7 Cdo 19/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,   s. r. o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti povinnému M. B., bývajúcemu v   B., pre vymoženie 822,23 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Banská Bystrica pod sp. zn. 4 Er 1771/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. marca 2012 sp. zn. 43 CoE 34/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 4. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi (JUDr. E. N.) návrh

na vykonanie exekúcie pre   vymoženie sumy 822,23 € s   príslušenstvom na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a. s.,  

so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, z 10. júna 2011 sp. zn. IIC0410213, ktorým bola

žalovanému M. B. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS,   s. r. o.,

istinu v sume 822,23 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou z 10.

augusta 2011) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 16. augusta 2011 č. k. 4 Er 1771/2011–19

žiadosť súdneho exekútora o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že zmluva uzavretá 22. augusta 2008 medzi právnym predchodcom 2   7 Cdo 19/2013

oprávnenej a   povinným napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v   ustanoveniach  

§ 52 a   nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o   osobitný typ zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ

(povinný) nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na   to, podľa akého právneho

predpisu sa zmluva uzavrela. Návrh spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere) bol aj v danom

prípade pripravený na   predtlačenom formulári, do ktorého sa len vpísali potrebné údaje.

Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah obchodných podmienok

pre úver, či všeobecné obchodné podmienky, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej

spotrebiteľskej zmluvy, nemohol vyjednávať, jedinou alternatívou bolo prijatie, resp.

odmietnutie návrhu ako celku. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú

obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje nerovnováhu v právach

a   povinnostiach zmluvných strán v   neprospech spotrebiteľa, a   to pod sankciou absolútnej

neplatnosti. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 obsahuje demonštratívny výpočet

ustanovení v   spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné

podmienky. Cieľom úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v   záujme

vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Medzi absolútne neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 písm. r/ aj

ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby

spory s   dodávateľom (oprávnenou) riešil výlučne v   rozhodcovskom konaní. Praktickým

dôsledkom ustanovenia o   rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 11.2.

Obchodných podmienok pre   úver v   spojení s   bodom 10.2. Všeobecných obchodných

podmienok predmetnej zmluvy je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť

svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský

súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného

ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané

nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Súd v danom prípade nemal pochybnosti  

o   tom, že ustanovenie bodu 11.2. zmluvy o   úvere je v   rozpore s   § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného

dojednania, na   čo musel prihliadať z   úradnej povinnosti (ex offo). Oprávnenie

rozhodcovského súdu konať a   rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve

rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v   exekučnom konaní skúma platnosť

rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na   to oprávnený.

Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je totiž existencia vykonateľného

rozhodnutia po materiálnej a formálnej stránke. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide

o právny akt nulitný, ktorý v   exekučnom konaní nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho 3   7 Cdo 19/2013

nezaväzuje a   hľadí sa naň, ako by neexistoval. Na záver konštatoval, že po právoplatnosti

tohto rozhodnutia rozhodne o zastavení a trovách exekučného konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 22. marca 2012

sp. zn. 43 CoE 34/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219  

ods. 1 O.s.p.). V celom rozsahu sa stotožnil aj s   jeho odôvodnením, preto sa obmedzil len

na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súhlasil  

s   hodnotením prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená  

vo   všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy, spĺňa všetky

podmienky pre vyslovenie záveru o   jej neprijateľnosti a   absolútnej neplatnosti podľa § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer

v   právach a   povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, že

žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z   úverových zmlúv, podáva v   zásade len

veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy,

teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť.

Nestotožnil sa s   názorom oprávnenej, že súd nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa, ktorý

nevyužil možnosť vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou. Uvedený nesúhlas bolo treba

v   zmysle bodu 10.2.3. všeobecných obchodných podmienok vyjadriť formou písomného

oznámenia banke, čo nezodpovedá zákonnej úprave o   individuálne dohodnutej zmluvnej

podmienke. Dojednanie rozhodcovskej doložky s   takým obsahom, aký je súčasťou

všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o   úvere, je  

v   rozpore s   právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, v   dôsledku

čoho dospel okresný súd k   správnemu záveru o   neprijateľnosti rozhodcovskej doložky  

a   nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozhodnutie. Preto

správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dodal, že z citovaného ustanovenia § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách síce

vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na   uzavretie rozhodcovskej zmluvy,

avšak z   neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku v   obchodných

podmienkach pre   úver, resp. všeobecných obchodných podmienkach. Návrh na   uzavretie

rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval

v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne.

4   7 Cdo 19/2013

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a   poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t. j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237

O.s.p.; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo   veci; rozhodnutie spočíva na   nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku  

„res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom

vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v   exekučnom konaní nebol oprávnený

preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a   na   jeho

preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je

podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,

ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala

to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku

na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o   posúdenie

otázky o   existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v   úverovej zmluve, záveru  

o   absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho

zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o   rozhodcovskom konaní, či

povinností podľa ustanovení zákona o   bankách) prvostupňovým a   odvolacím súdom  

a   nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva

s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo   svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej

skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne

uvádzaných prípadoch. Na záver zdôraznila, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v   znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť

bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

o tom, že ich prípadné vzájomné spory z   obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom

konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si právna predchodkyňa 5   7 Cdo 19/2013

oprávnenej (Poštová banka, a. s.) svoju zákonnú povinnosť splnila. Keďže teda rozhodcovská

doložka bola naformulovaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, ako taká nemôže

predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil  

vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o   uznesenie o   návrhu na   zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na   území

Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a   nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na   zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

6   7 Cdo 19/2013

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v   konaní, v   ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z   procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo   veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a   ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z   týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.

mali spočívať v   opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i   keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v   odmietnutí práva na   uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej

veci (rei iudicatae, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a   jej

existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v   ktorom prípade sa vylučuje možnosť 7   7 Cdo 19/2013

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o   ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a   ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z   rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v   novom konaní ide o   ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v   prípade, ak v   novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z   dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto

veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a   povinným M. B., týkajúcej sa

vymoženia 822,23 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.

zn. 4 Er 1771/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z   10.

júna 2011 sp. zn. IIC0410213, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., nepredchádzalo

žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre   exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo   forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v   zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k   súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na   zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na   začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a   nejde o   prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na   základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z   určujúceho – obsahového – 8   7 Cdo 19/2013

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o   námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a   uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a   oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na   vykonanie exekúcie, ak pre   takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v   exekučnom konaní odopiera právo na   výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.  

3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v   tom, či exekučný súd, ktorý koná o   návrhu na   nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o   žiadosti súdneho exekútora  

o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na   vykonanie exekúcie a   exekučný titul; ak ide o   exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného 9   7 Cdo 19/2013

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v   uznesení z   13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a   rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v   návrhu na   vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a   zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na   základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z   jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre   poverenie súdneho exekútora na   vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či

bolo vydané orgánom s   právomocou na   jeho vydanie a   či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej

povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o   rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a   na   jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, 10   7 Cdo 19/2013

zisťovať rozpor exekučného titulu so   zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o   návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po   podaní žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a   nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo   svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v   súvislosti s   rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z   ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 10. júna 2011 sp. zn. IIC0410213, vydaného 11   7 Cdo 19/2013

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a   MEDIAČNÁ, a. s., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o úvere z 22.augusta 2008, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe Všeobecných

obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v   súlade

so Smernicou len z   hľadísk, ktoré Smernica v   čl. 3, bod 1. a   2. (individuálne dojednanie

podmienky) a   v   čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne

rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v   súvislosti s

platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z   vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o   tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu  

§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)

obrátil i na štátny súd. Avšak v   prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)  

na   rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je

v   sporoch, v   ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o   ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa

brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky

však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli

konajúce súdy i v   skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného

(povinného), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.

V   tejto súvislosti pre   úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

12   7 Cdo 19/2013

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v   situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a   odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v   odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na   prejednávanú vec a   z   ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver  

o   nesplnení podmienok pre   vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a   v   dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a   tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s   námietkami oprávnenej uvedenými v   odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na   relevantné otázky súvisiace s   predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

13   7 Cdo 19/2013

Možno zhrnúť, že z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a   právne závery odvolacieho súdu nie sú v   danom prípade zjavne

neodôvodnené a   nezlučiteľné s   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských práv a   slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci a   že ich

rozhodnutia spočívajú na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so   zákonom o   bankách). Dovolanie je  

v   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na   náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

14   7 Cdo 19/2013

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová