UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Q. S., rod. I., bytom B., prechodne bytom V., zastúpenej JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti odporcovi Q. S., bytom B., zastúpenému JUDr. Martinom Palajom, advokátom so sídlom Nobelova 2/A, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry v Pezinku, Cajlanská 7, Pezinok, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému I. S., nar. X. júna XXXX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Pezinku, pracovisko Senec, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6C/221/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2016 sp. zn. 11Co/170/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2016 sp. zn. 11Co/170/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) z 3. septembra 2014, č. k. 6C/221/2009-556, ktorým rozviedol manželstvo účastníkov konania, a to navrhovateľky Q. S., rod. I. a odporcu Q. S., uzavreté dňa XX. júla XXXX, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu I., vo zväzku 61, ročník XXXX, na strane 166, pod poradovým číslom 208; na čas po rozvode manželstva účastníkov konania zveril maloletého I. S., nar. X. júna XXXX do osobnej starostlivosti otca s tým, že zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok sú oprávnení obaja rodičia; matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého I. sumou 130 eur mesačne, ktorú sumu jej uložil zasielať k rukám otca vždy do 15-eho dňa v mesiaci vopred; určil, že matka maloletého je oprávnená stýkať sa s maloletým I. S. každý párny týždeň v mesiaci v kalendárnom roku od stredy 16:30 hod. do stredy nepárneho týždňa v mesiaci v kalendárnom roku do 8:00 hod., každý párny kalendárny rok od 23. decembra od 18:00 hod. do 25. decembra do 14:00 hod., každý nepárny kalendárny rok od 25. decembra od 14:00 hod. do 1. januára nasledujúceho párneho kalendárneho roku do 18:00 hod., každý nepárny kalendárny rok od 1. januára od 18:00 hod. do posledného dňa zimnýchškolských prázdnin do 18:00 hod., každý nepárny kalendárny rok počas jarných prázdnin vyhlásených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky od posledného vyučujúceho dňa 18:00 hod. do posledného dňa školských prázdnin do 18:00 hod., počas veľkonočných sviatkov každý párny kalendárny rok od štvrtku 18:00 hod. do veľkonočného pondelka do 12:00 hod., každý kalendárny rok od 1. júla od 9:00 hod. do 15. júla do 18:00 hod., každý kalendárny rok od 1. augusta od 9:00 hod. do 15. augusta do 18:00 hod., a to vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si matka maloletého prevezme v byte otca a v uvedené dni a hodiny vráti maloletého v byte otca s výnimkou každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v stredu, kedy privedie matka maloletého syna priamo na školské vyučovanie; obom rodičom uložil povinnosť bezodkladne a pravdivo sa informovať navzájom o zdravotnom stave maloletého a o všetkých ďalších dôležitých skutočnostiach týkajúcich sa maloletého; deklaroval, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania; deklaroval, že o náhrade trov štátu súd rozhodne samostatným uznesením. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie o vážnom narušení a trvalom rozvrátení vzťahov medzi manželmi, ktorých manželstvo už dlhodobo od roku 2009 (odkedy nevedú ani spoločnú domácnosť) neplní svoj účel ako i dôvodoch rozvratu manželstva účastníkov. Zákonné podmienky predpokladané v ustanovení § 23 Zákona o rodine pre rozvod manželstva sú v tomto prípade dané, keďže medzi manželmi sa jedná o kvalifikovaný rozvrat, t. j. od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolunažívania, keď túto možnosť navrhovateľka v návrhu a ani v ďalšom priebehu konania vôbec nepripustila. Súd prvej inštancie tiež správne upravil výkon rodičovských práv a povinností oboch účastníkov k maloletému dieťaťu narodenému z manželstva (spôsobom bližšie špecifikovaným vo výroku rozsudku) a pri rešpektovaní zásad uvedených v ustanoveniach § 62, § 75, § 24 Zákona o rodine určil, do osobnej starostlivosti ktorého z rodičov je maloleté dieťa zverené, určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľky k maloletému dieťaťu, vyriešil otázku zastupovania a spravovania majetku maloletého dieťaťa i rozsah styku navrhovateľky s maloletým dieťaťom, v ktorom smere odvolací súd v podrobnostiach poukázal na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie. S námietkou odporcu o odňatí možnosti konať pred súdom, a to prejednaním a rozhodnutím veci dňa 3. septembra 2014 bez jeho účasti sa odvolací súd nestotožnil, majúc za to, že odporca mal dostatočný priestor na voľbu právneho zástupcu. V bližších podrobnostiach uviedol, že ak účastník konania (v danom prípade odporca) po dvoch rokoch konania bez právneho zastúpenia žiada odročiť už určený termín pojednávania v súvislosti s voľbou svojho právneho zástupcu, a to niekoľko dní pred týmto termínom, aj keď mal predtým dostatočný priestor na voľbu právneho zástupcu, ním uvádzané dôvody odročenia bez ďalšieho nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Odvolací súd pritom vzal na zreteľ, že dané konanie sa dotýka tzv. statusových otázok účastníkov konania, ktoré nie sú právne zložité, ale pri ktorých je nutné postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.
2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie s tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V nadväznosti n a uvedené zopakoval, že s úd prvej inštancie a j napriek jeho ospravedlnenej neúčasti vec dňa 3. septembra 2014 prejednal a rozhodol aj bez jeho účasti. Odvolací súd nesprávne takýto postup nepovažoval za vadu konania v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pritom súd prvej inštancie bol oboznámený s dostatočným predstihom so situáciou odporcu, ktorý už pred posledným pojednávaným poslal dve ospravedlnenia z pojednávania, v ktorých žiadal súd prvej inštancie o ustanovenie advokáta z dôvodu, že prebieha súdne konanie na Krajskom súde v Bratislave vo veci odňatia nároku na poskytnutie právnej pomoci Centrom právnej pomoci. Krajský súd v Bratislave napokon rozhodol v prospech odporcu, ktorý sa tak nie vlastnou vinou dostal do situácie, kedy nebol v konaní pred súdom zastúpený advokátom, napriek tomu, že na takéto zastupovanie mal právny nárok. S poukazom na uvedené odporca žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, 2 CSP, § 450 CSP).
3. Navrhovateľka v podanom vyjadrení dovolací súd žiadala, aby dovolanie odporcu ako neprípustné odmietol.
4. Kolízny opatrovník maloletého sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.
5. Dovolanie bolo podané po 1. júli 2016 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu. 5.1 Na konanie o rozvod manželstva ako i úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu sa s účinnosťou od 1. júla 2016 vzťahuje zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 5.2 Podľa § 395 ods. 1 CMP platí, že ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5.3 Ustanovenie § 396 CMP s dopadom na predmetnú vec „neustanovuje inak“.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
7. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (m. m. I. ÚS 4/2011).
8. Všeobecným predpisom upravujúcim civilný proces je CSP. Tento kódex obsahuje tiež všeobecnú úpravu dovolania, podmienok jeho prípustnosti a dovolacieho konania (viď najmä § 419 až § 457 CSP); v § 76 a § 77 CMP je obsiahnutá osobitná úprava niektorých ustanovení o dovolaní. 8.1. Podľa CMP súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone (§ 1 CMP). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého „na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak“. 8.2. V zmysle zásady „lex specialis derodat generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom) sa musí špeciálna právna úpravy použiť vtedy, ak sú splnené podmienky pre jej použitie. Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať podľa všeobecnej úpravy. Uvedená zásada nepripúšťa žiadne výnimky, preto ak sú dané podmienky pre aplikáciu osobitnej úpravy, treba ju použiť bez ohľadu na to, ktorá z úprav je priaznivejšia alebo výhodnejšia pre ten-ktorý subjekt.
9. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu ešte pred 30. júnom 2016 dospela k záveru, podľa ktorého tzv. vada zmätočnosti (§ 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo manželstvo rozvedené (viď R 59/2006). Favorizoval sa tu záujem na zachovaní stavu právnej istoty a nemeniteľnosti rozhodnutí, po ktorých mohlo dôjsť k vzniku nových rodinných vzťahov. Pri prijímaní tohto záveru bola zohľadnená tiež rovina historická - ani pred rokom 1992 nebola totiž prípustná sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku, ktorým bolo vyslovené, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je (§ 236 ods. 3 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v znení do 1. januára 1992). 9.1. V zmysle § 76 C M P dovolanie n ie j e prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. 9.2. Ustanovenie § 76 CMP vymedzuje prípady, v ktorých (v pôsobnosti tohto zákona) dovolanie prípustné nie je; neupravuje teda, kedy (v pôsobnosti tohto zákona) je dovolanie prípustné. Z uvedeného vyplýva, ž e v danom prípade dovolanie n ie j e prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza. 9.3. Ustanovenie § 76 CMP, ktoré treba považovať za osobitné ustanovenie vo vzťahu k (všeobecnej)úprave dovolania obsiahnutej v CS P, jednoznačne stanovuje prípady, v ktorých dovolanie nie je prípustné, a to ani z dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré inak upravuje všeobecný procesný predpis.
10. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania odporcu podaného po 1. júli 2016 proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, je v zmysle § 76 CMP vylúčená a nemôžu ju založiť ani prípadné procesné vady konania uvedené v § 420 CSP. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol, a to bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
11. Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že pri posudzovaní práva na spravodlivý proces je potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať nesprávny postup súdu. Aj v prípade posudzovania „odňatia možnosti konať pred súdom“ podľa § 237 písm. f/ O.s.p. súd zohľadňoval procesnú zodpovednosť strán sporu. Podľa vtedajšej judikatúry dôvodom dovolania nemôže byť akékoľvek odňatie možnosti konať pred súdom; súdna prax zaujala k tejto otázke zužujúci výklad. „Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993)“. V danom prípade v o svojom riadnom opravnom prostriedku odporc a, už v právnom zastúpení, využil možnosť uplatniť svoj vplyv na konanie, a to vyjadrením sa nielen k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj k tvrdeným procesným vadám. V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež konštatuje, že obsah dovolacích námietok uvádzaných odporcom v dovolaní je totožný s jeho odvolacími námietkami, pričom s týmito sa dostatočne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal už odvolací súd. 12. Dovolací súd o nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 52 CMP a § 451 ods. 3 CSP.
13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.