7 Cdo 174/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpenému advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., naposledy trvale bytom K., o vymoženie 1 194,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 12 Er 3512/2005, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. 05. 2012, č. k. 26 CoE 44/2012-54, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
36 000,- Sk s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len Exekučný poriadok) na základe návrhu oprávneného. Uviedol, že exekučným
titulom je notárska zápisnica č. N 3553/2005, NZ 33097/2005 zo 16. 07. 2005 spísaná
notárom JUDr. O. so sídlom v P. (ďalej len notárska zápisnica). Okresný súd Topoľčany dňa
15. 12. 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Okresný súd Topoľčany uznesením z 10. 01. 2012, č. k. 12 Er 3512/2005-17 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 1, § 41 ods. 2
písm. c/, § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 Exekučného poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
skutkovým a právnym základom exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, je zmluva
o úvere. Na formulárovom tlačive zmluvy o úvere povinný zároveň podpísal splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho
mene uznal záväzok z úveru tak. Keďže povinný notársku zápisnicu osobne nespísal, ale na
jej spísanie splnomocnil inú osobu, súd prvého stupňa skúmal, či pri tomto úkone bol riadne
zastúpený. Bolo preukázané, že splnomocnený advokát konal v záujme oprávneného, čo
potvrdzujú aj iné exekučné konania. Tým bol daný rozpor so záujmom povinného ako
zastúpeného. Samotné splnomocnenie bolo v rozpore so zákonnými ustanoveniami, a to aj z
dôvodu, že dlžník splnomocnil menovaného advokáta na spísanie notárskej zápisnice, aby
v jeho menne uznal záväzok z úveru, pričom v čase tohto splnomocnenia vôbec nebolo
zrejmé, ako si bude svoje povinnosti plniť a mesačné splátky riadne uhrádzať alebo nie a
nebolo zrejmé, v akej výške mal byť uznaný záväzok z úveru v notárskej zápisnici, ktorá
potom mala tvoriť exekučný titul.
Nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sudca
nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, bolo odvolanie predložené podľa § 374 ods. 4
veta prvá a druhá O. s. p. odvolaciemu súdu na rozhodnutie.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. 05. 2012, č. k. 26 CoE 44/2012-54 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Konštatoval správnosť zistenia
skutkového stavu a právneho posúdenia súdom prvého stupňa, a v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že
vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí bolo zrejmé, že Mgr. T. súčasne
vystupoval opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach, a aj ako
splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom je poskytovanie úverov. Z toho súd usúdil,
že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa
v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinný
udelil pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom
uznania dlhu, je na základe takéhoto splnomocnenia absolútne neplatným právnym úkonom.
Okrem toho splnomocnenie na uznanie dlhu bolo udelené ešte v čase, keď dlh z omeškania
neexistoval. Splnomocnenec v notárskej zápisnici sám určil lehotu dokedy má byť dlh uznaný
dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Na námietku
oprávneného, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol uviedol, že vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je
oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia, pričom tak súd môže urobiť na návrh, ale aj bez návrhu. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že notárska zápisnica
nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre neplatné splnomocnenie
účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. 07. 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci
sa už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne
rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti
s argumentáciou oprávneného, týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,
v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice, vyhotovené pred 15. 10. 2008, sa tento zákon,
resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu.
Ďalej uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe
čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú
neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/ Občianskeho
zákonníka.
Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom
jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov
EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami, uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. 04. 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala
byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty,
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/
O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal
a dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval
prípustnosť dovolania.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom
po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným
titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má
za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo
zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie, ale konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného
P., s. r. o., B., IČO: X., proti povinnému M., nar. X., naposledy trvale bytom K., o vymoženie
1 194,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 12 Er
3512/2005, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 3553/2005, NZ
33097/2005 zo 16. 07. 2005 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom v P., nepredchádzalo žiadne
iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené, vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie
je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho
exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi,
na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor
preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237
písm. e/ O. s. p., t. j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp legality,
dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny
proces.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto konanie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Namietal, že exekučný súd
nie je oprávnený ex offo skúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako
ju skúmal v danom prípade.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces
však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i exekučný súd správne
posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania. V danom prípade exekučný
súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej
zápisnice poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul
a dospel k záveru, že ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon exekúcie, nakoľko predmetné
splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže je neplatné splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť
platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na podklade ktorého by
bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Povinnosť
exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania (vykonávacie)
súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie
exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí. Skutočnosť, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. 12. 1994,
séria A, č. 303-A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Závery súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211
O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv oprávneného.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Topoľčany dňa 09. 08. 2012 navrhol
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
z 31. 05. 2012, právoplatným 26. 07. 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu už nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje
aj skutočnosť, že oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie
a o tomto návrhu dovolací súd rozhodol.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárni relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže
na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková