Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 Cdo 207/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. B., bývajúcej v R., proti žalovaným 1/ D., bývajúcej v R., zastúpenej JUDr. M., advokátom, so sídlom v K., 2/ R., bývajúcemu v KO., o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom
súde Rožňava pod sp. zn. 12 C 136/2003, o dovolaní žalovanej 1/ proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 9. februára 2012 sp. zn. 5 Co 384/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovanej 1/ o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava uznesením zo 4. novembra 2011 č.k. 12C 136/2003-413
v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil, aby do konania na žalovanej strane vstúpil R. (tiež
žalovaný 2/).
Krajský súd v Košiciach uznesením z 9. februára 2012 sp. zn. 5 Co 384/2011 (ďalej
len „odvolací súd“) odmietol odvolania žalovanej 1/ a R., ktoré boli podané proti uzneseniu
súdu prvého stupňa o pristúpení R. ako žalovaného 2/ do tohto konania. Uviedol, že proti
uzneseniu súdu o pripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania na žalovanej strane je
odvolanie zásadne prípustné, avšak môže ho však podať žalobca, ak návrh na pristúpenie
nepodal, resp. ak s pristúpením, ktoré súd pripustil, nesúhlasí. Pôvodný žalovaný, ani ten koho
pristúpenie na strane žalovaného bolo pripustené, právo podať odvolanie nemajú.
Z uvedených dôvodov odvolania žalovanej 1/ a R. (ako žalovaného 2/) podľa § 218 ods. 1
písm. b/ O.s.p. odmietol, považujúc ich za subjekty, ktorí na podanie odvolaní nie sú
oprávnení.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu (vo výroku o odmietnutí odvolania žalovanej
1/) podala dovolanie žalovaná 1/. Žiadala, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu
v napadnutom výroku zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Namietala, že odmietnutím odvolania jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Uviedla, že napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo zakladá porušenie
jej práv na spravodlivý proces v zmysle čl. § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. § 36
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Súdu vyčíta, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia jednoznačne nemožno zistiť, aké právne
predpisy aplikoval. Podľa názoru dovolateľky súd „bol povinný uviesť ku každému tvrdeniu
a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu
relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo
prečo nie sú správne.“ Odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou
argumentáciou žalovanej 1/ (najmä či je možné pripustiť pristúpenie ďalšieho účastníka
do konania, ak nie je zrejmé, čoho sa žalobca voči pristupujúcemu účastníkovi domáha;
či je možné domáhať sa vyporiadania spoluvlastníctva voči pôvodnému spoluvlastníkovi a zároveň voči jeho právnemu nástupcovi). Dovolateľka objektívne nemala možnosť posúdiť
správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Žalobkyňa a žalovaný 2/ nevyužili právo vyjadriť sa k dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúca podmienku
povinného zastúpenia v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., predovšetkým skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či jej dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalovaná 1/ dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol
odvolanie žalovanej 1/. Dovolanie žalovanej 1/ preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
nie je (procesne) prípustné.
Prípustnosť (i dôvodnosť) dovolania žalovanej 1/ by v preskúmavanej veci prichádzala
do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) z dôvodu nesplnenia povinnosti riadneho odôvodnenia
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj odmietnutím odvolania odvolacím súdom,
ak pre to neboli dané procesné predpoklady (viď tiež R 23/1994, obdobne tiež R 51/1996,
R 55/2006). O taký prípad v prejednávanej veci však nejde.
Odmietnutie odvolania žalovanej 1/ v preskúmavanej veci odvolací súd zdôvodnil
jej subjektívnou neprípustnosťou. Túto založil na názore, že procesnoprávna úprava
neumožňuje, aby uznesenie o pripustení ďalšieho účastníka na žalovanej strane (§ 92
ods. 1 O.s.p.) napadol odvolaním žalovaný, alebo účastník, ktorého vstup do konania súd
pripustil - z tohto dôvodu súd žalovanú 1/ nepovažoval za osobou oprávnenou na podanie
odvolania a preto jej odvolanie odmietol (§ 218 ods.1 písm. b/ O.s.p.). Takto vyslovený
všeobecný názor o subjektívnej neprípustnosti odvolania aplikovaný v podmienkach
konkrétne prejednávanej veci (o pripustení vstupu ďalšieho účastníka na žalovanej strane
podľa § 92 ods. 1 O.s.p.) vo vzťahu k žalovanej 1/ považuje za správny a dlhodobo ustálený
aj doterajšia súdno-aplikačná prax (viď R 28/2000; Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. mája 1998, sp. zn. 3 Cdo 92/1997). S týmto právnym záverom sa stotožňuje i dovolací súd, v podmienkach tohto konkrétneho prípadu nepovažuje za potrebné
sa od neho odchýliť.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom
na konkrétny prípad a aj so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (obdobne II. ÚS 373/08).
Pokiaľ ide o povahu napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd
konštatuje, že uznesenie súdu o odmietnutí odvolania pre subjektívnu neprípustnosť
(t.j., že bolo podané tým, kto na odvolanie nie je oprávnený) treba považovať za rozhodnutie
deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva – v danom prípade
právo žalovanej 1/ podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu o pripustení vstupu ďalšieho
účastníka do konania na žalovanej strane. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o subjektívnej
neprípustnosti odvolania, musí odvolanie odmietnuť a už nemá procesnú príležitosť zaoberať
sa vecnou stránkou prípadu - podrobiť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaciemu prieskumu z pohľadu uplatnených odvolacích dôvodov. To tiež znamená,
že povaha uznesenia, ktorým bolo odvolanie odmietnuté, predurčuje jeho obsahovú i argumentačnú stránku, ktorá sa zameriava výlučne na procesné (predbežné) dôvody
vzťahujúce sa k otázke (ne)prípustnosti riadneho opravného prostriedku (odvolania).
Odvolací súd v danom prípade nepristúpil k vecnému preskúmaniu rozhodnutia v opravnom
konaní, nemal ani povinnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa a prípadne
i reagovať na vecnú stránku rozhodnutia o pripustení ďalšieho účastníka do konania (skúmať,
či podanie, ktorým bol navrhnutý vstup ďalšieho účastníka do konania je náležite
zdôvodnené, či rozhodnutie o jeho pripustení je vecne správne a prípadne, či jeho vydaniu
nebráni zákonná prekážka), tak ako sa toho dovolávala dovolateľka.
Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požadované
kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. tak z formálneho
ako aj z obsahového hľadiska a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné,
neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré
by potvrdili tvrdenia dovolateľky v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná 1/ neopodstatnene
namieta, že v konaní jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania
žalovanej 1/ nevyplýva z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov prípadne spájaných aj s § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová