou o úvere a spotrebiteľ sa so znením a obsahom zmluvných podmienok tak mal možnosť aj skutočne oboznámiť, je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku, keďže nastávajú pochybnosti o tom, prečo tak podstatná vec, akou je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, najmä za akých podmienok môže byť predčasným zosplatnením úveru spotrebiteľ sankcionovaný, je schovávaná len do obchodných podmienok a prečo nie do samotnej zmluvy, a aké pohnútky vedú veriteľa k tomu, že sa tejto závažnej veci, akou je strata výhody splátok, nevenuje priamo v samotnej spotrebiteľskej zmluve. Veriteľ musí hodnoverne preukázať, že spotrebiteľa informoval o tom, že si mieni uplatniť § 565 OZ. Druhú otázku považuje za nadbytočnú, nakoľko ňou dovolateľka len kopíruje § 53 ods. 9 OZ a prejednávanej veci sa nedotýka z dôvodu, že žalovaná nie je v omeškaní so splácaním úveru.

13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že žalobkyňa dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), strana sporu bola zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

14. Podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Dovolateľka namietala, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia mal byť spomenutý dôkaz o dodatočnom vrátení poplatku za poskytnutie úveru vo výške 325 eur v roku 2016. Podľa nej bolo preukázané, že žalovanej bola poskytnutá suma 6 500 eur bez účelového obmedzenia jej využitia. Odvolací súd nespomenul ňou predložené konkrétne dôvody a výpočty, z ktorých má byť zrejmé, že RPMN je správne. Nestačí uvedenie, že RPMN je nesprávne, ale súd by mal správne určiť aj jeho výšku.

16. Preskúmaním veci dovolací súd zistil, že odvolací súd ako základný právny problém v spotrebiteľskom vzťahu žalovanej a žalobkyne ustálil v nespornej skutkovej okolnosti, ktorú potvrdila i žalobkyňa vyjadrení zo dňa 22. októbra 2020 ( čl.152), že : „Žalovanému bol na základe úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 6500 eur, z ktorého časť finančných prostriedkov vo výške 325 eur bola použitý na úhradu poplatku za poskytnutie úver. Použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve v ods.1.2 základné podmienky nijako nespochybňuje výšku sumy úveru, poskytnutej žalovanému ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Neexistujú zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými by bol takýto postup. Ani zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré zakazuje zahrnúť do celkovej výšky úver aj poplatok za poskytnutie úver, ktorý klient uhradí z poskytnutých prostriedkov, a to aj vzhľadom na to, že tento poplatok môže byť po splnení podmienok vrátený“.

17. Dovolací súd poukazuje na to, že v prípade spotrebiteľských úverov zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy v § 9 ods.2 ustanovuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť poplatok spojený s poskytnutím tohto úveru. Zákon by teda musel pripúšťať možnosť, že poplatok za poskytnutie úveru je možné zahrnúť do celkovej výšky úveru.

18. Podľa zmluvy o úvere zo dňa 17. septembra 2014 bod 1.2 účel úveru ido o bezúčelový úver ( splatenie záväzkov klienta). Z tohto vyplýva, že celková výška úveru je spojená s účelom úveru a nie s poplatkami za jeho poskytnutie.

19. Dovolací súd zistil, že podmienky za ktorých môže byť poplatok vrátený súd uvedené v bode 2.5. zmluvy o úvere zo dňa 17.septembra 2014 v bode 2.5. tak, že : „ Banka po uplynutí 18 mesiacov od poskytnutia úveru vráti klientovi ním zaplatený poplatok za poskytnutie úveru za predpokladu, že (i)úver je splácaný výlučne z inkasného účtu, ktorým je osobný účet vedený bankou,(ii)kline nebol viac ako 5 dní v omeškaní so splácaním svojich peňažných záväzkov a zároveň (iii) klient nesplatil úver ani jeho časť predčasne“.

20. Odvolací súd vzhľadom na princíp prednosti práva Európskej únie na zistený skutkový stav aplikoval rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., výrok pod bodom 3 podľa, ktorého: „Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Dovolací súd má za to, že predmetomkonania je skutková situácia na ktorú sa uvedený rozsudok Súdneho dvora EU vzťahuje a ide o acte éclaire. Preto nezvažoval položenie prejudiciálnej otázky, či do celkovej sumy úveru možno zahrnúť aj pôžičku na poplatok spojený s poskytnutím spotrebiteľského úveru.

21. Keďže žalobkyňa vypočítala úrok z istiny 6 500 eur, ktorá mala byť poskytnutá najneskôr do 15. novembra 2015, jej výpočet nie je správny. Nadväzujúc na to je aj nesprávna kalkulácia RPMN a celkovej sumy úveru, a preto odvolací súd správne posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov. Výpočet RPMN je odbornou skutkovou otázkou. Je potrebné uviesť, že súd v prípade zistenia nesprávnej RPMN.

22. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľa. Odvolací súd uviedol, že do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenia, ktoré nie sú skutočným plnením veriteľa dlžníkovi, ale majú byť v skutočnosti plnením dlžníka veriteľovi, a teda sú nákladmi úveru, patria do odplaty za úver, preto ich nemožno uvádzať v rámci výšky poskytnutého úveru. Dovolací súd považuje tento právny záver za zodpovedajúci skutkovému stavu.

23. Najvyšší súd konštatuje, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP nie je daný.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

24. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) ) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

25. Žalobkyňa formulovala nasledujúce otázky: „1. Je dohoda o možnosti tzv. predčasného zosplatenenia spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ nekalou obchodnou praktikou bez ďalšieho na základe toho záveru, že je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy? 2. Môže veriteľ zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ, uplatniť právo na tzv. predčasné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 OZ pre nesplatenie ktorejkoľvek nasledujúcej splátky, so zaplatením ktorej je spotrebiteľ viac ako 3 mesiace v omeškaní, ak bol zároveň pred viac ako 15 dňami upozornený na uplatnenie tohto práva?“

26. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

27. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

28. Dovolací súd poukazuje na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods.1 CSP nemôžu mať hypotetický charakter ale sú spojené zo skutkovým stavom z ktorého odvolací súd vychádzal, t.j. rozhodnutieodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky. V danom prípade odvolací súd poukázal na ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku, ktorá nesprávne zahŕňala aj poplatok spojený s poskytnutím úveru.

29. Pokiaľ išlo o zakotvenie podstatnej zmluvnej podmienky, akou je zosplatnenie pohľadávky a zároveň existencia finančných nárokov dodávateľa do textu všeobecných obchodných podmienok, išlo o skutkovú okolnosť spojenú s týmto individuálnym prípadom. Dovolací súd považoval vyhodnocovanie tejto skutkovej okolnosti za redundantné s poukazom na preukázaný rozpor s právom Európskej únie.

30. Dovolací súd záverom poukazuje na právnu vetu publikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2022 - rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych pod č. R 49/2022 : „Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 9 Cdo 287/2021)“.

31. Dovolací súd zistil že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnych otázok predložených žalobkyňou. Na základe vyššie uvedeného, najvyšší súd podľa § 448 CSP dovolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol.

32. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v dovolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.