UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ B. Z., Z. č. XX, 2/ Q. S., Z. č. XX, 3/ S. S., Z. č. XXX, 4/ Q. R., Z. č. X, 5/ Q. R., Z. č. XXX, 6/ E. W., Z. č. XXX, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Mlynárska č. 15, Košice, proti žalovanej AGRO-VALALIKY a.s., Cestice č. 23, zastúpenej Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej č. 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Igor Vranka, LL.M., o určenie neexistencie práv a záväzkov, naposledy vedenom na Okresnom súde Košice-okolie (v súčasnosti Mestský súd Košice) pod sp. zn.18C/541/2017, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. septembra 2021 sp. zn. 3Co/73/2020, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 16. septembra 2021 sp. zn. 3Co/73/2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") ostatným rozsudkom z 21. januára 2020 č. k. 18C/541/2017-513 v znení dopĺňajúceho rozsudku z 2. marca 2020 č. k. 18C/541/2017-526 určil, že neexistujú žiadne záväzné práva a záväzky medzi stranami z nájomných zmlúv medzi žalobcami 1/ až 6/ (ďalej spolu aj „žalobcovia") a žalovanou uvedených vo výroku rozsudku a zároveň súd priznal žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nájomné zmluvy uzatvorené medzi žalobcami ako prenajímateľmi a žalovaným ako nájomcom podliehajú režimu zmlúv podľa zákona č. 504/2003 Z.z., pričom (iba) z označenia predmetu nájmu len katastrálnym územím, číslom listu vlastníctva a súhrnnou výmerou, prípadne ako roľa či orná pôda vôbec nebolo zrejmé, čo v skutočnosti bolo predmetom zmluvy. Vychádzajúc z toho, že predmetom nájmu mali byť pozemky, tieto bolo potrebné označiť okrem katastrálneho územia minimálne ešte parcelným číslom, výmerou, spoluvlastníckym podielom. Nakoľko predmet nájmu ani v jednej zmluve nie je označený týmito údajmi súd ho považoval za neurčitý. Právnym následkom neurčitosti právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona, a to od začiatku, bez ohľadu na to, či sa jejniekto dovolal, z takéhoto právneho úkonu nevznikajú účinky a súd na ňu prihliada z úradnej moci. 1.2. Prvostupňový súd na základe uvedeného dospel k záveru, že neurčitosť predmetu vo všetkých napadnutých nájomných zmluvách spôsobuje ich absolútnu neplatnosť ako celku, preto sa už nezaoberal ďalšími námietkami žalobcov proti týmto zmluvám. Z neplatných zmlúv nevznikajú žiadne práva a povinnosti (záväzky) ani jednému z účastníkov zmluvy. V tomto ohľade vychádzal (aj) z rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. mája 2019 sp. zn. 11Co/313/2018 (na ktorý poukázala strana žalobcov, pozn.) predmetom ktorého konania bolo určenie neplatnosti obdobných nájomných zmlúv o nájme poľnohospodárskej pôdy uzavretých medzi prenajímateľmi, ktorými boli fyzické osoby a nájomcom, ktorým bola žalovaná. Odvolací súd sa v tomto konaní stotožnil s názorom prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti týchto nájomných zmlúv z dôvodu neurčitosti predmetu nájmu. 1.3. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom zo 16. septembra 2021 sp. zn. 3Co/73/2020 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania. 2.1. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu v sporných nájomných zmluvách bol predmet nájmu - parcely vymedzený katastrálnym územím a číslami listov vlastníctva s tým, že všetky parcely, ktoré sú uvedené na týchto listoch vlastníctva spadajú do predmetu nájmu. Z takto vymedzeného predmetu nájmu bolo preto nepochybne možné zistiť, ktoré parcely a v ktorom katastrálnom území a v akej výmere boli predmetom nájmu v čase uzavretia zmlúv. V tomto ohľade odvolací súd nesúhlasil s názorom žalobcov, že predmet nájmu nebol identifikovaný podľa údajov katastra ak neidentifikuje o aké parcely na listoch vlastníctva ide, či ide o parcely registra „C" alebo „E", absentuje parcelné číslo, druh pozemku, výmera a vlastnícky podiel. Bolo tomu tak preto, že nehnuteľnosť pokiaľ je zapísaná v katastri nehnuteľností, sa nemusí nevyhnutne opierať o údaje z príslušnej evidencie, postačuje ich označenie takým spôsobom (prípadne i niektorým z údajov evidencie), aby boli nezameniteľné, rozpoznateľné od iných. V prejednávanej veci sa však nejednalo o nerozpoznateľné nehnuteľnosti, pretože o taký prípad by išlo iba vtedy, ak by jeden z prenajímateľov bol vlastníkom pozemkov zapísaných na listoch vlastníctva so zhodným označením v rámci jednotlivých katastrálnych území, v danom prípade tomu tak však nebolo. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že „[u]rčitosť právneho úkonu sa týka jeho obsahovej stránky, vzťahujúcej sa k jeho predmetu, najmä potom k jeho označeniu takým spôsobom, aby bol nezameniteľne rozpoznateľný od iných predmetov. To však neznamená, že u nehnuteľností musí byť pri ich popise (identifikácii) nutné použitie všetkých údajov deklarovaných v zákone". 2.2. Za dôvodnú odvolací súd nepovažoval ani námietku žalobcov, že v zmluvách nebolo určito dohodnuté ani nájomné, ak nebolo dohodnuté v peňažnej forme. V tejto súvislosti uviedol, že z ustanovenia § 10 zákona č. 504/2003 Z.z. je zrejmé, že sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo spôsob jej určenia, pričom nájomné možno dohodnúť aj v inej než peňažnej forme. Keďže zákon nevylučuje platiť nájomné aj v nepeňažnej forme, za neplatnú nemožno považovať nájomnú zmluvu, ak účastníci si formu náhrady nájomného dohodli vo forme kŕmneho obilia. 2.3. Za čiastočne dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovanej o nedostatku naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení, a to vo vzťahu k nájomným zmluvám č. XXXHa uzatvorenej dňa X. X. XXXX a zmluve č. XXXHa uzatvorenej dňa X. X. XXXX a to vzhľadom na to, že uvedené zmluvy boli uzatvorené ako z nich vyplýva na obdobie 10 rokov a teda v čase rozhodovania súdu prvej inštancie doba nájmu uplynula. 2.4. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k § 37 ods. 1 OZ ak súd dospel k záveru, o neurčitosti predmetu sporných nájomných zmlúv a čiastočne vo vzťahu k aplikácii ust. § 137 písm. c) CSP, preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. 2.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 397 ods. 3 CSP tak, že žalovanej priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie podľa § 420písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v ktorom po opise priebehu konania žiadali, aby dovolací súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zmenil tak, že prvostupňové rozhodnutie sa potvrdzuje alternatívne aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia najskôr vo všeobecnosti namietali, že odvolací súd „bez nariadenia odvolacieho pojednávania a čo i len zopakovania podstatných dôkazov, pri inom právnom posúdení výkladu ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka... zmenil rozsudok". Odvolaciemu rozhodnutiu tiež vytýkali stručnosť, nedostatočnosť a neúplnosť dôvodov. Pokiaľ odvolací súd v bode 12 odôvodnenia dospel k záveru, že bolo dostatočné ak predmet nájmu - parcely bol vymedzený katastrálnym územím a číslami listov vlastníctva - pokiaľ všetky parcely, ktoré boli uvedené na týchto listoch vlastníctva spadali do predmetu nájmu - dovolatelia uvádzali, že „toto nevyplýva zo žiadneho dôkazu, najmä nie z nájomných zmlúv". Ďalej uviedli, že „[p]rocesný postup odvolacieho súdu a jeho zmeňujúci rozsudok nie je správny, spravodlivý, ani zákonný, je nepredvídateľný, prekvapivý, svojvoľný (arbitrárny), hrubo porušujúci ústavné právo žalobcov na riadny a spravodlivý proces (čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods 1 dohovoru), so znakmi ľubovôle, neakceptujúci nielen správny a zákonný postup a výklad ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. v prvostupňovom rozsudku ale absolútne nezohľadňujúci ani existujúcu prax všeobecných (súdov, pozn.) pri aplikácii a výklade cit. ustanovenia." V naznačených súvislostiach poukázali na ustanovenie § 383 CSP, vecne odlišný rozsudok odvolacieho súdu z 22. mája 2019 sp. zn. 11Co/313/2018, týkajúci sa v podobných súvislostiach žalovanej, ako aj ďalších odvolacích rozhodnutí (9Co/546/2016, 1Co/5/2020), či ďalších súdnych rozhodnutí (NS SR 6Obo/74/2008, Ro NS ČR 28Cdo/2888/2005). Poukázali tiež na ustanovenie § 382 CSP a na prekvapivosť rozhodnutia, keď podľa ich názoru mal odvolací súd manudukčnú povinnosť aj v prípade „odlišného výkladu a aplikácie toho istého zákonného ustanovenia, ak má zásadný a podstatný vplyv na rozhodnutie o predmete sporu (napr. aj s ohľadom na Čl. 4 ods. 1,2 C.s.p.)". Odvolací súd nerešpektoval skutkový stav zistený prvostupňovým súdom (§ 383 CSP) v prípade jeho záveru (bod 18 jeho odôvodnenia) o čiastočnej dôvodnosti námietky žalovanej o nedostatku naliehavého právneho záujmu v prípade nájomnej zmluvy č. XXXHa a XXXHa, keďže odvolací súd vychádzal z toho, že tieto zmluvy boli uzavreté na dobu 10 rokov, hoci prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že zmluva č. XXXHa bola uzavretá na dobu 15 rokov (bod 13 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia). Dovolatelia nesúhlasili ani s procesným postupom odvolacieho súdu pri jeho posudzovaní určitosti právneho úkonu nájomnej zmluvy v časti dohodnutého nájomného (body 15 až 17 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia), nakoľko uvedenú okolnosť (dôkaz) nevykonal, ani nehodnotil prvostupňový súd a nebol ani premetom odvolacích námietok žalovanej. Žalobcovia sa preto ani nemohli k tomuto postupu odvolacieho súd vyjadriť a na túto okolnosť ich odvolací súd rovnako nepoučil. Odvolací súd tu postupoval nad rámec rozsahu a dôvodov odvolania. 3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobcovia formulovali dve právne otázky: 1/ „Či pri posudzovaní platnosti právnych úkonov v zmysle § 37 ods. l Obč. zák. z dôvodov určitosti ich predmetu, v písomných nájomných zmluvách o prenájme poľnohospodárskej pôdy, pri posudzovaní určitosti predmetu nájmu v písomných nájomných zmluvách včítane ich príloh, ako zákonnej podmienky ich platnosti, postačí uvádzať pri prenajímaných pozemkoch len čísla listov vlastníctva, katastrálne územie a celovú výmera prenajatej poľnohospodárskej pôdy, tak ako to zdôvodňuje odvolací súd v tomto dovolaní napadnutom rozsudku." 2/ „Či existencia naliehavého právneho záujmu na určení (ne)existencie práv a záväzkov v nájomných zmluvách zmysle § 137 písm. c) C.s.p. je viazaná len na dobu, na ktorú mal byť nájom na základe neplatnej nájomnej zmluvy uzatváraný."
4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol ako nedôvodné. Uplatnila si aj nárok na náhradu dovolacích trov. Okrem vyjadrenia k nedostatku naliehavého právneho záujmu a stotožnenia sa s nosnými právnymi závermi odvolacieho súdu poukázala na rozhodnutia KS BB sp. zn. 14Co/340/2012, NS SR sp. zn. 7Cdo/122/2011 a viaceré rozhodnutia NS ČR. K rozhodnutiam označeným žalobcami uviedla, že predmet sporu v nich bol odlišný. Ďalej uviedla, že žalobcovia si nesprávne vykladajú aj ustanovenie § 382 CSP (viď I. ÚS 227/2018, III. ÚS 52/2019). Pokiaľ sa odvolací súd vyjadroval o nedostatku naliehavosti právneho záujmu, urobil tak podporne, na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia.
5. Žalobcovia k vyjadreniu žalovanej uviedli, že bolo podané po lehote (bolo podané včas, v posledný deň stanovenej lehoty, viď č.l. 672 spisu, pozn.). Zopakovali, že pokiaľ predmetom nájmu mali byť pozemky, tieto bolo potrebné označiť okrem katastrálneho územia minimálne parcelným číslom, výmerou, spoluvlastníckym podielom prenajímateľa - vlastníka, včítane výšky podielu ktorý mal byť prenajímaný. Opakovane odôvodnili, prečo neboli použiteľné závery uvedené v stanovisku NS ČR Cpjn 38/98 a rozs. KS v Brne 35Ca 1/98, ako aj dovolacom rozhodnutí 7Cdo/122/2011, či rozsudku českého najvyššieho súdu 30Cdo/2721/2005, či 26Cdo/1061/2019.
6. Žalovaná k vyjadreniu žalobcov reagovala na včasnosť podania prvého jej vyjadrenia.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je prípustné a dôvodné, a preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
8. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právnekorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). V zásadnej ústavnoprávnej rovine tiež platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 300/2018).
12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 13.1. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 13.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. 13.3. Podľa ustanovenia § 393 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
14. Žalobcovia v podanom dovolaní (tiež) vytýkali odvolaciemu súdu nedostatok dôvodov a arbitrárnosť, keď vo veci rozhodol odlišne ako ten istý súd v iných veciach [11Co/313/2018, 9Co/546/2016, 1Co/5/2020 (bod 3.1.)]. 14.1. Odvolací súd v rozsudku z 22. mája 2019 sp. zn. 11Co/313/2018 potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým tento určil neplatnosť nájomných zmlúv o prenájme poľnohospodárskej pôdy, v ktorom konaní v postavení nájomcu figurovala (teraz) žalovaná, ako aj (teraz) totožný jej právny zástupca. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu, rovnako tak s jeho závermi, že označené zmluvyo nájme poľnohospodárskej pôdy boli absolútne neplatné z dôvodu neurčitosti označenia predmetu nájmu, ako podstatnej náležitosti zmluvy o nájme. (Aj) podľa jeho názoru „pokiaľ v sporných nájomných zmluvách absentujú parcelné čísla i výmery konkrétne prenajatých pozemkov, ako aj spoluvlastnícky podiel prenajímateľa, ide o neurčito vymedzený údaj o predmete nájmu... lebo nie je zrejmé, ktoré konkrétne pozemky v jednotlivých katastrálnych územiach (evidované na príslušných listoch vlastníctva) a v akom rozsahu sú predmetom nájmu". Odvolací súd neakceptoval ani argumentáciu žalovanej o odkaze na jednotlivé listy vlastníctva, ktoré neboli neoddeliteľnou súčasťou nájomných zmlúv. 14.2. Prvostupňový súd, ktorý vo svojich skutkových i právnych zisteniach vychádzal okrem iného aj z rozsudku odvolacieho súdu z 22. mája 2019 sp. zn. 11Co/313/2018 (bod 8 odôvodnenia prvostupňového rozsudku). Následne konštatoval zistené rozpornosti jednotlivých nájomných zmlúv predložených nájomcami a žalovanou (bod 40 odôvodnenia prvostupňového rozsudku). 14.3. Žalobcovia v rámci odvolacieho konania (vyjadrenia k odvolaniu žalovanej) explicitne poukázali na rozsudok odvolacieho súdu z 22. mája 2019 sp. zn. 11Co/313/2018. 14.4. Odvolací súd vo svojich právnych záveroch nijako nereagoval na jeho iné (v totožnosti predmetu i žalovanej strany podobné) rozhodnutie (11Co/313/2018), z ktorého vychádzal aj prvostupňový súd, teda zmysluplne nevysvetlil svoj právny odklon, nepredostrel svoje konkurujúce úvahy a neviedol s inými súdnymi rozhodnutiami právny dialóg, v rámci ktorého by polemizoval s právnymi názormi napr. iného senátu odvolacieho súdu a vysvetlil prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prejednávanej veci. V tejto súvislosti sa žiada poukázať aj na závery uvedené v náleze ústavného súdu z 21. novembra 2017 sp. zn. III. ÚS 289/2017, „že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu".
15. Už len tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vady konania namietanej dovolateľmi má za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v ustanovení § 387 ods. 3 a § 393 ods. 2 a 3 CSP na riadne odôvodnenie rozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobcov dôvodné podľa § 420 písm. f) CSP, pretože mu týmto nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu bolo znemožnené realizovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Pokiaľ odvolací súd svoje nosné dôvody pre zamietnutie žaloby mienil podporiť úvahou, že všetky parcely, ktoré sú uvedené na posudzovaných listoch vlastníctva spadajú do predmetu nájmu [a preto bolo vymedzenie (iba) katastrálnym územím a číslami listov vlastníctva postačujúce, pozn.], tak predmetný záver jednak nezodpovedá skutkovému stavu zistenému prvostupňovým súdom (pozri body 8 až 15 a 40 odôvodnenia prvostupňového rozsudku), z ktorého vychádzal (mal vychádzať) odvolací súd a jednak odvolací súd ani nezopakoval resp. nevykonal dokazovanie resp. nenariadil pojednávanie (§ 383 až 385 CSP); v neposlednom rade ani nevyzval strany sporu vyjadriť sa k zmenenému nosnému právnemu záveru (§ 382 CSP), ktorému postupu minimálne z hľadiska materiálneho bolo v okolnostiach posudzovanej veci potrebné pristúpiť. Na uvedenú disproporciu poukázali tiež dovolatelia, ktorí uviedli, že „toto nevyplýva zo žiadneho dôkazu, najmä nie z nájomných zmlúv" (bod 3.1.).
17. Uvedenému v predchádzajúcom bode (in fine) podlieha tiež právna argumentácia odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu, či jeho právna argumentácia v časti dohodnutého nájomného (body 14 až 18 odôvodnenia odvolacieho rozsudku), na ktorý nedostatok rovnako poukázali dovolatelia (bod 3.1.).
18. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že došlo k porušeniu práva žalobcov (dovolateľov) na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované zasprávne. Preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.
20. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené z procesných dôvodov, nepovažoval dovolací súd za potrebné vyporiadať sa s dôvodmi prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP a namietaným nesprávnym právnym posúdením ako dôvodom dovolania (bod 3.2.).
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.