7Cdo/221/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A.. E. E., bytom v H., X. H. XX/XX a 2/ J. E., bytom v H., P. XXX/XX, oboch zastúpených obchodnou spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Twin City Tower, Mlynské nivy 10, IČO: 47 239 921, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Malata, proti žalovaným 1/ K. B., bytom Y. Z. Č.. XXX a 2/ H. S., bytom v H., Y. XXXX/XX, obom zastúpeným advokátkou JUDr. Annou Orthovou, so sídlom v Bratislave, Rebarborová 1/B, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 5 C 21/2012, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2017 sp. zn. 2 Co 240/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu (C. E., zomr. XX. O. XXXX) rozsudkom z 26. júla 2017 sp.zn. 2 Co 240/2014 napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z 20. augusta 2013 č.k. 5 C 21/2012-130, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v sume 6.844,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca nepredložil žiadny relevantný a hodnoverný doklad o tom, že skutočne uzatvoril zmluvu (darovaciu, kúpnu alebo zámennú) so spoluvlastníkom alebo spoluvlastníkmi parc. č. XXX/X v kat. úz. H. v rozsahu, v ktorom by sa mal stať vlastníkom súčasnej parc. č. XXXX, o výmere 343 m2 a takýmto dokladom, ktorým by malo dôjsť k vstupu do držby, nie je potvrdenie z 8. apríla 1959, ktoré žalobca predložil a okrem iného sa na tomto potvrdení žiadnym spôsobom nešpecifikuje ani len to, o ktorú časť pozemku by malo ísť a v potvrdení sa ani neuvádza žalobca, prípadne jeho manželka ako nadobúdatelia nejakej nehnuteľnosti a iba sa predpokladá, že sa eštelen uzavrie kúpno-predajná zmluva v budúcnosti. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že pozemok, pôvodná parc. č. XXX/X v H. mala viacerých spoluvlastníkov a k nejakému záväzku sa zaviazala iba „H. L.", ktorej pravosť podpisu žalovaní 1/ a 2/ spochybňovali. Uviedol, že žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom tohto konania a ktorý bol odčlenený z iných pozemkov v spoluvlastníctve iných vlastníkov. Správny bol podľa odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie, že žalobca pri normálnej opatrnosti musel mať vedomosť o tom, že oprávnene len užíva pozemok, na ktorom má postavený rodinný dom. Odvolací súd dospel k záveru, že pôvodný žalobca v konaní oprávnenosť držby ničím nepreukázal a ani neuviedol žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie, ktoré nepreukázali ani výpovede svedkov. Odvolací súd uviedol, že podľa obsahu spisu, z vyjadrenia žalovaných vyplýva, že žalobca a jeho právni predchodcovia (rodičia) si boli jednoznačne vedomí a boli uzrozumení s tým, aké kroky je nevyhnutné urobiť a aké právne úkony uskutočniť, aby sa vlastnícke právo nadobudlo - uzatvoriť s vlastníkmi kúpnu zmluvu, vyhotoviť geometrický plán na odčlenenie pozemku a následne zápis kúpnej zmluvy do evidencie nehnuteľností, nakoľko takou istou formou nadobudli aj vlastníctvo k pozemku registra E, parc. č. XXX/X (teraz registra C parc. č. XXXX) a pokiaľ ide o faktické odovzdanie veci držiteľovi, ktorý by mohol byť oprávneným držiteľom, musela by byť vec odovzdaná všetkými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a nestačilo by, keby dal súhlas len niektorý zo spoluvlastníkov. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke, a tak ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

2. Proti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ (ako právni nástupcovia na miesto pôvodného žalobcu) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko odvolací súd podľa nich bez akéhokoľvek opodstatnenia požaduje na preukázanie dobromyseľnosti predloženie písomnej scudzovacej zmluvy. Tvrdia, že odvolací súd nevzal do úvahy, že právny titul, od ktorého pôvodný žalobca odvodzoval vznik svojho práva, vznikol za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, ktorý nezakotvoval požiadavku predloženia zmluvy o prevode v prípade nehnuteľností a rátal s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme. Ďalej uvádzajú, že vyžadovanie uzavretia zmluvy o prevode nehnuteľnosti v písomnej forme ako podmienky pre splnenie dobromyseľnosti sa vzťahuje k prípadom z obdobia, keď bol v účinnosti súčasný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. Podľa žalobcov 1/ a 2/ uzatvorenie zmluvy o prevode ústnou formou nemá automaticky za následok vylúčenie dobromyseľnosti držiteľa, ak sa držiteľ na základe tejto ústnej zmluvy uchopil držby nehnuteľnosti pred nadobudnutím účinnosti súčasného Občianskeho zákonníka. Poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 361/2012, 4 Cdo 283/2009. Požiadavka na predloženie písomnej scudzovacej zmluvy je podľa žalobcov 1/ a 2/ nad rámec zákona a v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V dovolaní ďalej namietajú, že v prípade existencie názorov, že aj za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 bolo zmluvou o prevode nehnuteľnosti potrebné uzatvoriť v písomnej forme s ohľadom na § 111 - 113 Občianskeho zákonníka, by bolo potrebné skonštatovať, že právny omyl pôvodného žalobcu bol ospravedlniteľný. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010, že omyl možno výnimočne ospravedlniť, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Podľa žalobcov 1/ a 2/ pôvodný žalobca nemal ani pri zachovaní primeranej opatrnosti dôvod spochybňovať pravosť predmetného potvrdenia, resp. správnosť v ňom uvedených skutočností, a to aj s ohľadom na opakované ubezpečenia otca pôvodne žalovanej a jeho brata, že kúpna cena bola vlastníkom nehnuteľnosti uhradená. Pôvodný žalobca nemal a ani nemohol mať podľa žalobcov 1/ a 2/ dôvodné pochybnosti o tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí. Uviedli, že subjektívny pocit pôvodného žalobcu bol vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby. Vzhľadom na uvedené žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v časti I. výroku a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť, nakoľko súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vec riadne vyhodnotili. Uviedli, že vydržanie začalo plynúť od 1. januára 1961, lehota skončila 1. januára 1971, t.j. za účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Podľa nich akvydržacia lehota neuplynula najneskôr do 31. marca 1964, k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním nedošlo.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to za splnenia podmienky jej právneho zastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) predovšetkým, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

6. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).

7. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

8. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia pritom vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna otázka“).

11. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

12. Žalobcovia 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

13. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

14. V danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní uviedli, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 361/2012 a 4 Cdo 283/2009. Majú za to, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí pri posúdení podmienky ústnej formy zmluvy potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázali na rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012, kde najvyšší súd vyslovil, že: „Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp.zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2013 sp.zn. 1 Cdo 137/2011). V danom prípade žalobcovia svoj titul vstupu do držby odvodzujú z ústnej zmluvy o prevode pozemku. V dobe, keď sa držitelia ujali držby platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1).“ Dovolací súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

15. Žalobcovia 1/ a 2/ poukazujú aj na odklon od uznesenia najvyššieho súdu z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009, kde najvyšší súd zaujal právny záver, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).“ Najvyšší súd tu na bližšie odôvodnenie uviedol, že pokiaľ do uvedeného dňa niekto vstúpil do držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva“.

16. Citované závery z judikatúry sú pritom rešpektované aj v aktuálnej rozhodovacej praxi dovolaciehosúdu (viď napr. rozsudok najvyššieho súdu z 11. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/46/2017), avšak nesúvisia s predmetným sporom, nakoľko splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním riešia podľa Občianskeho zákonníka v znení podľa zákona č. 40/1964 Zb. a nie podľa zákona č. 141/1950 Zb. platného a účinného v období, kedy k vzniku oprávnenej držby malo dôjsť, t.j. 1. januára 1961. Splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním treba posudzovať podľa práva platného v čase, keď k vzniku práva týmto spôsobom malo dôjsť, a to v predmetnom spore v čase právnej úpravy podľa zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. stredného Občianskeho zákonníka). Ak teda žalobcovia 1/ a 2/ vychádzajú z výkladu argumentum a contrario z cit. rozhodnutí a zakladajú oprávnenosť svojej držby na skutočnosti, že pokiaľ Občiansky zákonník od účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. vyžadoval na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti písomnú zmluvu, pred jeho účinnosťou sa táto písomná forma zmluvy nevyžadovala, takýto záver neobstojí a ani z cit. rozhodnutí nevyplýva.

17. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie sa pri vyriešení nastolenej právnej otázky neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak dospeli k záveru, že pôvodný žalobca nenadobudol k nehnuteľnosti tvoriacej predmet žaloby vlastnícke právo vydržaním, keďže nebol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu patrí nehnuteľnosť, do držby ktorého vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. v znení do 31. marca 1964, na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti pre chýbajúci právny titul vstupu do držby. V danom prípade žalobcovia 1/ a 2/ odvodzujú svoj titul vstupu do držby z ústnej zmluvy o prevode pozemku. V dobe začatia držby, t.j. 1. januára 1961, ktorý dátum uviedol pôvodný žalobca, platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu, a to v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka: „Písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o obvyklé darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná pri právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu.“ Námietka žalobcov 1/ a 2/, že Občiansky zákonník z roku 1950 nezakotvoval požiadavku písomnej formy v prípade zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ale naopak rátal aj s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme, pričom poukazovali na ustanovenia § 111 až 113 Občianskeho zákonníka, neobstojí, nakoľko aj keď ustanovenie § 111 Občianskeho zákonníka z roku 1950 priamo nezakotvovalo potrebu písomnej formy v prípade zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bolo potrebné na takéto zmluvy aplikovať, vzhľadom na interpretáciu právnych noriem, aj ustanovenie § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950. Zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa uplatňovaním jednotlivých metód výkladu práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu interpretovaného textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický výklad textu právneho predpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými normami zákona (viď. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/09-54 z 2. júna 2009).

18. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej argumentujú, že v prípade existencie názorov, že aj za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 bolo zmluvu o prevode nehnuteľnosti potrebné uzatvoriť v písomnej forme, je potrebné konštatovať, že právny omyl pôvodného žalobcu bol ospravedlniteľný, a to s ohľadom na možnosť rôzneho výkladu ustanovení § 111 až 113 Občianskeho zákonníka z roku 1950, pričom poukazujú aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, kde najvyšší súd uviedol: „Právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.“ Dovolací súd uvádza, že aj keby cit. znenie uvedených ustanovení bolo nejasné a pripúšťajúce rôzny výklad, vzhľadom na už vyššie uvedené (bod 17 tohto uznesenia), ustanovenie §40 Občianskeho zákonníka z roku 1950, ktoré bolo potrebné pri interpretácii zákona aplikovať, je jasné a nepripúšťa rôzny výklad.

19. K námietke žalobcov 1/ a 2/ o tom, že odvolací súd vôbec nevzal do úvahy, že právny titul, od ktorého pôvodný žalobca odvodzoval vznik svojho práva, vznikol za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, ktorý nezakotvoval požiadavku predloženia zmluvy o prevode v prípade nehnuteľností a rátal s možnosťou uzatvorenia takejto zmluvy v ústnej forme, dovolací súd dodáva, že aj keď sa touto skutočnosťou odvolací súd nezaoberal, nemalo to vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru, že na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti chýbal právny titul vstupu do držby, a to písomná forma zmluvy, pričom táto bola potrebná aj podľa stredného Občianskeho zákonníka.

20. So zreteľom na vyššie uvedené, nakoľko sa odvolací súd neodchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ nevyplýva z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vzhľadom na to ich neprípustné dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

21. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.