Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 Cdo 189/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ K., bývajúcej v B.B., B., 2/ M., bývajúcemu v P., 3/ M., bývajúcej v P., 4/ V., bývajúcej v B.B., 5/ R., bývajúcej v B.B., 6/ I., bývajúcej v B.B., 7/ I., bývajúcemu v B.B., 8/A., bývajúcej v B.B., 9/ A.,

bývajúcej v B.B., žalobcovia 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/ a 9/ zastúpení H., so sídlom v B.B., IČO:

X., proti žalovaným 1/ Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave., Župné nám. č. 13, 2/ Slovenská republika – Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenská republika

Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, 4/

Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Mierová č. 19, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. 10 C 312/2004, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27.

januára 2011 sp. zn. 3 Co 3/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcov 2/ až 9/ o d m i e t a.

V zostávajúcej časti dovolanie advokátskej kancelárie H. o d m i e t a.

Žalovaným 1/ až 4/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. septembra 2010 č.k. 10 C 312/2004-226

žalobu o náhradu škody zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia vložili do tzv. nebankových subjektov B., B., D. (ďalej len nebankové

subjekty) spolu vklady v hodnote   4 110 352 Sk, ktoré mali byť v dohodnutom čase vrátené

spolu so ziskom a úrokmi. Nebankové subjekty si túto povinnosť nesplnili. V konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup žalovaných (štátu) ako jeden z predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Medzi

žalobcami a nebankovými subjektmi vznikli súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát

nemohol zasahovať. V tejto súvislosti štát (jeho orgány) nevykonávali žiadnu činnosť spojenú

s výkonom ich právomoci a nemohli porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami.

V danej veci nešlo ani o kolektívne investovanie, pretože nebankové subjekty nevykonávali

činnosť, ktorú je v zmysel zákona 385/1999 Z.z. oprávnená vykonávať investičná alebo

správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Dospel k záveru, že v tomto prípade žalovaní

za škodu nezodpovedajú a to ani podľa § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a preto

žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaných (2/ až 4/ a 6/) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27.

januára 2011 sp. zn. 3 Co 3/2011 rozsudok súdu prvého stupňa (vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/ a 6/ a žalovaným 1/ až 4/) potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); odvolanie spoločnosti  

H., (vo vzťahu k žalobcom 1/, 5/, 7/ a 9/) odmietol a žalovaným 1/ až 4/ nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými

a právnymi závermi, ktoré považoval za správne). Na doplnenie uviedol, že štát zodpovedá za

škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom

tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). Uvedená zodpovednosť štátu je

zodpovednosťou objektívnou. Štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky

podmienky zodpovednosti, a to existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej

v peniazoch), nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, nie je

daná zodpovednosť štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V prejednávanej veci žalobcovia s

nebankovými subjektmi uzavreli zmluvy, z ktorých si tieto subjekty nesplnili povinnosti.

Nebankové subjekty nie sú spoločnosťami, ktoré by na základe zákona č. 248/1992 Zb.

o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999

Z.z. o kolektívnom investovaní boli správcovskými spoločnosťami, ktoré by kolektívne

investovali, teda zhromažďovali peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do

majetku vymedzeného daným zákonom, ktoré by vytvárali a spravovali podielové fondy

a vykonávali nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, že by žalobcovia

boli investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu

k žalobcom a k daným subjektom práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o investičných

spoločnostiach a investičných fondoch, resp. zo zákona o kolektívnom investovaní.

Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jednotlivé predpoklady zodpovednosti

štátu za škodu. Vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili

vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolanie spoločnosti H.  

vo vzťahu k žalovaným 1/, 5, 7/ a 9/ v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol, pretože

nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť v konaní zastupuje žalovaných 1/, 5, 7/ a 9/.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 a § 151  

ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 9/ dovolanie

prostredníctvom advokátskej kancelárie H. (po zmene obchodného mena – H.) z dôvodu, že

konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom súdu sa

žalobcom odňala možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Povinnosť štátu

voči nebankovým subjektom súdy posudzovali formalisticky (arbitrárne a zužujúco) bez tohto, aby vyhodnotili cieľ a účel   činnosti nebankových subjektov. Podľa dovolateľov je

v právnom štáte neprípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad

určitým sektorom hospodárskeho života. Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových

subjektov   a jej obsahový zásah do finančného a bankového sektora a hospodárstva celkovo  

pri hodnotení rozsahu zodpovednosti žalovaných (najmä žalovaného 2/ a 3/) je podľa názoru

žalobcov alibistické a nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky. Nesúhlasili so záverom

o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov s odôvodnením, že dozor nad

finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah do zmluvnej autonómie

účastníkov právnych vzťahov. Žalovaní podľa názoru dovolateľov mali povinnosť skúmať,  

či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky

stanovené zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní

a zákonom o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal

do úvahy až v prípade, ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť

nebankových subjektov nespĺňa formálne zákonné kritériá. V dôsledku zužujúceho vnímania

kauzy súdom vyčítal nevykonanie dôležitých dôkazov na strane žalobcov. Ak by existoval inštitút class actions, pri kauze pozostávajúcej z niekoľko stoviek účastníkov na strane

žalobcu by nebolo možné odmietnuť vykonanie tak relevantných dôkazov, ktoré môžu jasne

a bez pochýb preukázať zainteresovanosť štátu a jeho predstaviteľov na kauze. V ďalšom

poukazujú na prípady, v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 6/03,  

III. ÚS 202/02, IV. ÚS 49/06, I. ÚS 59/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 43/01, III. ÚS 200/05)

vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

z dôvodu absencie dostatočného odôvodnenia, absencie dôvodov na rozhodnutie vydané

v preskúmavanom konaní, arbitrárnosť rozhodnutí, formalistický prístup pri rozhodovaní,

nepreskúmateľnosť rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení, prekročenia ústavných

limitov pre akceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci; pričom ich následne  

aj ozrejmujú. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná 4/ považovala dovolanie za účelové (nedôvodné), a preto ho navrhla

zamietnuť. V celom rozsahu sa stotožnila s rozsudkom odvolacieho súdu i rozsudkom súdu

prvého stupňa.  

Advokátska kancelária H. (ďalej len H.) podala dovolanie aj v mene žalobkyne 1/

avšak bez toho, aby v konaní preukázala oprávnenie na podanie dovolania v mene žalobkyne 1/ a na jej zastupovanie v konaní pred dovolacím súdom. Žalobkyňa 1/ ale ani advokátska

kancelária na výzvy súdu   (z 8. decembra 2011 – č.l. 274 spisu, z 13. júla 2012 - č.l. 285

spisu) uvedený nedostatok podania neodstránili, nepredložili požadované plnomocenstvo

i keď boli poučení o právnych následkoch, ktoré sú s tým spojené. Vzhľadom na uvedené

Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie advokátskou kanceláriou H. v mene

žalobkyne 1/ odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený (t.j. podané neoprávnenou osobou) bez

toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podali včas žalobcovia 2/ až 9/ ako účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

spĺňajúci podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.),  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v   systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť  

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade,  

ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po   právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

procesne prípustné.

K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)  

a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.)  

a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238   ods. 1 až 3 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného  

(i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací

súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.

Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie  

nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.

Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne

právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k   takejto vade,  

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutí, ich arbitrárnosti

a formalistickom prístupe pri posudzovaní veci.  

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania.

Pokiaľ žalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého

stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť

zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46  

ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  

a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami  

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd

by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež  

na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené  

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na   základe týchto premís dospel, boli

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne  

napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva

na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje   aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd

zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu

a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(IV. ÚS 350/2009).

Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení  

s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá  

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho možno považovať  

za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá

základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobcovia žalobou

domáhajú a z akých dôvodov, 2/ aké sú stanoviska žalovaných k žalobe, 3/ aké relevantné

dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol

súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil,  

9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne

subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery

vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu  

k žalobe uplatnenému návrhu, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia,  

ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti

(prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom  

na   potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza  

i vysvetlenie toho, prečo odvolací súd nepovažoval odvolanie za opodstatnené.

V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie prvostupňového

rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali

v nepreukázaní nesprávneho postupu žalovaných ako základnej podmienky pre vznik

zodpovednosti za škodu. Na podporu svojho záveru argumentuje súkromnoprávnou povahou

vzťahu, do ktorého štát nemá dôvod zasahovať inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. Pokiaľ ide o dohľad štátu v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z., tento sa podľa názoru

súdu na tzv. nebankové subjekty nevzťahuje. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku rekapituloval dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, uviedol v akom rozsahu tento rozsudok

žalobcovia odvolaním napadli, v čom ho považujú za nesprávny, s akým výsledkom prejednal

riadny opravný prostriedok žalobcov a prečo nepovažoval uplatnené odvolacie dôvody  

za opodstatnené. Pre potvrdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa osobitne

reagoval na odvolacie námietky vzťahujúce sa k (ne)preukázaniu nesprávneho úradného

postupu ako príčiny vedúcej k vzniku škody. Zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval,  

že nebankové subjekty nemožno považovať za investičné spoločnosti, investičné fondy alebo

správcovské spoločnosti, ktoré by kolektívne investovali, a že by štát mal vo vzťahu  

k ním určité práva alebo povinnosti v zmysle zákona č. 248/1992 Zb. resp. zákona  

č. 385/1999 Z.z.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy,  

na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné  

so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn. dovolací súd sa ich správnosťou

nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu

prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite

veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené  

(či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok  

(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať

zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolatelia v podstate trvajú  

na tom, aby súdy prevzali ich právne názory, prípadne s nimi polemizovali v odôvodnení

rozhodnutí. Nerozlišujú to, že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc

rozhodovať o tom, aký právny predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom

môže byť iné, než je predstava účastníka konania. Účastník má však právo namietať

správnosť právneho posúdenia veci súdom, čo je nutné odlišovať od prípadov nedostatočného, neodôvodneného, nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného  

či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia).  

Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu

(tvrdenie o nevykonaní dôležitých dôkazov navrhovaných žalobcami) veci je súdna prax

jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť prípadne  

k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu

rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Pokiaľ dovolatelia namietajú,

že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej

o   námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby

k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že tvrdenie o odmietnutí a nevykonaní dôležitých

dôkazov navrhovaných žalobcami je len vo všeobecnej rovine, t.j. bez toho, aby z dovolania

bolo zrejmé, akým úkonom, kedy a aké dôkazy žalobcovia navrhli súdu vykonať. V zápisnici

o pojednávaní súdu z 13. septembra 2010 (č.l. 224 spisu) sa pritom uvádza, že zo strany

právneho zástupcu žalobcov a žalobcu 5/ neboli návrhy na dokazovanie.  

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný

názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov  

nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005

a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom

právnom posúdení veci (napr. v otázkach naplnenia prvkov zodpovednosti štátu za škodu,  

či štát zodpovedá za činnosť nebankových subjektov, či štát má právo zasahovať  

do súkromnoprávnych vzťahov a v akej miere) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalobcovia neboli v dovolacom konaní úspešní, preto právo na náhradu trov konania

vzniklo žalovaným, keďže neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré  

by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalovaní nepodali návrh  

na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto ich náhradu dovolací súd

nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová