Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 Cdo 223/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému Š., bývajúcemu v R., o vymoženie 1 092,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. 14 Er 290/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo 16. augusta 2011 sp. zn. 14 CoE 280/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 092,09 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 24. novembra 2010 sp. zn. I. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením z 26. apríla 2011 č.k. 14 Er 290/2011-45 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení

poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 20. septembra 2007 P. (právna predchodkyňa

oprávnenej) poskytla povinnému úver vo výške 50 000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať

v 60 splátkach po 1 490 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel súd

prvého stupňa k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie treba

zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V tejto súvislosti súd poukázal aj na

ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len

„zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka (článok 9

bod 2), v zmysle ktorej budú akékoľvek spory účastníkov daného právneho vzťahu

rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre

obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne (súčasť

obchodných podmienok, typ formulárovej zmluvy), čo spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť

spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní, tiež sa tým reálne vzdal práva  

na účinnú procesnú obranu. Spory mali byť riešené na súde v sídle veriteľa,  

čo minimalizovalo náklady veriteľa a reálne sťažovalo uplatnenie práv spotrebiteľa.  

To odôvodňuje záver o neprijateľnosti tejto doložky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka)  

a o jej nekalej povahe [čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy  

č. 1 Smernice Rady 193/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Rozhodcovská doložka spôsobuje v danom prípade značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, prieči sa dobrým mravom a preto

je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého stupňa vzhľadom  

na to, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z., žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 16.   augusta

2011 sp. zn. 14 CoE 280/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolací súd dospel k záveru,

že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré

treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Aj odvolací súd vzal na zreteľ hľadiská vyplývajúce

zo Smernice, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ustanovení Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora (ES) napr. vo veci P. C – 76/10 zo

16. novembra 2010. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia konštatoval, že súd prvého stupňa

správne postupoval, pokiaľ aj bez návrhu zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje

neprijateľnú podmienku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach

zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Značnú nerovnováhu práv a povinností v neprospech spotrebiteľa zakladá

dojednanie, ktorým sa tento vopred vzdáva ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred

nezávislým všeobecným súdom. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že rozhodcovský

rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd   sa stotožnil aj s názorom, že

exekučný súd je povinný kedykoľvek posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho

vykonateľnosti. Uviedol, že exekučný súd môže preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk

vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. V súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie

súdneho dvora zo 16. novembra 2010 vo veci C-76/10. Súd prvého stupňa v danej veci

správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý

vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný

titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora

o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, lebo súdy v danom prípade (vychádzajúc z obsahu dovolacích námietok  

a nie len z formálne označených dovolacích dôvodov) :

1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo,  

res iudicata (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka

z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam

rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené

preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona  

č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné

konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto  

pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor

poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu v rozhodcovskom

konaní,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo  

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade

pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako  

aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli  

do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred

exekučným súdom konať,

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239  

ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),   ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Oprávnená namieta vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje

zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá  

má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť  

a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej  

stránke. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide o námietku, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia.

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne exekučné konanie s tým

istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,

a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,

že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto  

ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní došlo k procesnej vade

v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nešlo

o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie  

(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul  

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva,  

že by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol

nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.  

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty

na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44  

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným

titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.

Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou   na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania

nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu,  

ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného

titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak

v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,  

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde,  

je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd  

iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,

medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto

otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).

Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný)

súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul  

z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď  

IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012

sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra

2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd

mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie obchodných

podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú  

jeho právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4  

ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto ustanovenie  

nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom

Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi

spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším

vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu

posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica sa má vykladať v tom zmysle,  

že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi

a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom

v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému

úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný  

ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej

zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi

nižších stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť  

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,

že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení

všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne.

Rozhodcovská doložka, ktorá v preskúmavanej veci núti spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného

dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok. Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že súdy nižších

stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný

titul.

K argumentom   dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade

len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

(v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť

svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,  

že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní

stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom  

sa podľa poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67

ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúži

ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade

ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré  

sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny

predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské

konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh

rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné

predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67  

ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu

individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka   a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto

ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom

svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona  

so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť  

aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa

odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli

medzi a) vykonávacími inštitúciami a klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi

elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných

prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované

zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P.) k tomu, aby klientovi

(povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich

prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred

stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich

záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna

predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol

ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila

svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke

v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice  

nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Dovolací súd dospel k záveru,  

že rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa)

vydaný v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné,

neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre

rozhodnutie súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozhodnutie odvolacieho

súdu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové

(materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne

dôvody, pre ktoré zamietli žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie (t.j. prečo považovali za nespôsobilý exekučný titul, z čoho vyvodzovali svoje

závery o neplatnosti rozhodcovskej doložky i to z akých hľadísk posudzovali prijateľnosť

zmluvných podmienok a dojednaní).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,  

že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,

keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama

takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.

a § 237 O.s.p.).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal

povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. augusta 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová