UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ F. Z., trvale bytom v N., G. XX a 2/ R. X., trvale bytom v N., G. X, zastúpených JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovaným 1/ W. Y., trvale bytom v N., M. XX, zastúpenému JUDr. Beátou Pitorákovou, advokátkou v Košiciach, Kováčska 17 a 2/ V. Y., s evidovaným trvalým pobytom v N. - Ť., o 18.076,50 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 11C/49/2011, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. marca 2017 sp. zn. 6Co/284/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyne sú povinné zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 31. mája 2016 č. k. 11C/49/2011-312 I. žalobu v časti požiadavky žalobkýň o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietol, II. vo zvyšku konanie zastavil, III. obom žalobkyniam uložil povinnosť nahradiť (správne „zaplatiť“) žalovanému 1/ k rukám jeho advokátky trovy (správne „náhradu trov“) konania v sume 4.698,21 € do 3 dní, IV. žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal a V. rozhodnutie o trovách konania štátu vyhradil samostatnému uzneseniu (majúcemu sa vydať po právoplatnosti rozsudku). Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň rozsudkom z 30. marca 2017 sp. zn. 6Co/284/2016 I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o zamietnutí žaloby a o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej 2/, II. odmietol odvolanie proti výroku o zastavení konania, III. zmenil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o trovách konania žalobkýň a žalovaného 1/ znížením povinnosti na náhradu na sumu 4.445,48 € (pri zachovaní ostatných podmienok splnenia uloženej povinnosti), IV. vyslovil, že žalovaný 1/ má proti žalobkyniam nárok na náhradu trovodvolacieho konania v plnom rozsahu a V. žalovanej 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V časti odôvodnenia rozsudku, týkajúcej sa rozhodnutí o trovách konania, odvolací súd uviedol (aj k odvolacím námietkam žalobkýň), že nešlo o prípad hodný osobitného zreteľa umožňujúci nepriznanie náhrady trov konania žalovanému 1/, keď žalobkyne napriek existencii ich pomerov odôvodňujúcich priznanie im oslobodenia od súdnych poplatkov žalobu podali už v čase premlčania nároku, pri zastúpení advokátom s uzrozumením o takej skutočnosti a ani v priebehu sporu neprispeli k minimalizácii trov konania; dôvodnou však bola jedna z námietok týkajúca sa určenia výšky trov majúcich sa nahradiť žalovanému 1/ (na právnej službe advokátky za pojednávanie odročené bez prejednania veci 10. decembra 2013, kde advokátke patrila len štvrtina odmeny).
2. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu výlučne v časti trov konania (pred prvoinštatnčným aj odvolacím súdom) podali dovolanie žalobkyne (ďalej tiež len „dovolateľky“), navrhujúc zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v napádaných výrokoch a vrátenie veci v takejto časti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“), poukazujúc na existenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 9. júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 67/2010 (ktorým bola určená povinnosť náležite skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa), majúc za to, že odvolací súd sa napádaným rozsudkom odklonil od takéhoto rozhodnutia a v ďalšom spochybňujúc správnosť záveru o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa (pre ktoré by malo dôjsť k zbaveniu žalobkýň povinnosti na náhradu trov konania žalovaného 1/).
3. Žalovaný 1/ navrhol dovolanie zamietnuť (?), majúc za to, že toto nie je dôvodným, žalobkyňa 2/ je výlučnou vlastníčkou ňou obývaného bytu a obe žalobkyne boli v priebehu celého konania zastúpené advokátom (čo taktiež nenasvedčuje ich nemajetnosti); žalovaná 2/ dovolací návrh nepodala.
4. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a zároveň naň oprávnenými osobami, teda stranou, v neprospech ktorej bolo napádané rozhodnutie odvolacieho súdu vydané (čo sa inak týkalo výroku o trovách konania na súde prvej inštancie len tam, kde odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu de facto potvrdil a naopak nie tam, kde znížením prisúdenej náhrady rozhodol v prospech dovolateliek, tu por. § 424 C. s. p.), riadne zastúpenými (§ 429 ods. 1 C. s. p.) skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
5. Dovolateľky vyvodzovali prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., teda z toho, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 432 ods. 1 C. s. p.), pričom jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
6. Uplatnený dovolací dôvod však nevymedzili spôsobom vyplývajúcim z § 432 ods. 2 C. s. p., keď neuviedli, ktorú právnu otázku podľa nich riešil odvolací súd nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva, ale len (pomerne všeobecne) namietali, že odvolací súd dostatočne nevyhodnotil všetky (taktiež bližšie neuvedené) okolnosti významné pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej strane sporu (tu konkrétne len žalovanému 1/ ako jednej z dvoch osôb v takomto procesnom postavení), ktoré (okolnosti) boli podľa názoru dovolateliek dané a preto je i rozhodnutie ukladajúce žalobkyniam povinnosť na náhradu trov konania žalovanému 1/, resp. ďalšie rozhodnutie zakladajúce obdobný nárok na náhradu trov odvolacieho konanie nesprávne (a tiež nedostatočne odôvodnené).
7. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľky vo svojej podstate nenamietali právne posúdenie veci odvolacím súdom, ale a/ jeho skutkové závery, ktoré dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať (pretože je podľa § 442 C. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd) a b/ dostatočnosť odôvodnenia záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nešlo usudzovať na výnimočnosť prípadu odôvodňujúcu nepriznanie (úspešnej strane sporu) náhrady trovkonania podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ďalej tiež len „O. s. p.“), resp. podľa § 257 C. s. p. (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu) - ktorá námietka bola v skutočnosti námietkou arbitrárnosti (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu v časti napádanej dovolaním ako jednej z variácií na nesprávny procesný postup porušujúci právo na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C. s. p., skôr § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
8. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 432 ods. 1 C. s. p. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. Len konkrétne označenie právnej otázky korešpondujúcej s právnym posúdením veci, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ taká ustálená prax pravda existuje (uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).
9. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok (čím treba rozumieť aj situáciu v prejednávanej veci, v ktorej dovolateľky de facto len nesúhlasili s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého tu o súhrn okolností nasvedčujúcich výnimočnosti posudzovaného prípadu a takto aj potrebe uplatnenia výnimky zo zásady zodpovednosti za výsledok konania nešlo). Prakticky to isté platí u námietky nevypravenia rozhodnutia odvolacieho súdu dostatočnými dôvodmi, ktorá je vo svojej podstate uplatnením iného než použitého dôvodu prípustnosti dovolania s následkom v podobe vnútornej protirečivosti podania, o ktorom je reč (či má skutočne ísť o dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci alebo naopak pre tzv. zmätočnosť).
10. I ak by nič z uvedeného vyššie platiť nemalo, výrazom ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa mal (podľa dovolateliek) odvolací súd odchýliť, nemohlo byť jediné (nejudikované) rozhodnutie najvyššieho súdu, vydané navyše za okolností v podstatnom odlišných od prípadu v prejednávanej veci. Rozhodnutím uvádzaným dovolaním totiž najvyšší súd na dovolanie žalovaného (označovaného za odporcu) ako v konečnom dôsledku procesne úspešnej strany sporu - po zrušení skorších rozsudkov odvolacieho súdu vyznievajúcich v jeho neprospech (kým v prejednávanej veci dovolacie konanie iniciovali žalobkyne ako strana v spore neúspešná) zrušil v poradí tretí rozsudok odvolacieho súdu (v prejednávanej veci šlo o rozsudok prvý), žalovanému nepriznávajúci náhradu trov konania podľa § 150 O. s. p., teda uplatňujúci výnimku z pravidla (kým v prejednávanej veci došlo k priznaniu náhrady a teda postupu podľa pravidla). Dôvodom zrušenia bola pritom nepreskúmateľnosť rozhodnutia (inak podľa O. s. p. až na prípady mimoriadnych dovolaní ani rozhodnutie o trovách konania zrušiť nešlo) a najvyšší súd odvolaciemu súdu vytkol nedostatočné zaoberanie sa dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, v tomto prípade však s faktickou výhradou precenenia (zo strany odvolacieho súdu) okolností pre zvolený postup (o aký prípad opäť v prejednávanej veci nešlo, ak dovolaním i jemu predchádzajúcim odvolaním žalobkýň sa naopak najprv súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu vytýkalo naopak nedocenenie rozhodných okolností).
11. Na základe uvedených skutočností preto dovolací súd dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. f/ (druhej časti vety) C. s. p. odmietol, pretože dovolateľky nevymedzili uplatnený dovolací dôvod spôsobom vyplývajúcim z ust. § 432 C. s. p. K tomuto je ale žiadúce doplniť, že aj keby si dovolateľky nimi nesplnenú povinnosť splnili, za stavu podržania si nimi ďalšej právnej argumentácie uvedenej v dovolaní by to na výsledku dovolacieho konania nemohlo nič zmeniť, keďže v takom prípade by bol daný dôvod odmietnutia dovolania podľa § 447 písm. c/ C. s. p. (neprípustnosť dovolania).
12. O trovách dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému 1/ úspešnému v dovolacom konaní bola priznaná náhrada s uložením povinnosti dovolateľom zaplatiť tomuto žalovanému náhradu s tým, že výška náhrady bude určená súdom prvej inštancie (samostatným uznesením jeho vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 C. s. p.); v prípade žalovanej 2/, ktorej v dovolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, potom došlo priamo k nepriznaniu náhrady (tu por. R 72/2018).
13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.