7 Cdo 178/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I., bývajúceho v B., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Jánom Ščurym, advokátom so sídlom v Čadci, M.R.
Štefánika 2618/18, proti odporcovi Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava,
Dostojevského rad 4, o zaplatenie 16 830,31 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 8C 456/1995, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave z 28. februára 2013, sp. zn. 3 Co 153/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. februára 2013,
sp. zn. 3 Co 153/2012 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „súd
prvého stupňa“) z 2. februára 2012, č. k. 8C 456/1995-382, ktorým zamietol návrh
navrhovateľa z 28. júna 2010 „na odstránenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“
rozsudku z 30. októbra 2008, č. k. 8 C 456/1995-204. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého
stupňa, mal za preukázané, že rozsudok súdu prvého stupňa bol preukázateľne doručený
zástupkyni navrhovateľa, advokátke JUDr. Eve Štefánikovej dňa 28. apríla 2009 v súlade
s ustanovením § 49 ods. 1, veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 48 ods. 5 O.s.p. Tiež dospel
k záveru, že je „pravdivá“ („pretože nebol preukázaný opak“) správa Slovenskej pošty, a.s.,
o prevzatí zásielky obsahujúcej rozsudok súdu prvého stupňa splnomocnencom zástupkyne
navrhovateľa. Vyjadrenie splnomocnenkyne na prijímanie zásielok L. K. nepovažoval za
dôkaz opaku, „pretože bola zamestnancom právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorej preberanie písomností adresovaných do vlastných rúk v rozhodnej dobe tvorilo jej
pracovné povinnosti“.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu navrhovateľ podal dovolanie. Navrhol
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
a odôvodnenosť dovolania navrhovateľ vyvodzuje z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Tvrdí, že odvolací súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho nesprávnym postupom, a aj postupom súdu prvého stupňa, mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Tvrdí, že dôkaz výsluchom svedkyne L. K. (ktorá naostatok
poprela, že na doručenke je jej podpis) nebol vykonaný zákonným spôsobom, keďže ho
vykonal vyšší súdny úradník. Súdy nižších stupňov neodôvodnene zamietli aj jeho návrh na
nariadenia znaleckého dokazovania „ohľadom osvedčenia pravdivosti na predmetnej
doručenke“.
Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť, pretože ním napadnuté
rozhodnutie je správne a jemu predchádzajúce konanie netrpí v dovolaní vytýkanými vadami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa „na odstránenie
doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“ rozsudku z 30. októbra 2008 č.k. 8 C 456/1995-204.
Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďže navrhovateľom podané dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu výroku
uznesenia odvolacieho súdu, prípustnosť jeho dovolania z ustanovení § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
Vzhľadom na vyššie uvedené prípustnosť dovolania navrhovateľa by zakladala
iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. totiž nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z týchto vád, možno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých
sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu
nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. K odňatiu týchto práv dochádza v dôsledku nesprávneho – zákonu
sa priečiaceho procesného postupu súdu, ktorým je účastník vylúčený z ich realizácie. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.),
byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Podstatná časť dovolania obsahuje námietku navrhovateľa, že v odvolacom konaní
mu bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi
účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)
a ani toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo (alebo
podľa názoru navrhovateľa malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia vykonaného
dokazovania.
I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú
byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu
na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých
posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012,
5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten –
ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999). Tým, že súdy nižších stupňov napriek návrhu navrhovateľa
nevykonal dokazovanie posudkom znalca, grafológa, neodňal navrhovateľovi možnosť
pred súdom konať.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu tiež zastáva názor, že nesprávne hodnotenie
dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012).
Dovolací súd opakuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade
nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho
charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto
dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.
Či už teda výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne,
nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Za opodstatnenú naostatok nepovažuje dovolací súd námietku navrhovateľa,
že mu bolo odňaté právo riadne konať pred súdom aj tým, že dôkaz výsluchom svedkyne L.
K. vykonal vyšší súdny úradník. Bez hodnotenia, či vykonanie „informatívneho výsluchu“
menovanej svedkyne vyšším súdnym úradníkom bolo či nebolo v súlade so zákonom, možno
bez pochybností konštatovať, že ani prípadným prekročením procesných oprávnení pri
vykonaní tohto (inak sudcom nariadeného) dôkazu nebolo navrhovateľovi (ktorý sa výsluchu
svedkyne zúčastnil) odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Možno teda uzavrieť, že najvyšší súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239
O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľa odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd mu však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová