7Cdo/193/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q. K., trvale bytom v E., zastúpeného JUDr. Romanom Juríkom, advokátom v Nových Zámkoch, Jazerná 19, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s. r. o., s o sídlom v Bratislave, Pribinova 25, o obnovu konania, vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 12C/82/2012, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2015 sp. zn. 8Co/117/2014, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2015 sp. zn. 8Co/117/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 15. novembra 2013 č. k. 12C/82/2012-86, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania súdu prvej inštancie sp. zn. ROB 4063/02 aj jeho návrhu n a odklad vykonateľnosti v takom konaní vydaného platobného rozkazu z 29. mája 2002; okrem toho tiež žalobcovi uložil povinnosť na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej v sume 69,91 €. Potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaného uznesenia prvoinštančného súdu, majúc predovšetkým za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno na preukázanie dodržania subjektívnej lehoty na podanie návrhu podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“).

2. Proti tomuto uzneseniu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol zrušenie uznesenia odvolacieho aj prvoinštančného súdu (s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom odvolacieho i prvoinštančného súdu) možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ a dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. b/ aj c/ O. s. p., keď žiaden z nižších súdov nevykonal požadovaný výsluch za účelom objasnenia času získania ním vedomosti o rozhodnutí spôsobilom privodiť pre neho priaznivejší výsledok sporu a odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s odlišnými skutkovými tvrdeniami strán ohľadom plynutia subjektívnej lehoty.

3. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas riadne zastúpenou stranou sporu, preskúmal uznesenie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré vydaniu takéhoto rozhodnutia predchádzalo a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

6. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. šlo dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal. Podmienky prípustnosti dovolaní proti uzneseniam odvolacích súdov procesné právo platné a účinné do 30. júna 2016 vrátane upravovalo v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p. 7. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci do úvahy neprichádza. Dovolaním tu totiž nebolo napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (dnes prvej inštancie, § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) ani uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ prvá veta O. s. p.). Nešlo tu ani o prípad takého uznesenia potvrdzujúceho uznesenie súdu prvého stupňa, v ktorom b y odvolací s ú d vyslovil, ž e j e dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) a napokon ani o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

8. Práve uvedené ale neplatí a dovolanie bolo (podľa skoršej úpravy procesného práva) prípustným (a tiež dôvodným) vtedy, ak bolo konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 ods. 1 O. s. p., ktoré spôsobovali tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd (ak je dovolanie podané včas a na to oprávnenou osobou) ex officio, čiže z tzv. úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Existenciu jednej z vád konania uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., a to konkrétne vady uvedenej pod písm. f/ tvrdil aj žalobca.

9. Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

10. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil strane (skôr účastníkovi konania) realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, resp. iný predpis procesného práva dával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

11. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie bolo preukázateľne doručené žalovanej (jej vtedajšej zástupkyni s plnomocenstvom pre celékonanie JUDr. Korenecovej 14. februára 2014, por. č. l. 118 spisu a pripojenú doručenku). Žalovaná sa k odvolaniu i písomne vyjadrila (podaním z 24. februára 2014, tu por. č. l. 119-121 spisu), takéto jej vyjadrenie, hoci obsahovalo skutkovú i právnu argumentáciu, však už žalobcovi doručené nebolo.

12. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike rozsudok, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť s a k vyjadreniu protistrany v rámc i odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť protistrane daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru. 13. Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom (nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní) bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdu v odvolacom konaní, žalobcovi bola v takomto konaní odňatá reálna možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Práve vyslovený názor bol v prejednávanej veci namieste zvlášť, ak vyjadrenie žalovanej obsahovalo i takú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal, resp. ju prinajmenšom sčasti použil za základ svojich úvah, avšak bez toho, aby ešte predtým, než tak urobil, rovnakú možnosť poskytol tiež strane, ktorá aj pred ním (rovnako ako predtým už pred súdom prvej inštancie) neuspela.

14. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C. s. p.).

15. V novom rozhodnutí odvolací súd znova rozhodne o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

16. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.