Najvyšší súd  

7 Cdo 204/2013

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M., 2/ A. 3/ V., 4/ J. 5/ V., zastúpených JUDr. Valériou Vassovou, advokátkou so sídlom v Trebišove, Pribinova č. 2246/2, proti žalovaným 1/ A., 2/A., 3/ M. 4/ L. zastúpených   JUDr. Jánom

Kožúškom, advokátom so sídlom v Michalovciach, S. Chalúpku č. 18, 5/ O., zastúpenej A. 6/

I.,   7/ B., 8/ M., zastúpených JUDr. Jánom Kožúškom, advokátom so sídlom v

Michalovciach, S. Chalúpku č. 18, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej

na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn.   7C 586/1999, o dovolaní žalobcov proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. júna 2010, sp. zn. 4 Co 350/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ až 7/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 16. júna 2008,

č. k. 7 C 586/1999-345, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a rozhodnuté

o náhrade trov konania, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. júna 2010, sp. zn.  

4 Co 350/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 219 ods. 2 O.s.p.);

zrušil rozsudok súdu prvého vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.); vyslovil,  

že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa   (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd sa plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa, že základným

predpokladom úspešnosti žaloby o určenie   vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vecná

legitimácia účastníkov konania (teda kto je nositeľom hmotnoprávnych oprávnení

a povinností). Pasívne legitimovanými sú všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti zapísaní

v katastri nehnuteľnosti (a ich právni nástupcovia). Rozsudok súdu v takejto veci sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O.s.p.), lebo   účinky

rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na účastníkov (§ 159 ods. 2 O.s.p.).   Ak žaloba o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nesmeruje voči všetkým osobám, ktoré sú ako vlastníci

zapísaní v katastri nehnuteľnosti, nie je daný ani naliehavý právny záujem   na určení (§ 80

písm. c/ O.s.p.). Na správnosti   uvedených záverov nemení nič ani skutočnosť, že   niektorí

žalovaní písomne uznali vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Z hmotnoprávnej

povahy predmetu konania vyplýva, že v konaní ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov,

ktoré neumožňuje prejednať vec len voči niektorému z účastníkov. Z týchto dôvodov preto

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého vo veci samej.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia. V dovolaní

namietali, že odvolací súd rozhodol vo veci samej bez pojednávania, čím závažným

spôsobom porušil ich práva. Nezaoberal sa žalobcami navrhnutými dôkazmi, ktoré

nezohľadnil ani súd prvého stupňa. Z dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobcovia sa stali

vlastníkmi nehnuteľnosti   v dobrej viere; odvolací súd sa touto otázkou   nezaoberal  

ani ju nezohľadnil. Z uvedených dôvodov dovolatelia navrhli, aby dovolací súd   zmenil

rozsudok odvolacieho súdu a žalobe vyhovel alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu

na ďalšie konanie.

  Žalovaní 1/ až 4/ a 6/ až 7/ navrhli dovolanie žalobcov ako neprípustné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podali včas žalobcovia ako účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúci

podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v   systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým  

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v   tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po   právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd vo veci samej nevyslovil právny názor, ktorým by boli

súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k   záveru,  

že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)  

a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o   prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.)  

a   súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3

O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i   pre toto

dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá

oprávnenie preskúmavať dovolateľmi uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ a   c/ O.s.p. Dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti

právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým,  

či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal.

Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom  

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie  

je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z   hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i   keby k   nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne

právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidia v tom, že odvolací súd vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania a tak sa nezaoberal navrhnutými dôkazmi a že rozsudok odvolacieho súdu trpí nedostatočným

odôvodnením a je vecne nesprávny.  

Odňatím možnosti konať pred súdom v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona, ktorý bol platný a účinný v čase

rozhodovania odvolacieho súdu), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,  

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

Pri vyhlásení rozsudku odvolacím súdom 17. júna 2010 bez nariadenia pojednávania

bol dodržaný postup v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (viď oznámenie miesta a času verejného

vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením -

č. l. 355 spisu). V danom prípade odvolací súd pri vydávaní potvrdzujúceho rozsudku v zmysle § 219

ods.2 O.s.p. nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (považujúc

zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa pre rozhodnutie za postačujúce), v tomto

prípade súd prvého stupňa vec prejednával na viacerých pojednávaniach (napr. 11. júna 2008,

16. júna 2008) a teda nebol uplatnený postup podľa § 115a O.s.p., z hľadiska charakteru sporu

– určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (pozemku), nemožno konštatovať, že nariadenie

pojednávania odvolacím súdom si vyžaduje verejný záujem. Vzhľadom na uvedené nie  

je možné prisvedčiť dovolateľom, že konanie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu nenariadenia pojednávania odvolacím súdom a neprihliadania na označené

dôkazy.

Pokiaľ dovolatelia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na   určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na   dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru v   sebe zahŕňajú aj právo na   rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania  

a   odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na   riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a   správne vyhodnotiť dôkazy a   svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a   úvahami   pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v   odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež   na   jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na   to, aby premisy zvolené  

v   rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na   základe týchto premís dospel, boli

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a   oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne  

napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva

na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje  

aj v odvolacom konaní (§211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd

zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(IV. ÚS 350/2009).

Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení  

s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá  

pre odôvodňovanie rozhodnutí v   zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení  

s § 219   ods. 2 O.s.p.), a   preto ho možno považovať za preskúmateľný. Odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa navrhovateľka domáhala   a   z   akých dôvodov,  

2/ aké je stanovisko   protistrany   k žalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané

a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený),  

5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil, 9/ ako subsumoval zistený

skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu

k žalobe na určenie práva k nehnuteľnosti), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia,  

ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti

(prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. (odvolací súd  

sa v celom rozsahu stotožnil   s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a   skonštatoval

správnosť jeho skutkových a právnych dôvodov).  

V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu v spojení s   prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov,   pre ktoré   bola žaloba

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietnutá. Tieto mali spočívať v záveroch

súdov o nedostatku hmotnoprávnej (vecnej) pasívnej legitimácie žalovaných s vysvetlením,  

že účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musia byť všetci   tí,

ktorým v zmysle zápisu v katastri nehnuteľnosti formálne svedčí vlastnícke (spoluvlastnícke)

právo k nehnuteľnosti. Určovací rozsudok sa v takom prípade musí vzťahovať na všetkých,

ktorým svedčí zápis vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva v katastri nehnuteľnosti  

(aj ich právnym nástupcom), a pokiaľ tomu tak nie je, je to dôvod na zamietnutie žaloby

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (resp. o určenie, že nehnuteľnosť patrí  

do bezpodielového spoluvlastníctva). Rozhodnutia súdov teda vysvetľujú predpoklady, ktoré

podľa nich neboli naplnené a označujú zákonné ustanovenia, ktoré ich vyžadovali   (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené

odôvodnenia súdov v súhrne možno považovať za preskúmateľné. Skutočnosť, že žalobkyňa

má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá zmätočnosť (či arbitrárnosť) rozhodnutí.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s   potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa

umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové  

a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo

arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.  

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k   spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),  

je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (v   tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň  

je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo  

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010,  

sp. zn. 3 Cdo 53/2011,   sp.   zn.   4   Cdo   68/2011,   sp. zn.   5   Cdo   44/2011,   sp. zn.  

6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia

na   nesprávnom právnom posúdení veci (že žalobcom svedčí vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, že tu nie je nedostatok vecnej - hmotnoprávnej pasívnej legitimácie) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z   uvedeného hľadiska neposudzoval),

dovolateľmi vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania dovolateľov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolatelia neopodstatnene

namietajú, že v konaní im postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 8/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcom 1/ až   5/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaným 1/ až 4/ a 6/ až 8/ dovolací

súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za vynaložený úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu), lebo ho vzhľadom na neprípustnosť dovolania nepovažoval  

po obsahovej stránke za právne účinný prostriedok na bránenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná 5/ nepodala návrh  

na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto ich náhradu dovolací súd

nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová