7 Cdo 211/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   právnej veci žalobcu M. K., bývajúceho v G., proti žalovanej STEEL TRANS, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Adlerova č. 1, IČO: X.,

zastúpenej JUDr. M. K., advokátom v   K., o   zaplatenie 1 200 € spolu s   príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 18 C 67/2008, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2012 sp. zn. 4 Co 118/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. januára 2010 sp. zn. 18 C 67/2008-108 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 768,26 € so 6 % ročným úrokom z   omeškania  

od   1. augusta 2005 do zaplatenia a   nahradiť trovy konania v sume 452,85 €, do rúk jeho

právneho zástupcu, všetko v   lehote troch dní od   právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej

časti konanie o   zaplatenie 431,74 € zastavil. Rozhodol tak s   poukazom na   ustanovenia  

§ 1 ods. 2, § 17 ods. 1, § 18, § 20 ods. 1, § 222 ods. 2 a   3 Zákonníka práce a § 39

Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca  

so žalovanou (ako zamestnávateľom) uzavreli popri pracovnej zmluve dohodu o poskytnutí

finančnej zábezpeky z   1. apríla 2005, táto však nie je podľa Zákonníka práce povoleným

druhom zabezpečovacích prostriedkov (tie sú upravené taxatívne v § 20 ods. 1). V dôsledku

neplatnosti dohody je žalovaná povinná žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie, t. j. zrážky,

ktoré realizovala v období od   apríla 2005 do júna 2005 z   cestovných náhrad, na ktoré

žalobcovi vznikol nárok. Okrem toho za ďalší dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu súd považoval to, že žalobca sa vopred vzdal svojich práv (§ 17, § 1 ods. 2 Zákonníka práce),

ktoré by mu umožnili brániť sa proti nárokom uplatňovaným zo strany žalovanej aj  

po skončení pracovného pomeru. Preto nemohla obstáť ani námietka žalovanej, že k zániku

nároku žalobcu došlo započítaním jeho pohľadávky na zaplatenie cestovných náhrad a preto

mu vznikol nárok len na zaplatenie kaucie, ani námietka, že zložená kaucia bola započítaná

s nárokom žalobcu na náhradu zmluvnej pokuty v súvislosti s jeho zaškolením a predčasným

ukončením pracovného pomeru. Súd mal preukázané, že rozdiel medzi vyplatenou čiastkou  

a   tou, na ktorú vznikol žalobcovi nárok, predstavuje 1 075,60 €, od   ktorej je potrebné

odpočítať zálohu, ktorú prevzal žalobca na základe pokladničného dokladu z 23. mája 2005.

Preto je povinná žalovaná zaplatiť žalobcovi 775,60 €. Vzhľadom však na   to, že žalobca

z pôvodne uplatňovanej sumy 1 200 € zobral istinu v časti 431,74 € späť, súd žalovanú preto

zaviazal len na sumu 768,26 € spolu s príslušenstvom. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania

sa posudzuje od   splatnosti neplatne zrazenej kaucie - finančnej zábezpeky z   cestovných

náhrad. Uplatnenú námietku premlčania posudzoval podľa § 100 a § 107 Občianskeho

zákonníka a   uzavrel, že v   čase podania žaloby nárok žalobcu na   vydanie bezdôvodného

obohatenia uplatnený vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote s poukazom na § 107 ods. 3

premlčaný nebol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. apríla 2012 sp. zn. 4 Co 118/2010 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.)

a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 58,66 € do troch

dní od doručenia rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. Rovnako ako súd prvého stupňa

uviedol, že je nepochybné, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

proti žalovanej, ktorá žalobcovi neoprávnene zadržiavala finančné prostriedky, na ktoré mu

vznikol nárok titulom vyplatenia cestovných náhrad. Konštatoval, že námietka premlčania

bola správne posudzovaná podľa ustanovení § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, lebo

Zákonník práce nemá vlastnú právnu úpravu premlčania. Stotožnil sa s názorom súdu prvého

stupňa, že žalobca sa o tom, že plnenie ktorého sa domáha z neplatného právneho úkonu, je

bezdôvodným obohatením a o jeho neplatnosti sa dozvedel až z rozsudku. Preto k   začatiu

plynutia lehoty nemohlo dôjsť pred tým, ako žalovaná odmietla vydať žalobcovi na   jeho

výzvu požadovanú sumu. Až odmietnutím vrátenia sumy a následným zadržaním sa začala

žalovaná bezdôvodne obohacovať. Žalovaná túto skutočnosť oznámila žalobcovi listom  

zo 14. februára 2008, v ktorom výslovne poprela prevzatie finančnej zábezpeky žalobcu. Až týmto dňom preto došlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu. O trovách konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že v konaní

došlo k vadám podľa § 237 písm. a/ a   f/ O.s.p. Rovnako podľa jej názoru je konanie

postihnuté inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dňa 7. mája 2012 jej bol doručený

rozsudok odvolacieho súdu z   26. apríla 2012 sp. zn. 4 Co 118/2010, pričom Okresný súd

Košice I   uznesením z   12. januára 2011 č. k. 32 R 3/2010 rozhodol o   povolení

reštrukturalizácie žalovanej spoločnosti. V   súlade s § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.

o konkurze a reštrukturalizácii sa súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa

v reštrukturalizácii uplatnia prihláškou, povolením reštrukturalizácie prerušujú. Súd ďalej

nekoná a zverením uznesenia o skončení reštrukturalizácie v   Obchodnom vestníku sa tieto

konania zastavujú (§ 156). Podľa výpisu z Obchodného vestníka č. OV 215/2011, vydaného

9. novembra 2011, bolo zverejnené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.  

3 CoKR 18/2011 z 3. novembra 2011, ktorým súd potvrdil reštrukturalizačný plán a rozhodol

o   skončení reštrukturalizácie žalovanej. Preto malo byť dňa 9. novembra 2011 predmetné

konanie zastavené.

Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania, zastúpená advokátom (§ 240 ods. 1 a § 241  

ods. 1, druhá veta O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania, (§ 243a ods. 1 O.s.p),

predovšetkým skúmal, či dovolanie bolo podané proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie podľa § 238  

ods. 1 O.s.p. preto nie je prípustné. Nejde ani o   rozsudok, v   ktorom by sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v   tejto veci nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nejedná sa ani o   potvrdzujúci rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, a ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238

ods. 3 O.s.p.). Dovolanie žalovanej nie je preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne

prípustné.

Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na   príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Predmetom konania je napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu o   peňažnom plnení

768,26 € s príslušenstvom, kde táto suma neprevyšuje sumu uvedenú v § 238 ods. 5 O.s.p. a preto aj z tohto dôvodu nie je dovolanie žalovanej procesne prípustné.

Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia

§ 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej

vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd však žiaden dôvod

prípustnosti dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia nezistil.

Vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania súdu v zmysle ustanovení § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. nie je bez ďalšieho zistenie, že bola povolená reštrukturalizácia

žalovanej, resp. že jej reštrukturalizácia bola už aj skončená.

Riešenie sporu o   splnenie povinnosti žalovanou zaplatiť žalobcovi 1 200 €

nepochybne patrí do právomoci súdu. Konanie súdu nie ja tak postihnuté vadou podľa

ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. Povolením reštrukturalizácie dlžník nestráca právnu

subjektivitu, teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť  

(m. m. porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 1998  

sp. zn. 5 Cdo 27/1999). Vzhľadom na uvedené nemá konanie súdu ani vady podľa § 237

písm. b/ a c/ O.s.p. V danej veci nešlo ani o prekážku veci už právoplatne rozhodnutej alebo

prekážku už začatého konania, teda o vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. d/ O.s.p. Súd

v danej veci konal na základe žaloby, teda nechýbala ani táto podmienka konania, nedostatok

ktorej by mal za následok vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Žalovanej sa postupom

odvolacieho súdu ani neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.

f/ O.s.p. Postupom súdu jej nebola znemožnená realizácia procesných práv a právom

chránených záujmov priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich

práv a oprávnených záujmov. Za situácie, keď žalovaná skutočnosť začatia a   následne aj

skončenia reštrukturalizácie odvolaciemu súdu neoznámila, nemožno   postup odvolacieho

súdu, ktorý o   odvolaní žalovanej meritórne rozhodol, hodnotiť ako postup odnímajúci

žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj

tiež uznesenie dovolacieho súdu z 25. júla 2012 sp. zn. 6 Cdo 113/2012 vydané v obdobnej

právnej veci žalovanej). Naostatok nebolo ani zistené, že by vo veci rozhodoval vylúčený

sudca alebo že by súd bol nesprávne obsadený, teda že by konanie súdu bolo postihnuté

vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p.

Iná procesná vada konania (vada, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 237 O.s.p.),

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia

majúcu za následok prípustnosť dovolania a je preto významná len v prípade, že dovolanie je

v danej právnej veci prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Rovnako

prípustnosť dovolania bez ďalšieho nezakladá žalovanou tvrdená vada pri právnom posúdení

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj aj R 54/2012).

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanej vo   veci samej nemožno vyvodiť  

z ustanovení § 238 O.s.p., a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch

nižšieho stupňa bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný

prostriedok prípustný.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnému účastníkovi náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová