UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa U. I., bývajúceho v O., zastúpeného Studio Legale, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mostová 2, v mene a na účet ktorej koná advokát Mgr. Jozef Obert, proti odporkyni F., bývajúcej B., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Radovan Repa, advokát, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 16514/60, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Repa, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3 P 1/2013, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2013, sp. zn. 20 CoP 69/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava I uznesením z 9. apríla 2013, č. k. 3 P 1/2013-19 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že v predmetnom konaní je navrhovateľom občan Slovenskej republiky a odporkyňou je štátna občianka I., ktorí uzavreli manželstvo dňa X. Q. XXXX v Q.. Ich posledné spoločné bydlisko bolo vo B., kde už 6 mesiacov v spoločnej domácnosti nežijú, navrhovateľ žije na Slovensku a odporkyňa s maloletým synom (pochádzajúcim z manželstva účastníkov) v I., ktoré je aj miestom obvyklého pobytu maloletého. Vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov na adrese ich posledného spoločného bydliska nebýva a navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienky, že na území Slovenskej republiky býva najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním predmetného návrhu, podľa názoru súdu vec s poukazom na kap. II. odd. 1. čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky. Ide o neodstrániteľnú prekážku konania, z ktorého dôvodu v súlade s § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa uznesením z 29. mája 2013, sp. zn. 20 CoP 69/2013 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.) z dôvodu, že konanie zastavil bez toho, aby skúmal podmienky právomoci podľa uvedených ustanovenía vykonal potrebné dôkazy, ktorým postupom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Teda súd prvého stupňa, podľa názoru odvolacieho súdu, predčasne dospel k záveru, že právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci konať nie je daná.
Proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdov nižšieho stupňa tým, že jej nebolo doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa a uznesenie krajského súdu, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Bola tiež toho názoru, že navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu o zastavení konania oneskorene a jeho konanie (na základe oneskoreného odvolania) je preto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala odporkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Odporkyňou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Odporkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru odporkyne jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.
V preskúmavanej veci odporkyňa argumentovala tým, že prvostupňový ani druhostupňový súd jej nedoručili odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa (o zastavení konania) a uznesenie krajského súdu (o zrušení uznesenia prvostupňového súdu), ktorým postupom jej (o. i.) odňali možnosť vyjadriť sa, že odvolanie bolo podané oneskorene a sťažili jej realizáciu jej procesných práv.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa konanie vo veci (o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu) zastavil z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienky právomoci súdu vo veci konať (kap. II. odd. 1. čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva), t. j. z dôvodu nedostatku podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
Uznesenie o zastavení konania súd doručil navrhovateľovi dňa 7. mája 2013 - utorok (čl. 20 spisu), ktorý proti nemu podal odvolanie na pošte dňa 22. mája 2013 - streda (čl. 25 spisu). O odvolaní, ktoré odporkyni doručované nebolo, rozhodol krajský súd uznesením z 29. mája 2013, doručeným navrhovateľovi (cestou právneho zástupcu) 11. júna 2013 (čl. 45 spisu), ktorým dňom aj podľa doložky právoplatnosti (čl. 26) nadobudlo právoplatnosť.
Napriek tomu, že uznesenie o zastavení konania pre nedostatok jednej z podmienok konania, na splnenie ktorých súd musí prihliadať (§ 103 O.s.p.) bolo doručované (len) navrhovateľovi (podal návrh na začatie predmetného konania), odvolanie proti nemu a uznesenie odvolacieho súdu, ktorý o ňom rozhodol, odporkyni doručované nebolo, nemožno dospieť k záveru, že (ich nedoručením) došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na štádium konania, v akom sa predmetná vec nachádza (po zrušení zastavujúceho uznesenia odvolacím súdu), keď treba opätovne skúmať, či je daná právomoc súdu Slovenskej republiky vo veci konať (za tým účelom zistiť a preskúmať tvrdenia navrhovateľa) nebola odporkyni znemožnená realizácia žiadnych jej konkrétnych procesných práv.
Napokon námietka odporkyne (uvedená v dovolaní) o oneskorenom podaní odvolania navrhovateľom nie je dôvodná, pretože toto podal v 15-dňovej zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Posledným dňom odvolacej lehoty (proti uzneseniu o zastavení konania doručeným navrhovateľovi 7. mája 2013), ktorá začala plynúť 8. mája 2013 (§ 57 ods. 1 O.s.p.) bol deň 22. mája 2013 (§ 57 ods. 3 O.s.p.), kedy odvolanie aj navrhovateľ na pošte skutočne podal.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej odporkyňou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesné neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.