Najvyšší súd  

7 Cdo 20/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: X., zastúpenej V., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti povinnej V. A.,

bývajúcej v N., o vymoženie 2 502,68 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Galanta pod sp.zn. 12 Er 769/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 15. mája 2012 sp.zn. 9 CoE 262/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 24. júna 2010 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 2 502,68 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri   ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, z 12. marca 2010 sp.zn. N1009413, ktorým bola žalovanej V. A. uložená

povinnosť zaplatiť žalobkyni BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. istinu 2 502,68 € s

príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Okresný súd Galanta uznesením z   9. mája 2011 č.k. 12 Er 769/2010-32 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal

zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 4254877007 z 5. marca 2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej

a povinnou) a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi,

ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS.

Výkon práv oprávnenej podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný

s   normami na ochranu spotrebiteľa i   dobrými mravmi. Rozhodcovská doložka obsiahnutá

v zmluvných dojednaniach (článok 9 bod 9.2 obchodných podmienok) podľa názoru súdu

spĺňa nekalé podmienky uvedené v § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu

uvedenej smernice, a preto ju považoval za absolútne neplatnú. Uviedol, že rozhodcovská

doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, všeobecne znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Pritom rozhodcovskú doložku si

spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami vo formulárovej predtlači. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom

v neprospech spotrebiteľa, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa

neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva

na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku musí ex offo preskúmať prípadnú nekalú

podmienku, kde dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008.

Ďalej súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera o judikatúru

Európskeho súdneho dvora ( C-240/1998, C- 168/2005, C- 243/2008 ). Nakoľko neprijateľná

rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky

odporuje dobrým mravom, mal súd za to, že v danej veci boli splnené podmienky

na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa

§ 44 ods. 2 vety druhej Exekučného poriadku.

Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 15. mája 2012  

sp.zn. 9 CoE 262/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne   potvrdil (§ 219

ods. 1 O.s.p.), pretože odvolanie oprávnenej nepovažoval za dôvodné. Postup súdu prvého

stupňa pri   preskúmavaní rozhodcovskej doložky a záver o   jej neplatnosti pre jej

neprijateľnosť považoval za správny (z hľadísk vyplývajúcich z § 45 zákona č. 244/2002

Z.z., z § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Dodal, že zmluvná podmienka dojednaná

účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory má prejednať výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť všetky prípadné spory pred štátnym

súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa. Je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd

prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) a tak zabezpečiť, aby

spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Na záver dodal, že ak medzi

zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva (§ 3 a nasl. Zákona

č. 244/2002 Z.z.), nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať

a rozhodnúť.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila  

z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237;

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Podľa názoru dovolateľky súd

rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je

neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo

sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 40

zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe

ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať,

má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu

(§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore

s § 159 ods. 3 O.s.p. Namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie

možnosti konať pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným

spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní a že

prvostupňový aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo

skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s   hmotnoprávnou úpravou, a teda že

z úradnej povinnosti je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Podľa oprávnenej exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní

dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu

skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho

súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne príslušný vo veci

konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o   opravnom prostriedku

(zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok

rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona  

o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a   právnu stránku prípadu. Tejto zásade

zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, vrátane dôvodu uvedeného  

pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie  

na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Namietala, že v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované odvolanie a že odvolací súd sa nevysporiadal ani s uvedenými odvolacími dôvodmi. Tiež namietala, že

súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu  

a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté  

v   Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle

ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (toto v čase dojednania

rozhodcovskej doložky nebolo účinné).

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že exekučný súd

skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej

existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a   napokon aj vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné

podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o   veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v   novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v   skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v   novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v   Bratislave, Astrová č. 2/A, proti povinnej V. A.,

bývajúcej v N., o vymoženie 2 502,68 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 12 Er 769/2010, na základe rozhodcovského rozsudku

vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri   spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a.s., z 12. marca 2010 sp.zn.

N1009413, nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania

a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov konania. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné

konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to

ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z   povahy rozhodcovského konania, ktoré je

v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému

konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno

domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p.,

ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V   tomto prípade z   určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p. nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v   zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v   danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať  

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať aj

rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom

takéhoto rozhodnutia je totiž stav, kedy exekúcia už neprebehne (resp. sa zastaví), čím sa

oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(pozri uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010, sp.zn.  

3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu

konania. Dospel k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/

O.s.p.

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri   rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.   3 Cdo 146/2011, uverejnenom v   Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a   rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený  

v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo  

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z   jednotného názoru súdnej

praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané v   súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s   právomocou  

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide  

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu

upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových

náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov  

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra

2012 sp.zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 18. septembra 2012 sp.zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z   ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd

založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve

o úvere z 5. marca 2007). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v   súlade

so smernicou len z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie

podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne

rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z   tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v   danom

prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je  

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k   povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v   náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania   na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace  

s   predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v   dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.,  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v   danom prípade zjavne

neodôvodnené a   nezlučiteľné s   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť

prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania  

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

  JUDr. Ladislav Górász, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová