UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka v spore žalobcov: 1/ H. G., nar. XX. Y. XXXX, bytom T. W. XXX/X, XXX XX Ž., štátne občianstvo SR, 2/ J. G., nar. XX.Y. XXXX, bytom T. W. XXX/X, XXX XX Ž., štátne občianstvo U., obaja zastúpení JUDr. Marianou Pirťanovou, advokátkou so sídlom Moyzesova 471/1, 958 01 Partizánske, IČO: 50 108 531, proti žalovanému: N.. J. O., nar. XX.U. XXXX, bytom U. XXXX/XXX, XXX XX Ž., štátne občianstvo SR, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v konaní o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15Co/83/2021-119 zo dňa 23. marca 2022, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a. Žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 25. júna 2021 č.k. 23C/8/2020-91(ďalej len „súd prvej inštancie“), ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhali určenia, že sú vlastníkmi pozemkov vedených na LV č. XXXX, kat. úz. Ž., ako parcely registra „C“ KN č. XXX/X a č. XXX/X. Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2. Súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX v k.ú. Ž.. Podanú žalobu, ktorou sa domáhali určenia ich vlastníckeho práva k priľahlým pozemkom parc. č. XXX/X o výmere 561 m2 a parc. č. XXX/X o výmere 405 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXXX v prospech žalovaného, odôvodňovali tým, že vlastnícke právo k týmto pozemkom nadobudla žalobkyňa 1/ spolu so svojím zomrelým manželom H. G., ktorého právnym nástupcom je žalobca 2/. Tvrdili, že účinnosťou zákona č. 264/1992 Zb., došlo k transformácii ich práva osobného užívania pozemkov na vlastnícke právo. Hoci mal súd v konaní preukázané, že rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 02.októbra 1989 bolo rozhodnuté o pridelení pozemku parc. č. XXX/X o výmere 405 m2 do osobného užívania žalobkyne 1/ a jej zomreléhomanžela v súlade s vtedy platným a účinným § 205 Občianskeho zákonníka, týmto rozhodnutím právo osobného užívania pozemku nevzniklo. Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby sa s ním uzavrela DOHODA o osobnom užívaní pozemku, ktorá v zmysle § 205 ods. 2 musela mať písomnú formu a musela byť registrovaná na štátnom notárstve. Právo osobného užívania pozemku vznikalo až registráciou uzavretej dohody na štátnom notárstve, pričom k transformácii práva osobného užívania pozemku na vlastnícke právo v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť len v prípade jeho vzniku, t. j. po registrácii uzavretej dohody na štátnom notárstve. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby bolo preukázanie skutočnosti, či na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 02.októbra 1989 došlo následne aj k uzavretiu dohody o osobnom užívaní predmetného pozemku, pričom toto tvrdenie žalobcov v priebehu konania preukázané nebolo. Z vyjadrenia Okresného úradu Žarnovica mal súd prvej inštancie preukázané, že katastrálny odbor nemá vedomosť o uzavretí dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku parc. č. XXX/X na základe rozhodnutia o pridelení tohto pozemku do osobného užívania zo dňa 02.10.1989. Vykonaným dokazovaním tak nebolo preukázané, že by žalobcovi 1/ a jej manželovi vzniklo právo osobného užívania k pozemkom parc. č. XXX/X a č. XXX/X, a preto sa nemohlo (nevzniknuté právo osobného užívania) transformovať na vlastnícke právo. Žalobcovia svoje tvrdenia o uzavretí dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemkom parc. č. XXX/X a č. XXX/X nepreukázali, súd preto žalobu pre neunesenie dôkazného bremena ako nedôvodnú zamietol. Žalobe nebolo možné vyhovieť ani s poukazom na tvrdenie o vydržaní prednesené na poslednom pojednávaní. Skutočnosť, že si žalobcovia pozemky oplotili, resp. že toto ich konanie nik nespochybnil, oprávnenosť ich držby nezakladá, keďže ako už súd uviedol, vznik práva osobného užívania pri týchto pozemkoch (parc. č.XXX/X a č. XXX/X), resp. uzavretie dohody o osobnom užívaní a jej registrácia na štátnom notárstve, preukázaný nebol. Žalobcovia, resp. žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobcu 2/ preto do oprávnenej držby pri pozemkoch parc. č. XXX/X a č. XXX/X nikdy nevstúpili. Pokiaľ by aj niekedy po 02. októbri 1989 došlo k uzavretiu dohody o osobnom užívaní pozemku parc. č. XXX/X o výmere 405 m2, čo v konaní preukázané nebolo, vzhľadom na skutočnosť, že predmetné pozemky parc. č. XXX/X a č. XXX/X boli od roku 1991 zapísané na LV č. XXXX pre mesto Ž., je vylúčené, že by k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo v súlade s § 134 Občianskeho zákonníka vydržaním uplynutím 10 ročnej vydržacej doby, keďže minimálne od roku 1991 by žalobca 1/ a právny predchodca žalobcu 2 / nemohli byť dobromyseľní. Tvrdenie žalobcov, že sa o tejto skutočnosti (zápise predmetných pozemkov na LV mesta Ž.) dozvedeli až v roku 2016, resp. 2018 je irelevantné, pretože podľa § 78 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31.decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa nepreukáže opak. Uvedené zápisy boli, a aj sú verejne dostupné. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním u žalobcov preto nedošlo, keďže pre vydržanie neboli splnené zákonné predpoklady, a to nepretržitá oprávnená držba aspoň po dobu 10 rokov. Súd prvej inštancie z LV č. XXXX pre k.ú. Ž. súd zistil, že žalovaný je zapísaný ako vlastník nehnuteľností vedených na LV č. XXXX pre k.ú. Ž., okrem iných aj nehnuteľností, a to pozemku parcely registra C KN parc. č. XXX/X, trvalý trávny porast o výmere 405 m2 a pozemku parcely registra C KN parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 561 m2, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.marca 2019.
3. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobcovia, resp. žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobcu 2/ do oprávnenej držby pri pozemkoch parcely č. XXX/X a č. XXX/X nikdy nevstúpili. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade boli splnené podmienky oprávnenej držby vedúcej k vydržaniu, odvolací súd bral do úvahy všetky okolnosti, za ktorých údajne mala byť držba uchopená. Zo strany žalobcov však nedošlo k preukázaniu oprávnenosti držby. Len z jedného priameho právneho úkonu, a to rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 02. októbra 1989, ktorý sa týkal parcely č. XXX/X o výmere 405 m2 bez toho, aby akékoľvek ďalšie okolnosti preukazovali oprávnenosť držby, nemožno vyvodiť, že žalobcovia, resp. ich právny predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi, a to nielen parcely č. XXX/X, ale aj parcely č. XXX/X. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti držby sporných nehnuteľností, nepreukázali teda, že sú oprávnenými držiteľmi, a preto nemohli nadobudnúť uvedené nehnuteľnosti vydržaním. Okresný súd vecne správne rozhodol, keď zamietol žalobu žalobcov, a preto odvolací súdrozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním dochádza totiž v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu, pričom základnou podmienkou vydržania je držba veci, a to držba oprávnená. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia jeho subjektívnych predstáv. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Nemožno prehliadnuť ani tú skutočnosť, že žalobcovia museli mať vedomosť, že nie sú vlastníkmi nehnuteľností zapísanými v katastri nehnuteľností, napriek tomu zostali pasívni.
4. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ v zastúpení advokátom včas dovolanie z dôvodov podľa § 421 ods.1, písm. a),b),c) CSP. Namietali, že odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd sa v dostatočnej miere nezaoberali podstatou inštitútu vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci ako jedného z originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva. Okresný súd ako aj odvolací súd nesprávne z vykonaného dokazovania ustálili právny názor, že nebola daná dobrá viera vydržateľov ako aj oprávnená držba veci. Samotný výklad dôvodov, pre ktoré žalobcovia údajne nemohli vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnej veci je však odporujúci samotnému účelu právnej normy.
5. Namietali nesprávne právne posúdenie dobrej viery vydržateľov. Uviedli, že odvolací súd si vo svojom odôvodnení osvojil právny názor súdu prvej inštancie o nemožnosti nadobudnutia práva osobného užívania v zmysle vtedajšieho ustanovenia § 205 Občianskeho zákonníka. Tento právny názor však vo svojej podstate popiera inštitút vydržania.
6. V prípade žalobcov je situácia špecifická v tom, že k nadobúdaniu vlastníctva do osobného užívania dochádzalo presne v čase zmeny režimu v roku 1989, teda v období, kedy sa zákony v priebehu nasledujúcich 2 až 3 rokov menili najvýraznejším spôsobom. Okresnému súdu ako aj Krajskému súdu musí byť z rozhodovacej praxe zrejmé, že v časoch bývalého režimu trvali procesy prideľovania nehnuteľností do osobného užívania aj niekoľko rokov, preto nemôže skutočnosť zmeny režimu ísť na ťarchu žalobcov ako dôvodu, pre ktorý údajne absentuje objektívna dobrá viera resp. presvedčenie, že platne nadobudli právo osobného užívania k uvedeným nehnuteľnostiam.
7. Odvolací súd vo svojom odôvodnení vyslovil právny názor, že dobrá viera žalobcov absentuje aj z dôvodu, že nebola v konaní preukázaná totožnosť pôvodnej parcely č. XXX/XX o výmere 400 m2 s parcelou č. XXX/X, v skutočnosti sa však naozaj nejedná o totožné parcely, ale o dve parcely, ktoré vznikli z pôvodnej parc. č. XXX/XX. V zmysle kópie katastrálnej mapy z roku 01.septembra 1987 č. zákazky 813-254-1408-86, ktorá bola súčasťou súdneho spisu, jednak doložená zo strany žalobcov a jednak súčasťou pripojených katastrálnych spisov, je zrejmé, že súčasná parcela c. XXX/X a XXX/X boli súčasťou pôvodnej parcely XXX/XX, ktorá bola z dôvodu odpredania pozemkov menších ako 800 m rozdelená na dve parcely pričom jedna z nich bola novovzniknutá parcela č. 593/81 a druhá pôvodná parc. č. XXX/XX. Rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 15.júna 1989 bola parc. č. XXX/XX pridelená do osobného užívania žalobcov a následne Rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 02.októbra 1989 bolo rozhodnuté o pridelení parc. č. XXX/X o výmere 405 m2 do osobného užívania žalobcov. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobcovia boli v dobrej viere ohľadom užívania uvedených nehnuteľností, že im, ako oprávneným užívateľom patria. Z predložených dôkazov majú preto žalobcovia za to, že v rámci prvostupňového konania naozaj preukázali, že súčasné parcely č. XXX/X a XXX/X boli súčasťou pôvodnej parc. č XXX/XX, ktorá im bola rovnako ako parc. č. XXX/X pridelená do osobného užívania.
8. Odvolací súd pri výklade právnych noriem uvedených v bode 1 rozhodnutia zo dňa 15.03.2022 zaujal príliš formalistický prístup, v zmysle ktorého by spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním boli obmedzené do maximálnej možnej podoby, prípadne by tento inštitút mohol byť až obsolétny. Najmä s ohľadom na argumentáciu podľa, ktorej by oprávnenosť držby mohla byť založená len na základe perfektného právneho úkonu, ktorým sa vlastníctvo nadobúda. Následne odvolací súdkonštatuje, že aj keby oprávnenosť držby nezáležala od úplnosti a perfektnosti právneho úkonu, muselo by sa jednať o takú vadu, ktorá objektívne nenarušuje pri obvyklej opatrnosti dobrú vieru vydržateľov, že im vec patrí. Táto otázka objektívneho presvedčenia nebola Najvyšším súdom Slovenskej republiky doposiaľ prejudikovaná, a preto má za to, že ide o naplnenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci na základe otázky, ktorá Najvyšším súdom v rámci rozhodovacej praxe nebola prejudikovaná.
9. Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.novembra 2018, ktorým bola prelomená staršia judikatúra Najvyššieho súdu ohľadne nutnosti registrácie zmlúv na štátnom notárstve pre preukázanie oprávnenosti držby. Ďalej na skutočnosť, že odvolací súd nevzal v úvahu, že rozhodnutie o pridelení nehnuteľnosti do osobného užívania zo dňa 02.10.1989 bolo vydané len mesiac a pol pred štátnym prevratom. K prvej zmene Občianskeho zákonníka v otázke užívacích vzťahov k nehnuteľnostiam došlo po štátnom prevrate až od 01.01.1992 a to novelizáciou zákonom č. 509/1991 Zb. keď bolo z Občianskeho zákonníka úplne vypustené právo osobného užívania pozemkov. Z dôvodu zmeny správnych a samosprávnych aparátov mohlo pri presunoch dokumentácie dôjsť k strate týchto dokumentov, k zmene orgánov štátnej správy a samosprávy dochádzalo už od konca roka 1989, preto žalobcovia nemohli mať v uvedenom období dôveru v štátne orgány a spoliehať sa na záväznosť registrácie dohody na štátnom notárstve. Z uvedených dôvodov sa spoliehali aspoň na reálnu existenciu rozhodnutí o pridelení pozemkov do osobného užívania.
10. Z uvedených dôvodov sa ako Okresný súd tak aj Krajský pozerali na uvedený prípad cez prizmu prílišného formalizmu a nevzali v úvahu objektívne skutočností, ktoré súdu musia byť známe a nemusia byť preukazované (historické udalosti, náhle zmeny právnych inštitútov, a nie plná funkčnosť štátneho aparátu). Výsledkom je argumentácia oboch súdov o neunesení dôkazného bremena ohľadne predpokladov vydržania vlastníckeho práva k pozemku, pričom aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2016, sp. zn. 4Cdo/506/2015: Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Ak by teda okresný aj krajský súd mali za to, že chýba nadobúdací titul z dôvodu jeho neúplnosti, mali sa zaoberať práve výnimočnosťou situácie z hľadiska času apolitických pomerov pri posudzovaní objektívnych okolnosti v súvislosti s obvyklou opatrnosťou žalobcov. V konaní nebolo sporné, že by žalobcovia uvedené nehnuteľnosti reálne neužívali. Z ich strany došlo k oploteniu parc č. XXX/X a XXX/X v zmysle hraníc tak ako sú evidované v katastri nehnuteľností, uvedené nehnuteľnosti zveľaďovali a vykonávali na nich terénne úpravy bez akýchkoľvek pochybností o ich vlastníctve k uvedeným nehnuteľnostiam.
11. Žalobcovia tvrdili, že je zrejmé, že zo strany odvolacieho súdu došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( § 421 ods.1, písm. b) CSP). Išlo o špecifickú otázku oprávnenosti nadobúdacieho titulu a dobrej viery vydržateľov vo vzťahu k obdobiu štátneho prevratu a legislatívnych zmien.
12. Navrhovali, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici vo výroku I. a II. v celom rozsahu a vec mu vrátil mu na ďalšie konanie. Súčasne žiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. Žalovaný a k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadril.
14. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že žalobcovia 1/ a 2/ dovolanie podali vstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), strana sporu bola zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné, a preto ho podľa § 448 CSP zamietol.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
15. Podľa § 421 ods. 1, písm. b) zákona č. 160/2015 z.z. Civilný sporový poriadok, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená.
16. Žalobcovia 1/ a 2/ explicitne neformulovali právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená. Z obsahu dovolania však zreteľne vyplýva, že nadobudnutie vlastníckeho práva odvodzujú od Rozhodnutia bývalého Okresného národného výboru v Žiari nad Hronom zo dňa 2.10.1989 o pridelení pozemku do osobného užívania( čl. 17), ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 1989. V konaní nebola preukázaná existencia následnej právnej skutočnosti, a to uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania. Podľa výroku rozhodnutia: „ Právo osobného užívania vznikne dňom registrácie spomenutej dohody na Štátnom notárstve v Žiari nad Hornom / §205 ods. Obč. zák./ Toto rozhodnutie stratí účinnosť ako oprávnení užívatelia neuplatnia práva z neho vyplývajúce u uvedenej organizácie do troch mesiacov odo dňa keď nadobudne právoplatnosť“.
17. Dovolací súd vychádzal z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 383/2021-39 z 12. novembra 2021, ktorý v bode 17 uviedol, že: „....odpovede na procesnoprávne otázky sa netvoria len formulovaním abstraktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny priebeh konania, ale aj množstvom na seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie konkrétnych úkonov strán a súdu. To, že tieto úkony nie sú rovnaké tak, že by bolo možné vždy sformulovať abstraktnú otázku, však nemôže viesť k záveru, že nedošlo k nastoleniu otázky právneho posúdenia. Najvyšší súd nesprávnym pomenovaním právnej argumentácie sťažovateľa nesprávne aplikoval § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku a dospel k tomu, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné“. Dovolací súd zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ nastolili v dovolacom konaní právnu otázku, či z objektívnych dôvodov nezavŕšený proces uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania a jej registrácie na štátnom notárstve môže založiť oprávnenú držbu k pozemku, pre účely vydržania pozemku. Táto otázka doteraz nebola podľa poznatkov dovolacieho súdu predmetom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Nadobúdacím titulom vlastníckeho práva by teda malo byť osobné užívanie prideleného pozemku parc. č. XXX/X kat.úz. Ž. žalobcami 1/ a 2/ vo vlastníctve štátu, ktoré sa ex lege novelizáciou Občianskeho zákonníka podľa § 872 ods.1 zákona č. 509/1991Zb., zmenilo dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.
18. V danom prípade nebolo sporné, že začatý proces dočasného užívania nebol zavŕšený, pretože nebola preukázaná existencia dohody o zriadení práva osobného užívania a tým ipso facto ani jej registrácia Štátnym notárstvom. Právna otázka, či samotné Rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania bolo spôsobilé založiť oprávnenú držbu pozemku, je zodpovedná už samotným textom svojho výroku v ňom obsiahnutého, že : „Toto rozhodnutie stratí účinnosť ako oprávnení neuplatnia práva z neho vyplývajúce u uvedenej organizácie do troch mesiacov odo dňa, keď nadobudne právoplatnosť “. Z uvedeného vyplýva, že podstatnou okolnosťou súdeného prípadu je, či došlo zo strany žalobcov v trojmesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia t.j. do 10.februára 1990 k uplatneniu práva ( napr. výzvou na uzavretie dohody). Tieto okolnosti boli v plnej dispozícii na strane žalobcov a mohli si o tejto skutočnosti obstarať dôkazné prostriedky. Vzhľadom na skutkový stav možno konštatovať, že Rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 2.októbra 1989, ktoré bolo svojou účinnosťou obmedzené a viazané na trojmesačnú lehotu od právoplatnosti, nebolo spôsobilou právnou skutočnosťou založiť dobromyseľnú držbu na strane adresátov rozhodnutia, pokiaľ nevyužili právo explicitne v ňom uvedené. Dovolací súd preto dovolanie žalobcov podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol.
19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v dovolacom konaní nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže podľa obsahu spisu im trovy nevznikli (R 72/2018).
20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.