7 Cdo 174/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpenému advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., naposledy trvale bytom K., o vymoženie 1 194,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 12 Er 3512/2005, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. 05. 2012, č. k. 26 CoE 44/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie

36 000,- Sk s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len Exekučný poriadok) na základe návrhu oprávneného. Uviedol, že exekučným

titulom je notárska zápisnica č. N 3553/2005, NZ 33097/2005 zo 16. 07. 2005 spísaná

notárom JUDr. O. so sídlom v P. (ďalej len notárska zápisnica). Okresný súd Topoľčany dňa

15. 12. 2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Okresný súd Topoľčany uznesením z 10. 01. 2012, č. k. 12 Er 3512/2005-17 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 1, § 41 ods. 2

písm. c/, § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 Exekučného poriadku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

skutkovým a právnym základom exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, je zmluva

o úvere. Na formulárovom tlačive zmluvy o úvere povinný zároveň podpísal splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho

mene uznal záväzok z úveru tak. Keďže povinný notársku zápisnicu osobne nespísal, ale na

jej spísanie splnomocnil inú osobu, súd prvého stupňa skúmal, či pri tomto úkone bol riadne

zastúpený. Bolo preukázané, že splnomocnený advokát konal v záujme oprávneného, čo

potvrdzujú aj iné exekučné konania. Tým bol daný rozpor so záujmom povinného ako

zastúpeného. Samotné splnomocnenie bolo v rozpore so zákonnými ustanoveniami, a to aj z

dôvodu, že dlžník splnomocnil menovaného advokáta na spísanie notárskej zápisnice, aby

v jeho menne uznal záväzok z úveru, pričom v čase tohto splnomocnenia vôbec nebolo

zrejmé, ako si bude svoje povinnosti plniť a mesačné splátky riadne uhrádzať alebo nie a

nebolo zrejmé, v akej výške mal byť uznaný záväzok z úveru v notárskej zápisnici, ktorá

potom mala tvoriť exekučný titul.

Nakoľko rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sudca

nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, bolo odvolanie predložené podľa § 374 ods. 4

veta prvá a druhá O. s. p. odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. 05. 2012, č. k.   26 CoE 44/2012-54 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Konštatoval správnosť zistenia

skutkového stavu   a právneho posúdenia súdom prvého stupňa, a v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že

vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí bolo zrejmé, že Mgr. T. súčasne

vystupoval opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach, a aj ako

splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom je poskytovanie úverov. Z toho súd usúdil,

že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa

v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinný

udelil pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom

uznania dlhu, je na základe takéhoto splnomocnenia absolútne neplatným právnym úkonom.

Okrem toho splnomocnenie na uznanie dlhu bolo udelené ešte v čase, keď dlh z omeškania

neexistoval. Splnomocnenec v notárskej zápisnici sám určil lehotu dokedy má byť dlh uznaný

dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Na námietku

oprávneného, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol uviedol, že vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je

oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia, pričom tak súd môže urobiť na návrh, ale aj bez návrhu. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že notárska zápisnica

nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre neplatné splnomocnenie

účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. 07. 2012.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci

sa už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti

s argumentáciou oprávneného, týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým

bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,

v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice, vyhotovené pred 15. 10. 2008, sa tento zákon,

resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval

notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie

peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu.

Ďalej uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu

na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek

odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe

čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú

neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/ Občianskeho

zákonníka.

Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom

jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov

EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými

pravidlami, uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje

za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR

z 12. 04. 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala

byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty,

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/  

O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal

a dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.  

Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom

po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným

titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah

notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má

za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo

vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo

zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle

§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie, ale konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného

P., s. r. o., B., IČO: X., proti povinnému M., nar. X., naposledy trvale bytom K., o vymoženie

1 194,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 12 Er

3512/2005, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 3553/2005, NZ

33097/2005 zo 16. 07. 2005 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom v P., nepredchádzalo žiadne

iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené, vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie

je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho

exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi,

na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu a ktorým súdny exekútor

preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,

uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237

písm. e/ O. s. p., t. j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu

a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Naplnenie tejto vady oprávnený vyvodzuje, že z toho, že súd porušil princíp legality,

dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny

proces.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných   slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto konanie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Namietal, že exekučný súd

nie je oprávnený ex offo skúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako

ju skúmal v danom prípade.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces

však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania. V danom prípade exekučný

súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej

zápisnice poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul

a dospel k záveru, že ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon exekúcie, nakoľko predmetné

splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže je neplatné splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť

platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na podklade ktorého by

bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Povinnosť

exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania (vykonávacie)

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie

exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí. Skutočnosť, že právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. 12. 1994,

séria A, č. 303-A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Závery súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211  

O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv oprávneného.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.  

Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Topoľčany dňa 09. 08. 2012 navrhol

prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa

týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu

oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením

z 31. 05.   2012, právoplatným 26. 07. 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu už nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje

aj skutočnosť, že oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie

a o tomto návrhu dovolací súd rozhodol.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárni relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie

predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdy   priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva

nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní   namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/

O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková