UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. Z., trvale bytom U., zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou v Pezinku, Novomeského 25, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 28 152,31 € s príslušenstvom, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 12C/76/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. februára 2016 sp. zn. 2Co 223/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský s ú d v Bratislave (ďalej tiež le n „odvolací s úd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 8. novembra 2013 č. k. 12C 76/2011-69, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby a nepriznaniu náhrady trov konania žalovanej; okrem toho tiež žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Takýto svoj rozsudok odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vrátane stotožnenia sa s jeho dôvodmi (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), dopĺňajúc pritom, že správnym bol predovšetkým názor o nesplnení zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nebola totiž preukázaná príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní jeho sp. zn. 28Cb/69/2006 (skôr 42Rob 3/2004) a uplatnenou škodou, k e ď príč inou nevymožiteľnosti pohľadávky žalobcu nebol postup prvoinštančného súdu (spočívajúci v prvotnom vydaní platobného rozkazu v prospech žalobcu, ukladajúceho povinnosť jeho dlžníčke v osobe dnes už neexistujúcej obchodnej spoločnosti „LIVAK PLAST, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pri Dynamitke 11“ a jeho opatrení doložkou právoplatnosti, v následnom akceptovaní odporu proti takémuto platobnému rozkazu a do tretice v neschopnosti dokončiť konanie vedené žalobcom proti dlžníčke vecne - tu pre zánik žalovanej), ale vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníčky, jeho následné zrušenie pre nedostatok majetku a výmaz dlžníčky z obchodného registra. Žalobca okrem toho ešte v čase pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníčky a po obdržaní ním exekučného titulu súceho naexekučné vymoženie pohľadávky nepodal návrh na vykonanie exekúcie a preto ani nemala význam jeho námietka potrebou zisťovania, či dlžníčka pred vyhlásením konkurzu disponovala majetkom spôsobilým na uspokojenie žalobcovej pohľadávky; dôvodil tiež odvolací súd, ktorý záverom tiež pomerne podrobne argumentoval (i s poukazmi na početnú judikatúru), prečo neobstála ani námietka údajnou nepreskúmateľnosťou rozsudku prvoinštančného súdu.
2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol zrušenie rozsudkov súdov oboch nižších inštancií (ďalej tiež len „nižšie súdy“) s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom oboch nižších súdov) možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p.). Oba dovolaním napádané rozsudky považuje za nepresvedčivé a arbitrárne (nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov), nakoľko sa ústavne konformne nevysporiadali s otázkou majetkových pomerov dlžníčky v čase podania žaloby proti takejto osobe ( keď rozhodujúcimi neboli pomery v č as e po skončení konkurzného konania), hoci v čase podania žaloby, vydania platobného rozkazu aj jeho opatrenia doložkou právoplatnosti dlžníčka mala nehnuteľný majetok spôsobilý na uspokojenie judikovanej pohľadávky. To obdobne platí aj u námietok týkajúcich sa prieťahov v konaní na Okresnom súde Bratislava III (ktorý nesprávne prerušil konanie) a nevedenia ním exekúcie (na ktorý postup nebol dôvod, pokiaľ on si pohľadávku v rozhodnom čase priznanú právoplatným platobným rozkazom riadne prihlásil v konkurze a popretie takto prihlásenej pohľadávky si vyžadovalo podanie žaloby správcom konkurznej podstaty dlžníčky).
3. Žalovaná dovolací návrh nepodala.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, po preskúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, že toto žalobca nasmeroval proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a je tak potrebné ho odmietnuť.
6. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravoval prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
7. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil o d právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil vo výroku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o potvrdenie rozsudku, ktorým bola podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovená neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).
8. Dovolaním v prejednávanej veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a preto ani nemohol vysloviť záväzný právnynázor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustným byť nemohlo.
9. Dovolanie by vzhľadom na práve uvedené mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii niektorej takejto vady, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
10. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia žiadnej z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
11. Najvyššiemu súdu teda ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa, podľa ktorej mu mal odvolací súd (resp. i súd prvej inštancie) svojím postupom v tejto veci odňať možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje rozhodnutie (-a) dostatočne neodôvodnil (-i) - urobil (-) ho (ich) nepreskúmateľným (-i).
12. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
13. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť jeho vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu (ako primárny predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho súdu) k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
14. Špecificky k odvolacím a následne i dovolacím námietkam žalobcu v prejednávanej veci sa pritom žiada uviesť predovšetkým to, že dovolateľovi nejde prisvedčiť v tom, že by sa nižšie súdy argumentačne nevysporiadali s otázkou existencie majetku dlžníčky v čase začatia konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu postupu (vzatému za základ žaloby o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci). V ich odpovedi na otázku, ktorý čas tu bol právne významný, treba vidieť aj odpoveď na súvisiacu otázku opačnú (ktorý čas právne významným nie je); najmä ale za objektívne presvedčivý (navzdory inému názoru dovolateľa) aj zodpovedajúci hľadisku argumentačnej logiky bolo treba považovať záver o nemožnosti usudzovania n a existenciu nepretrhnutej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom, v ktorom sa videla tzv. škodná udalosť a vznikom škody, ktorej náhrady sadomáhal žalobca. Ak by totiž nesprávnym postupom malo byť zrušenie platobného rozkazu, prisudzujúceho žalobcovi voči jeho dlžníčke pohľadávku, rozhodne nie zanedbateľný čas (viac než dva roky) potom, čo bol platobný rozkaz opatrený doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti, pokračovanie v konaní o žalobe žalobcu voči jeho dlžníčke a skončenie takéhoto konania bez vydania rozhodnutia vo veci samej, v žiadnom prípade nemohlo byť ponechaným bez povšimnutia neprikročenie žalobcom k exekučnému vymáhaniu prisúdenej pohľadávky v čase, v ktorom na to disponoval spôsobilým podkladom (platobným rozkazom opatreným príslušnými doložkami, o ktorých správnosti nebol ešte dôvod pochybovať) a v ktorom zároveň behu exekučného konania nebránilo vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníčky (ku ktorému prišlo až bezmála rok po vydaní platobného rozkazu). Práve také opomenutie totiž vytvorilo priestor pre až neskoršie spochybnenie správnosti doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti na platobnom rozkaze (až v roku 2006) - ku ktorému prišlo až po vyhlásení konkurzu a takto a j v čase, v ktorom u ž možnosť uspokojenia žalobcu z majetku dlžníčky bola podstatne menej pravdepodobnou než možnosť, že sa tak naopak nestane. Označenie (dovolaním aj odvolaním) za nesprávny úradný postup už opatrenia platobného rozkazu doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti (tu por. č. l. 113, 147 a 148 spisu) bolo potom z pohľadu snahy dovolateľa presvedčiť o potrebe zisťovania majetkových pomerov dlžníčky už v čase predchádzajúcom konkurznému konaniu vedenému na majetok takejto osoby celkom kontraproduktívnym, nakoľko pri disponovaní žalobcom len platobným rozkazom bez akejkoľvek doložky by o judikovaní jeho pohľadávky spôsobom umožňujúcim či už exekúciu alebo aj prihlásenie pohľadávky v konkurze bez rizika jej jednoduchého popretia nemohla byť reč vôbec. Ani argumentácia o rozhodnosti už času začatia konania žalobcu proti jeho dlžníčke (pre zisťovanie majetkových pomerov dlžníčky) nebola v skutočnosti ničím iným, než pokusom tvrdiť, že začatie tzv. sporového konania a vydanie v ňom rozhodnutia vyhovujúceho žalobe je prakticky to isté (čo by ale dovedené ad absurdum znamenalo, že každá žaloba doručená súdu je dôvodnou a súdy sú tu iba na to, aby takúto skutočnosť potvrdili). Námietka nevysporiadaním sa (odvolacieho súdu) s otázkou prihlásenia pohľadávky priznanej žalobcovi platobným rozkazom v konkurze bola potom v zjavnom rozpore s obsahom spisu, keď už súd prvej inštancie mal prihlásenie pohľadávky v konkurze za preukázané, toto však pre existenciu už skoršej možnosti pohľadávku vymôcť už nepovažoval za významné a odvolací súd stotožnením sa s argumentáciou prvoinštančného súdu ako celkom stotožnil prijal z a s voj a j tento názor. Napokon k námietke údajnými prieťahmi v konaní Okresného súdu Bratislava III platí, že Krajský súd v Bratislave síce konštatoval nesprávnosť uznesenia o prerušení konania z dôvodu existencie návrhu správcu konkurznej podstaty žalobcovej dlžníčky na pokračovanie v konaní, takéto rozhodnutie však nebolo vydané v konaní tvoriacom základ nárokov žalobcu z prejednávanej veci (rozumej v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 28Cb/69/2006, skôr vedenom pod sp. zn. 42 Rob 3/2004), ale v konaní inom (v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 44Cb/35/2006 - tu por. uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 11. decembra 2007 sp. zn. 2 Cob 121/2007 na č. l. 145 a 146 spisu) a práve to bol dôvod, pre ktorý naň ani nevznikla potreba v prejednávanej veci špecificky reagovať.
15. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). Ak potom len odôvodnene uplatnená námietka nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu predstavuje obraznú vstupnú bránu k zaoberaniu sa dovolacím súdom tým, či rovnakou vadou netrpí aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, snaha žalobcu docieliť zrušenie rozhodnutí oboch nižších súdov bola bez nádeje na úspech.
16. Pokiaľ dovolateľ namietal, ž e pos tup s ú d u v proc ese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania smožným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
17. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.) a nie účastníkov konania (strán sporu). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).
18. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 19. Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej, v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie najvyššieho súdu v jeho veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
20. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení vec i); k týmto námietkam vš ak dovolací s ú d odkazuje n a s voju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemohol v tomto konaní prihliadať.
21. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu v prejednávanej veci nebolo prípustné podľa § 238 O. s. p., nebol dôvod na konštatovanie výskytu žalobcom tvrdenej procesnej vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho súdu.
22. O náhrade trov dovolacieho konania bolo potom rozhodnuté podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p., keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil neprípustným dovolaním žalobca, žalovanej však v takomto konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí (tu dovolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že to tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce 1. rozhodnutie v r ámc i rozhodnutia končiaceho konanie len o nároku na náhradu a 2. až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (v tejto súv. por. § 262 ods. 1 a 2 C. s. p.) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to nedisponuje výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.