7Cdo/206/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne M.. M. L., bytom A. XXX, XXX XX I., zastúpenej obchodnou spoločnosťou AK Neuschlová, s. r. o., so sídlom Dostojevského rad 5, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 359, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Zuzana Neuschlová, proti žalovanému M.. Z. M., bytom O. L. XX, XXX XX K., zastúpenému JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátom so sídlom Námestie SNP 538/1, 091 01 Stropkov, o vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 2C/317/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2019 sp. zn. 8Co/160/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 21. februára 2018 č.k. 2C/317/2012-297 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj „BSM") tak, že z vecí, ktoré mala žalobkyňa a žalovaný v bezpodielovom spoluvlastníctve pripadajú do výlučného vlastníctva žalobkyne finančné prostriedky na účte a finančné prostriedky na vkladnej knižke. Žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalovanej na úplné finančné vyrovnanie sumu 56.171,17 €, ktoré je povinný zaplatiť do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Znalcovi priznal nárok na náhradu účelne vynaložených výdavkov. V odôvodnení uviedol, že ak niektorá zo strán tvrdí, že niektoré zistené veci do vyporiadania nepatria, musí toto svoje tvrdenie preukázať hodnoverne, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno zaťažuje stranu sporu, ktorá tvrdí, že konkrétna vec do vyporiadania nepatrí. Ak svoje tvrdenie nepreukáže a inak je preukázané, že táto vec za trvania manželstva existovala, platí zásada, že vec patrí do BSM a treba ju vyporiadať. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že do rekonštrukcie rodinného domu boli investované prostriedky z BSM, čo potvrdil sám žalovaný na pojednávaní konanom 31. januára 2014 s tým však, že neakceptoval len požadovanú výšku na vyrovnanie podielov. Zároveň potvrdil v konečnom dôsledkuvyjadrenie žalobkyne o tom, že došlo k omylu v tvrdení o výške prostriedkov investovaných z jej oddeleného majetku do jeho oddeleného majetku. Žalovaný, na ktorého strane je dôkazné bremeno, po tom čo preukázateľne bolo potvrdené, že rekonštrukcia domu bola realizovaná počas trvania BSM, nenavrhoval an i neprodukoval také dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že znalcom stanovená výška prostriedkov investovaných do jeho majetku nebola realizovaná z prostriedkov patriacich do BSM. Čo sa týka investícií do rekonštrukcie domu súd prvej inštancie pri určení hodnoty materiálov a prác vychádzal zo znaleckého posudku, keď v konaní neboli stranami produkované dôkazy ohľadne presnej výšky sumy, ktorá sa na tento účel skutočne vynaložila, pričom ohľadne týchto nákladov súd prvej inštancie poukázal na to, že nielen hodnotu materiálu, ktorý bol zaplatený zo spoločných prostriedkov, ale aj hodnotu prác, ktorá bola zo spoločných prostriedkov vyplatená v súvislosti s vecou vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov treba vyporiadať. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka totiž podľa súdu prvej inštancie nerozlišuje, do akej podoby sa pretransformoval výdavok zo spoločného majetku, či sa zaplatil materiál alebo práca na jeho zabudovanie do výlučného majetku jedného z manželov. Citované ustanovenie vyžaduje len to, aby sa nahradilo, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na ostatný majetok.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. februára 2019 sp. zn. 8Co/160/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie do vyporiadania BSM zahrnul tie veci (majetkové práva), ktoré strany sporu urobili predmetom vyporiadania. S týmto postupom, rešpektujúcim vôľu strán sporu sa stotožňuje aj odvolací súd. Nemožno preto podľa neho súhlasiť s námietkou, že súd prvej inštancie pochybil, ak neustálil hodnotu hnuteľných vecí, o ktoré žalobkyňa zobrala svoju žalobu späť - so súhlasom žalovaného. Za tohto stavu, keďže z o strany žalovaného tieto tvrdenia žalobkyne už spochybnené neboli, nemožno vyčítať súdu prvej inštancie, že za stav rozhodujúci pre vyporiadanie BSM považoval stav na účtoch ku dňu rozvodu manželstva. Len samotné tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že za základ pre vyporiadanie má slúžiť suma na účte ku dňu odchodu žalobkyne za svojim terajším manželom, bez ďalšieho odvolací súd nepovažuje za právne významné, poukazujúc aj na to, že ďalšie tvrdenie žalovaného - o používaní týchto prostriedkov žalobkyňou v rozpore s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka bolo prezentované žalovaným až po tom, čo súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie v tomto konaní bolo tiež vyporiadať investície zo spoločného majetku manželov do ostatného majetku jedného z nich. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že investície na výlučné vlastníctvo žalovaného - rozostavanej stavby rodinného domu, b o li stranami sporu vynaložené v priebehu trvania manželstva, teda z prostriedkov z BSM. Žalovaný na pojednávaní konanom 31. januára 2014 vo svojej výpovedi uviedol, že si nerobil prepočet toho, koľko celá rekonštrukcia rodinného domu stála. Nemožno teda vyčítať súdu prvej inštancie zvolený procesný postup, ak na vyriešenie otázky, koľko prostriedkov sa skutočne vynaložilo na dostavbu rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalovaného, nariadil znalecké dokazovanie. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie mal dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie o vyporiadaní investícií zo spoločného majetku manželov do ostatného majetku jedného z nich vzhľadom na znalcove závery. Vzhľadom k súdom zisteným skutočnostiam, že v období od roku 2000 do roku 2006 boli strany sporu manželmi, bolo možné úvahu súdu prvej inštancie o vynaložení investícií zo spoločného majetku manželov zvrátiť len preukázaním tvrdenia žalovaného, že prevažné sumy preukázateľne vynakladané za trvania manželstva na svoj oddelený majetok boli výlučne z jeho prostriedkov a pod. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a ich zdôvodnením (bod 23.) vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena žalovaným.

3. Žalovaný podal voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že mu súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP"). Podľa názoru žalovaného, pokiaľ sa žalobkyňa domáha rovnakého plnenia, ale už na skutkovom základe, že na investície do oddeleného majetku žalovaného boli použité spoločné prostriedky (nie prostriedky tvoriace výlučné vlastníctvo žalobkyne) nepostačuje len označenie pôvodného skutkového tvrdenia za omyl, ale musí ísť o zmenu žaloby. Namieta, že keďže súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete konania, keďže nerozhodol o nároku žalobkyne nazaplatenie sumy 99.581,76 €, ktoré si v žalobe uplatnila, ide o dva úplne rozdielne nároky žalobkyne, t.j. nárok na vyplatenie prostriedkov z oddeleného majetku žalobkyne do oddeleného majetku žalovaného a nárok na vyporiadanie zaniknutého BSM. Žalovaný má za to, že ak súd prvej inštancie prejednal tieto dva nároky v jednom konaní a kumulatívne rozhodol ako o jednom nároku, tak svojím nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňoval jemu patriace procesné oprávnenia. Namieta, že odvolací súd sa s touto už odvolacou námietkou nevysporiadal. Navrhuje rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. Najvyšší s ú d Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP) alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

13. V súvislosti s námietkou žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."

14. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, ako aj s námietkami žalovaného. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a s jeho skutkovými i právnymi závermi.

16. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle § 393 CSP. Postup odvolacieho súdu, v o vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

17. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd pri určovaní výšky investícií pri rekonštrukcii domu vychádzali z vykonaného dokazovania, výšku určili zo znaleckého posudku a poukázali na to. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný nenavrhoval ani neprodukoval také dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že znalcom stanovená výška prostriedkov investovaných do jeho majetku nebola realizovaná z prostriedkov patriacich do BSM.

18. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že s a súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

19. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

20. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú s kutkový a p r áv n y zák lad rozhodnutia. P r e t o odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ž e z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka n a spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

21. K námietke žalovaného, ž e s ú d porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces keď rozhodol kumulatívne o dvoch nárokoch, dovolací súd poukazuje na to, že s touto skutočnosťou s a s úd prvej inštancie zaoberal a s jeho právnym názorom sa odvolací súd stotožnil. Uviedol, ž e nielen hodnotu materiálu, ktor ý b o l zaplatený z o spoločných prostriedkov, a l e a j hodnotu pr ác, k t o r á b o la zo spoločných prostriedkov vyplatená v súvislosti s vecou vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov, treba vyporiadať. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka totiž nerozlišuje do akej podoby sa pretransformoval výdavok z o spoločného majetku, či sa zaplatil materiál aleb o p r ác a na jeho zabudovanie do výlučného majetku jedného z manželov. Citované ustanovenie vyžaduje len to, aby sa nahradilo čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na ostatný majetok.

22. K námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom uplatnenom nároku a malo dôjsť k zmene žaloby, najvyšší súd uvádza, že súd prvej inštancie poukázal na to, že pri rozhodovaní o návrhu na vyporiadanie BSM súd nie je viazaný návrhmi účastníkov v tom smere, ako má vyporiadanie vykonať. Vyjadril sa aj k zásadám vyporiadania BSM v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pod vyporiadaním treba rozumieť nielen to, kto z bývalých spoluvlastníkov zostane vlastníkom tej ktorej veci a kto z nich vlastníctvo stráca, ale celkové komplexné riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi, vrátane pohľadávok a dlhov, k t o r é vznikli z a trvania manželstva.

23. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). 24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania.

26. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

28. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.