Najvyšší súd 7 Cdo 19/2015 Slovenskej republiky
7 Cdo 20/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. F., bytom v B., proti odporcom : 1) Podielnické poľnohospodárske družstvo Rybany, so sídlom
v Rybanoch, zastúpené JUDr. Máriou Gbelskou, advokátkou, so sídlom v Bánovciach nad
Bebravou, A. Hlinku č. 21 2) Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, 3) Obvodný pozemkový
úrad Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Nám,. Sv. Anny č. 7 o zaplatenie 3.000.000,- Eur
s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 C 28/2008
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. mája 2013 sp. zn. 4
Co 5/2013 a o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 30.
septembra 2014 sp. zn. 4 Co 868/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. mája 2013 sp. zn.
4 Co 5/2014 o d m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z z 30. septembra 2014 sp. zn.
4 Co 868/2014 o d m i e t a.
Odporcom 1) až 3) nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
I. Navrhovateľ sa svojim návrhom z 21. novembra 2002, ktorý následne po odmietnutí
časti návrhu navrhovateľa na vydanie nehnuteľností špecifikovaných v návrhu a poslednej
úprave návrhu a ustálenia okruhu odporcov z 28. mája 2012 žiadal od odporcov, aby spoločne
a nerozdielne navrhovateľovi zaplatili istinu 3.000.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania
od 6. júla 2010 do 31. mája 2012 vo výške 516.410,70 Eur, včítane trov konania.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom zo 17. septembra 2012 č. k.
4 C 28/20008 – 521 žalobu zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi 1)
trovy právneho zastúpenia v sume 14.694,10 Eur, ostatným účastníkom konania nepriznal
právo na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že otec
navrhovateľa, V. F., zastúpený navrhovateľom, si uplatnil podaním z 1. júla 1992
adresovaným Pozemkovému úradu Topoľčany, reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/
zákona č. 229/1991 Zb. Pozemkový úrad Topoľčany rozhodnutím z 19. augusta 1992
rozhodol, že V. F. nespĺňa podmienky zákona na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 7 Cdo 19/2015
písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že ním uplatňované nehnuteľnosti sú vo
vlastníctve fyzických osôb a nie vo vlastníctve štátu. Krajský súd v Bratislave – pobočka
v Nitre rozsudkom z 20. Novembra 1992 č. k. 23 S 22/1992 – 18 zrušil rozhodnutie
Pozemkového úradu Topoľčany a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti. Následne Pozemkový úrad na doriešenie
reštitučného nároku V. F. zvolal rokovanie na 25. marca 1993. Podľa záznamu z predmetného
rokovania bolo konštatované, že nehnuteľnosti neprešlo do vlastníctva štátu, sú vo vlastníctve
fyzických osôb, preto je potrebné postupovať podľa § 11 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. aby
vlastník vstúpil do priameho rokovania s PPD Rybany. Pozemkový úrad Topoľčany o tomto
informoval V. F. listom zo 14. apríla 1993 a odporučil mu, aby vstúpil do priameho rokovania
s PPD Rybany. Svoje stanovisko Pozemkový úrad Topoľčany potvrdil aj v liste z 18. Júna
1993, ako aj oznámil, že nárok V. F. nie je možné kvalifikovať ako reštitučný nárok, ako aj
o tom, že družstvo má záujem o usporiadanie vlastníckych a užívacích práv a po preukázaní
vlastníctva je ochotné uspokojiť nároky navrhovateľa. Z pôvodného návrhu vyplývalo, že
navrhovateľ uplatňoval náhradu za užívanie pôdy, za užívanie živého a mŕtveho inventára,
náklady za služby, úrok z omeškania a trovy konania. Základným predpokladom uplatnenia
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj
všeobecne, predpokladom akéhokoľvek nároku na náhradu škody je preukázanie vzniku
škody osobou, ktorá o sebe tvrdí, že bola poškodená či už konaním alebo nekonaním štátneho
orgánu alebo iného subjektu. Sporné pozemky v období od 25. februára 1948 do 1. januára
1990 neprešli na štát alebo iné právnické osoby a právni predchodcovia navrhovateľa boli
naďalej evidovaní v pozemkovoknižných vložkách ako vlastníci. Účinnosťou zákona č.
229/1991 Zb. (§ 22 ods. 1 písm. a/ a § 22 ods. 2) zaniklo právo družstevného užívania
k predmetným majetkom a vznikol nájomný vzťah. Navrhovateľ, resp. jeho právni
predchodcovia mohli po preukázaní právneho nástupníctva po vlastníkoch zapísaných
v pozemkovoknižných vložkách, uplatniť si nájomné za užívanie pôdy voči užívateľom tejto
pôdy. Poukázal tiež na to, že účastníkom reštitučného konania bol V. F., otec navrhovateľa,
zastúpený navrhovateľom a nie sám navrhovateľ. V súdnom konaní nepreukázal navrhovateľ,
že je dedičom po V. F. (na ktorú otázku odmietol aj odpovedať). Ak V. F. k 31. decembru
1992 bol žiadateľom o vydanie pozemkov, iná osoba sa už nemohla stať oprávnenou osobou.
Do jeho práv mohla vstúpiť po jeho smrti (ak zomrel po 31. decembri 1991) iba na základe
procesného nástupníctva. Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok podľa zákona č- 58/1969 Zb.
Podľa § 1 ods. 1 a § 18 ods. zákona č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu zodpovedá len štát. Vo
vzťahu k odporcovi 1) je preto vylúčené uplatnenie zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969
Zb., preto súd posudzoval nárok navrhovateľa na základe všeobecnej občianskoprávnej
zodpovednosti. Navrhovateľ v konaní však nepreukázal, že mu konaním niektorého
z odporcov bola spôsobená konkrétna škoda. Vo vzťahu k odporcovi 2) navrhovateľ
nepreukázal vznik škody, ani neoznačil žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup súdu alebo iného štátneho orgánu, za ktorý by zodpovedal štát
zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR. Uplatnenie nároku voči odporcovi 3) z listinných
dôkazov (pozemkovoknižných vložiek a listov vlastníctva) vyplynulo, že pozemky, ktorých
vydanie navrhovateľ uplatňoval z titulu reštitučného nároku, nikdy neprešlo na štát alebo inú
právnickú osobu.
7 Cdo 19/2015
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 30. mája 2013 sp. zn. 4 Co 5/2013 rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil. Ako vyplynulo
z posledného písomného podania navrhovateľa z 28. mája 2012, doručeného súdu 4. júna
2012 uplatňoval si voči odporcom 1) až 3) náhradu škody za nevydanie nehnuteľností (ktoré
uplatňoval jeho právny predchodca ako reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb.)
vo výške 3.000.000,- Eur s príslušenstvom. Na pojednávaní 17. septembra 2012 navrhovateľ
uviedol, že svoj nárok uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci z dôvodu, že hmotnoprávne konanie sa skončilo
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, pobočka Nitra z 20. novembra 1992, ktorý zrušil
rozhodnutie pozemkového úradu a bolo ho treba už len procesnoprávne dotiahnuť.
Pozemkový úrad nerozhodol a nastali 20-ročné prieťahy, preto si uplatňuje náhradu škody
za nesprávny úradný postup. Škodu spôsobilo družstvo, keď malo vydať pozemky, následne
pozemkový úrad a Ministerstvo spravodlivosti tým že nemali záujem zakročiť. Súd prvého
stupňa postupoval správne ak nárok navrhovateľa posudzoval aj podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody a správne sa vecou zaoberal aj z hľadiska
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku. Zo spisu vyplýva, že svoj nárok navrhovateľ odvodzuje od úradného postupu
Pozemkového úradu Topoľčany z 19. augusta 1992 č. PÚ 1193/92 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, pobočka v Nitre z 20. novembra 1992 č. k. 23 S 22/1992 – 18,
ktoré konanie doposiaľ nebolo skončené vydaním rozhodnutia. Súd prvého stupňa
sa s reštitučným nárokom správne zaoberal, avšak o ňom nerozhodol, len konštatoval čoho
sa týka a akým spôsobom ho správny orgán riešil, ku ktorému zaujal aj právne stanovisko.
Dôsledne sa vyporiadal aj s uplatneným nárokom na náhradu škody vo vzťahu ku každému
z odporcov 1) až 3). Dodal, že zodpovednosť za škodu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu je upravená aj v súčasne platnom právnom predpise, zákone č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť
od 1. Júla 2004 a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa tohto
zákona za nesprávny úradný postup je možné považovať aj nekonanie (nečinnosť) príslušného
orgánu (nevykonávania úradného postupu), porušenie povinnosti uskutočniť úkon alebo
vydať určité rozhodnutie (či meritórne alebo nie) v zákonom určenej lehote, či nevydanie
rozhodnutia. Aj podľa tohto zákona § 4 ods. 1 presne stanovuje orgán, konajúci v mene štátu.
Orgánom verejnej moci sa rozumie štátny orgán, ako aj orgán územnej samosprávy,
verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. Podľa zákona č. 58/969 Zb. aj podľa v súčasnosti
platného zákona ani jeden z odporcov nie je v danej veci pasívne legitimovaný. Odporca 1)
je právnickou osobou, ktorej štát nezveril výkon verejnej moci, odporca 2) nie
je ministerstvom, do pôsobnosti ktorého by patrila činnosť odporcu 3) a napokon ani odporca
3) nie pasívne legitimovaný, nakoľko za jeho prípadný nesprávny úradný postup zodpovedá
Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal 13. augusta 2013 dovolanie navrhovateľ, ktoré
následne odôvodnil podaním z 5. marca 2014. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť 7 Cdo 19/2015
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave, pobočka v Nitre
v odvolacom konaní proti rozhodnutiu Pozemkového úradu Topoľčany z 19. augusta 1992
č. PÚ 1193/92 rozsudkom z 20. novembra 1992 sp. zn. 23 S 22/1992 uložil pozemkovému
úradu, aby opäť v správnom konaní postupoval podľa § 250r O.s.p. Pozemková úrad doteraz
nerozhodol. Nezákonná pasivita v správnom konaní je podľa zákona č. 58/1969 Zb.
nesprávnym úradným postupom. Pozemkový úrad a odporcovia teda konajú v rozpore
s právoplatným rozsudkom a spôsobujú tým navrhovateľovi škodu. Družstvo, bez zmluvy
o nájme a bez vydania uplatnenej pôdy ako podmienky nájmu, naďalej užíva reštituovanú
pôdu v rozpore so zákonom č. 229/1991 Zb., čím od roku 1948 dodnes porušuje zákon už 68
rokov. Nezákonný úradný postup stále trvá. Dovolanie odvodzoval § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
súd prvého stupňa v rozpore s petitom navrhovateľa podľa zákona č. 58/1969 Zb. neprejednal
nesprávny úradný postup pozemkového úradu. Teda súd prvého stupňa nemohol oslobodiť
pozemkový úrad od povinnosti vydať opätovné rozhodnutie v nadväznosti na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, pobočka v Nitre z 20. novembra 1992 sp. zn. 23 S 22/1992.
Taktiež Krajský súd v Trenčíne nemohol pozemkovému úradu schvaľovať obchádzanie takej
povinnosti. Súdy vedením konania, ktoré nezodpovedalo petitu, ani zákonu a ani skutkovému
stavu, bránili navrhovateľovi konať pred súdom. Družstvo je povinná osoba podľa § 5 zákona
č. 229/1991 Zb. nemá nájomnú zmluvu za užívanie reštituovanej pôdy, ale napriek tomu
ju naďalej užíva. Ak pozemkový úrad v správnom konaní zanedbá svoju povinnosť,
je zodpovedný pre nesprávny úradný postup ex lege. Sudcovia viedli konanie nad rámec
právomocí a nepravdivo tak, aby spochybnili náhradu škody spochybňovaním reštitučných
nárokov. Súdy zamietli nárok navrhovateľa v rozpore so zákonom č. 58/1969 Zb. nesprávnym
výkladom zákona. Stále absentuje rozhodnutie pozemkového úradu podľa zákona č. 229/1992
Zb. Voči súdom a odporcom platí právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu
v Bratislave – pobočka v Nitre z 20. novembra 1992 sp. zn. 23 S 22/1992. Nesprávny úradný
postup pozemkového úradu trvá a je dôvodom na úspešnosť konania navrhovateľa ex lege
a nie naopak. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nemohol oslobodiť pozemkový úrad
od povinnosti vydať záväzné rozhodnutie vo veci reštitučného nároku V. F.. Namietal tiež, že
ak súd neprejednal škodu, nemohol z jej výšky vyrubiť trovy konania. Rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu je absolútne nemorálny.
Odporca 1) žiadal dovolaniu navrhovateľa nevyhovieť. Odporca 2) sa k dovolaniu
navrhovateľa nevyjadril. Odporca 3) vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa poukázal
na to, že po uplatnení reštitučného nároku V. F. podľa zákona č- 229/1992 Zb. pozemkový
úrad vydal 19. augusta 1992 č. PÚ 1193/1992 rozhodnutie, že V. F. nespĺňa podmienky
zákona z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a nie vo
vlastníctve štátu alebo inej právnickej osoby, t. j. nedošlo k odňatiu vlastníctva pôvodným
vlastníkom. Pozemkový úrad preto nemohol vydať rozhodnutie o prinavrátení vlastníctva.
Krajský súd v Bratislave – pobočka v Nitre rozsudkom z 20. novembra 1992 sp. zn. 23
S 22/1992 zrušil rozhodnutie pozemkového úradu z dôvodu, že nemá požadované náležitosti
vo výrokovej časti, ako aj nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Pozemkový úrad
následne po vydaní rozsudku Krajským súdom v Bratislave – pobočka v Nitre pokračoval
v konaní v súlade s uvedeným rozsudkom., čo konštatovalo aj Ministerstvo pôdohospodárstva
SR v liste z 9. novembra 1993. Spis bol následne archivovaný ako vybavený. V danom 7 Cdo 19/2015
prípade sa nejedná o reštitučné konanie a absencia rozhodnutia absolútne nespôsobuje
navrhovateľovi žiadnu právnu neistotu a nespôsobila mu ani žiadnu škodu. Navrhovateľ si
svojou pasivitou (neuzatvorením niekoľkokrát ponúkanej nájomnej zmluvy zo
strany užívateľa pozemkov, neprejednania majetku v dedičskom konaní po V. F.) si spôsobuje
škodu sám sebe. Žiadal, aby Najvyšší súd dovolanie navrhovateľa zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právne
vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2)
a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil),
a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť
dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či už to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal
prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 7 Cdo 19/2015
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom
treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, že k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Navrhovateľ v dovolaní uviedol, že „je preukázaný dôvod na dovolanie podľa § 237
písm. f/ O.s.p. v nadväznosti na nezákonný rozsudok nižšieho všeobecného súdu, lebo
navzdory procesnej dispozícii navrhovateľa nad konaním 4 C 42/2008 prvostupňový súd
v rozpore s petitom navrhovateľa podľa zákona č. 58/1969 Zb. neprejednal nesprávny úradný
postup pasívneho pozemkového úradu podľa rozsudku z 20. novembra 1992 sp. zn.
23 S 22/1992, ktorým vecne príslušný a vyšší správny súd, Krajský súd v Bratislave –
pobočka v Nitre, zaviazal pozemkový úrad“.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1) odňatie možnosti
konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 7 Cdo 19/2015
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Navrhovateľ sa svojim návrhom z 21. novembra 2002, ktorý následne po odmietnutí
časti návrhu navrhovateľa na vydanie nehnuteľností špecifikovaných v návrhu a viacerých
úpravách petitu, v poslednej úprave návrhu a ustálenia okruhu odporcov z 28. mája 2012
žiadal od odporcov, aby spoločne a nerozdielne navrhovateľovi zaplatili istinu
3.000.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania od 6. júla 2010 do 31. mája 2012 vo výške
516.410,70 Eur, včítane trov konania, za nevydanie nehnuteľností. Uviedol, že „..aby keď
nebudú nehnuteľnosti vydané, súd zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne na zaplatenie
majetkovej škody 3.000.000,- Eur s príslušenstvom a náhradu trov konania.“. Ďalej týmto
podaním ustálil účastníkov konania „..V dôsledku neustálych zmien v štátnej správe ex tunc
navrhovateľ ustálil konečných účastníkov konania na strane odporcu,..“ (čl. 427 až 429).
Na pojednávaní konanom 17. septembra 2012 navrhovateľ uviedol, že svoj nárok uplatňuje
na základe zákona č. 58/1969 Zb., z dôvodu, že nesprávny úradný postup pozemkového úradu
trvá.
Predmetné konanie je konaním, ktoré začalo na podnet účastníka. Je preto zásadne
vecou tohto účastníka (navrhovateľa), aby žalobu upravil po stránke formulačnej a obsahovej
§ 79 ods. 1 O.s.p. Základnou a najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný
návrh – petit, v ktorom navrhovateľ uvedie ako žiada, aby súd rozhodol. Týmto zároveň
určuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho o čom a ako
má rozhodnúť.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení
úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
7 Cdo 19/2015
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie
vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo
miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky,
na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie
vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto
orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch
je týmto orgánom, a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej
republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy,
v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej
alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého
patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takého
ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné
rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).
Aj v súčasne platnom právnom predpise podľa § 1 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
tento upravuje a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci, b/ zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná
samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
Podľa § 4 ods. 1 písm. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu podľa písm. a/
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár
pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, a podľa písm. d/ ministerstvo alebo
iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej
správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená
na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Ako odporcov označil Podielnické poľnohospodárske družstvo Rybany (odporca
1), Obvodný pozemkový úrad Trenčín (odporca 3) a Slovenskú republiku, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Súdy nižšieho stupňa správne posudzovali
nárok u odporcov 1) a 3) nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb., kde konštatovali, že títo
odporcovia v zmysle citovaného zákona nie sú osobami, ktoré zodpovedajú za uplatnený 7 Cdo 19/2015
nárok. Odporca 1) je právnickou osobou, ktorej štát nezveril výkon verejnej moci a odporca
3) nie je orgánom, ktorý by mohol v zmysle citovaných vyššie uvedených zákonov konať
za štát. Správne postupoval súdy oboch stupňov, ak posudzovali uplatnený nárok
navrhovateľom voči týmto dvom odporcom aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o náhrade škody. Pokiaľ ide o odporcu 2) navrhovateľ si uplatňoval nárok
o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. voči štátu, kde označil orgán, ktorý koná za štát
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Obidva súdy nižších stupňov preto správne
konštatovali, že takto označený odporca 2) za ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky nie je štátnym orgánom, do ktorého pôsobnosti by patrila činnosť
odporcu 3). Námietka navrhovateľa preto v tomto smere je nedôvodná.
Navrhovateľ v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako
ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom
konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych
záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami
konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.); nemá možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.
II. Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 24. januára 2014, č. k.
4 C 28/2008 – 607 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní podľa § 43 ods. 1 O.s.p.
s poukazom na § 241 ods. 4 O.s.p. doplnil svoje podanie z 9. Augusta 2013 označené ako 7 Cdo 19/2015
„Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 5/2013 z 30. mája 2013“
o náležitosti riadneho dovolania.
Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal odvolanie.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 30. septembra 2014 sp. zn. 4 Co 868/2014
odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odmietol ako oneskorene podané. Odvolacia
lehota v danom prípade uplynula 5. marca 2014. Odvolanie navrhovateľa bolo podané osobne
do podateľne Najvyššieho súdu SR 5. marca 2014, teda na nepríslušnom súde. Okresnému
súdu Bánovce nad Bebravou bolo Najvyšším súdom SR zaslané poštou a doručené 12. marca
2014. Odvolanie teda bolo zjavne podané po lehote.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Uznesenie
odvolacieho súdu žiada zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolanie podal
navrhovateľ v dovolacom konaní do podateľne Najvyššieho súdu SR, kde sa mal spis
nachádzať.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Z obsahu dovolania vyplýva, aj keď to navrhovateľ výslovne v dovolaní neuviedol, že
v prejednávanej veci namieta, že mu postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred ním konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.).
7 Cdo 19/2015
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa § 204 ods. 1 O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolacia lehote je lehotou procesnou. Procesná lehota je zachovaná vtedy, ak
sa posledný deň lehoty urobí úkon na príslušnom súde alebo podanie sa odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť. Takýmto orgánom je spravidla pošta, správa príslušného
zdravotníckeho zariadenia, nápravnovýchovný ústav, veliteľ ozbrojeného zboru. Ak účastník
podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a na nepríslušnom okresnom súde inak
ako do zápisnice (§ 218 ods. 2), toto odvolanie nemá účinky riadne a včas podaného
odvolania, pokiaľ v lehote podľa § 204 ods. 1 O.s.p. ho tento nepríslušný súd neodovzdal
príslušnému súdu alebo orgánu, ktorý má povinnosť podanie doručiť (§ 57 ods.3 O.s.p.).
Z obsahu spisu je jednoznačné, že uznesenie súdu prvého stupňa z 24. januára 2014
č. k. 4 C 28/2008 – 607 bolo navrhovateľovi doručené do vlastných rúk 18. februára 2014.
Lehota na podanie odvolania začala navrhovateľovi plynúť nasledujúci deň po jeho doručení,
t. j. 19. februára 2014, preto posledný deň lehoty pripadol na 5. marca 20104, ktorý deň
bol streda. Navrhovateľ podal odvolanie do podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
5. marca 2014 osobne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nepríslušný súd odvolanie
navrhovateľa odposlal Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou ako súdu príslušnému
a odovzdal ho na prepravu na pošte 12. marca 2014. Okresný súd Bánovce nad Bebravou
prevzal odvolanie navrhovateľa 13. marca 2014. Odvolanie navrhovateľa nebolo podané
na príslušnom súde a nebolo odovzdané príslušnému súdu v zákonnej 15 – dňovej lehota,
ktorá uplynula 5. marca 2014. Námietka navrhovateľa je preto nedôvodná.
Nakoľko prípustnosť dovolaní v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
O.s.p. a 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších
stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolania navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporcom náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
7 Cdo 19/2015
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová