Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 Cdo 189/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ K., bývajúcej v B.B., B., 2/ M., bývajúcemu v P., 3/ M., bývajúcej v P., 4/ V., bývajúcej v B.B., 5/ R., bývajúcej v B.B., 6/ I., bývajúcej v B.B., 7/ I., bývajúcemu v B.B., 8/A., bývajúcej v B.B., 9/ A.,
bývajúcej v B.B., žalobcovia 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/ a 9/ zastúpení H., so sídlom v B.B., IČO:
X., proti žalovaným 1/ Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave., Župné nám. č. 13, 2/ Slovenská republika – Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenská republika –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, 4/
Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Mierová č. 19, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 10 C 312/2004, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27.
januára 2011 sp. zn. 3 Co 3/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcov 2/ až 9/ o d m i e t a.
V zostávajúcej časti dovolanie advokátskej kancelárie H. o d m i e t a.
Žalovaným 1/ až 4/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. septembra 2010 č.k. 10 C 312/2004-226
žalobu o náhradu škody zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia vložili do tzv. nebankových subjektov B., B., D. (ďalej len nebankové
subjekty) spolu vklady v hodnote 4 110 352 Sk, ktoré mali byť v dohodnutom čase vrátené
spolu so ziskom a úrokmi. Nebankové subjekty si túto povinnosť nesplnili. V konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup žalovaných (štátu) ako jeden z predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Medzi
žalobcami a nebankovými subjektmi vznikli súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát
nemohol zasahovať. V tejto súvislosti štát (jeho orgány) nevykonávali žiadnu činnosť spojenú
s výkonom ich právomoci a nemohli porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami.
V danej veci nešlo ani o kolektívne investovanie, pretože nebankové subjekty nevykonávali
činnosť, ktorú je v zmysel zákona 385/1999 Z.z. oprávnená vykonávať investičná alebo
správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Dospel k záveru, že v tomto prípade žalovaní
za škodu nezodpovedajú a to ani podľa § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a preto
žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaných (2/ až 4/ a 6/) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27.
januára 2011 sp. zn. 3 Co 3/2011 rozsudok súdu prvého stupňa (vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/ a 6/ a žalovaným 1/ až 4/) potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); odvolanie spoločnosti
H., (vo vzťahu k žalobcom 1/, 5/, 7/ a 9/) odmietol a žalovaným 1/ až 4/ nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými
a právnymi závermi, ktoré považoval za správne). Na doplnenie uviedol, že štát zodpovedá za
škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). Uvedená zodpovednosť štátu je
zodpovednosťou objektívnou. Štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky
podmienky zodpovednosti, a to existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch), nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, nie je
daná zodpovednosť štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V prejednávanej veci žalobcovia s
nebankovými subjektmi uzavreli zmluvy, z ktorých si tieto subjekty nesplnili povinnosti.
Nebankové subjekty nie sú spoločnosťami, ktoré by na základe zákona č. 248/1992 Zb.
o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999
Z.z. o kolektívnom investovaní boli správcovskými spoločnosťami, ktoré by kolektívne
investovali, teda zhromažďovali peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do
majetku vymedzeného daným zákonom, ktoré by vytvárali a spravovali podielové fondy
a vykonávali nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, že by žalobcovia
boli investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu
k žalobcom a k daným subjektom práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o investičných
spoločnostiach a investičných fondoch, resp. zo zákona o kolektívnom investovaní.
Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali jednotlivé predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu. Vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili
vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolanie spoločnosti H.
vo vzťahu k žalovaným 1/, 5, 7/ a 9/ v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol, pretože
nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť v konaní zastupuje žalovaných 1/, 5, 7/ a 9/.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 a § 151
ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 9/ dovolanie
prostredníctvom advokátskej kancelárie H. (po zmene obchodného mena – H.) z dôvodu, že
konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom súdu sa
žalobcom odňala možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Povinnosť štátu
voči nebankovým subjektom súdy posudzovali formalisticky (arbitrárne a zužujúco) bez tohto, aby vyhodnotili cieľ a účel činnosti nebankových subjektov. Podľa dovolateľov je
v právnom štáte neprípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad
určitým sektorom hospodárskeho života. Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových
subjektov a jej obsahový zásah do finančného a bankového sektora a hospodárstva celkovo
pri hodnotení rozsahu zodpovednosti žalovaných (najmä žalovaného 2/ a 3/) je podľa názoru
žalobcov alibistické a nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky. Nesúhlasili so záverom
o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov s odôvodnením, že dozor nad
finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah do zmluvnej autonómie
účastníkov právnych vzťahov. Žalovaní podľa názoru dovolateľov mali povinnosť skúmať,
či s ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky
stanovené zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní
a zákonom o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal
do úvahy až v prípade, ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť
nebankových subjektov nespĺňa formálne zákonné kritériá. V dôsledku zužujúceho vnímania
kauzy súdom vyčítal nevykonanie dôležitých dôkazov na strane žalobcov. Ak by existoval inštitút class actions, pri kauze pozostávajúcej z niekoľko stoviek účastníkov na strane
žalobcu by nebolo možné odmietnuť vykonanie tak relevantných dôkazov, ktoré môžu jasne
a bez pochýb preukázať zainteresovanosť štátu a jeho predstaviteľov na kauze. V ďalšom
poukazujú na prípady, v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 6/03,
III. ÚS 202/02, IV. ÚS 49/06, I. ÚS 59/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 43/01, III. ÚS 200/05)
vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
z dôvodu absencie dostatočného odôvodnenia, absencie dôvodov na rozhodnutie vydané
v preskúmavanom konaní, arbitrárnosť rozhodnutí, formalistický prístup pri rozhodovaní,
nepreskúmateľnosť rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení, prekročenia ústavných
limitov pre akceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci; pričom ich následne
aj ozrejmujú. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná 4/ považovala dovolanie za účelové (nedôvodné), a preto ho navrhla
zamietnuť. V celom rozsahu sa stotožnila s rozsudkom odvolacieho súdu i rozsudkom súdu
prvého stupňa.
Advokátska kancelária H. (ďalej len H.) podala dovolanie aj v mene žalobkyne 1/
avšak bez toho, aby v konaní preukázala oprávnenie na podanie dovolania v mene žalobkyne 1/ a na jej zastupovanie v konaní pred dovolacím súdom. Žalobkyňa 1/ ale ani advokátska
kancelária na výzvy súdu (z 8. decembra 2011 – č.l. 274 spisu, z 13. júla 2012 - č.l. 285
spisu) uvedený nedostatok podania neodstránili, nepredložili požadované plnomocenstvo
i keď boli poučení o právnych následkoch, ktoré sú s tým spojené. Vzhľadom na uvedené
Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie advokátskou kanceláriou H. v mene
žalobkyne 1/ odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený (t.j. podané neoprávnenou osobou) bez
toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podali včas žalobcovia 2/ až 9/ ako účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
spĺňajúci podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade,
ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
procesne prípustné.
K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania
v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon
prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.)
a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného
(i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací
súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie
nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.
Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní
došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľov je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutí, ich arbitrárnosti
a formalistickom prístupe pri posudzovaní veci.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania.
Pokiaľ žalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého
stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť
zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne
napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/2009).
Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení
s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho možno považovať
za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobcovia žalobou
domáhajú a z akých dôvodov, 2/ aké sú stanoviska žalovaných k žalobe, 3/ aké relevantné
dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol
súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil,
9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne
subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery
vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu
k žalobe uplatnenému návrhu, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia,
ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti
(prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom
na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza
i vysvetlenie toho, prečo odvolací súd nepovažoval odvolanie za opodstatnené.
V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré spočívali
v nepreukázaní nesprávneho postupu žalovaných ako základnej podmienky pre vznik
zodpovednosti za škodu. Na podporu svojho záveru argumentuje súkromnoprávnou povahou
vzťahu, do ktorého štát nemá dôvod zasahovať inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Pokiaľ ide o dohľad štátu v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z., tento sa podľa názoru
súdu na tzv. nebankové subjekty nevzťahuje. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku rekapituloval dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, uviedol v akom rozsahu tento rozsudok
žalobcovia odvolaním napadli, v čom ho považujú za nesprávny, s akým výsledkom prejednal
riadny opravný prostriedok žalobcov a prečo nepovažoval uplatnené odvolacie dôvody
za opodstatnené. Pre potvrdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa osobitne
reagoval na odvolacie námietky vzťahujúce sa k (ne)preukázaniu nesprávneho úradného
postupu ako príčiny vedúcej k vzniku škody. Zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval,
že nebankové subjekty nemožno považovať za investičné spoločnosti, investičné fondy alebo
správcovské spoločnosti, ktoré by kolektívne investovali, a že by štát mal vo vzťahu
k ním určité práva alebo povinnosti v zmysle zákona č. 248/1992 Zb. resp. zákona
č. 385/1999 Z.z.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy,
na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné
so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn. dovolací súd sa ich správnosťou
nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu
prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite
veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
(či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
(v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať
zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolatelia v podstate trvajú
na tom, aby súdy prevzali ich právne názory, prípadne s nimi polemizovali v odôvodnení
rozhodnutí. Nerozlišujú to, že súd je orgánom aplikujúcim právo, ktorý má právomoc
rozhodovať o tom, aký právny predpis aplikuje a ako ho vyloží; právne posúdenie súdom
môže byť iné, než je predstava účastníka konania. Účastník má však právo namietať
správnosť právneho posúdenia veci súdom, čo je nutné odlišovať od prípadov nedostatočného, neodôvodneného, nepreskúmateľného, formálneho, svojvoľného
či arbitrárneho rozhodovania (rozhodnutia).
Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu
(tvrdenie o nevykonaní dôležitých dôkazov navrhovaných žalobcami) veci je súdna prax
jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Pokiaľ dovolatelia namietajú,
že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej
o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby
k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že tvrdenie o odmietnutí a nevykonaní dôležitých
dôkazov navrhovaných žalobcami je len vo všeobecnej rovine, t.j. bez toho, aby z dovolania
bolo zrejmé, akým úkonom, kedy a aké dôkazy žalobcovia navrhli súdu vykonať. V zápisnici
o pojednávaní súdu z 13. septembra 2010 (č.l. 224 spisu) sa pritom uvádza, že zo strany
právneho zástupcu žalobcov a žalobcu 5/ neboli návrhy na dokazovanie.
Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný
názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005
a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom
právnom posúdení veci (napr. v otázkach naplnenia prvkov zodpovednosti štátu za škodu,
či štát zodpovedá za činnosť nebankových subjektov, či štát má právo zasahovať
do súkromnoprávnych vzťahov a v akej miere) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Žalobcovia neboli v dovolacom konaní úspešní, preto právo na náhradu trov konania
vzniklo žalovaným, keďže neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré
by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Žalovaní nepodali návrh
na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto ich náhradu dovolací súd
nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová